Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/309/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210212928 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7210212928.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci navrhovateľa G.. P. Q. nar. X.X.XXXX bývajúceho v O. na U. ulici č. XX proti odporkyni G.. U. Q. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v O. na U. ulici č. XX zastúpenej Mgr. Máriou Cuperovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej ulici č. 20 v konaní o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému Q. Q. nar. XX.X.XXXX a maloletému S. Q. nar. X.X.XXXX zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 16.6.2011 č.k. 31C 80/2010-69 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o rozvode manželstva, zverení maloletých detí na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a určení výživného na čas po rozvode. Zrušuje rozsudok v napadnutom výroku o úprave styku a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo navrhovateľa s odporkyňou, mal. Q. a mal. S. na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti odporkyne, ktorú zaviazal mal. deti zastupovať a spravovať ich majetok. Navrhovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletého Q. 150 € mesačne a maloletého S. 130 € mesačne do 15. dňa v mesiaci vopred matke od právoplatnosti rozsudku do budúcna. Styk otca s maloletým Q. a maloletým S. upravil neobmedzene. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na ich náhradu. Rozsudok proti výroku o rozvode manželstva, určení výživného a úprave styku napadla včas podaným odvolaním odporkyňa a navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnila poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a d) O.s.p., podľa ktorých v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a teda, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že „súd podľa ust. § 101 ods. 1 O.s.p. pojednával a rozhodol v neprítomnosti odporkyne a jej právnej zástupkyne“. Pokiaľ prvostupňový súd skonštatoval, že sú splnené podmienky na prejednanie veci bez jej neprítomnosti, s touto konštatáciou nesúhlasí, pretože neboli splnené podmienky na rozhodnutie v merite veci, pretože boli porušené procesné ustanovenia a súhrn dôkazov, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal vzhľadom na predmet konania nemohol dostatočne ustáliť skutkový stav veci. Uviedla, že pojednávania vytýčeného na deň 16.6.2011 sa nezúčastnila z dôvodu neodkladnej účasti na lekárskom vyšetrení magnetickou rezonanciou. Potvrdenie o účasti na vyšetrení súdu v daný deň predložený nemohol byť, pretože nie je reálne uskutočniteľné odovzdať právnej zástupkyni potvrdenie o účasti v rovnaký deň, ako je deň pojednávania a zároveň pre náročnosť lekárskeho vyšetrenia nebolo možné v daný deň sa dostaviť ešte aj na pojednávanie o rozvod manželstva, nakoľko obe okolnosti je možné charakterizovať ako stresujúce. Na takéto lekárske vyšetrenie magnetickou rezonanciou sa vedie poradovník a počet uskutočnených vyšetrení je limitovaný zdravotnou poisťovňou. Poukázala na to, že v konaní nebol vykonaný jej výsluch ako účastníčky konania, ktorý dôkazný prostriedok vo veci rozhodovania o rozvode manželstva je jediným prostriedkom umožňujúcim konajúcemu súdu zhodnotiť skutkový stav veci z objektívneho hľadiska berúc do úvahy vyjadrenia a prednesy oboch účastníkov. Z odôvodnenia nie je zrejmé, na ktorom pojednávaní navrhovateľ vypovedal, navrhovateľa nekonfrontovala jej otázkami a k jeho výpovedi sa nevyjadrila. Poukázala na to, že súd prvého stupňa konal v rozpore s ust. § 100 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v konaní o rozvod vedie súd manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usiluje sa o ich zmiernenie, pričom súd prvého stupňa nevykonal žiaden úkon, ktorým by sa minimálne pokúsil odstrániť príčiny rozvratu, alebo ktorým by poskytoval primeranú lehotu na pokus o zmiernenie a to zvlášť v prípade, keď rozhoduje o budúcnosti rodiny s dvoma maloletými deťmi vo veku 14 a 10 rokov. Uviedla, že navrhovateľ opustil spoločnú domácnosť 2.6.2010 v čase, keď bol mladší syn v škole v prírode a nie sú pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že iniciátorom hádok bola ona. O mimomanželskej známosti jej navrhovateľ povedal sám 2.9.2007 a od tej doby sa snažila ich manželstvo udržať a má za to, že aj navrhovateľ do doby svojho odchodu zo spoločnej domácnosti tiež prejavoval snahu udržať doterajší rodinný život. Nepovažovala za pravdivé, že partnerský vzťah medzi ňou a navrhovateľom riešia v prítomnosti ich detí, práve naopak, vždy sa usilovala aby deti nepociťovali vplyv tretej osoby na ich rodinný život. Poukázala na to, že konštatovanie navrhovateľa, že nepostrehol žiadnu snahu z jej strany o obnovenie ich manželského spolužitia nie je v príčinnej súvislosti s tvrdeniami