Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/114/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511201646 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511201646.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., IČO: 36 432 105, so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, zastúpený: Advokátska kancelária Máčaj a Novák, s. r. o., so sídlom Karpatská 18, Bratislava proti povinnému: proti povinnému: O. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. Č.. XX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 1.658,67 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie, č. k. 12Er/402/2011-16 zo dňa 08. 09. 2011 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Viery Uhríkovej, so sídlom Letná č. 40, 0040 01 Košice, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 73/2011. V odôvodnení uznesenia uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 31. 01. 2011 domáhal u súdnej exekútorky JUDr. Viery Uhríkovej, Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, Letná č. 40, vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu - právoplatnému a vykonateľnému rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, IČO: 35 862 882 so sídlom Trnavská cesta č. 7, Bratislava, ktorý vydali rozhodcovia: JUDr. Ján Huňady, Mgr. Branislav Legát a JUDr. Marcel Hudák, zo dňa 18. 10. 2010 sp. zn. WHB 0110232. Dňa 07. 02. 2011 doručila súdna exekútorka súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd citoval ust. § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnom poriadku v platnom znení (Exekučného poriadku). Preskúmaním Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 04. 10. 2007 so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami súd prvého stupňa zistil, že medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným bola uzatvorená vyššie uvedená zmluva o úvere, na základe ktorej boli povinnému požičané finančné prostriedky vo výške 50.000,-- Sk (1.659,69 eur), ktoré sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach v sume 1.501,-- Sk (49,82 eur), po dobu 60 mesiacov k 17. dňu v mesiaci. Ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená vo výške 25,58 % ročne, pričom úroková sadzba bola stanovená vo výške 23 %. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18. 05. 2009 došlo k postúpeniu pohľadávky spolu s príslušenstvom a všetkými právami z postupcu (právny predchodca oprávneného) na postupníka (oprávnený). Na uvedený právny vzťah súd aplikoval spotrebiteľské právne predpisy, a to zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej iba OZ), zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, smernicu Rady 93/13/EHS s 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Citoval ust. § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 4 OZ, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súd z predloženej Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX spolu so zmluvnými dojednaniami spoločnosti G. J., S.. D.. zistil, že v článku 11 bod 11.2 - Prechodné a záverečné ustanovenia - Rozhodcovská doložka je ustanovené, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNÁ A MEDIAČNÁ, a. s., IČO: 35 862 882. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podradia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Podľa takto formulovanej rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, čo pre povinného v tomto prípade znamená podrobiť sa konaniu vzdialenostne neprijateľnému (viac ako 500 km), pre súkromnú osobu, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech. V tejto súvislosti súd uviedol, že z úverových zmluvných podmienok právneho predchodcu oprávneného, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, je v týchto obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Súd ďalej mal za to, že za okolnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v tejto úverovej zmluve v neprospech spotrebiteľa, možno zaradiť aj neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré mohlo spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv (rozhodcovia so sídlom v Bratislave a Žiline) alebo pravidlá rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zák. neplatná. Súd zároveň poukázal na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdneho dvora, ako aj niektoré články Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola zákonom č. 150/2004 s účinnosťou od 01. 04. 