Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9CoE/27/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611205841 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Mazáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611205841.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom v Piešťanoch na ulici Teplickej č. 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpeného JUDr. Petrom Pečeným, advokátom so sídlom v Holíči na Námestie sv. Martina č. 9, proti povinnej: D. O., nar. XX.X.XXXX, bytom v A. J. G. J. Č.. XX, pre vymoženie 1 649,51 € s príslušenstvom, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jozefom Burim pod sp. zn. Ex 2716/2011, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 16Er/247/2011-10 z 24. mája 2011 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa, ktorý koná ako exekučný súd, napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozsudok vydaný rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom sp. zn. PEC-U 556/2010 z 8. decembra 2010. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola úverová zmluva č. 3807008568 z 10. júla 2008, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 50 000,- Sk s tým, že celkové náklady povinnej ako spotrebiteľa predstavovali sumu 62 248,- Sk, ktorú sa táto zaviazala splácať v 72 mesačných splátkach po 1 559,- Sk. RPMN bola dohodnutá vo výške 36,7 % ročne a ročná úroková sadzba vo výške 31,13 %. Súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a/ a b/ a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“), ktoré citoval. Daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení spotrebiteľského práva obsiahnutých v Občianskom zákonníku, keďže v zmluve neboli uvedené osobitné identifikačné údaje klienta (IČO a sídlo), a teda úver nebol poskytnutý samostatne zárobkovo činnej osobe. Ďalej konštatoval, že aj keby sa právny vzťah založený medzi účastníkmi konania mal riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, nemôže sa odchýliť od kogentnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, ktorá je obsiahnutá ako v ZoSÚ, tak aj v Občianskom zákonníku, v zmysle ktorých na všetky právne vzťahy, účastníkom ktorých je spotrebiteľ, sa ustanovenia týchto právnych predpisov použijú vždy, ak je to na prospech spotrebiteľa, pričom zmluvné dojednania, ktoré túto právnu úpravu obchádzajú, sú neplatné. Súd prvého stupňa ďalej uzavrel, že predmetná zmluva v úverových zmluvných podmienkach obsahuje neprijateľnú podmienku, pretože vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Konkrétne podľa hlavy 14, § 19 majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou majú byť rozhodované výlučne jediným rozhodcom určeným JUDr. Radimírom Kuchtom z ním vedeného zoznamu rozhodcov, prípadne majú byť rozhodované samotným JUDr. Radimírom Kuchtom. Zároveň v zmysle hlavy 14, § 22 je vylúčená voľba súdu medzi stranami. Súd prvého stupňa preto takto formulovanú rozhodcovskú doložku považoval za doložku majúcu charakter neprijateľnej podmienky a ako takú v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka považoval za neplatnú. Za takého stavu uzavrel, že vyššie uvedený rozhodca v tejto veci nemal právomoc konať a rozhodovať, keďže tu absentovala platne dojednaná rozhodcovská zmluva, ktorá by tomuto rozhodcovskému orgánu takéto oprávnenie zverovala. Podľa názoru exekučného súdu nie je prípustné, aby súd povolil exekúciu na základe rozhodnutia, ktoré vydal súkromnoprávny orgán, na ktorom sa oprávnený a povinný platne nedohodli. Plnenie z takéhoto titulu preto považuje za plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Má za to, že pokiaľ dohoda účastníkov zmluvného vzťahu podriadiť sa výlučne rozhodnutiu rozhodcovského orgánu absentuje, nie je možné výsledku, ktorý vzišiel z takéhoto súkromnoprávneho rozhodcovského konania, prisúdiť charakter exekučného titulu, na podklade ktorého by aj za prispenia orgánov verejnej moci prezentovaných exekučným súdom bolo možné viesť exekúciu na majetok povinného. Za takýchto okolností exekučný súd predmetný rozhodcovský rozsudok nepovažoval za exekučný titul a s odkazom na § 45 ods. 2 ZoRK, ktoré oprávňuje exekučný súd prebiehajúce exekučné konanie zastaviť, uzavrel, že ho v súlade so zásadou hospodárnosti oprávňuje exekúciu už v jej začiatočnej etape aj prípadne nepovoliť, čo je možné dosiahnuť použitím § 44 ods. 2 EP tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Proti tomuto uzneseniu oprávnený včas podal odvolanie. Namieta, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a že jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Navrhuje preto napadnuté uznesenie zmeniť a súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Burimu udeliť poverenie na vykonanie exekúcie vymožením pohľadávky podľa jeho návrhu. Nesúhlasí so záverom exekučného súdu, že povinná ako spotrebiteľ nemohla ovplyvniť obsah zmluvy, pretože povinná s ním dobrovoľne uzavrela úverovú zmluvu, pričom k návrhu úverovej zmluvy nemala žiadne pripomienky. Pri podpise zmluvy nebol na ňu vyvíjaný žiaden nátlak, pričom pri tomto type úverovej zmluvy sa dá ťažko predpokladať, že by bola k jej uzavretiu prinútená časovou, resp. finančnou tiesňou. Zdôraznil, že uzavretá zmluva je v súlade s § 4 ods. 1 a 2 ZoRK. Poukazuje na to, že konanie pred rozhodcom prebehlo bez súčinnosti povinnej, z čoho vyvodil, že aj keby predmetný spor bol rozhodovaný v rámci súdneho konania, povinná by zrejme zostala nečinná, že povinná bola navyše oprávnená namietať nedostatok právomoci rozhodcu, čo tiež nevyužila a že mala k dispozícii hneď niekoľko inštitútov, ktorými mohla dosiahnuť nápravu rozhodnutia, resp. alternatívu konania, pričom ani jeden z nich nevyužila. Pripomína, že exekučný súd nie je oprávnený substituovať preskúmanie súdneho rozhodnutia a má za to, že na tomto mieste súd prvého stupňa prekročil svoje právomoci a porušil svoju nestrannosť, keď svojím rozhodnutím de facto jednal za povinnú a „napravoval“ jej nečinnosť. V súvislosti s konštatovaním exekučného súdu o neprijateľnej podmienke v zmluve a odkazom na Smernicu 93/13/EHS oprávnený poukazuje na to, že slovenská verzia predmetného ustanovenia danej smernice, konkrétne jej príloha 1 písm. q/, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie, je nejednoznačná a mätúca. Namieta, že podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je postavená na úniovom práve, konkrétne Smernici č. 