Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/17/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611207949 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611207949.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej M. E., V..R..J.. so sídlom v M. na L. ul. č. X/A, IČO: 36 432 105 právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou Máčaj a Novák, s.r.o. so sídlom v Bratislave na Karpatskej ul. č. 18 proti povinnej X. P. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v V. Š. na V. ul. č. XX vedenej u súdnej exekútorky JUDr. Viery Uhríkovej so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach na Letnej ul. č. 40 pod sp.zn. EX 932/2011 o vymoženie 622,48 Eur s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 14.12.2011 č.k. 16Er/336/2011-17 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že udelí súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie, alternatívne, aby ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrila presvedčenie, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie či zmluvu, na základe ktorej bol rozsudok vydaný, pretože rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.) a tvorí prekážku res iudicata. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ÚS 2/2000, podľa ktorého exekučný súd nemôže v exekučnom konaní zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku a musí sa obmedziť len na také dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Poukázala aj na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. a uviedla, že exekučný súd má právomoc preskúmavať len súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom, a nie aj ich hmotnoprávnu a procedurálnu správnosť. V opačnom prípade by otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť a popieral by zmysel možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Poznamenala, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd nie je oprávnený vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako exekučný súd. Exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti exekučnému titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Tomuto výkladu zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zdôraznila, že práve absencia právomoci exekučného súdu zmeniť alebo zrušiť rozhodcovský rozsudok v kombinácii s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade takéhoto rozsudku predstavuje bezprostredný zásah do jej práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého integrálnou súčasťou je aj právo na výkon rozhodnutia. Konštatovala, že Súdny dvor Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale naopak, trvá na tom, že jeho nekalosť môže byť daná len pri splnení konkrétnych podmienok. Prípadný odlišný právny názor exekučného súdu na meritórne aspekty rozsudku nezakladá imperfektnosť exekučného titulu, nakoľko v exekučnom konaní nie je prípustný hmotnoprávny prieskum vo veci samej. Namietala, že súd prvého stupňa posúdil Zmluvu o úvere, ktorú uzavrel jej právny predchodca s povinnou ako spotrebiteľskú riadiacu sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti poukázala na znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia predmetnej zmluvy, podľa ktorého sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Vzhľadom k tomu, že vzťah medzi ňou a povinnou je absolútnym obchodom, pre ktorý je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov, namietala nesprávne právne posúdenie ich vzťahu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka účinných po 1.1.2008. Poukázala na časť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v prípade Pannon GSM (C-243/08), podľa ktorého „vnútroštátny súd nemusí v rámci výkonu tejto povinnosti v zmysle smernice 93/13/EHS (ďalej len smernica) vylúčiť uplatnenie dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ, potom, čo bol upozornený na možnosť namietať nekalosť dotknutej podmienky, nepovažuje za potrebné namietať nekalý a nezáväzný charakter podmienky“. Poukázala aj na výrok v prípade Asturcom (C-40/08), podľa ktorého dodržiavanie zásady efektivity si za okolností ako v spore vo veci samej nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale taktiež, aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní, ani nepodala žalobu proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z toto dôvodu stal právoplatným“. Poukázala na znenie neprijateľnej podmienky upravenej v prílohe, bod 1 písm. q/ smernice v rôznych jazykových verziách a zdôraznila, že slovenská verzia je zavádzajúca. Konštatovala, že podľa smernice zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať len toľko, aby svoje spory s dodávateľom riešil osobitným typom arbitráže neupraveným právnymi predpismi. Z uvedených dôvodov rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa spory prejednávajú v rozhodcovskom konaní vedenom v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou. Poznamenala, že spotrebiteľka svojím podpisom prejavila vôľu uzavrieť zmluvu o úvere vrátane rozhodcovskej doložky. Konajúcemu súdu vytkla, že vyhlásil vôľu povinnej za irelevantnú a nahradil ju svojím rozhodnutím, čím zasiahol do zmluvnej voľnosti zmluvných strán. V tejto súvislosti uviedla, že rozhodcovský súd bol zriadený podľa zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý umožnil, aby boli pred ním prejednané spory medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Namietala, že konajúci súd sa dostatočne nevyjadril, akú inú kvalitu či kvantitu by mali procesné práva povinnej, ak by konanie prebiehalo na „štátnom“ súde. Navyše, z rokovacieho poriadku stáleho rozhodcovského súdu vyplýva, že rozhodcovský súd vždy rozhoduje v trojčlennom zložení, a že jedného zo senátu si priamo vyberá každá strana sporu. Pokiaľ konajúci súd konštatoval, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, resp. odporuje dobrým mravom, poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33 Cdo 2675/2007 z 30.10.2009, v ktorom Najvyšší súd citoval uznesenie Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 174/02, že rozhodca v rozhodcovskom konaní nenachádza právo, ale tvorí záväzkový vzťah v zastúpení strán, pričom jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od súkromnej vlastnej moci strán určovať si svoj osud. Najvyšší súd uzavrel, že nedovolenosť plnenia je spojená s predmetom záväzku a nie s okolnosťami, pre ktoré by mal byť výkon práva na požadované plnenie odopretý pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd náležitým a presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia, a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ oprávnená namietala rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, odvolací súd poukazuje na to, že ak oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011). Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov konania rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z), je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, tak ako to oprávnená namietala v odvolaní; exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011). Oprávnená v podanom odvolaní správne poukázala na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte neplatil § 54 ods. 4 písm. r/ OZ, ktorý bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedený až novelou účinnou od 01.01.2008, avšak táto okolnosť nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Vzhľadom k tomu, že Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Pretože ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. g/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše smernica Rady č. 93/13/EHS v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v § 53 ods. 4 písm. r/ OZ za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa upravená prísnejšie ako v samotnej smernici, takého znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom smernice. Posúdenie neprimeranej podmienky podľa § 53 ods. 1 OZ súdom prvého stupňa a jej následné vyhodnotenie ako neplatnej je v súlade so slovenským právom. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádza v čl. 11, bodu 11.2 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007). Podľa tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere a obchodných podmienok, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ a MEDIAČNÁ, a.s. IČO: 35 862 882 zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa vl. Č. 3157/B /RAM/ podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, pretože praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnená už predformulovala v zmluve a na výbere ktorej nemala žiadnu účasť. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si povinná osobitne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V dôsledku takto formulovanej rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (povinnej). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993 a v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ. Z uvedených dôvodov sa aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, preto rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe a je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Navyše odvolaciemu súdu sa žiada dodať, že rozhodcovskú doložku, podľa ktorej by mal prípadný spor medzi účastníkmi zmluvného vzťahu riešiť rozhodcovský súd, ktorého sídlo je v Bratislave, teda v mieste značne vzdialenom od miesta bydliska povinnej v V. Š., je z tohto dôvodu rovnako možné považovať za nekalú. Takto určený rozhodcovský súd je totiž značne vzdialený od bydliska spotrebiteľa, čo môže sťažiť jeho možnosť dostaviť sa na súd. Tento záver je podporený aj judikatúrou súdneho dvora, (Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikné Győrfi), podľa ktorého v prípade sporov týkajúcich sa nižších peňažných súm by mohli byť náklady spotrebiteľa spojené s dostavením sa na súd odstrašujúce a viesť spotrebiteľa k tomu, že sa vzdá možnosti podať na súd akýkoľvek opravný prostriedok, alebo svojich práv na obranu. Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pretože nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Obchodné podmienky Poštovej banky a.s. pre úver, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 2Cdo 245/2010). Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 O.s.p. a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.