Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/41/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611212430 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611212430.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu SKP, k. s., Banská Bystrica, Lazovná 64, IČO: 44 915 691, správcu konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys, s. r. o. v konkurze, Sládkovičovo, Košútska 1342, IČO: 36 814 148, zást. JUDr. Pavlom Konečným, advokátom, Banská Bystrica, Hurbanova 14A, IČO: 42 186 285, proti žalovanému F. A., E.Č., Pod Vinicou 206/57, o zaplatenie 500,30 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 2C/146/2011-71 z 3.11.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení reprodukoval podstatný obsah žaloby, uviedol, čo mal za preukázané z nájomných zmlúv zo 7.1.2002 a 7.11.2001, uzavretých medzi pôvodným veriteľom Drukos, a.s., Banská Bystrica a žalovaným, ktorých súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len VOP), čo je stanovené v ich čl. I. bod 4 a čl. II., čo mal za preukázané spisom 10Rob/487/2005 a na čo poukazuje, resp. čo uvádza žalobca v písomnom podaní - vyjadrení z 18.10.2011. Vychádzajúc z § 3 ods.1,§ 52 O. z. (v znení účinnom do 30.4.2004), § 879f ods.3,4,§ 879g O. z. (v znení účinnom od 1.4.2004) a čl. 3 ods.1 písm. e) Smernice Rady č.93/13/EHS (ich znenie citoval), po vykonanom dokazovaní mal preukázané, že žalovaný uzavrel s právnym predchodcom žalobcu zmluvu, označenú ako zmluva o nájme, na základe ktorej dostal do dispozície v zmluvách špecifikovaný tovar za dohodnutú kúpnu cenu, ktorú však celú neuhradil, že zmluvné podmienky tiež obsahujú klauzulu, na základe ktorej je prenajímateľ oprávnený si vyúčtovať voči nájomcovi zmluvnú pokutu (ďalej len pokuta) 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, že platobným rozkazom 10Rob/487/2005 bol žalovaný zaviazaný právnemu predchodcovi žalobcu zaplatiť dlžnú sumu, t.j. nesplatený zvyšok splátok, aj s 11 % úrokom z omeškania ročne a náhradu trov konania. Nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu, naopak, po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, že v prvom rade jednoznačne zmluvy, uzavreté žalovaným s právnym predchodcom žalobcu, je potrebné považovať za spotrebiteľské a je nevyhnutné posudzovať ich podľa uvedených ust., že pri prepočítaní zmluvnej sankcie pri omeškaní s nájomným zo strany žalovaného, príp. s omeškaním splátok kúpnej ceny vo výške 0,1 % denne ide o sankciu vo výške úročenia 36,5 % ročne, čo je z pohľadu dobrých mravov neprijateľná zmluvná podmienka, na ktorú musí prihliadať z úradnej moci a táto zmluvná podmienka je neplatná, že je proti dobrým mravom sankcia za omeškanie - pokuta kapitalizovaná „žalovaným“ sumou 500,33 € pri výške pohľadávky - nesplatených splátok kúpnej ceny za tovar, pričom z tejto sumy 11 % úrok ročne už bol priznaný, že táto pokuta už v súčasnosti asi dvojnásobne prevyšuje výšku nesplatenej istiny a do budúcnosti bude pravdepodobne aj narastať a že aj keď bola zmluva uzavretá pred novelou O. z., vykonanou zák.