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky. Aj z toho dôvodu napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne a v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné, keďže smernice nie sú priamo aplikovateľné a majú len úlohu interpretačného pravidla. Podľa neho rozhodcovská doložka je v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, je platne dojednaná a vyvoláva s ňou spojené právne účinky. Povinná ani exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (účastník konania) proti uzneseniu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Napadnuté uznesenie je vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodov, ako sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného, dopĺňa nasledovné. Otázkami, ku ktorým smerujú odvolacie námietky ohľadom toho, že povinná ako spotrebiteľ nemohla ovplyvniť obsah zmluvy, že podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je postavená na úniovom práve (má ísť o Smernicu 93/13/EHS) a že preto nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, sa súd prvého stupňa v napadnutom uznesení nezaoberal, preto odvolací súd k tejto časti odvolania oprávneného nebude zaujímať stanovisko. Námietku oprávneného, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal právomoc na posudzovanie materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a prekročil rozsah svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok, nemožno akceptovať. Pokiaľ ide o materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone ustanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Takouto výnimkou je § 45 ZoRK zakotvujúci osobitný prieskumný inštitút. Ide o prieskumnú právomoc exekučného súdu a v rámci nej o tomuto súdu danú možnosť zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZoRK (súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví: a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise (§ 268 O.s.p., § 57 EP), b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/, alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný. Uvedené exekučný súd posudzuje ako predbežnú otázku v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a v prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok vykazuje niektorú z vád zakotvených v tomto zákonnom ustanovení, je jeho povinnosťou aj bez návrhu exekučné konanie zastaviť, a to v ktoromkoľvek jeho štádiu. Súd môže teda skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo či odporuje dobrým mravom a či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 EP. Toto preskúmanie exekučný súd je oprávnený vykonávať tak ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní, či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, ďalej z hľadiska či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu SR k zásadnej otázke v uznesení č. k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24. februára 2011). Pokiaľ exekučný súd zistí rozpor exekučného titulu zo zákonom v štádiu pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Ak sú totiž už v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, bolo by nelogické, aby exekučný súd vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Aj v tomto ohľade závery súdu prvého stupňa sú teda správne. Takémuto preskúmavaciemu postupu exekučného súdu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla bez účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 ZoRK, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava aj na základe § 45 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje vyššie spomínaný osobitný prieskumný inštitút, prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Správne preto súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2 zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok, ktorý bol predložený ako exekučný titul, bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Tak ako bolo už vyššie uvedené, takýto rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom, pretože bol vydaný bez právomoci rozhodcovského súdu. Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci ako je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne na mieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Reálne teda dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (povinnej). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka totiž vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, a to či už z nevedomosti alebo z nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú písm. q/ bodu 1) prílohy Smernice Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 a v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Pokiaľ ide o charakter samotnej zmluvy o úvere, odvolací súd poznamenáva, že tento nie je možné posudzovať len podľa predpisov Slovenského právneho poriadku, ale je potrebné postupovať aj podľa práva Európskej únie. V čase uzavretia predmetnej zmluvy Slovenská republika už bola členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej okrem iného vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii a to aj tie, ktoré boli prijaté pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V posudzovanej veci nie je sporné, že právny predchodca oprávneného, ktorý predmetnú zmluvu o úvere s povinnou uzatváral, je dodávateľom služby, a povinná pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako fyzická osoba, pretože zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že by bola konala s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodu, povolaniu alebo podnikaniu. Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý právny predchodca oprávneného bežne používa pri svojej obchodnej činnosti - poskytovanie úverov. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania je potrebné aplikovať § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa uvedenej smernice súd členského štátu ako vnútroštátny súd ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou aj napriek tomu, že je pomenovaná inak alebo že zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napr. podľa Obchodného zákonníka. Náhrada trov odvolacieho konania účastníkom nebola priznaná (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.), pretože oprávnený nebol úspešný a úspešnej povinnej trovy v odvolacom konaní nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .