Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 15CoE/116/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7609216185 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7609216185.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Astrová 2/ A, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpený spoločnosťou Advokáti s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Klariská 7, IČO: 36 715 638, proti povinnej N. X., P.. XX.XX.XXXX, bytom H. Z. XXX/XX, O., t.č. na neznámom mieste, o vymoženie 838,38 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 9Er/825/2009-39 zo dňa 11.11.2011, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. M e n í uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnej exekútorke JUDr. Viere Uhríkovej trovy exekúcie vo výške 48,76 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú súdnou exekútorkou JUDr. Vierou Uhríkovou pod sp. zn. EX 2342/2009 zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 51,35 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uviedol, že súdnej exekútorke bolo dňa 21.12.2009 udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom je rozsudok Rozhodcovského súdu sp. zn. B1208751 zo dňa 17.07.2009 s právoplatnosťou dňa 27.08.2009 a vykonateľnosťou dňa 31.08.2009, ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 869,08 eur, úrok vo výške 7,5 % ročne zo sumy 869,08 eur od 18.07.2007 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania 10 % ročne zo sumy 869,08 eur od 18.07.2007 do zaplatenia istiny, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 38,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 202,60 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Súd mal preukázané, že právny predchodca oprávneného - E. Y. N..H.., Y. uzavrel dňa 09.09.2008 s povinnou zmluvu o úvere č. 9709843405. E. Y. postúpila pohľadávku voči povinnej spoločnosti INVEST - KAPITAL a.s., ktorá postúpila pohľadávku oprávnenému. Z odôvodnenia exekučného titulu vyplýva, že povinná s oprávneným uzavrela dňa 26.11.2008 dohodu o zaplatení dlhu v splátkach, na základe ktorej uznala svoj dlh v celom rozsahu čo do dôvodu aj do výšky 1.029,89 eur. Na základe zmluvy o úvere bol povinnej poskytnutý úver vo výške 995,82 eur (30.000,-- Sk), ktorý sa povinná zaviazala splatiť v 60- mesačných splátkach po 30,70 eur (925,-- Sk). Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola stanovená vo výške 11,18 %. V článku 9 bode 9.2 obchodných podmienok pre úver je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešiť dohodu. V prípade nedosiahnutia dohody budú spory riešené v rozhodcovskom konaní. Následne súd citoval ustanovenie § 41 ods.1, 2, ustanovenie § 44 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), ustanovenie § 2 písm.a), § 3 ods.1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), ustanovenie § 52, § 53 ods.1 a 5, § 54 ods.1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a uviedol, že zmluva o úvere č. 9709843405 zo dňa 28.09.2005 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou je spotrebiteľskou zmluvou, pretože oprávnený ako dodávateľ konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra a spotrebiteľom (povinnou), ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom a úver mu bol poskytnutý na iný účel ako na výkon podnikania, zamestnania alebo povolania. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovská doložka bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Rozhodcovskú doložku súd považoval za neprijateľnú podmienku, pretože si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal ani možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V tomto smere súd poukázal na smernicu Rady 93/13/EHS o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993, konkrétne na písm.q) prílohy smernice. Z týchto dôvodov súd exekučné konanie zastavil v zmysle ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. O trovách exekúcie súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 196, § 200 ods.2 a § 203 ods.1 Exekučného poriadku a oprávneného zaviazal na úhradu trov exekúcie, pretože k zastaveniu exekúcie došlo jeho zavinením. Súdnej exekútorke priznal náhradu trov exekúcie vo výške 51,35 eur. V zmysle ustanovenia § 14 ods.1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „citovaná vyhláška“) priznal paušálnu odmenu vo výške 33,19 eur, ktorú zvýšil o 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), t.j. o sumu 6,64 eur. Náhrada hotových výdavkov predstavuje sumu 11,52 eur spolu s DPH. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na dôvodovú správu k ustanoveniu § 54 ods.4 písm.r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v súlade so zákonom a nebráni povinnej ako dlžníkovi, aby si svoje práva voči oprávnenému ako veriteľovi uplatnila na príslušnom všeobecnom súde. Súčasne poukázal na ustanovenie 93b zákona č. 483/2001 Z.z. zákona o bankách, z ktorého vyplýva povinnosť právneho predchodcu oprávneného (banky) predložiť povinnej ako klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Zdôraznil, že slovenský preklad článku 3 ods.3, bodu 1 písm.q) smernice Rady 93/13/EHS je chybný. Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 159 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 35 zákona o rozhodcovskom konaní má právoplatný rozhodcovský rozsudok pre účastníkov konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a predstavuje prekážku pre opätovné prejednanie veci (res iudicata). Bol toho názoru, že súd prvého stupňa je oprávnený skúmať len súlad plnenia, na ktoré zaviazal povinného rozhodcovský súd so zákonom. Vo zvyšku, vrátane posúdenia obsahu zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok je rozhodcovský rozsudok právoplatný. V tomto smere poukázal na bod 35, 37 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-40/08 zo dňa 29.01.2008 Asturcom. Napriek tomu, že zákon o rozhodcovskom konaní oprávňuje povinného na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku, v danom prípade ostala povinná nečinná a nevyvinula žiadnu aktivitu na ochranu svojich práv. Namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože súd neuviedol aké ustanovenia zákona ho oprávňujú na skúmanie neprijateľnej podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere. Exekučný súd je oprávnený skúmať len formálnu a materiálnu stránku exekučného titulu, nie jeho vecnú správnosť, preto nie je exekučný súd oprávnený skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením znemožnil oprávnenému uplatniť si svoje veriteľské práva v exekučnom konaní. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a zaviazať povinnú na náhradu trov exekúcie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania, ktoré v odvolaní špecifikoval. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného bolo čiastočne dôvodné. Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Podľa ustanovenia § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka, platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Podľa ustanovenia § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa ustanovenia § 54 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa ustanovenia § 2 písm.a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy. Podľa ustanovenia § 3 ods.1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Z obsahu spisu odvolací súdu zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. sp. zn. B1208751 zo dňa 17.07.2009 (v spise na č. listu 3), ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 869,08 eur, úrok vo výške 7,5 % ročne zo sumy 869,08 eur od 18.07.2007 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania 10 % ročne zo sumy 869,08 eur od 18.07.2007 do zaplatenia istiny, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 38,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 202,60 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Z predloženej zmluvy o úvere č. 9709843405 zo dňa 28.09.2005 (v spise na č. listu 9) uzavretej medzi povinnou a právnym predchodcom oprávneného E. Y. N..H.., vyplýva, že povinnej bol poskytnutý úver vo výške 995,82 eur (30.000,-- Sk), ktorý sa povinná zaviazala splácať v 60-mesačných splátkach po 30,70 eur (925,-- Sk). RPMN je 11,18 %. Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy sú obchodné podmienky pre úver, v ktorých článku 9 bode 9.2. je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy medzi stranami budú riešiť dohodou zmluvných strán. Ak k takej dohode nedôjde, klient banky prijíma návrh E. Y. na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou v rozhodcovskom konaní, pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. Strany sa súčasne zaviazali podrobiť rozhodnutiu rozhodcovského orgánu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Z obsahu predmetnej zmluvy o úvere vyplýva, že povinná uzavrela zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere, t.j. dňa 28.09.2009 povinná uviedla údaj o zamestnávateľovi V. a.s., V.. Navyše povinná nie je označená údajmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa (IČO). Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi je štandardnou formulárovou, ktorú právny predchodca oprávneného dojednával vo viacerých prípadoch. Súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľského práva. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého táto rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods.3 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods.3 Občianskeho zákonníka len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Ide len o príkladmý výpočet neprijateľných podmienok, preto súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským orgánom. Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia ustanovenia § 53 ods.4 pod písm.r) Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z.z. Odvolací súd dodáva, že uvedené ustanovenie vychádza z článku 3 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách upravujúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Takouto nekalou podmienkou je podľa uvedeného článku smernice aj podmienka upravená v písm.q), ktorej zmyslom je vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Odvolací súd považuje zmluvnú podmienku upravenú vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským súdom, za podmienku ktorá bráni tomu, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným titulom. Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod bodom q) je nesprávny. V tejto časti je odvolacia námietka oprávneného správna, aj keď nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z vyššie uvedených dôvodov nie je síce až tak dôležité presné znenie smernice, ale pre vecnú správnosť odvolací súd na to upozorňuje. Porovnanie s viacerými prekladmi smernice, najmä v anglickom a českom jazyku, ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom. Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly uvedenej v ustanovení § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly, nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž, je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový súd ani najmenej nepodcenil, práve naopak. Uvedeným postupom exekučného súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom konania, ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná, prípadne práva na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Naopak, dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej na konanie zo zmluvy o úvere je oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky aj v súlade s ustanovením § 54 ods.2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ani v tejto časti odvolanie oprávneného nebolo opodstatnené. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku si povinná ako spotrebiteľ osobitne nevyjednala, a teda sa nejedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Oprávnený síce v odvolaní s poukazom na ustanovenie § 93b ods.1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách“) a s poukazom na povinnosť predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy ospravedlňuje svoj postup, avšak takáto odvolacia námietka neobstojí a to najmä s poukázaním na neskoršiu právnu úpravu. Novelizáciou zákona zvolil zákonodarca presnejšiu úpravu, podľa ktorej je banka povinná preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy a aby klient mal možnosť voľby. Oprávnený nedal povinnej na výber a neumožnil mu voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinná mala len možnosť buď odmietnuť službu alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami. Za takýchto okolnosti nešlo o návrh pre povinnú tak, ako to predpokladal zákon. Návrh na prijatie alebo odmietnutie zmluvy ako celku nemožno na účely aplikácie ustanovenia § 93 ods.1 Zákona o bankách považovať za návrh na prijatie alebo odmietnutia rozhodcovskej zmluvy. Navyše dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie (ustanovenie § 57 ods.1 písm.g)) Exekučného poriadku). Ani odvolacia námietka oprávneného týkajúca sa prekročenia rozsahu právomoci exekučného súdu preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pri preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu nebola opodstatnená. Podľa ustanovenia § 45 ods.1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je exekučný súd oprávnený posudzovať aj materiálnu stránku exekučného titulu, ak je ním rozhodcovský rozsudok. V prípade, ak zistí nedostatky v rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie ex offo zastaviť (ustanovenie § 45 ods.2 zákona o rozhodcovskom konaní). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011). Exekučný súd teda prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý je navyše súkromnoprávnym nejudikovaným titulom a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil v súlade s ustanovením § 219 ods.1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 203 ods.1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa ustanovenia § 14 ods.1 citovanej vyhlášky, ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura. Podľa ustanovenia § 22 ods.1 citovanej vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Súd prvého stupňa správne zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie v zmysle citovaného ustanovenia § 203 ods.1 Exekučného poriadku, pretože sa domáhal vykonania exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu. Odvolací súd sa však nestotožňuje s výškou trov exekúcie, na ktorých náhradu zaviazal súd prvého stupňa oprávneného. V zmysle ustanovenia § 14 ods.1 citovanej vyhlášky patrí súdnej exekútorke paušálna odmena vo výške 33,19 eur ako správne uviedol súd prvého stupňa. S výškou náhrady hotových výdavkov sa však nemožno stotožniť. Nie je totiž možné priznať náhradu hotových výdavkov, ktoré budú vynaložené až v budúcnosti, preto odvolací súd nepriznal súdnej exekútorke náhradu hotových výdavkov predstavujúcich poštovné vo výške 4,08 eur. Odmena súdnej exekútorky preto predstavuje celkom sumu 48,76 eur. Na základe uvedeného odvolací súd zmenil uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že oprávneného zaviazal nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie celkom vo výške 48,76 eur. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods.1 v spojení s ustanovením § 142 ods.1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený nebol v konaní úspešný a povinnej ani súdnej exekútorke žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0 (ustanovenie § 3 ods.9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinnej od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.