Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoE/60/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611209436 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611209436.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej V. D. W., s.r.o. so sídlom v O. K. Q. T. Č.. XX zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrei Cvikovej s.r.o. so sídlom v Bratislave na Kubániho ulici č. 16 proti povinnej G. S. nar. X.XX.L. bývajúcej v K. K. Z. T. Č.. L./L. o vymoženie 898,87 € s prísl. o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 6.7.2011 č.k. 10Er/410/2011-19 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť o udelenie poverenia JUDr. Jána Ondáša v časti vymoženia 327,33 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne z uvedenej sumy od 7.1.2010 do zaplatenia zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe návrhu oprávnenej požiadal súdny exekútor 23.6.2011 súd prvého stupňa o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávnenej na základe rozhodcovského rozsudku č. RK-272/10-EK z 13.5.2010, ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenej istinu 898,87 spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 7.1.2010 do zaplatenia a trovy konania 49,78 €. Predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300016172 z 28.11.2008. Z tejto zmluvy súd prvého stupňa zistil, že povinnej poskytla oprávnená úver 17 000,-Sk (564,30 €), ktorý sa povinná zaviazala splácať v 18 splátkach po 1 394,-Sk (46,27 €). Zmluvná odmena predstavovala 8 092,-Sk (268,61 €). V zmluve bola uvedená ročná percentuálna miera nákladov 60,96 %. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku mal súd prvého stupňa za preukázané, že priznaná istina pozostáva z nesplatenej časti úveru 571,54 € a zo sankcií určených v podobe zmluvných pokút 327,33 €. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2 a 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len ako „Exekučný poriadok“), podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a podľa § 53 ods. 1, 4, § 54 Občianskeho zákonníka účinných v čase uzatvorenia zmluvy a dospel k záveru, že poskytnutý úver je spotrebiteľským úverom, a preto sa nemôžu zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa - povinnej. V tejto veci bola zmluva o revolvingovom úvere vypracovaná oprávnenou vopred a povinná nemala možnosť ovplyvniť jej obsah, a preto sú podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnými podmienkami. Určenie štyroch rôznych zmluvných pokút podľa čl. 13 zmluvných dojednaní k zmluve o úvere je neprimerané a v rozpore s dobrými mravmi. Cieľom zmluvných pokút je predovšetkým motivovať dlžníka, aby riadne a včas plnil povinnosť zo zmluvy, pričom ich výška musí byť primeraná porušeniu zmluvnej povinnosti a pohľadávke, ktorej neplatenie postihujú. Konštatoval, že podľa § 39 a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka sú neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách neplatné. Na základe uvedeného preto súd prvého stupňa vzhľadom na skutočnosť, že v exekučnom titule - rozhodcovskom rozsudku bola povinná zaviazaná na plnenie zmluvnej pokuty 327,33 €, pričom ide o nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa čl. 3 ods. 1 písm. e/ Smernice Rady č. 93/13/EHS, žiadosť o udelenie poverenia v časti istiny 327,33 € a 6 % úrokov z nej od 7.1.2010 do zaplatenia zamietol. Uznesenie napadla včas podaným odvolaním oprávnená. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, pričom si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania 47,66 €. Vytkla súdu prvého stupňa, že jeho právne závery sú založené na nedostatku právomoci, nesprávnom skutkovom základe a následne aj nesprávnom právnom posúdení. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p. Poukázala na to, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je vymedzený na preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (vyjadrené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 164/96, R 58/1997) a na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Tu sa rozsah preskúmavacej právomoci súdu obmedzuje výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu. Z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia sa obmedzuje len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35 a § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní k § 159 ods. 3 O.s.p. Zmyslom exekučného konania nie je opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Preskúmanie exekučného rozhodnutia v kontexte § 45 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (zrejme má byť Exekučného poriadku) len znamená, či plnenie, na ktoré zaväzuje rozsudok je možné, dovolené a v súlade dobrými mravmi, a nie či zmluva ako právny úkon je možná, dovolená či v rozpore s dobrými mravmi. Namietala, že postup súdu prvého stupňa, keď sa zaoberal zmluvou o revolvingovom úvere a posudzoval jej podmienky za účelom posudzovania súladu plnenia priznaného exekučným titulom podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je v rozpore so zákonom, resp. jeho obchádzaním. Exekučný súd totiž z dôvodov už vyššie uvedených nie je oprávnený o takejto otázke vôbec konať a rozhodovať (jedinou procesne relevantnou možnosťou z hľadiska zákona o rozhodcovskom konaní by bolo preskúmanie rozsudku rozhodcom, o čo povinný nepožiadal alebo postup v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý rovnako povinný nevyužil). Exekučný súd takýmto postupom porušuje elementárnu zásadu sporového konania dispozičnosť a kontradiktórnosť, vyjadrenú v nutnosti podať návrh na súd stranou zmluvy, aby bola zmluva preskúmaná. Ochrana spotrebiteľa nemôže spočívať v porušovaní zákonných ustanovení a principiálnych ustanovení právneho poriadku (v zmysle zásady právo nemožno dosahovať neprávom), či porušení čl. 46 Ústavy SR. Spojením „plnenie priznané exekučným titulom“ sa teda myslí plnenie vyplývajúce z výrokovej časti rozhodcovského rozsudku, nie zmluva samotná, či plnenie zo zmluvy. Vo vzťahu k nedostatku právomoci súdu podporne poukázala aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 40/08 citovaním odôvodnenia bodov 37, 40 a 47 rozhodnutia. Súdu prvého stupňa ďalej vytkla, že z jeho rozhodnutia nevyplýva, prečo je napr. neprimeranou sankcia 0,09 € za každý deň