Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2CoE/16/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511209203 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7511209203.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., Hattalova 12/C, Bratislava, IČO: 45 869 464, proti povinnému: O. Š., bytom H.V. D. N. XXX, H. D. N., o vymoženie pohľadávky vo výške 1.187,94 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Dulinom, Exekútorský úrad Michalovce, Ľudovíta Štúra 12, Michalovce pod č. EX 2323/11, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice- okolie zo dňa 27.10.2011, č.k. 17Er /2295/2011-14 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie požiadal súdny exekútor o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie svojej pohľadávky. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU, Trnavská cesta 7, Bratislava, IČO: 35 862 882 vydaný rozhodcami JUDr. Marekom Baňasom, JUDr. Jánom Huňadym a Mgr. Branislavom Legátom dňa 8.4.2011 pod č.k. IDB0410074. Oprávnený svoju hmotnoprávnu a procesnoprávnu legitimáciu založil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 15.12.2010 medzi postupcom : Poštová banka, a.s., so sídlom Prievozská č.2/B, Bratislava, IČO: 31 340 890 a spoločnosťou Bossnut Investments Limited ako postupníkom, ktorá následne na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.2.2011 postúpila pohľadávku voči povinnému na oprávneného. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 22.10.2007. základe predmetnej zmluvy o úvere boli povinnému požičané finančné prostriedky vo výške 1 327,76eur (40.000,-Sk). Povinný sa zaviazal vrátiť poskytnuté prostriedky v pravidelných mesačných splátkach so splatnosťou uvedenou v zmluve o úvere. Dňa 29.6.2011 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú odôvodnil návrhom oprávneného. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V zmysle citovaných zákonných ustanovení posúdil uvedenú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak tento zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu. Pre takéto posúdenie však musí mať k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami a listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu, budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenú v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd prvého stupňa po preskúmaní obchodných podmienok spoločnosti Poštová banka a.s. dospel k záveru, že tieto obsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto je rozhodcovská doložka tak, ako je formulovaná v bode 11.2. obchodných podmienok pre úver, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že v prípade nedosiahnutia dohody pri riešení akýchkoľvek sporov, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok, klient príjma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou a obchodnými podmienkami vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská arbitrážna a mediačná , a.s. , IČO: 35 862 882, zapísaná v OR OS Bratislava I , odd. : Sa , vl. Č. 3157/B podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovskému súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Podľa doložky č. 10.2 všeobecných obchodných podmienok- riešenie sporov, účastníci sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z bankových obchodov ako aj spory , ktoré vzniknú zo zmlúv alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy predložia na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu. Podľa takto formulovanej rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, čo pre povinného v tomto prípade znamená podrobiť sa konaniu vzdialenostne neprijateľnému (viac ako 500 km), pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej (adhéznej) zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučných titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Vychádzajúc z takto formulovanej rozhodcovskej doložky súd má za to, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Musí sa podrobiť konaniu vzdialenostne neprijateľnému ( viac ako 500km) , a to pred subjektom , ktorý si oprávnený už predformuloval v zmluve, a na výbere ktorého spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Spotrebiteľ si túto doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnúť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, a preto je v zmysle § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka neplatná. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Poukázal na to, že k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv existuje aj interpretačné pravidlo Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V konkrétnej exekučnej veci, vzhľadom na transpozíciu tejto smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. účinného od 1.4.2004, možno za nekalú podmienku, ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinnosti odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že súdnemu exekútorovi udelí poverenie na vykonanie exekúcie vo veci alebo, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru oprávneného okresný súd pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky ako časti úverovej zmluvy - právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, pričom ide o hmotnoprávne posúdenie právneho titulu (zmluvy o úvere) vo veci samej, na ktoré exekučný súd nemá zákonné oprávnenie. Vyčítal exekučnému súdu, že svojím postupom neopodstatnene nahradil aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného. Záver, že by ust. § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 písm. b) alebo c), ods. 2 ZoRK oprávňoval exekučný súd na hmotnoprávne posúdenie otázok, na ktorých je založený rozhodcovský rozsudok, vrátane platnosti rozhodcovskej doložky, považuje oprávnený za absurdný. Oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pritom nemožno vyvodiť ani z judikatúry ESD. Oprávnený ďalej namietal, že posúdenie rozhodcovskej doložky uvedenej v Zmluve o úvere ako neprijateľnej podmienky je rozhodnutím, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi odníma možnosť konať a uplatniť svoj nárok pred súdom. Namietal tiež posúdenie veci podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, nakoľko predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 22.10.2007 a predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 1.1.2008, takže ho nie je možné aplikovať na vzťahy z predmetnej úverovej zmluvy. Poukázal aj na nesprávnu interpretáciu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka tak, že spôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Oprávnený uviedol, že rozhodcovský súd vyzval písomne povinného na podanie žalobnej odpovede a výber rozhodcu zo zoznamu dňa 9.8.2010, avšak v súdom stanovenej lehote svoju žalobnú odpoveď neoznámil, pričom oprávnený a ani jeho právny predchodca nemali žiaden vplyv na procesnú pasivitu povinného. Z uvedeného teda vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok nebol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Oprávnený ďalej prvostupňovému súdu vytýkal, že svoj záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi odôvodnil len veľmi všeobecnými tvrdeniami bez bližšieho hodnotenia právneho a skutkového stavu, a preto je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Poukázal tiež na ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, v zmysle ktorého v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere bol pôvodný veriteľ povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Súd prvého stupňa súčasne nezohľadnil procesnú pasivitu povinného v rozhodcovskom konaní. Ďalej uviedol, že v danom prípade bolo možné vydať platobný rozkaz, preto nie je relevantný názor súdu prvého stupňa o neprimeranej vzdialenosti rozhodcovského súdu od bydliska povinného. Konanie pred rozhodcovským súdom je písomným konaním, preto nie je potrebné dostaviť sa do miesta sídla oprávneného. V zmysle rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu bol povinný oprávnený podať návrh na určenie iného vhodného miesta na území Slovenskej republiky. Povinný však takýto návrh nepodal. Bol toho názoru, že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá riešenie sporov pred rozhodcovským orgánom zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv veriteľa aj spotrebiteľa. Oprávnený poukázal aj na nelogickosť v tvrdeniach súdu prvého stupňa a zdôraznil, že Zmluva o úvere bola uzavretá medzi Poštovou bankou, a.s. (nie oprávneným) a povinným a povinnému bol úver poskytnutý zo strany banky (nie oprávneného). V závere oprávnený namietal, že exekučný súd svojím postupom neopodstatnene nahradil aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného. Ten nevyužil svoje procesné práva, keď nepodal žalobnú odpoveď ani žalobu proti rozhodcovskému rozsudku, preto je nesprávne, aby takúto vôľu nahrádzal súd. Ani pozícia spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany nemôže odôvodňovať popretie práva veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky vyplývajúcej zo záväzku, ktorý na seba spotrebiteľ prevzal dobrovoľne. Dôsledkom postupu súdu je, že hoci oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, neexistuje zákonný spôsob, akým by sa mohol domôcť svojho práva. Novému uplatneniu práva na všeobecnom súde bráni prekážka res iudicata v podobe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Zamietnutím udelenia poverenia je výrazne poškodený oprávnený, pretože na majetok povinného nie je možné viesť výkon rozhodnutia, a to napriek tomu, že veriteľ povinnému peňažné prostriedky poskytol a povinný svoje povinnosti nesplnil. Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nevyhovel, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Oprávnený v podanom odvolaní namietal rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu posudzovať aj materiálnu stránku exekučného titulu, ak je ním rozhodcovský rozsudok. V prípade, ak zistí nedostatky v rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie ex offo zastaviť (§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní). Súd pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p.. Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že v posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU, Trnavská cesta 7, Bratislava, IČO: 35 862 882 vydaný rozhodcami JUDr. Marekom Baňasom, JUDr. Jánom Huňadym a Mgr. Branislavom Legátom dňa 8.4.2011 pod č.k. IDB0410074 s právoplatnosťou dňa 26.5.2011 a vykonateľnosťou dňa 30.5.2011. Uvedeným rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 1 187,94 Eur, úrok vo výške 23,00 % ročne zo sumy 1 187,94 Eur od 02.02.2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 187,94 Eur od 02.02.2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu splatnosti úveru vo výške 122,83 Eur , sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni predčasnej splatnosti do dňa 1.2.2010 vo výške 393,27 Euro, sumu dlžných poplatkov vo výške 49,03eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 70,12 eur všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2010 došlo k postúpeniu pohľadávky vymáhanej v predmetnom exekučnom konaní z Poštovej banky, a.s. ako postupcu na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupníka, ktorá následne zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.2.2011 postúpila pohľadávku na spoločnosť PRO CIVITAS s.r.o. (oprávneného). Z predloženej zmluvy o úvere č. 7599014807 zo dňa 22.10.2007 vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 40.000 Sk, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť oprávnenému v 60 mesačných splátkach po 1. 238,-Sk,- Sk. V článku 11, v bode 11.2 obchodných podmienok pre úver, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient (povinný) prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. podľa jeho vnútorných predpisov. Zmluvné strany súhlasili, že toto rozhodnutie bude pre nich záväzné a konečné, pričom miestom rozhodcovského konania je Bratislava. V danom prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, z obsahu ktorej vyplýva, že povinný uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladmý výpočet neprijateľných podmienok, preto súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom. Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008, novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z. z... Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa podľa rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom určeného rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Z tohto dôvodu neobstojí odvolacia námietka oprávneného, že povinný nenamietal a nevyjadril nesúhlas s rozhodcovskou doložkou zakotvenou v zmluve. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný. Odvolaciu námietku oprávneného týkajúcu sa skutočnosti, že zmluvu o úvere neuzavrel s povinným oprávnený a rozhodcovskú doložku v zmluve vopred neformuloval, ale učinil tak právny predchodca oprávneného, považuje odvolací súd za irelevantnú. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí uviedol, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je spotrebiteľskou zmluvou, pretože zmluvnými stranami sú veriteľ, ktorý poskytuje úvery v rámci predmetu svojej činnosti a spotrebiteľ, ktorému bol úver poskytnutý na iný účel ako na výkon povolania, zamestnania a podnikania. Súd prvého stupňa taktiež poukázal na skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávky došlo na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej 15.12.2010 a následne na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 24.2.2011 ktorou spoločnosť Bossunt Investmens Limited postúpila pohľadávku voči povinnému na oprávneného .Neobstojí námietka oprávneného, že nemohol uzatvoriť s povinným zmluvu o úvere a nemohol rozhodcovskú doložku predformulovať v zmluve, ako to tvrdí prvostupňový súd. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa totiž nie je ani zmienka o predmete obchodnej činnosti oprávneného ani o skutočnosti, že zmluvu s povinným uzavrel oprávnený. Ani tvrdenie súdu prvého stupňa o predformulovaní neprijateľných podmienok v zmluve o úvere oprávneným nemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu bola aj táto odvolacia námietka neopodstatnená. Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011, v ktorom ústavný súd konštatoval, že: „ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“ Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je aj v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V tejto časti taktiež nebolo odvolanie oprávneného opodstatnené. Oprávnený síce v odvolaní s poukazom na § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) a s poukazom na povinnosť predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy ospravedlňuje svoj postup, avšak takáto odvolacia námietka neobstojí, a to najmä s poukázaním na neskoršiu právnu úpravu. Novelizáciou zákona zvolil zákonodarca presnejšiu úpravu, podľa ktorej je banka povinná preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy a aby klient mal možnosť voľby. Oprávnený nedal povinnému na výber a neumožnil mu voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinný mal len možnosť buď odmietnuť službu alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami. Za takýchto okolností nešlo o návrh pre povinného tak, ako to predpokladal zákon. Návrh na prijatie alebo odmietnutie zmluvy ako celku nemožno na účely aplikácie § 93 ods. 1 zákona o bankách považovať za návrh na prijatie alebo odmietnutia rozhodcovskej zmluvy. Navyše dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku). Namietanie porušenia práva na súdnu ochranu pri realizácii výkonu exekúcie oprávneným nebolo opodstatnené z dôvodu, že citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok a po zistení, že zaväzuje na plnenie, ktoré je nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, je exekučný súd ex offo oprávnený exekučné konanie zastaviť. V danom prípade zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia súdom prvého stupňa nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci i napriek tomu, že súd bol oprávnený priamo exekučné konanie zastaviť v zmysle osobitého právneho predpisu, t. j. zákona o rozhodcovskom konaní. Súd v danom prípade postupoval podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a preto následne po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bude exekučné konanie zastavené v súlade s ustanovením § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Odvolací súd ďalej uvádza, že viaceré okresné a krajské súdy Slovenskej republiky pristúpili v obdobných prípadoch, podobne ako súd prvého stupňa, k prelomeniu materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a k preskúmavaniu platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Na návrh niekoľkých sťažovateľov Ústavný súd SR posúdil súlad takéhoto postupu s Ústavou Slovenskej republiky a nezistil porušenie zákona či ústavy všeobecnými súdmi. Napr. v uznesení zo dňa 24.02.2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011-19 ústavný súd uviedol, že „Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to tvrdí sťažovateľka. ... Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.“ Odvolací súd už iba dodáva, že prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je daná prekážka uplatnenia veci na všeobecnom súde. Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa“. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku oprávneného týkajúcu nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa spĺňa všetky zákonné požiadavky vyplývajúce z § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.. Takéto odôvodnenie súdu prvého stupňa je v súlade s právom na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku ako absolútne neplatnú a správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul, dôvodné bolo teda zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto odvolací súd podľa § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený nebol v konaní úspešný a povinnému ani súdnemu exekútorovi žiadne trovy konania nevznikli. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.