Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/106/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607214822 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7607214822.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej V., W..Y..R.. so sídlom v O. na V. ul. č. XX, IČO: 35 807 598 právne zastúpenej JUDr. Martinom Máčajom advokátom so sídlom v Bratislave na Pribinovej ul. č. 25 proti povinnej O. Z. nar. X.X.XXXX bývajúcej v W. K. B. na V. ul. č. XX vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na Záhradníckej ul. č. 60 pod sp.zn. EX 6009/07 o vymoženie 808,60 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 7.6.2011 č.k. 2Er/631/2007-36 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhovel návrhu povinnej na zastavenie exekúcie a exekúciu zastavil a o trovách exekúcie rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrila presvedčenie, že úver, ktorý povinnej poskytla nie je spotrebiteľským úverom uzavretým podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože nebol uzatvorený na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jeho predmetom nie je tovar alebo služba, ale bol uzavretý na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasled. Obchodného zákonníka a jeho predmetom bolo peňažné plnenie. Tento druh zmluvy mal v čase jej uzatvorenia charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, a nie podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorého znenie bolo zmenené až s účinnosťou od 1.1.2008. Pokiaľ súd prvého stupňa zastavil exekúciu pre absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov uviedla, že v zmluvách uzavretých podľa § 497 Obchodného zákonníka sa nevyžaduje, aby obsahovali ako podstatnú náležitosť aj ročnú percentuálnu mieru nákladov. V tejto súvislosti poukázala na § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán a nie ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Navyše aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že sa všetky ich právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. Konštatovala, že svojim klientom síce poskytuje peňažné prostriedky dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Uviedla, že klienti jej nie sú povinní uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom tak, ako to predpokladá § 2 písm. b/ zák. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 16.8.2006, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3-ina je dohodnutý úrok a 2/3-iny náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Prezentovala názor, že dohodnutá výška úrokov nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ale je priamo úmerná skutočnosti, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje pritom zabezpečenie a vystavuje sa obchodnému riziku tým, že poskytuje úver na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného. Ak si s povinnou z týchto dôvodov dohodla úrok z omeškania 0,25 % za každý deň jej omeškania, takto prejavenú vôľu by mal súd rešpektovať. Zdôraznila, že ani zákon, ani iné právne predpisy neobmedzujú výšku úrokovej sadzby pre obchodné záväzkové vzťahy. V tejto súvislosti poukázala na dispozitívnu povahu § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a z toho vyplývajúcu možnosť zmluvných strán dohodnúť si výšku úrokov odlišne od zákona. Poznamenala, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. absolútnym obchodom, preto bolo možné dohodnúť úroky z omeškania a následne ich aj požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. S poukazom na judikatúru NS SR uviedla, že súd, ani povinná sa nemôže odvolávať na dobré mravy, ak v čase, keď povinná bola pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mala možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopná splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaviazala a musela si byť vedomá následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Poukázala na názor Najvyššieho súdu SR, že „moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Oprávnená znáša vysoké obchodné riziká a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku“. Poznamenala, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Konštatovala, že súd by pri takejto aplikácii moderačného práva nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, pretože ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku mu budú zmiernené, či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa, a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Záverom namietala, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zastavení konania posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, ak vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania už pri rozhodovaní o vydaní poverenia a v tomto štádiu ho súd považoval za zákonný. Povinná a súdny exekútor ostali v odvolacom konaní nečinní. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, preto uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolaniu oprávnenej uvádza, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd môže skúmať existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č.k. IV.ÚS 55/2011-19). V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinnú na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Exekučný súd tak môže urobiť kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Zákon o rozhodcovskom konaní totiž dopĺňa Exekučný poriadok o špeciálne prípady, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, teda aj v prípade, ak už bolo vydané poverenie exekútorovi. Exekučný súd, ak sú splnené zákonom vyžadované podmienky, exekučné konanie uznesením zastaví. Nie je preto dôvod na námietku oprávnenej, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie, po udelení poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak súdu prvého stupňa bola až v priebehu exekúcie predložená Zmluva o úvere a súd z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, bol podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Pokiaľ oprávnená namietala, že súd prvého stupňa posúdil poskytnutý úver ako spotrebiteľský a nie podľa § 497 Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že konajúci súd postupoval správne, pretože povinná uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba. Úver sa ako spotrebiteľský posudzuje podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Z návrhu na vykonanie exekúcie, z rozhodnutia rozhodcovského súdu ani zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva, že povinnej bol poskytnutý úver za účelom jej podnikateľskej činnosti alebo povolania. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že povinná nie je označená v žiadnom z bližšie uvedených listinných dôkazov identifikačným číslom (IČO-m), ale je identifikovaná svojím rodným číslom. Oprávnená v odvolacom konaní nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver. Naopak, z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I vyplýva, že oprávnená je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery. Aj keď je z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania 16.8.2006 nepochybné, že ide o obchodno-záväzkový vzťah v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že osobitná právna úprava, t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má podľa zásady lex specialis derogat legi generali prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pretože výška poskytnutého úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery (od 200 € do 20.000 €) a spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru podľa § 1, 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, so zreteľom na to, že oprávnená predmetnou zmluvou o úvere poskytla povinnej peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z.z.), v danej veci ide nepochybne o spotrebiteľský, t.j. občianskoprávny vzťah (aj keď ho takto účastníci nenazvali) a spotrebiteľovi sa poskytuje aj ochrana podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 41a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Na závere, že ide o spotrebiteľský úver a zákon poskytuje spotrebiteľovi ochranu svojimi kogentnými právnymi ustanoveniami, nemení nič ani tá skutočnosť, že podľa tvrdení oprávnenej jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ani skutočnosť, že oprávnená poskytla povinnej peňažné prostriedky a nie tovar alebo službu, nespochybňuje záver, že oprávnená poskytla povinnej spotrebiteľský úver (§ 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení). Pokiaľ ide o úroky a poplatky zo spotrebiteľského úveru odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že ich už nie je možné vymáhať v exekúcii, pretože ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov tak, ako to vyplýva z § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2007 Vzhľadom k tomu, že dodávateľ, t.j. oprávnená nezakotvila do zmluvy o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN), úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a oprávnená musí znášať dôsledky v podobe zastavenia exekúcie, nakoľko povinná splatila z vymáhanej pohľadávky 2.192,43 € pre oprávnenú až 2.030,15 € tak, ako to vyplýva vyjadrenia súdneho exekútora k výzve konajúceho súdu. Z uvedeného vyplýva, že 2.030,15 € stačilo na uspokojenie pohľadávky oprávnenej v celom rozsahu, pretože oprávnená poskytla povinnej úver len v rozsahu 663,88 € (20.000,- Sk) a ten ani s navýšením o úrok z omeškania nepochybne nepresahoval 2.030,15 €, nakoľko len úroky a poplatky za poskytnutie úveru, ktoré sa pre absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve nemôžu v posudzovanom prípade vymáhať predstavovali z pohľadávky 584,88 € (17.620,- Sk). Pretože súd prvého stupňa rozhodol správne aj o trovách exekúcie, odvolací súd podľa § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiadny z účastníkov si neuplatnil právo na ich náhradu (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.