omeškania, teda 1/500 zo zabezpečenej sumy. Takáto výška zmluvnej pokuty nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Pri posudzovaní primeranosti zmluvných pokút mal súd vychádzať z porovnania výšky sankcie a zabezpečenej povinnosti a významu zabezpečenej povinnosti. V otázke neprimeranosti zmluvnej pokuty, okrem toho právna úprava v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku upravuje tzv. moderačné právo súdu. Bolo preto povinnosťou súdu zhodnotiť možnosť využitia moderačného práva a nie vyvodiť záver o neprimeranosti uplatnených zmluvných pokút ako celku. Už v starom Ríme platila zásada, podľa ktorej zmluva sa má považovať za platnú pokiaľ je to čo i len trochu možné, potom prednosť má ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť zmluvy. Záver súdu prvého stupňa bez zreteľa na uvedené vedie k záveru, že dlhodobé porušovanie povinnosti zo strany povinnej je akceptovateľný stav. Oprávnená ďalej poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre a v Bratislave. Tieto súdy zaujali v skutkovo a právne rovnakej veci také stanovisko, ako prezentuje oprávnená v tomto odvolaní a priznali zmluvnú pokutu vyčíslenú podľa rovnakých kritérií ako v tomto prípade. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadril. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je opodstatnené, preto napadnuté uznesenie vo výroku ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Vecne správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého uznesenia v dôsledku čoho je jeho odôvodnenie presvedčivé, s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje a na zvýraznenie správnosti dôvodov dodáva že podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, teda posudzuje rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, alebo plnenie, ktoré je objektívne nemožné, je povinnosťou súdu aj bez návrhu, exekučné konanie zastaviť. Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava aj na základe § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitne prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Súd môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie exekučný súd je oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinností uložených rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom (stanovisko Ústavného súdu k zásadnej otázke v uznesení Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č.k. IV.ÚS 55/2011-19). Exekučný súd, ak sú splnené zákonom vyžadované podmienky, exekučné konanie uznesením zastaví. Nie je preto dôvodná námietka oprávnenej, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre čiastočné zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia čiastočne zamietol, odvolací súd dodáva, že v konaní bolo nesporné a oprávnená túto skutočnosť v odvolaní ani nenamietala, že Zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovenia § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Účastníci konania si v Zmluve o revolvingovom úvere dohodli pre prípad omeškania povinnej so splatením dlhu zaplatenie zmluvnej pokuty (čl. 14 Zmluvných dojednaní) vo výške 0,2 % z výšky splátky za každý deň omeškania, resp. vo výške 5 % (pri omeškaní presahujúcom 15 dní) alebo 10 % (omeškanie viac ako 30 dní). Zároveň pri omeškaní trvajúcom dlhšie ako 15 dní sa povinná zaviazala zaplatiť oprávnenej nad rámec uvedených zmluvných pokút aj zmluvnú pokutu vo výške 50 % z nominálnej výšky úveru. Nárok na zmluvnú pokutu je samostatným majetkovým právom, ktorý netvorí príslušenstvo pohľadávky. V prípade, ak je zmluvná pokuta viazaná na omeškanie s plnením peňažného dlhu, je dlžník zaviazaný k jej zaplateniu popri úrokoch z omeškania. Ide o dva rôzne právne inštitúty, ktoré - aj keď sa viažu k porušeniu tej istej povinnosti - môžu obstáť vedľa seba. Úrok z omeškania je zákonným dôsledkom omeškania, pričom zmluvná pokuta je dohodnutou sankciou za omeškanie. S tým je potrebné počítať pri stanovení výšky zmluvnej pokuty, aby pri súčasnej existencii oboch nárokov nebola zmluvná pokuta neprimerane vysoká. Základná právna úprava nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, pred ktorými je súd povinný spotrebiteľa chrániť, je obsiahnutá v Smernici Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Takouto podmienkou podľa bodu 1 písm. e/ Prílohy je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Odvolací súd k tomu uvádza, že v zmysle § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka veriteľ má nepochybne právo zabezpečiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi zabezpečovacími prostriedkami, avšak v podmienkach, keď je účastníkom právneho vzťahu a dlžníkom spotrebiteľ, je potrebné zvýšenú pozornosť venovať tomu, aby dojednané zabezpečenie nenapĺňalo povahu nekalej podmienky v zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS. V tomto smere takto dohodnutú zmluvnú pokutu, ktorej suma (327,33 €) je takmer vo výške dvoch tretín skutočne vyplatenej čiastky úveru (564,30 €), nemožno považovať za primeranú a súladnú s dobrými mravmi, a preto odvolací súd konštatuje, že v tejto časti rozsudok rozhodcovského súdu zaväzuje účastníka na plnenie právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom (§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z.). Prvostupňový súd preto správne v napadnutom uznesení poukázal na neprimeranú výšku zmluvnej pokuty a následne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti zmluvnej pokuty. Odvolací súd už len dodáva, že Občiansky zákonník od 1.1.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. k/ za neprijateľné označil aj dojednanie požadujúce od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti, pričom ide o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Súd prvého stupňa preto správne uzavrel, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere boli dohodnuté také podmienky, ktoré sú pre povinnú ako spotrebiteľa neprijateľné, a preto podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka aj neplatné a priznal oprávnenej v tomto exekučnom konaní iba tie práva, ktoré neporušujú práva povinnej ako spotrebiteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal, pretože neúspešnej oprávnenej náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a povinná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.