Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoE/8/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607208944 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7607208944.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného I., s.r.o., I. XX, E., IČO: 35 807 598, právne zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Moyzesova 8, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnej N. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. L. X/XXXX, V. o vymoženie 1 058,16 Eur (31 878 Sk) s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 2Er 417/2007 - 70 zo dňa 24.10.2011 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 1621/07 zastavil. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vymoženia svojej pohľadávky na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 1525/07 zo dňa 19.03.2007 s právoplatnosťou dňa 10.04.2007 a vykonateľnosťou dňa 13.04.2007. Exekučným titulom bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému sumu 1 274,58 Eur s 0,25 % - ným úrokom z omeškania denne zo sumy 1 082,12 Eur od 09.02.2007 do zaplatenia a trovy konania vo výške 276,40 Eur. Dňa 12.07.2007 bolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie na výkon exekúcie. Súd mal preukázané, že účastníci exekučného konania uzavreli dňa 05.10.2006 zmluvu o úvere č. 7450322, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 663,87 Eur, ktorý sa povinná zaviazala vrátiť oprávnenému spolu s príslušným poplatkom vo výške 634,67 Eur t. j. celkom sumu 1 298,54 Eur v 12 mesačných splátkach po 108,21 Eur. Povinná uhradila oprávnenému po podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do podania návrhu na vykonanie exekúcie sumu 216,42 Eur. Následne súd citoval ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní), ust. § 2 písm. b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) a uviedol, že zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Ďalej súd uviedol, že v zmluve o úvere absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len RPMN), preto sa v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Z tohto dôvodu bola povinná povinná uhradiť oprávnenému len skutočne poskytnutý úver vo výške 663,87 Eur. Súd považoval aj úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne t.j. 91,25 % ročne za odporujúci zákonu (ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z.). Zákonný úrok v čase požadovaného úroku z omeškania predstavuje 9,5 % ročne. Z oznámenia Sociálnej poisťovne mal súd preukázané, že od povinnej bola vymožená suma 1 171,80 Eur (exekúcia vykonávaná zrážkami z dôchodku). Z oznámenia súdneho exekútora zo dňa 29.08.2011 vyplýva, že vymožená suma predstavuje 1 476,04 Eur, pričom oprávnenému bola poukázaná suma 976,78 Eur a suma 499,26 Eur predstavuje trovy exekúcie. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa exekúciu zastavil aj bez návrhu, pretože suma úveru, na ktorú má oprávnený zákonný nárok bola v exekučnom konaní vymožená spolu so zákonným úrokom. Súdnemu exekútorovi súd nepriznal náhradu trov exekúcie, pretože zastával názor, že uvedená suma bola už vymožená. V zákonom stanovenej lehote podal proti výroku o zastavení exekúcie odvolanie oprávnený. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou. Oprávnený poskytol povinnej úver na základe zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere má povahu absolútneho obchodu. Podľa názoru oprávneného teda súd nemal aplikovať Občiansky zákonník, ale mal vychádzať z právnej úpravy Obchodného zákonníka. Navyše účastníci konania sa vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou časťou zmluvy dohodli, že v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva o úvere obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a preto nemusela byť v zmluve o úvere ako podstatná náležitosť dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov. V definícií spotrebiteľského úveru sa pojem úver doplnil až zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008. Aj z tohto dôvodu nemôže byť poskytnutý úver spotrebiteľským úverom. Ďalej oprávnený uviedol, že povinná vyjadrila podpísaním zmluvy o úvere súhlas so zmluvnými podmienkami t.j. aj s bodom 6 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru. Dohodnutý úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžník je povinný ho zaplatiť len v prípade, ak nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho zo zmluvy o úvere. Oprávnený bol toho názoru, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne nie je neprimeraný a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že zo