prednesenými súdu, ktorým na jednej strane tvrdí o mimomanželskej známosti nadviazanej ešte v roku 2007 doposiaľ trvajúcej a na strane druhej odchod zo spoločnej domácnosti navrhovateľ datuje júnom 2010. Uviedla, že ona bola v manželskom vzťahu klamaná a podvádzaná a aj napriek tomu chce zachovať manželský zväzok, minimálne vo formálnej rovine kvôli nadobudnutiu istoty rodinného života ich maloletých detí. Až odchod navrhovateľa zo spoločnej domácnosti znamenal pre ich deti veľkú zmenu, novú situáciu v rodine, ktorú si nevedia vysvetliť. Otec im o podanom návrhu na rozvod nepovedal a neuviedol im svoju predstavu o budúcom živote. Zdôraznila, že napadnutý rozsudok nepovažuje za správny aj z dôvodu, že jej ako matke bolo upreté hájiť záujmy maloletých detí o ktoré sa osobne stará, vie uviesť presne ich potreby a záujmy, čo má neodlúčiteľný vplyv na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Konštatovala, že prvostupňový súd pri určovaní vyživovacej povinnosti a úprave styku vychádzal z konania vedeného pred Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 27P 356/2010, avšak nezohľadnil, že rozsudok nenadobudol právoplatnosť. Uviedla, že pri riadnom naštudovaní spisového materiálu si súd prvého stupňa nemohol nevšimnúť dôvod, pre ktorý návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas do rozvodu podávala. Hlavným dôvodom bola absolútna absencia zo strany navrhovateľa prispievať na výživu maloletých detí po jeho odchode zo spoločnej domácnosti. V mesiaci jún, júl, august, september 2010 jej navrhovateľ neprispel na výživu maloletých detí vôbec a až po podaní návrhu začal prispievať po 100 € mesačne. Zdôraznila, že súd prvého stupňa určil výživné na maloletého Q. 150 € mesačne a maloletého S. 130 € mesačne, ktoré nepostačuje na zabezpečenie ich odôvodnených potrieb. Uviedla, že súdom určeným výživným neboli zohľadnené potreby detí na ošatenie a zároveň súd nezisťoval potreby maloletých detí osobitne podľa individuálnych potrieb Q. a S., nezohľadnil doterajšie plnenie vyživovacej povinnosti rodičmi a nevzal do úvahy jej výkon každodennej starostlivosti. Poukázala na to, že od odchodu navrhovateľa zo spoločnej domácnosti mala rodina určitý životný štandard, ktorý je podľa jej názoru nutné pre maloleté deti zachovať aj naďalej. Konštatovala, že ich zárobkové pomery sa nezmenili, jediná skutočnosť, ktorá spôsobila zmenu je odchod navrhovateľa zo spoločnej domácnosti. Poukázala na to, že dôležitým hľadiskom pri posudzovaní schopností a možností rodičov je aj osobný výkon starostlivosti o dieťa, čo sa vo všeobecnosti chápe ako hodnota, na ktorú sa má pri určovaní výživného prihliadať, čím je osobná starostlivosť kladená na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Uviedla, že navrhovateľ vyhlásil pred súdom, že býva v byte, ktorý je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve na ulici E. v O., a teda nie je možné, aby sa jeho výdavky zvýšili do takej miery, že by to malo vplyv na pokles jeho životnej úrovne, pretože za tento byt platili obaja aj predtým než navrhovateľ opustil spoločnú domácnosť. Uviedla, že úpravu styku v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 27P 356/2010 považuje za dočasnú a v prípade, ak bude ich manželstvo právoplatne rozvedené, požaduje do budúcna pevnú úpravu styku navrhovateľa s deťmi, pretože je predovšetkým v záujme maloletých detí pripraviť sa včas na stretnutie s otcom, nečakať na otcov telefonát, kedy a v aký čas bude mať práve záujem byť s nimi. Konštatovala, že ona styku nebráni, rešpektuje vôľu detí a nebude mať námietky aj voči styku mimo rozsahu súdom určeného za splnenia podmienky, že im to otec v primeranom časovom predstihu oznámi tak, aby vedeli zosúladiť plnenie školských povinností a záujmové aktivity. Za pochybenie súdu v procese vyhodnocovania vykonaných dôkazov považuje nedôsledné vyhodnotenie správy kolízneho opatrovníka, nakoľko z nej vyplýva, že pri osobnom pohovore s pracovníčkou uviedla, že s úpravou styku navrhovanou navrhovateľom nesúhlasí a požaduje konkrétne vymedzenie styku, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa súd prvého stupňa s jej nesúhlasom vysporiadal a prečo vyhovel návrhu navrhovateľa. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že vykonal šetrenie a osobné pohovory s rodičmi, pričom závery z uvedených rozhovorov a šetrení boli súdu doručené 2.7.2010 a 9.3.2011. Dňa 2.3.2011 bol vykonaný pokus o rozhovor s maloletými deťmi. Odporkyňa požiadala, aby do rozvodu neboli maloleté deti angažované a uviedla, že maloleté deti zle znášajú zmeny v rodinnom prostredí a preto si neželá, aby boli vystavené stresovej situácii a boli tak k veci vypočuté. Poukázal na to, že na Okresnom súde Košice II prebehlo konanie vo veci úpravy rodičovských práv a povinností a že trvá na doteraz podaných písomných vyjadreniach. