Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoE/88/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608209254 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7608209254.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej Y., T..I..N.. so sídlom v P. na Y. C. Č.. XX, IČO: 35 807 598 zastúpenej JUDr. Martinom Máčajom advokátom so sídlom v Bratislave na Pribinovej ulici č. 25 proti povinnému R. B. nar. XX.XX.G. bývajúcemu v T. V. L. V. Q. C. Č.. G./X o vymoženie 183,89 eur s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 19.7.2011 č.k. 8Er/298/2008-23 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a oprávnenú zaviazal uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie 40 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávnenej a žiadosti súdneho exekútora vydal 15.7.2008 poverenie na výkon exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava z 29.2.2008, sp.zn. SR 01098/08. Poverenie bolo vydané na vymoženie istiny 5.540,- Sk s úrokom z omeškania 0,25 % denne z 5.120,- Sk od 11.9.2007 do zaplatenia, trov konania 3.175,- Sk, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní 1.082,- Sk a trov exekúcie. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, v zmysle ktorej bol oprávnenou povinnému poskytnutý úver 10.000,- Sk, ktorý sa zaviazal splatiť v 6 mesačných splátkach po 2.560,- Sk, celkove sa zaviazal zaplatiť úver spolu s poplatkom 5.360,- Sk, t.j. 15.360,- Sk. Konštatoval, že zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Vychádzajúc z § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, § 4 ods. 2, 3, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy dospel k záveru, že ide o spotrebiteľský úver podľa vtedy platného zákona o spotrebiteľských úveroch, ide o občianskoprávny vzťah, a preto na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Pretože zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, poskytnutý je úver bezúročný a bez poplatkov. Povinný bol preto povinný uhradiť oprávnenej len skutočne poskytnutý úver, t.j. 10.000,- Sk, čo do vydania exekučného titulu urobil, čím predmetom rozhodcovského konania ostalo zaplatenie poplatkov spojených s poskytnutým úverom s príslušenstvom. Vzhľadom na absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov uzavrel, že oprávnená nemá právo na úhradu poplatku z úveru 5.120,- Sk a poplatku za upomienku 420,- Sk vrátane ich príslušenstva priznaných rozhodcovským rozsudkom. Súdu prvého stupňa preto neostávalo nič iné ako exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že na ich úhradu zaviazal oprávnenú, ktorá zavinila, že sa exekúcia musela zastaviť. Trovy exekúcie 40 eur (po zaokrúhlení), ktoré pozostávajú zo sumy 33,19 eur zvýšenej o 20 % daň z pridanej hodnoty 6,64 eur, spolu 39,83 eur priznal podľa § 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podala odvolanie oprávnená a navrhla napadnuté uznesenie zrušiť. Odvolanie odôvodnila tým, že úver poskytnutý oprávnenou nie je spotrebiteľským úverom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch (platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, teda k 20.12.2006), nakoľko oprávnená poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasled. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Nakoľko podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, z uvedeného vyplýva, že zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy (§ 497 Obchodného zákonníka) s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý je svojou povahou kogentným ustanovením (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka), teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Vychádzajúc z § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, klienti oprávnenej neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3-ina je dohodnutý úrok a 2/3-iny náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Navyše z gramatického a logického výkladu § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, účinnom k 20.12.2006 vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, musí zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované „najmä“, ku ktorým je možné pridať ešte ďalšie. Nakoľko predmetom úveru poskytovaného zo strany spoločnosti Pohotovosť s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). S poukazom na vyššie uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávnenej nie je možné, aby oprávnená poskytovala úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávnenej nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania uviedla, že úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa názoru oprávnenej dohodnutá výška úrokov nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnená poskytla úver (poskytovanie úveru a na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného), ďalej skutočnosť, že oprávnená poskytuje úvery z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Preto pokiaľ ide o dohodnuté úroky z omeškania, takto prejavenú vôľu účastníkov by mal súd aj rešpektovať. Vychádzajúc z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý má dispozitívnu povahu, výška úrokov z omeškania sa spravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je v zmluve dohodnutá, nastupuje výška úroku ustanovená zákonom, t.j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahov platí zmluvná voľnosť. Z toho vyvodila, že nie je možné pre obchodné - záväzkové vzťahy vymedziť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR zo dňa 16.5.1996 sp.zn. 3Obdo 3/96). S poukazom na judikatúru NS SR zvýraznila, že nie je možné odvolávať sa zo strany povinného na dobré mravy, keďže povinný