č.150/04 Z. z., podľa cit. prechodných ust., táto zmluvná podmienka sa stala neplatnou po uplynutí 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zák., t.j. 2.7.2004. Mal zato, že ide o jednoznačne neprimerane vysokú náhradu za omeškanie spotrebiteľa, táto podmienka je neplatná, že neplatnosť tejto zmluvnej podmienky súd vyslovuje pre ten prípad, kedy pokuta neúmerne narástla, žalobca nepristúpil - pri neplnení si povinnosti riadne splácať zo strany žalovaného - k exekúcii rozhodnutia, ktorým mu bol nárok na zaplatenie dlžnej čiastky s úrokom z omeškania priznaný, ale žaloval ho až po niekoľkých rokoch, práve po neúmernom náraste tejto pokuty, t. zn., že výška pokuty 0,1 % denne v iných prípadoch by zrejme nebola neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v tomto prípade takou však bezo sporu je. Považoval za potrebné ešte uviesť, že v tomto spore ide o občianskoprávny vzťah, nevzťahujú sa naň ust. Obch. zák. a sankcia 11 % ročných úrokov za omeškanie, ktorá už bola právnemu predchodcovi žalobcu priznaná je dostatočnou a zákonnou sankciou za nesplnenie povinnosti žalovaného svoj dlh platiť riadne a včas, že ďalšou sankciou je skutočnosť, že vo VOP bola dohodnutá tzv. výhrada vlastníctva, kedy sa vlastníkom prevzatého tovaru stáva žalovaný až zaplatením všetkých splátok, je teda irelevantný príklad uvádzaný žalobcom, ohľadne rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktoré sa opiera o ust. Obch. zák. a, že proti dobrým mravom je aj skutočnosť, že v zmluvných podmienkach, ktoré nemohol žalovaný ovplyvniť, boli vlastne dohodnuté 2 sankcie a to výhrada vlastníctva, ale aj vysoká pokuta. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O. s. p. s tým, že žalovaný náhradu trov konania nežiadal, lebo mu ani nevznikli. V zákonnej 15 dňovej lehote podal žalobca proti rozsudku odvolanie a odôvodnil ho tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.]. Uviedol, že so závermi napádaného rozsudku, ako aj s jeho dôvodmi sa - podľa jeho názoru - nemožno stotožniť, nakoľko bezdôvodne abstrahujú od dostupnej judikatúry a sú v rozpore s platnou právnou úpravou. K primeranosti sadzby dohodnutej pokuty za jednotku času omeškania, resp. vo vzťahu k primeranosti uplatnenej pokuty poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie zo 17.10.2011, v ktorom uviedol dostatočnú právnu argumentáciu, týkajúcu sa primeranosti uplatnenej pokuty, mal za to, že súd sa s uvedenými rozhodnutiami príslušných súdov, ako aj s predloženou právnou argumentáciou v napádanom rozsudku dostatočne (resp. vôbec) nevysporiadal, preto s prihliadnutím na uvedené opätovne tieto skutočnosti neuvádzal, žiadal však, aby sa na ne prihliadalo v spojení s týmto odvolaním. Tvrdil, že v konkrétnom prípade dojednaná výška zmluvnej pokuty 0,1 % denne za každý deň omeškania, vzhľadom na svoju zabezpečovaciu a donucovaciu funkciu, zároveň aj vzhľadom na to, že má - okrem uvedeného - slúžiť aj na úhradu všetkých príp. škôd v majetkovej sfére veriteľa, ktoré je možné v konkrétnom prípade očakávať, je primeranou majetkovou sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníka plniť riadne a včas, že inštitút pokuty je odôvodnenou ochranou veriteľa, slúžiacou na zaistenie pohľadávky tým, že pôsobí na dlžníka, aby svoje povinnosti plnil a zároveň prináša veriteľovi kompenzáciu - paušalizovanú náhradu škody - za dobu, o ktorú sa príp. plnenie oneskorilo a že využitie tohto prostriedku veriteľom nie je možné bez ďalšieho považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ani zásadami poctivého obchodného styku. Považoval za potrebné tiež uviesť, že použitie právnych inštitútov (dobrých mravov a zásady poctivého obchodného styku) by malo byť výnimočnou situáciou, teda by nemalo viesť k oslabovaniu možnosti súdnej a inej právnej ochrany subjektívnych práv veriteľa, chránených zák. a k nežiaducemu narušovaniu právnej istoty účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Citoval právny názor vyslovený Krajským súdom (ďalej len KS) v Žiline v rozhodnutí 8Co/166/2009 z 30.6.2009, s ktorým sa plne stotožnil. K otázke (ne)primeranosti pokuty, dojednanej v prejednávanej veci, vo výške 0,1 % denne zo sumy dlhu uviedol, že z pohľadu primeranosti výšky pokuty je namieste hodnotiť inak pokutu dojednanú formou pevne stanovenej čiastky a pokutu dojednanú formou určitej sadzby za stanovenú časovú jednotku, že pevne stanovenú pokutu vo výške niekoľkonásobku zabezpečenej čiastky by bolo zrejme možné (pri súčasnom zohľadnení všetkých okolností daného prípadu) považovať za neprimeranú, práve s ohľadom na pomer medzi hodnotou zabezpečenej pohľadávky a výškou pokuty, ktorú by v takomto prípade bol dlžník povinný zaplatiť hoci len za niekoľko dní omeškania, avšak rovnaké meradlo nemožno dobre použiť, ak dosiahne celková výška pokuty niekoľkonásobok zabezpečenej pohľadávky v dôsledku dlhodobého omeškania dlžníka, tu výška pokuty plne závisí od doby, počas ktorej dlžník svoje povinnosti zabezpečené pokutou neplní a čím dlhšia je doba omeškania, tým vyššia je pokuta, inak povedané, na neprimeranosť pokuty nemožno poukazovať s ohľadom na jej celkovú výšku, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeného navršovania o inak primeranú dennú sadzbu pokuty a opačný záver je neprijateľný, nakoľko by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím dlhšie by dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodnený pri posudzovaní príp. neprimeranosti výšky pokuty) a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má pokuta plniť. Vo vzťahu k hodnoteniu primeranosti uplatnenej pokuty, resp. príp. posudzovania jej výšky z pohľadu dobrých mravov, dal do pozornosti právny názor KS v Banskej Bystrici, vyjadrený v uznesení 15Co/302/2009-60 zo 4.11.2009, s ktorým sa plne stotožnil a z ktorého odôvodnenia časť citoval. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na právny názor, vyslovený KS v Nitre v rozsudku 26Cob/153/2009-149 z 18.10.2010 a KS v Prešove 15Co/17/2010 z 19.5.2010, v skutkovo a právne zhodnej veci (rozdielny je len žalovaný ako dlžník), od ktorého, vzhľadom na zhodnosť prejednávaných právnych otázok a potreby právnej istoty účastníkov konania, nevidel dôvod sa odchýliť (aj z ich odôvodnenia časť citoval). Ohľadne primeranosti výšky dohodnutej pokuty poukázal aj na rozsudok KS v Prešove 3Co/199/2009-89 z 19.5.2010 a KS v Nitre 5Co/16/2010 z 3.2.2010 (i z nich citoval časť odôvodnenia), takže v kontexte uvedených názorov právnej vedy a KS možno potom uzavrieť, že pokuta dojednaná v Zmluve ako 0,1 % denne z omeškanej sumy je sankciou primeranou a to tak s prihliadnutím na platnú judikatúru súdov, ako aj okolnosti a podmienky, ktoré tu existovali v čase jej uzavretia. Nesúhlasil s právnou argumentáciou súdu, podľa ktorej, v prípade ak splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zabezpečované výhradou vlastníctva a k tomu zo zák. úrokmi z omeškania, dojednanie pokuty popri tomto všetkom je potrebné považovať za zmluvnú podmienku, spôsobujúcu hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech žalovaného, lebo z povahy veci (peňažné plnenie) je samozrejme jednoznačné, že v prípade dojednania pokuty (ktorej dojednanie zák. nevylučuje, ani v podmienkach spotrebiteľských zmlúv) pre prípad omeškania dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, bude dlžník, ktorý zabezpečovanú povinnosť (plniť riadne a včas) poruší, vzhľadom na ex lege vznik nároku na úrok z omeškania, sankcionovaný 2 x, ktorá skutočnosť však už bola podľa platnej judikatúry vyriešená (ako uviedol ďalej). Mal za to, že nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu, že splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zároveň zabezpečené aj výhradou vlastníctva, lebo O. z. svojou systematikou, resp. prostredníctvom svojich jednotlivých ust. jednoznačne vymedzuje, čo možno považovať za zabezpečovacie prostriedky, slúžiace na zabezpečenie záväzkových vzťahov, že takéto zabezpečovacie prostriedky záväzkových vzťahov sú vymedzené v VIII. časti, I. hlave, VI. oddiele O. z., označenom ako Zabezpečenie záväzkov (presne v § 544-§ 558 O. z.) a teda len tieto formy možno výslovne považovať za zabezpečovacie právne inštitúty, že výhrada vlastníctva je vedľajším dojednaním pri kúpnej zmluve (§ 601 O. z.) a svojou povahou a charakterom ju absolútne nie je možné považovať za zabezpečovací právny inštitút, zároveň ju nie je možné považovať ani za žiadnu sankciu spojenú s omeškaním dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, že výhrada vlastníctva je právny inštitút, umožňujúci zmluvným stranám dohodnúť sa na okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, odchýlne od § 133 O. z., ide vlastne o dohodu medzi predávajúcim a kupujúcim, podľa ktorej vlastnícke právo k hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho bez ohľadu na dobu odovzdania veci, až po zaplatení kúpnej ceny, že hlavným účelom použitia inštitútu výhrady vlastníctva v podmienkach kúpnej zmluvy je však jednoznačne obmedzenie možnosti kupujúceho s predmetom kúpy do zaplatenia kúpnej ceny slobodne (ľubovoľne) nakladať a teda jej použitie predchádza možnosti scudzenia takejto veci v prospech tretej osoby skôr ako bude zaplatená celá kúpna cena, že v prípade, ak by uvedené tvrdenie súdu akceptoval, dostal by sa do absurdnej situácie, kde v prípade dojednania výhrady vlastníctva (i keď uvedená výhrada nie je žiadna sankcia, ani ju nemožno považovať za zabezpečovací právny inštitút) v prípade spotrebiteľských zmlúv, by si dodávateľ voči spotrebiteľovi nemohol splnenie spotrebiteľovho záväzku voči nemu zabezpečiť žiadnym zo zabezpečovacích právnych inštitútov, uvedených v O. z., nakoľko automaticky, by to v súlade s tvrdením súdu bolo v rozpore s dobrými mravmi a že uvedený záver, by - podľa jeho názoru - bol neprípustný a spôsoboval by v takýchto obdobných prípadoch nemožnosť dodávateľa zabezpečiť si zák. dovoleným spôsobom (a to prostredníctvom jednotlivých zabezpečovacích právnych inštitútoch uvedených v V. oddiele O. z.) splnenie záväzkov spotrebiteľa voči nemu. V tomto kontexte poukázal aj na Mimoriadne dovolanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky VI/1Pz445/11-7 z 28.9.2011, ktoré sa týkalo právne a skutkovo obdobnej situácie, kedy taktiež súd mal za to, že uplatnená zmluvná pokuta vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy v prípade viacnásobného zabezpečenia záväzkov (t.j. zabezpečenie výhradou vlastníctva, úrokmi z omeškania a pokutou) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, z ktorého tiež citoval. Ohľadne skutočnosti, že pre prípad omeškania dlžníka s platením jeho peňažných záväzkov, bude dlžník ktorý zabezpečovanú povinnosť (plniť riadne a včas) poruší, vzhľadom na ex lege vznik nároku na úrok, ako aj na dohodnutú pokutu bude sankcionovaný 2 x, uviedol, že zák. nevylučuje, aby