2004 transponovaná do slovenského právneho poriadku, podľa ktorej za nekalú treba považovať takú podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne dojednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Na základe uvedeného preto súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.) a že podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Uviedol, že z ustanovení OSP, ZoRK a EP jednoznačne vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t. j. spôsobilý byť podkladom na exekúciu. Má za to, že pri splnení týchto podmienok sú teda rozhodcovské rozsudky rovnako vykonateľné ako rozsudky všeobecných súdov. Podľa oprávneného exekučný súd nie je teda oprávnený skúmať materiálnu správnosť takéhoto rozsudku, pretože v takomto prípade by sa jednalo o "res iudicata" a uvedeným konaním exekučného súdu, by dochádzalo k porušovaniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Preto podľa názoru oprávneného, ak si exekučný súd uzurpuje právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestáva mať zmysel zákonná úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Zdôraznil, že ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na exekúciu, nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale ako exekučný súd. V tejto súvislosti uviedol, že rovnako v tomto rámci vykladá vec aj Súdny dvor EÚ, ktorý vo veci C-40/08 vyslovil úradnú povinnosť exekučného súdu skúmať, či dohoda (rozhodcovská doložka) medzi spotrebiteľom a podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, či je alebo nie je nekalou podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá. Exekučný súd teda v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá smie preskúmavať práve tú okolnosť, ktorá sa bezprostredne dotýka právomoci rozhodcovského súdu a nie hmotnoprávnych aspektov uplatnenia tejto právomoci. Podľa názoru oprávneného, z povahy veci teda vyplýva, že exekučnému súdu nie je možné priznať väčší rozsah vecnej preskúmavacej právomoci, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia iba jazykové, logické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V súvislosti s uvedenými názormi oprávnený vyslovil, že právo na výkon rozhodnutia je v zmysle zákona perfektným exekučným titulom a je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu. V tejto súvislosti pritom platí, že prípadný odlišný právny názor exekučného súdu na meritórne aspekty rozsudku nezakladá imperfektnosť exekučného titulu, keďže v exekučnom konaní nie je prípustný hmotnoprávny prieskum vo veci samej. Keďže oprávnený má právo na výkon rozhodnutia (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), má právo aby exekučný súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon, a neposkytnutie tejto ochrany predstavuje porušenie ústavou a dohovorom garantovaných práv a môže založiť zodpovednosť štátu za škodu, ktorú takéto porušenie spôsobí. Oprávnený ďalej v tejto súvislosti uviedol, že konaním exekučného súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, keďže exekučný súd vyslovil bez zákonného dôvodu, že právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom, je nevykonateľné, čím mu spôsobil ujmu, teda konal v rozpore so základnou právnou zásadou iustitia nemini neganda (denegatio iustititiae), podľa ktorej nikomu nie je možné odoprieť spravodlivosť. Čo sa týka predmetnej úverovej zmluvy oprávnený uviedol, že táto zmluva nevznikla reálnym odovzdaním peňazí dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný právny záväzok právneho predchodcu žalobcu poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie na úhradu kúpnej ceny ním zakúpeného tovaru a zároveň záväzok dlžníka, takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Preto podľa jeho názoru zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 ObZ medzi tkz. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov. V tejto súvislosti poukázal aj výrok Súdneho dvora EÚ v prípade Pannon GSM (C-243/08), podľa ktorého v rámci výkonu tejto povinnosti nemusí vnútroštátny súd podľa smernice vylúčiť uplatnenie dotknutej podmienky, pokiaľ spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom, nepovažuje za potrebné namietať nekalý a nezáväzný charakter podmienky, ako aj na výrok Súdneho dvora EÚ v prípade Astrurcom (C-40/08), podľa ktorého v každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za okolností ako v spore vo veci samej nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku Mostaza Claro, ale taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní, ani nepodala žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným. V tejto súvislosti oprávnený dospel k záveru, že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Nie je preto na mieste, ak exekučný súd nahrádza vôľu spotrebiteľa, a to nezákonným zásahom do práv oprávneného. Uviedol, že exekučný súd nie je súdom nachádzacím, ale vykonávacím a teda nie je oprávnený substituovať preskúmanie súdneho rozhodnutia (zrejme malo byť rozhodcovského rozhodnutia - pozn. odvolacieho súdu), a preto prekročil svoje právomoci a porušuje svoju povinnosť, keď svojím rozhodnutím de facto jedná za povinného a "napravuje" jeho nečinnosť. K posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky zmluvy o úvere v súlade so Smernicou 93/13/EHS oprávnený uviedol, že podľa jeho názoru slovenská verzia danej Smernice, konkrétne príloha 1 písm. q/ je odlišná od originálnej verzie a je nejednoznačná a mätúca. Poukázaním na originálne znenie uvedeného bodu Smernice, jej slovenský a český preklad uviedol, že význam a zmysel smernice v originálnom, ale i českom v znení, smeruje k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. To však rozhodne nie je daný prípad, keďže v Slovenskej republike rozhodcovské konanie upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Oprávnený ďalej poukázal na Smernicu č. 2008/48/EHS, ktorá priamo od členských štátov vyžaduje zavedenie vhodných a účinných mechanizmov mimosúdneho riešenia spotrebiteľských sporov. Rozhodnutie súdu prvého stupňa popiera zmysel a účel rozhodcovského konania, t. j. umožniť mimosúdne riešenie sporov a tým odbremeniť všeobecné súdy od konaní, ktoré sa dajú vyriešiť pred rozhodcom k spokojnosti oboch sporových strán, znemožňuje rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní, čím porušuje Smernicu č. 2008/48/EHS. V závere odvolania oprávnený uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, keďže podstatná časť odôvodnenia je postavená na Smernici č. 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, pričom Smernice nie sú priamo aplikovateľné a zostávajú v úlohe interpretačného pravidla. Rozhodcovská doložka je podľa oprávneného platne dojednaná, čo vyvoláva s tým spojené právne účinky a má za to, že napadnutým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne existuje (súd by svojím rozhodnutím v podstate odňal oprávnenému akýkoľvek ďalší zákonný postup vo veci vymoženia tejto pohľadávky). Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, resp. alternatívne napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinný a súdny exekútor zostali v odvolacom konaní nečinní. Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1 a 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie smeruje proti uzneseniu), preskúmal aj uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti v rozsahu dôvodov odvolania aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Napadnuté uznesenie je vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodov, ako sú podrobne uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie. Takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Podľa ust. § 45 ods. 1 zák. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví: a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ust. § 45 ods. 2 citovaného zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Vychádzajúc z ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, teda posudzuje rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi a uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, bolo by nelogické, aby exekučný súd vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že "arbitráž" prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Toto ustanovenie v spojení s § 159 O. s. p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava aj na základe § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Uvedené ustanovenie v sebe zakotvuje osobitne prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie exekučný súd je oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 24. 02. 2011 č. k. IV.ÚS 55/2011-19). Z vyššie uvedených dôvodov nie je preto dôvodná námietka oprávneného, že súd pri preskúmavaní exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a zákonom o rozhodcovskom konaní. Správne teda exekučný súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok, ktorý tvorí exekučný titul, bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, takýto rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom, pretože bol vydaný bez právomoci rozhodcovského súdu. Nepochybne v danom prípade ide o vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ku ktorému záveru exekučný súd dospel po preskúmaní úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a úverových zmluvných podmienok oprávneného, ktoré sú súčasťou tejto zmluvy. Exekučný súd podrobne odôvodnil, ako dospel k záveru o charaktere zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy, vychádzajúc pritom z vyššie uvedených listinných dôkazov a v tejto súvislosti aj k záveru o potrebe aplikovať na daný právny vzťah zákon 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenie Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ). Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou, správne sa exekučný súd zameral na skúmanie, či táto neobsahuje neprijateľnú podmienku. Tento postup zodpovedá ust. § 52 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelmi je obchádzanie tohto zákona, sú neplatné. Nemožno preto vytknúť exekučnému súdu nesprávne právne posúdenie veci, ak posúdil vzťah medzi účastníkmi konania ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy a aplikoval na daný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. V zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 OZ). V zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ neprijateľnou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve je aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že