v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaviazal a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR „moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziká a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku“. Poukázala aj na judikát Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo/95/2005, ktorý uvádza, že u nebankových subjektov nie je možné obvyklú výšku úrokov odvodzovať z výšky úrokov požadovaných bankami. Podľa názoru oprávnenej sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené, či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa, a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Tiež poukázala na tú skutočnosť, že v tomto exekučnom konaní už súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, čím uznal exekučný titul za súladný so zákonom, preto ostáva otázkou, čo viedlo konajúci súd k tomu, že rozhodol o zastavení exekúcie, hoci počas celého trvania exekučného konania nedošlo k zmene skutkového, ani právneho stavu. Na záver uviedla, že nesúhlasí ani s trovami exekúcie priznanými súdnemu exekútorovi. Povinný sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadril. Podľa § 45 ods. 1 zák. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a správne vo veci rozhodol,. a preto odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Vecne správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého uznesenia v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého uznesenia presvedčivé, s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na zvýraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia dodáva (§ 219 ods. 2 O.s.p.), že podľa § 45 ods. 1,2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, teda posudzuje rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu, exekučné konanie zastaviť. Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava aj na základe § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitne prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie exekučný súd je oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.2.2011 č.k. IV.ÚS 55/2011-19). Exekučný súd, ak sú splnené zákonom vyžadované podmienky, exekučné konanie uznesením zastaví. Nie je preto dôvodná námietka oprávnenej, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie, po udelení poverenia na vykonanie exekúcie. V danom prípade ide nepochybne o vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom nejde o žiaden z taxatívne určených prípadov uvedených v § 1 ods. 2 tohto zákona, ktorý jeho aplikáciu vylučuje. Z tejto zmluvy je zrejmé, že povinný je spotrebiteľom, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba a z predložených listinných dôkazov nie je zrejmé, že by mu bol poskytnutý úver na podnikanie. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že povinný nie je v žiadnom z listinných dôkazov označený IČO-m, ale je identifikovaný svojim rodným číslom. Oprávnená v odvolacom konaní nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak, t.j. že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver. Vychádzajúc z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania je zrejmé, že v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka ide o obchodno-záväzkový vzťah. Osobitná právna úprava v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis (zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) má však prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Nakoľko nepochybne ide o spotrebiteľský vzťah, spotrebiteľovi sa poskytuje aj ochrana v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože zmluvné podmienky sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Preto absencia ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere je spojená s negatívnym dôsledkom pre dodávateľa - úver je bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia predmetného právneho vzťahu). Na závere, že ide o spotrebiteľský úver nič nemení ani tá skutočnosť, že podľa tvrdení oprávnenej jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Sumu 5.540,- Sk nazvanú veriteľom „poplatok“, možno teda považovať za celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/, c/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení). Na vecnej správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu nič nemení ani tá skutočnosť, že povinnému boli poskytnuté oprávnenou peňažné prostriedky a nie tovar alebo služba, pretože aj v tomto prípade ide o spotrebiteľský úver (§ 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení). Na základe uvedeného súd prvého stupňa správne rozhodol o vyhlásení exekúcie o vymoženie plnenia vyplývajúceho z exekučného titulu - poplatkov za úver vrátane úrokov z omeškania z týchto poplatkov za neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd preskúmal aj výrok o trovách exekúcie priznaných súdnemu exekútorovi vrátane povinnosti oprávnenej tieto trovy uhradiť a dospel k záveru, že súd prvého stupňa aj v tejto časti rozhodol zákonne. Oprávnená zavinila, že sa exekúcia musela zastaviť, preto je podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, povinná uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, ktoré súd prvého stupňa správne určil podľa § 14 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 141/2008 Z.z. účinnej v čase začatia exekučného konania v spojení s § 196 Exekučného poriadku a priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie pozostávajúce z odmeny 33,19 eur zvýšenej o 6,64 eur (daň z pridanej hodnoty 20 %), ktorú správne podľa § 26 vyhlášky zaokrúhlil. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nežiadal (§ 151 ods. 1 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.