Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/294/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607200104 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7607200104.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému: F. Ď.R., Z.. XX.XX.XXXX, B. V. Q. Z. V., R.. Q. Č.. X/XX, o vymoženie 761,44 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora Mgr. Ing. Radoslava Kešeľáka so sídlom Exekútorského úradu v Spišskej Novej Vsi, ul. Mlynská 2, Spišská Nová Ves, pod č. EX/1818/06 o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k. 4Er/4/2007-53 zo dňa 11.07.2012, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu v časti istiny 531,10 eur a v časti úrokov z omeškania nad výšku 9 % ročne od 23.8.2006 do zaplatenia zastavil. Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, uznesením sp.zn. 4Er 4/07-22 zo dňa 9.2.2011 tamojší súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň zastavil, účastníkom nepriznal náhradu trov exekúcie a návrh na zmenu exekútora zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, o ktorom Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3CoE 193/2011-44 zo dňa 30.4.2012 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení a vo výroku o trovách exekúcie zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom uviedol, že z dôvodu neuvedenia údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov zo zákona platí fikcia, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvého stupňa preto opätovne preskúmal exekučný titul, Zmluvu o úvere a zistil, že exekučným titulom bol povinný zaviazaný uhradiť oprávnenému sumu 29 202,00 Sk (969,33 eur) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 21 640,00 Sk (718,32 eur) od 23.8.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 6 838,00 Sk (226,98 eur). Exekučný titul bol vydaný na základe Zmluvy o úvere zo dňa 26.8.2005. Súd prvého stupňa s poukázaním na ustanovenia § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010, § 4 ods. 2 písm. j/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru, že v predmetnej veci ide jednoznačne o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá sa spravuje ustanoveniami vtedy platného zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. a preto skutočnosť, že v zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, je irelevantná. Vo vzťahu k Obchodnému zákonníku je zákon o spotrebiteľských úveroch vo vzťahu lex specialis a jednoznačne je potrebné vzťahy medzi účastníkmi posudzovať podľa tohto zákona, a pretože vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom, aplikujú sa na neho pre spotrebiteľa výhodnejšie právne predpisy a to aj vo vzťahu k úrokom z omeškania, ktoré bolo dohodnuté nie v zmysle § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktoré ku prvému dňu omeškania, t.j. k 23.8.2006 boli 9 %. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa zastavil exekúciu v časti poplatku z úveru vo výške 531,10 eur, nakoľko zmluva o úvere neobsahuje RPMN a preto sa poskytnutý úver považuje za poskytnutý bez poplatkov a úrokov. Oprávnenému preto priznal len nárok na úrok z omeškania 9% ročne podľa právneho predpisu a výšky, ktorá platila v čase prvého dňa omeškania. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, v ktorom namietal posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v ktorej absentuje údaj o RPMN, tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený poskytuje svojim klientom ako dlžníkom úvery na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy /v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa/, avšak tieto nemožno považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na túto skutočnosť preto oprávnený v predmetnej zmluve nemusel ako podstatnú náležitosť uviesť údaj o RPMN. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Pokiaľ ide o tvrdenie súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uvádza, že úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže ak nesplní povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného, dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, ako aj s ohľadom na obchodné riziko oprávneného. Zároveň uviedol, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, v ktorom tento vyslovil názor, že moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Zároveň poukázal na to, že oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. Záverom namietal, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kde uznal exekučný titul za súladný a preto udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili. Krajský súd ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote ( § 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávanie (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Dôvody preskúmavaného uznesenia sú podrobné a presvedčivé, preto sa s nimi odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Vzhľadom na odvolacie námietky oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa ust. § 40 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní je Exekučný súd oprávnený preskúmať rozhodcovský rozsudok čo do jeho vecnej správnosti tak, ako keby materiálne právoplatný nebol - nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p.. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, alebo na zastavenie exekúcie, t.j. či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/, c/, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Oprávnený sa navyše mylne domnieva v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa, že súd prvého stupňa zastavil exekúciu v celom rozsahu, v skutočnosti došlo len k čiastočnému zastaveniu exekúcie z dôvodu absenciu RPMN v zmluve o úvere v súlade s ust. § 57 ods. 2,3 Exekučného poriadku. Ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti, exekúcia sa zastaví len čiastočne. Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 26.08.2005, čo znamená, že práva a povinnosti z tejto zmluvy ako aj všetky ostatné súvisiace okolností je potrebné posudzovať podľa hmotného práva platného v čase jej uzavretia. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy sa spotrebiteľským úverom rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona veriteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Keď teda oprávnený poskytol peňažné prostriedky v rámci svojho podnikania povinnému, ktorý je fyzickou osobou a úver vo forme pôžičky bol poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom povinný sa zaviazal splatiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach, je potrebné tento vzťah posúdiť ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy tak, ako to urobil súd prvého stupňa. V súlade s ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 25.11.2004 spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje . V súlade s ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Aj keď vnútroštátna úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku bola plne zosúladená s právom Európskej únie až novelou Občianskeho zákonníka od 1.1.2008, k zosúladeniu vnútroštátnej právnej úpravy došlo už skôr (od 25.11.2004) v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (novelou vykonanou zákonom č. 616/2004 Z.z. ) aj vyššie citovaným ustanovením § 23a/. Teda v rozhodnom období (26.08.2005) bolo bez právneho významu, že zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd poukazuje na to, že aj keby bola predmetná zmluva uzavretá pred účinnosťou novely Zákona o ochrane spotrebiteľa, už v období od 1.5.2004 (pristúpenie SR k Európskej únii) malo na území SR prednosť uplatňovanie komunitárneho práva pred vnútroštátnou právnou úpravou v otázke ochrany spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Na vecnej správnosti rozhodnutia exekučného súdu nič nemení ani tá skutočnosť, že povinnému boli poskytnuté oprávnenou peňažné prostriedky a nie tovar, alebo služba, pretože aj v tomto prípade ide o spotrebiteľský úver (§ 2 písm. a/ b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere v platnom znení). Keďže súd prvého stupňa správne posúdil zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, rovnako správne je jeho konštatovanie o tom, že uzavretá zmluva neobsahuje uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov s tým, že ak táto nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.