medzi neprijateľné podmienky Občiansky zákonník príkladmo zahŕňa aj dojednanie rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa výlučné riešenie sporov s dodávateľom v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka zakotvená v článku 11 v bode 11.2 obchodných podmienok pre úver, ktorá je súčasťou uzavretej úverovej zmluvy medzi účastníkmi konania je takouto neprijateľnou podmienkou, pretože zakotvuje dohodu, v zmysle ktorej riešenie vzájomných sporov vzniknutých alebo súvisiacich so zmluvou o úvere alebo obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere, resp. obchodných podmienok pre úver budú rozhodované v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská arbitrážna a mediačná a. s. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože neumožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na dodávateľa, ktorý vybral rozhodcu, ktorý by mal riešiť prípadné spory, teda vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne "arbitrážou". Týmto je fakticky odopretá možnosť spotrebiteľa brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá návrh na rozhodcovský súd. Navyše rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, je súčasťou úverových zmluvných podmienok oprávneného, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Spotrebiteľ nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami a mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodca je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda je zrejmé, že dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Námietka oprávneného, že exekučný súd vychádzal z "nejednoznačného a mätúceho" prekladu Smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka, keď vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel smernice v originálnom znení v prílohe 1 písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy s osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy, taktiež nie je dôvodná. Príloha Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Podľa Článku 8 Smernice členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Členské štáty však môžu prijať aj úpravu prísnejšiu a tak zabrániť používaniu neprimeraných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Neprimeranosť zmluvných podmienok národné súdy posudzujú pri zohľadnení všetkých okolností veci, pričom aplikujú národnú úpravu. Smernicu národný súd priamo neaplikuje, môže ju použiť len ako interpretačné pravidlo. Posúdenie neprimeranej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka exekučným súdom a jej následné vyhodnotenie ako neplatnej, je v súlade so slovenským právom. Navyše zákonodarca novelou č. 568/2007 Občianskeho zákonníka, účinnou od 01. 01. 2008, priamo v § 53 ods. 4 písm. r) menuje ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za neprijateľné. Námietka oprávneného, že rozhodnutie exekučného súdu je nepreskúmateľné a nesprávne, keďže priamo vychádza zo smernice, ktorá nie je priamo aplikovateľná a zastáva len úlohu interpretačného pravidla, je taktiež nedôvodná, pretože z odôvodnenia exekučného súdu je zrejmé, že neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky odvodil súd z ust. § 53 ods. 4 OZ s tým, že poukázal na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdneho dvora a na existujúce interpretačné pravidlo Smernice Rady 93/13/EHS 05. 04. 1993, ktorá bola transponovaná do právneho poriadku zák. č. 150/2004 Z.z. účinným od 01. 04. 2004. Je zrejmé, že exekučný súd priamo zo Smernice Rady 93/13/EHS nevychádzal, použil ju len ako interpretačné pravidlo. Správne preto exekučný súd na neplatnú zmluvnú podmienku neprihliadol, lebo za danej situácie rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom (keďže bol vydaný bez právomoci rozhodcovského súdu). Navyše sa odvolaciemu súdu žiada dodať, že rozhodcovskú doložku, podľa ktorej prípadný spor medzi účastníkmi zmluvného vzťahu by mal riešiť rozhodca, ktorého sídlo je v Bratislave, teda v mieste vzdialenom od miesta bydliska povinného v G., je z tohto dôvodu taktiež možné považovať za nekalú. Takto určený rozhodcovský súd je totiž značne vzdialený od bydliska spotrebiteľa, čo môže sťažiť jeho možnosť dostaviť sa na súd. Tento záver je podporený aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, (Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikné Győrfi), podľa ktorého v prípade sporov týkajúcich sa nižších peňažných súm by mohli byť náklady spotrebiteľa spojené s dostavením sa na súd odstrašujúce a viesť spotrebiteľa k tomu, že sa vzdá možnosti podať na súd akýkoľvek opravný prostriedok, alebo svojich práv na obranu. Súdu teda prislúcha posúdiť, či s prihliadnutím na okolnosti týkajúce sa konkrétnej veci, doložka o voľbe právomoci sa má kvalifikovať ako nekalá. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto uznesenia. Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a contrario. Oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.