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporkyne nevyjadril. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k výroku o rozvode manželstva a podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. vo vzťahu k výrokom o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode a dospel k záveru, že súd prvého stupňa v napadnutých výrokoch o rozvode manželstva, zverení maloletých detí na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a určení výživného dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že bola splnená zákonná podmienka pre rozvod manželstva účastníkov v súlade s § 23 Zákona o rodine a ide o odôvodnený prípad zrušenia manželstva rozvodom v súlade s § 22 Zákona o rodine. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že manželstvo účastníkov konania vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je dlhodobý, vážny a trvalý, bez možnosti obnovenia jeho základných funkcií, nemôže plniť svoj účel a vzhľadom na jednoznačný postoj navrhovateľa, ktorý prezentoval v priebehu konania na súde prvého stupňa, keďže navrhovateľ v máji 2010 opustil spoločnú domácnosť a od tej doby žijú manželia oddelene, navrhovateľ má vážnu známosť s inou ženou od roku 2007, ktorá je intímneho charakteru a pretrváva najmä v dôsledku nezáujmu navrhovateľa na obnovení manželského spolužitia s odporkyňou ani nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia. Aj napriek skutočnosti, že výrok rozsudku o zverení maloletých detí na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky nebol odvolaním napadnutý, avšak od výroku o rozvode manželstva sú závislé výroky o výchove a výžive maloletých detí, preto odvolací súd preskúmal aj tento výrok a zistil, že vykonaným dokazovaním súdom prvého stupňa bolo nepochybne preukázané, že výchova maloletých detí bola doposiaľ zabezpečovaná matkou na požadovanej úrovni a nebola spochybnená navrhovateľom ani kolíznym opatrovníkom v rámci šetrenia pomerov. Vo vzťahu k výroku o určení vyživovacej povinnosti navrhovateľa k maloletým deťom odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti a na zvýraznenie správnosti napadnutého výroku rozsudku dodáva, že každý z rodičov je povinný prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine). Pri skúmaní pomerov maloletého dieťaťa a následnom určovaní konkrétneho rozsahu výživného je potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby, ako je šatstvo, bielizeň, nájomné za byt, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravy na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách v rámci možností rodičov. Výživné 150 € mesačne na maloletého Q. a 130 € mesačne na maloletého S. určené súdom prvého stupňa od právoplatnosti výroku o rozvode manželstva vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady a kritériá pre určenie výživného je primerané reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam navrhovateľa, rešpektujúc jeho nevyhnutné výdavky a zohľadňuje rozsah odôvodnených potrieb maloletých detí. Odvolací súd poznamenáva, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní zohľadňoval aj osobnú starostlivosť matky o maloleté deti, ktorá je zo svojho príjmu rovnako povinná a schopná dopĺňať zdroj výživy maloletých detí na hranicu ich odôvodnených potrieb. Súd prvého stupňa sa v priebehu konania vysporiadal s námietkami odporkyne uplatnenými počas konania na súde prvého stupňa a odporkyňa ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o výživnom pre maloleté deti na čas po rozvode manželstva. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvého stupňa vo výroku o určení výživného. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch o rozvode manželstva, zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky na čas po rozvode a určení výživného podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odporkyne, že súd prvého stupňa pojednával a rozhodol v jej neprítomnosti a jej právnej zástupkyne a mala za to, že neboli splnené podmienky pre rozhodnutie v merite veci a boli porušené procesné ustanovenia odvolací súd udáva, že podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní realizáciu procesných práv priznaných účastníkom občianskeho súdneho konania procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť len postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samým. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Občiansky súdny poriadok ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania (§ 115 ods. 1 O.s.p.) tak, aby mali dostatok času na prípravu spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Výnimkou z tejto zásady je len rozhodovanie podľa § 153b O.s.p.. Možnosť vec prejednať v neprítomnosti účastníka treba posudzovať vždy s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa právnej veci pred súdom je nezadateľným právom účastníka konania, a to v každom štádiu prvostupňového procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto práve účastník trvá. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že konajúci súd pojednával 16.6.2011 v neprítomnosti odporkyne, avšak za účasti jej právnej zástupkyne. Na tomto pojednávaní právna zástupkyňa odporkyne k neúčasti odporkyne na pojednávaní uviedla, že informovala odporkyňu o termíne tohto pojednávania hneď po odročení dňa 28.4.2011, že je vytýčený termín na deň 16.6.2011, pričom v utorok dňa 14.6.2011 sa náhodou stretla na súde s odporkyňou, ktorá jej odovzdala žiadanku o vyšetrenie magnetickou rezonanciou, na ktorú sa objednala už pred pol rokom, pričom uviedla, že v žiadanke o vyšetrenie nie je uvedený dátum 16.6.2011, ale termín si telefonicky dohodla zrejme pred polrokom. Právna zástupkyňa odporkyne opustila pojednávaciu miestnosť z dôvodu, že má kolíziu pojednávaní na Okresnom súde Košice - okolie. Aj napriek skutočnosti, že konajúci súd nemal vykázané doručenie predvolania odporkyne na pojednávanie, ktoré sa konalo 16.6.2011, odporkyňa mala vedomosť o termíne tohto pojednávania od svojej právnej zástupkyne a mohla teda požiadať o prípadné odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, čo však neučinila a učiniť mohla, pretože ako uviedla právna zástupkyňa odporkyne skutočnosť, že ide na vyšetrenie magnetickou rezonanciou jej odporkyňa oznámila 14.6.2011 na súde, teda dva dni pred vytýčeným termínom pojednávania. Odvolací súd ďalej dodáva, že samotná skutočnosť, že právna zástupkyňa odporkyne odišla z pojednávania nakoľko uprednostnila účasť na inom pojednávaní vedenom na Okresnom súde Košice - okolie, nemôže to mať za následok, aby konajúci súd nemohol podľa § 101 ods. 2 O.s.p. pojednávať v neprítomnosti odporkyne. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že za takýchto okolností nedošlo k odňatiu možnosti odporkyne konať pred súdom, t.j. k vade podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a zároveň aj porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poznamenáva, že odporkyňa nepreberala viacero súdnych predvolaní na pojednávania, ktorej jej boli zasielané na adresu jej trvalého bydliska. Podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa § 25 ods. 1 Zákona o rodine, rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Podľa § 25 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa ods. 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť. Podľa § 25 ods. 3 Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo ho zakáže. Právo styku rodiča s dieťaťom je právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do jeho osobnej starostlivosti. Právo styku vychádza z Ústavy SR článku 41 ods. 4, v zmysle ktorého deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Právo styku vyplýva tiež z viacerých ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinností dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, keď záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasné stretávanie s jedným z rodičov obmedzené alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku je teda aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Ak súd nezistí také okolnosti v správaní oprávneného rodiča, ktoré by mohli viesť k zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, nemôže byť odmietanie dieťaťa dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku. Spoľahlivé spoznanie skutočnosti, či styk rodiča s maloletým dieťaťom skutočne ohrozuje záujem dieťaťa, si zväčša vyžaduje spoluprácu s odborníkmi z iných vedných odborov. Z preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa upravil styk otca s maloletými deťmi neobmedzene, na základe dohody s matkou, pričom pri úprave styku vychádzal z pripojeného spisu Okresného súdu Košice II sp.zn. 27P 356/2010. Keďže odporkyňa v odvolacích námietkach uviedla, že doposiaľ upravený styk považuje len za úpravu dočasnú a v prípade, ak bude ich manželstvo právoplatne rozvedené, požaduje do budúcna pevnú úpravu styku navrhovateľa s deťmi, pretože je to predovšetkým v záujme maloletých detí pripraviť ich na stretnutie s otcom, je potrebné vykonať dokazovanie o úprave styku v širšom rozsahu a nielen poukazom na pripojený spis Okresného súdu Košice II. Bude potrebné vykonaným dokazovaním zistiť, ako doposiaľ prebiehal styk otca s maloletými deťmi, aký je ich vzájomný vzťah a denný režim maloletých detí s prihliadnutím na prípravu na vyučovanie a ďalšie záujmové a športové aktivity a po následnom výsluchu maloletých detí aj rodičov a po vykonaní všetkých dôkazov v súlade s ust. § 122 O.s.p. bude potrebné upraviť styk tak, aby bol v záujme maloletých detí a vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré sa ukážu v priebehu konania potrebnými a opätovné rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby bolo spätne preskúmateľné. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.