Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9CoE/44/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208201581 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Mazáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7208201581.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného Východoslovenské stavebné hmoty, a.s., so sídlom Turňa nad Bodvou 654, IČO: 31 711 391, proti povinnej Š. U. - M.E.T., Toryská 6, Košice, IČO: 37 264 371, zomr. 14.08.2011 v konaní vedenom pod sp.zn. EX 78/2008 pred súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, o vymoženie pohľadávky vo výške 44 665,34 Eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č.k. 49Er/152/2008-11, zo dňa 20.03.2012, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o trovách exekúcie. N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že súdny exekútor podaním zo dňa 31.01.2012 podal podnet na zastavenie exekúcie, nakoľko povinná dňa 14.08.2011 zomrela. Súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, § 7 Občianskeho zákonníka, § 19, § 103 O.s.p. a konštatoval, že exekúciu proti povinnému vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, pretože povinná dňa 14.08.2011 zomrela, t.j. po začatí exekučného konania stratila spôsobilosť byť účastníčkou konania. Ako ďalej vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodnutia súdu prvého stupňa, vzhľadom na úmrtie povinného, a teda absenciu jednej zo základných podmienok konania, ktorá je navyše neodstrániteľná, nemohol súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie postupovať podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazať tak povinného na úhradu priznaných trov exekúcie. Rovnako tak však súd prvého stupňa nemohol postupovať ani podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil. O trovách konania preto súd prvého stupňa rozhodol tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa, a to proti výroku o náhrade trov exekúcie, podal súdny exekútor („ďalej len odvolateľ“) v zákonnej lehote odvolanie a to z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a uvedeným rozhodnutím bola súdnemu exekútorovi spôsobená škoda. Navrhol predmetné uznesenie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolateľ ďalej v odvolaní uvádza, nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je zásahom do jeho ústavou SR garantovaného práva, a to porušenie článku 20 ústavy SR, nakoľko trovy exekúcie nepredstavuje len odmena za vykonanú prácu, ale aj náhrada hotových výdavkov, ktoré exekútor vynaložil zo svojho majetku na základe „objednávky“ služby oprávneným. Odvolateľ pokladal úvahy súdu pri rozhodovaní o trovách súdneho exekútora za „nespravodlivé“. Na jednej strane súd nepovažoval za spravodlivé zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora, nakoľko oprávnený zastavenie konania nezavinil, na strane druhej súd považoval za spravodlivé neuhradiť tieto trovy exekútorovi, ktorý ich znášať musel. Podľa tvrdenia odvolateľa riziko spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré nesie oprávnený, nie je možné prenášať na súdneho exekútora, nakoľko oprávnený má možnosť voľby či návrh na vykonanie exekúcie podá alebo nie a či konkrétnu exekúciu bude vykonávať alebo nie, súdny exekútor však nemá možnosť voľby, či konkrétny návrh na vykonanie exekúcie príjme alebo nie a či konkrétnu exekúcie vykonávať bude, alebo nie. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) posúdil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Uznesenie súdu prvého stupňa je v napadnutom výroku o trovách exekúcie vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k odvolacím námietkam súdneho exekútora odvolací súd uvádza nasledovné : Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. V zmysle ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. V zmysle ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. V zmysle ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný. V zmysle ust. § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. V zmysle ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Z vyššie cit. zák. ustanovení § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva zásada, že trovy exekúcie v zásade uhrádza povinný. Výnimkou je ust. § 203 Exekučného poriadku, ktoré stanovuje podmienky, kedy súd môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov oprávnenému. V zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku však možno uložiť náhradu oprávnenému iba za predpokladu, že došlo k zastaveniu exekúcie jeho zavinením a ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá zastavenie z dôvodu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku (majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Pod zavinením oprávneného v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobili zastavenie exekúcie. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach procesného práva a nie v ustanoveniach hmotného práva. Preto o tom, či oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené, možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Dôvodom pre uloženie povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nemôže byť samotná skutočnosť, že povinná ako právny subjekt zanikla. Len v situácii, keď k tejto objektívnej skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie pristúpia aj konkretizované okolnosti subjektívnej povahy (procesné zavinenie oprávneného), môže byť oprávnenému uložená náhrada trov exekúcie. Jeho procesné zavinenie však nemožno bez ďalšieho založiť iba na dispozičnom úkone - návrhu na nariadenie exekúcie. Samotnú skutočnosť, že povinná zomrela po začatí exekučného konania, nemožno z vyššie uvedených hľadísk považovať za zavinenie oprávneného. Pokiaľ povinná v priebehu exekučného konania zomrela (14.08.2008), je zrejmé, že oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie na základe tejto skutočnosti. Návrh na vykonanie exekúcie podal dňa 29.01.2008 a na základe žiadosti o udelenie poverenia zo dňa 29.01.2008 bolo udelené dňa 06.02.2008 poverenie súdu pre súdneho exekútora JUDr. Jána Ondáša. Takto bola vedená exekúcia od uvedeného obdobia až do návrhu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zo dňa 27.1.2012, ktorý bol podaný z dôvodu, že dedičské konanie bolo zastavené pre nemajetnosť poručiteľky (povinnej). V čase podania návrhu na vykonanie exekúcie teda oprávnený nemohol predvídať zastavenie exekúcie. Samotná skutočnosť, že povinná stratila spôsobilosť byť účastníkom konania (a preto jej nemožno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie), nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, lebo Exekučný poriadok v cit. ust. § 203 ods. 1 (aj ods. 2) presne stanovuje podmienky, za ktorých možno uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť straty spôsobilosti byť účastníkom konania na strane povinnej a túto automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri vedení exekúcie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie povinná mala spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania. Nie je teda možné rozširovať použitie ust. § 203 Exekučného poriadku, ktoré je výnimkou zo základnej zásady obsiahnutej v ust. § 197 Exekučného poriadku, aj na iné zákonom neupravené prípady zastavenia exekúcie. Je zrejmé, že prvostupňový súd zastavil exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného konania z dôvodu úmrtia povinnej, a teda straty jej spôsobilosti byť účastníkom konania, pričom súd prvého stupňa postupoval správne, lebo vymáhaná povinnosť neprešla na dedičov z dôvodu zastavenia dedičského konania, keďže povinný nezanechal žiaden majetok. Je tu teda iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Exekúcia teda nebola zastavená v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, kedy prichádza do úvahy aplikácia ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je nedostatok neodstrániteľným, na ktorý súd musí prihliadať v každom štádiu konania (§103 O. s. p.) a práve nedostatok spôsobilosti povinnej byť účastníkom konania bol dôvod, prečo súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.. V zmysle ust. § 159 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 O. s. p. bol odvolací súd týmto výrokom viazaný, a pre rozhodnutie o trovách exekúcie nemohol aplikovať ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorého predpokladom je zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 27/08-12 zo dňa 24.1.2008, v zmysle ktorého samotná skutočnosť, že nastane stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.11.1983), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky súdneho exekútora nedôvodné a odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil uznesenie v napadnutom výroku o trovách exekúcie. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Súdny exekútor bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho konania, oprávnenému trovy odvolacieho konania nevznikli, preto súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.