žiadnych právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si môžu zmluvné strany dohodnúť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a uviedol, že s ohľadom na vyššie podnikateľské riziko, ktoré oprávnený znáša, je právne akceptovateľné aj vyššie úročenie. Zastával názor, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich svojím konaním ako prvý porušil. Aplikovaním moderačného práva by súd nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, čo by viedlo k značenému oslabeniu postavenia oprávneného a k nemožnosti uplatnenia zmluvnej slobody pri uzatvorení zmluvy. Zdôraznil, že zmluva o úvere uzavretá s povinnou je absolútnym obchodom, preto bolo možné dohodnúť a následne požadovať úroky z omeškania bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Namietal, že súd posudzoval vec, o ktorej už právoplatne rozhodol. Súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie, z čoho vyplýva, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom preskúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Súd však uznal exekučný titul za súladný so zákonom, preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ďalej uviedol, že smernica Rady 93/13/EHS má len nepriamu záväznosť, preto je záväzná, len pokiaľ ju členský štát implementuje do svojho právneho poriadku. Vnútroštátny súd ju nemôže aplikovať ako prameň práva, ale musí na riešenie aplikovať právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá. Navrhol uznesenie v napadnutej časti zrušiť. Povinná ani súdny exekútor sa k doručenému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili. Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Podľa ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, Podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere č. 7450322 uzavretej dňa 05.10.2006, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 663,88 Eur (20.000,- Sk), ktorý sa povinná zaviazala splatiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 634,67 Eur (19.120,- Sk), t. j. celkom vo výške 1 298,55 Eur (39.120,- Sk) v 12 mesačných splátkach po 108,21 Eur (3.260,- Sk) počnúc dňom 03.11.2006 (v spise na č. l. 68). Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 1525/2007 zo dňa 19.03.2007 s právoplatnosťou dňa 10.04.2007 a vykonateľnosťou dňa 13.04.2007, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1 274,58 Eur (38 398 Sk) spolu s 0,25 % - ným úrokom z omeškania denne zo sumy 1 082,12 Eur (32 600 Sk) od 09.02.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 276,40 Eur (8 327 Sk) všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vzhľadom na to, je na daný právny vzťah možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený je zmluvnou stranou, ktorá ako veriteľ (fyzická alebo právnická osoba) poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; a povinná je zmluvnou stranou, ktorej bol ako spotrebiteľovi (fyzickej osobe) poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, že povinná pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd zastáva názor, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže oprávneného. Navyše, povinná je v zmluve o úvere identifikovaná rodným číslom a nie identifikačnými znakmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa. Vzhľadom na to, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú medzi oprávneným a povinnou, táto musí spĺňať v zmysle ust. § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch uvedené náležitosti. Ako správne uviedol prvostupňový súd, medzi nevyhnutné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí aj uvedenie RPMN a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, vypočítaných na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ust. § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch). Stály rozhodcovský súd skutočnosť chýbajúcej RPMN v spotrebiteľskej zmluve nezohľadnil. Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o RPMN a napriek tomu boli poplatky a úroky dohodnuté, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením právom nedovoleným. Ak je takéto plnenie obsiahnuté v rozhodcovskom rozsudku a bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre takéto plnenie, exekučný súd je povinný zamietnuť takúto žiadosť na vykonanie exekúcie, prípadne exekučné konanie zastaviť, a to v právom nedovolenej časti tohto plnenia. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne v rozpore so zákonom, a preto rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinnú na právom nedovolené plnenie. Výška zákonného úroku z omeškania je v zmysle ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. účinného v čase požadovaného úroku z omeškania od 09.02.2007 dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda ide o 9,5 % - ný zákonný úrok. Požadovaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne predstavuje takmer 10 - násobok zákonného úroku. Z tohto dôvodu je nedôvodná aj odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej je povinná, ktorá porušila svoju povinnosť vyplývajúcu pre ňu zo zmluvy o úvere, povinná znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkového vzťahu súhlasila. Oprávnený mal nárok na vrátenie iba skutočne poskytnutého úveru vo výške 663,88 Eur (20 000 Sk) spolu so zákonným úrokom z omeškania. Exekučným titulom bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1 274,58 Eur (38 398 Sk), ktorá pozostáva z nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 1 082,12 Eur (32 600 Sk), úrokov z omeškania vypočítaných ku dňu 09.02.2007 vo výške 184,49 Eur (5 558 Sk) a poplatku za upomienku vo výške 7,96 Eur (240 Sk). Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinná oprávnenému uhradila pred začatím rozhodcovského konania sumu 216,42 Eur (6 520 Sk). Z oznámenia súdneho exekútora zo dňa 29.08.2011 má odvolací súd preukázané, že k uvedenému dátumu bola od povinnej vymožená suma 1 476,04 Eur, z čoho suma 976,78 Eur sa použila na úhradu pohľadávky oprávneného a suma 499,26 Eur na úhradu odmeny pre súdneho exekútora. Z uvedeného vyplýva, že povinná svoj záväzok voči oprávnenému v celom rozsahu splnila, preto súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil podľa ust. § 57 Exekučného poriadku. Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993 považuje odvolací súd za neopodstatnenú. Súd prvého stupňa v žiadnom prípade nevychádzal z priameho účinku smernice a ani neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie. Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa jedná o článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako sekundárneho prameňa komunitárneho práva. Smernica je rovnako ako nariadenie záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého dosiahnutie predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom, ktorý si sami zvolia. Tento proces sa nazýva implementácia, ktorou zásadne rozumieme aj prebratie smernice prijatím vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu. (MAZÁK, J. - JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Iura Edition, 2009). V Slovenskej republike sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom práve (ust. § 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (dňa 01.05.2004) Ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa opätovne rozhodoval o veci, o ktorej už raz rozhodol nebola opodstatnená. Súd prvého stupňa bol v zmysle ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ex offo oprávnený posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinnú na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Osobitný právny predpis, t.j. zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu posudzovať aj materiálnu stránku exekučného titulu, pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. O trovách odvolacieho konania účastníkov odvolací súd nerozhodoval, pretože návrh na ich priznanie predložený nebol (ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1 O.s.p.). V priebehu odvolacieho konania právny zástupca oprávneného predložil návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. vrátane právnej argumentácie podaného odvolania s tým, že navrhol, aby konanie bolo prerušené a aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa ust. § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Vo vzťahu k doplneniu právnej argumentácie podaného odvolania, odvolací súd uvádza, že rozsah a dôvody odvolania je možné dopĺňať do uplynutia odvolacej lehoty. V predmetnej veci bolo podané odvolanie oprávneným dňa 15.11.2011 a právna argumentácia právnych dôvodov odvolania bola predložená dňa 07.09.2012. Z tohto dôvodu na ďalšie doplnené dôvody odvolania oprávneným odvolací súd neprihliadal v súlade s citovaným ust. § 202, § 205 ods. 3 O. s. p.. Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Odvolací súd dospel k záveru, že návrh na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. vrátane návrhu na predloženie troch prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEU“) je potrebné zamietnuť. Podľa čl. 267 ZFEÚ, Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa však takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Článok 267 ods. 3 ZFEÚ evidentne obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto nielen najvyšších súdov, ale rovnako každého vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (rozsudok zo 4. júna 2002, Lyckeskog, C-99/00, Zb. s. I-4839, bod 15). Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd môže byť považovaný v posudzovanej veci za súd, ktorý, ak by boli splnené predpoklady na predloženie prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ a podľa relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, musel by prejudiciálnu otázku položiť. Tento záver platí najmä so zreteľom na prvý výrok tohto rozhodnutia, ktorým odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne a ktorý zásadne bráni prípustnosti dovolania podľa ust. § 239 O.s.p.. Z tohto dôvodu odvolací súd preskúmal oprávneným navrhnuté otázky. Prvá a druhá otázka, ktoré treba posudzovať spolu sa vzťahujú na výklad prílohy písm. q), ods. 1 smernice Rady 93/13/ES a ich podstatou je to, či výklad tejto časti smernice zakazuje rozhodovať spory z spotrebiteľských zmlúv rozhodcovskými súdmi na základe rozhodcovskej doložky. Súdny dvor Európskej únie definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Prvou takou situáciou je to, ak otázka nie je relevantná, t.j. v prípadoch, keď odpoveď na ňu nemôže mať bez ohľadu na to, aká by bola, žiaden vplyv na výsledok sporu (rozsudok zo 6. októbra 1982, CILFIT/Ministero della Sanita, 283/81, Zb. s. 3415, body 10 a 11; rozsudok z 15. septembra 2005, Intermodal Transports, C-495/03, Zb. s. I-8151, ktorý potvrdil kritéria rozsudku CILFIT). K tomu odvolací súd ešte dodáva, že Súdny dvor Európskej únie podľa svojej judikatúry odmieta rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ktorú položil vnútroštátny súd, aj vtedy ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej (rozsudky z 23. apríla 2009, Rüffler, C-544/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 38, a z 19. novembra 2009, Filipiak, C-314/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 42). Súd prvého stupňa sa však v napadnutom uznesení zaoberal tým, či došlo alebo nedošlo k úplnému vymoženie pohľadávky oprávneného a či je tu dôvod na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 Exekučného poriadku. Z odvolaním napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa vychádzal pri zastavení exekúcie podľa citovaného ustanovenia Exekučného poriadku zo skutkového a právneho základu, ktorý sa opieral o to, že nútene vymáhané plnenie, nad určitú mieru, ktorú presne vymedzil, je plnením právom nedovoleným. Súd prvého stupňa však vôbec nespochybnil to, že exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu a teda nevenoval žiadnu pozornosť rozhodcovskej doložke a nepoužil v tomto zmysle ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Z tohto dôvodu nemá žiaden význam výklad prílohy písm. q), ods. 1 smernice Rady 93/13/ES (k tomu aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 1. októbra 2009, Woningstichting Sint Servatius, C-567/07, Zb. s. I-09021, body 43-47, kde Súdny dvor uviedol, že nemá právomoc vtedy, keď sa ustanovenie, ktoré má vykladať, neuplatňuje a skonštatoval, že netreba odpovedať na takúto otázku). Odvolací súd, v súlade s citovanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ preto považuje prvé dve otázky navrhnuté na ich predloženiu tomuto súdnemu orgánu za irelevantné a súčasne, nemajúce nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, pretože nijako nesúvisia so skutkovým a právnym základom, na ktorom spočíva napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. Výklad prílohy písm. q), ods. 1 smernice Rady 93/13/ES preto nie je potrebný. K tretej otázke oprávneného odvolací súd uvádza, že oprávnený položenou otázkou žiada, aby Súdny dvor EÚ preskúmal vnútroštátne právo, ktoré sa stalo právnym základom napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa. Súdny dvor však nemá právomoc na výklad vnútroštátneho práva, čo potvrdzuje aj jeho ustálená judikatúra (rozsudok z 20. októbra 2005, Ten Kate Holding Musselkanal, C-511/03, Zb. s. I-8979, bod 25 a tam citovaná judikatúra). Okrem toho, v obsahu tejto otázky oprávnený používa výraz reálna pohľadávka veriteľa voči spotrebiteľovi, ktorý, so zreteľom na právo Únie, žiadnym spôsobom skutkovo a právne neobjasnil, najmä s ohľadom na uvádzané články 17 a 47 Charty základných práv EÚ. Preto takú otázku predložiť nemožno (uznesenie Súdneho dvora C-305/07 z 9. apríla 2008, RAI/PTV Programmazioni Televisive). Z tohto dôvodu bol návrh na prerušenie konania zamietnutý ako nedôvodný. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.