Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11CoE/75/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611200580 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611200580.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného L. M. W. T. V., so sídlom V. X, Y.-Q. R., Š., proti povinnému O. Ď., bytom Z. D. S., Z. Q./X, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 1.451,62 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 11Er 21/2011-15 zo 14.2.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného. V dôvodoch uznesenia uviedol, že mu bola doručená žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného voči povinnému na základe návrhu oprávneného podľa exekučného titulu Rozhodcovský rozsudok č. IP 80062/10 vykonateľného dňa 17.9.2010, ktorým rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu 1.316,53 € s úrokom z omeškania vo výške 0,05 denne z tejto sumy od 21.8.2008 do zaplatenia, zo sumy 279,55 € od 21.8.2006 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 135,09 €, súdny poplatok 86,87 € a trovy právneho zastúpenia 187,02 €. Podkladom pre rozhodnutie rozhodcovského súdu boli zmluvy o poskytnutí rýchlej pôžičky č. 2023701 z 8.2.2005 a č. 2009606 z 11.8.2004 uzatvorené medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného. Zo zmluvy č. 2023701 zistil, že právny predchodca oprávneného povinnému poskytol pôžičku vo výške 30.000,- Sk, ktorú sa zaviazal splácať povinný v 42-och mesačných splátkach po 1.109,- Sk za RPMN 13,39%. Zo zmluvy č. 2009606 zistil, že právny predchodca oprávneného poskytol povinnému pôžičku vo výške 15.000,- Sk, ktorú sa povinný zaviazal splácať v 24-och mesačných splátkach po 860,- Sk za RPMN 17,30%. Žiadosť súdnej exekútorky posudzoval podľa § 44 ods. 2, 3 zák. č. 233/1995 Z.z v platnom znení (Exekučný poriadok, EP) v nadväznosti na § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, keďže exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok a preskúmaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zistil, že právny predchodca oprávneného uzatvoril s povinným označené zmluvy o pôžičke, ktoré však nie sú podpísané zmluvnými stranami, že v kolónke - podpis klienta - je uvedené, že ten sa nachádza na doklade o transakcii, že sú podpísané iba žiadosti o poskytnutí rýchlej pôžičky a že súčasťou týchto žiadostí je prehlásenie, že klient berie na vedomie, že podpísaná žiadosť o poskytnutí rýchlej pôžičky nahrádza jeho podpis na zmluve o poskytnutí rýchlej pôžičky. Vychádzal z názoru, že podpis klienta na žiadosti o poskytnutie rýchlej pôžičky nenahrádza podpis klienta na zmluve o pôžičke a keďže povinný v danom prípade nepodpísal zmluvy o pôžičke, nebol ani oboznámený so zmluvnými podmienkami uvedenými v Zmluve, vzhľadom na to Zmluva o pôžičke je absolútne neplatným právnym úkonom a z toho dôvodu aj rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom. Z týchto dôvodov musela byť žiadosť exekútorky o vykonanie exekúcie zamietnutá. Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený a to z dôvodov § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. a navrhol zmeniť napadnuté uznesenie a vyhovieť žiadosti súdnej exekútorky JUDr. Viery Uhríkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa ako exekučný súd pri skúmaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia pochybil, keď vec nesprávne právne posúdil a následne tak rozhodol v rozpore s platným právom. Prvé pochybenie zo strany exekučného súdu vidí v jeho právnom názore, že podkladom pre vydanie rozhodcovského rozhodnutia boli zmluvy o pôžičke, ktoré nie sú podpísané zmluvnými stranami. S týmto názorom súdu nesúhlasí a svoj nesúhlas opiera o skutočnosť, že v obidvoch prípadoch z predložených žiadostí vyplýva, že povinný sa obrátil priamo na jeho právneho predchodcu o poskytnutie pôžičky, že tento návrh povinného vo forme žiadosti akceptoval a poskytol mu pôžičku a že vyššie uvedené konanie jeho právneho predchodcu je tak prijatím návrhu povinného o poskytnutí pôžičky v zmysle ust. § 43c ods. 1 OZ. Okrem toho uviedol, že na obidvoch zmluvách o pôžičke sa v časti podpisu zmluvy nachádza odkaz na priloženú žiadosť o poskytnutie pôžičky, na ktorej sa nachádza podpis povinného, ktorým potvrdil, že ním podpísaná žiadosť nahrádza jeho podpis na jeho zaslanej, potvrdenej zmluve o poskytnutí pôžičky, že taktiež potvrdil, že sa oboznámil so Všeobecnými obchodnými podmienkami pôžičky, súhlasil s ich obsahom a zaviazal sa ich dodržiavať. Z toho vyplýva, že žiadosť a zmluva o poskytnutí rýchlej pôžičky navzájom súvisia, že tak žiadosť, ako aj zmluva tvoria neoddeliteľný celok a že s týmto sa vyporiadal aj rozhodcovský súd (str. 5 rozhodcovského rozsudku v danej veci). Druhé pochybenie zo strany exekučného súdu vidí v tom, že z ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní možno vyvodiť právomoc exekučného súdu iba zastaviť exekučné konanie a nie zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia. Zastáva jednoznačný názor, že predmetný rozhodcovský rozsudok je riadnym a plne spôsobilým exekučným titulom a že neexistuje zákonný dôvod na zamietnutie vydania poverenia. Poukázal na ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok už nemožno preskúmavať podľa § 37 tohto zákona, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V ďalšom poukázal na ust. § 159 ods. 1, 2, 3 O.s.p., § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a § 44 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a mal za to, že z rozhodnutia nie je priamo zistiteľné, rozpor s ktorým zákonom bol dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v tomto exekučnom konaní. Podľa jeho názoru v zmysle vyššie uvedeného exekučný súd pri vydaní uznesenia o udelení alebo neudelení poverenia súdnemu exekútorovi skúma jedine formálnu stránku rozsudku a materiálnu stránku rozsudku, t.j. či bol skutočne rovnopis rozsudku pripojený k návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, exekučný súd však nemá právomoc skúmať obsahovú stránku rozsudku. V opačnom prípade by to malo podľa neho za následok, že právoplatné rozhodnutia rozhodcovských súdov by boli preskúmavané exekučnými súdmi. Exekučný súd je oprávnený preskúmavať len vykonateľnosť exekučného titulu a z citovaných ustanovení nie je možné vyvodiť jeho oprávnenie preskúmavať súlad exekučného titulu s hmotným právom. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že exekučný súd si v danej veci svojím rozhodnutím osoboval právomoc, ktorá mu jednoznačne nepatrí, lebo rozhodcovský rozsudok ním predložený, je záväzný pre každého a zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 44 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.). Akékoľvek prelomenie tejto zásady predstavuje zásah do ústavného práva účastníkov právoplatne ukončeného konania na súdnu ochranu. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal vec v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a že napadnuté uznesenie je z hľadiska odvolacích dôvodov oprávneného vecne správne, preto ho bolo potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Podľa obsahu odvolania, oprávnený spochybňuje správnosť záveru súdu prvého stupňa, že povinný nepodpísal Zmluvy o pôžičke a tvrdí, že povinný predložil jeho právnemu predchodcovi návrhy zmlúv na poskytnutie pôžičky a to formou podpísaných žiadostí, ktoré návrhy boli prijaté v zmysle § 43c ods. 1 OZ a tak zmluvy boli uzavreté riadne a v písomnej forme. S týmto názorom oprávneného sa nemožno stotožniť. Návrh zmluvy v zmysle § 43a OZ je jednostranným právnym úkonom, ktorý musí obsahovať zákonné znaky, medzi ktoré patrí o.i. aj jeho dostatočná určitosť, t.zn. že jeho obsah musia tvoriť aspoň podstatné náležitosti danej zmluvy. V prípade zmluvy o pôžičke, je to o.i. výška požičiavanej sumy. Prijatím návrhu zmluvy v zmysle § 43c OZ je jednostranný adresný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh v celom jeho rozsahu - obsahu a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy. V posudzovanej veci - na obidvoch žiadostiach o poskytnutie Rýchlej pôžičky, ktoré povinný podpísal, je pokiaľ ide o výšku pôžičky, ktorú povinný žiada, uvedená iná suma, ako tá, ktorá je uvedená na Zmluvách o Rýchlej pôžičke. V prípade žiadosti povinného z 2.8.2004, je to suma 25.000,- Sk, ktorú žiadal požičať, ale na Zmluve o Rýchlej pôžičke z 12.8.2004 je to (iba) suma 15.000,- Sk, ktorú právny predchodca „prijatím návrhu zmluvy“ povinnému poskytol. V prípade žiadosti z 1.2.2005 ide o požadovanú sumu povinným vo výške 50.000,- Sk, ale podľa zmluvy (tzv. „prijatia návrhu“), ide o sumu (iba) 30.000,- Sk. Z uvedeného treba vyvodiť, že pokiaľ právny predchodca oprávneného neakceptoval žiadosť (tzv. návrh) povinného v celom rozsahu, pričom išlo o podstatnú náležitosť zmluvy, a to výšku pôžičky, nemohlo dôjsť k účinnému prijatiu návrhu zmluvy, ako to tvrdí oprávnený. Okrem toho, podľa názoru odvolacieho súdu, žiadosti povinného z 2.8.2004 a z 1.2.2005 nemožno považovať za jeho návrhy na uzavretie zmlúv už z toho dôvodu, že ide o formuláre vyhotovené poskytovateľom pôžičky s vopred predtlačenými údajmi, ktoré žiadateľ nemôže ovplyvniť. Ani ďalšie námietky uvádzané v odvolaní odvolací súd nepovažuje za náležité. Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie nemožno preskúmať na základe opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom. Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatnosti rozhodnutia súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovskými rozsudkom, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 ZoRK. Účinkom materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 EP, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by ho mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZoRK), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním (pozri napr. uznesenie ÚS SR IV.55/2011). V posudzovanej veci je daný aj ďalší dôvod, pre ktorý treba žiadosť exekútorky o vydanie poverenia zamietnuť, a tým je zistenie tzv. neprijateľnej podmienky. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53, § 45 ods. 1 písm. c(, ods. 2 ZoRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný súd vyššie uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne. V danom prípade rozhodcovská doložka uvedená v zmluve v časti VII. písm. n/, je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom (povinným) osobitne vyjednaná a núti a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Takáto neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zamietnutie návrhu, ktorým žiada exekútorka udeliť poverenie na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. O trovách odvolacieho konania nebolo potrebné rozhodnúť, lebo účastníci (ani oprávnený) nepodali návrh na rozhodnutie o trovách (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.