zmluvné strany uzavreli dohodu o pokute, ktorej predmetom bude záväzok dlžníka zaplatiť ju veriteľovi, v prípade omeškania so zaplatením peňažného záväzku, že v prípade, ak sa zmluvné strany - bez ďalších zmluvných modifikácií - dohodnú na takomto zmluvnom dôsledku omeškania s plnením peňažného záväzku dlžníka, dostane sa dlžník v prípade omeškania do takej situácie, kedy bude musieť okrem istiny dlhu, zaplatiť i úrok z omeškania z tejto sumy a dojednanú pokutu (tu citoval znenie § 517 ods.2 a § 544 ods.1,2 O. z.), ktorá však na rozdiel od úrokov z omeškania nie je prísl. pohľadávky, ale je samostatným majetkovým nárokom, v prípade úrokov z omeškania a pokuty ide o 2 rozdielne právne inštitúty, keďže nárok na zaplatenie úroku z omeškania je zákonným následkom omeškania dlžníka (v tomto konaní žalovaného) s plnením jeho peňažného záväzku (§ 517 ods.2 O. z.), veriteľovi priamo zo zák. vzniká nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške stanovenej príslušným právnym predpisom a to bez ohľadu na to, či omeškanie dlžníka má za následok zároveň aj vznik ďalších finančných povinností dlžníka voči veriteľovi, na druhej strane nárok na pokutu vzniká len v prípade, ak sa zmluvné strany na nej písomne dojednali, že inštitút pokuty je odôvodnenou ochranou veriteľa, slúžiacou na zaistenie pohľadávky tým spôsobom, že pôsobí na dlžníka, aby svoje povinnosti plnil riadne a včas a zároveň prináša veriteľovi (v prípade porušenia pokutou zabezpečovanej povinnosti) kompenzáciu - paušalizovanú náhradu škody - za dobu, o ktorú sa plnenie oneskorilo, preto využitie tohto prostriedku veriteľom nie je možné bez ďalšieho považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ani zásadami poctivého obchodného styku, že dojednanie pokuty a jej uplatňovanie v súdnom konaní neovplyvňuje nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania a taktiež naopak, zaplatenie úrokov z omeškania neovplyvní nárok veriteľa na zaplatenie pokuty, takže z uvedeného vyplýva, že zák. osobitne nereguluje súbeh úrokov z omeškania a pokuty, v dôsledku čoho sa stáva, že dlžník je v prípade omeškania sankcionovaný 2 x, že tomuto záveru prisvedčuje i rozhodovacia prax súdov, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 29Cdo969/99 (in: Soudní rozhledy č.8/1999), v ktorom posudzoval platnosť dojednania pokuty pre prípad omeškania so zaplatením peňažného záväzku (z jeho odôvodnenia citoval), že k rovnakému záveru sa dospelo aj v ďalších rozhodnutiach NS ČR (napr. 33Odo47/2002) a taktiež poukázal na judikát SR č.5/1995 (s.103), z ktorého tiež citoval, teda judikatúra sa ustálila na názore, že obidva právne inštitúty plnia odlišnú funkciu a vzhľadom na uvedené je zrejmé, že ich súbeh je preto možný. K uvedeným záverom dodal, že ten istý negatívny dopad v majetkovej sfére dlžníka práve z dôvodu uvedenej rozdielnosti účelu pokuty a úroku z omeškania nie je právne významný, práve preto súčasné uplatnenie oboch nárokov u dlžníka nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, lebo opačný záver (tak ako ho súd prezentuje) by vo svojich dôsledkoch spôsobil absolútnu nepoužiteľnosť (neaplikovateľnosť) a v konečnom dôsledku aj zbytočnosť a obsoletnosť inštitútu pokuty pre prípad porušenia peňažných záväzkov (čo je v praxi najčastejší prípad typu pokutou zabezpečovaných záväzkov), nakoľko ich porušenie vždy (ex lege) vyvoláva vznik práva na úrok z omeškania. Vzhľadom na uvedené, mal za to, že uplatňovaná pokuta nie je neprimerane vysoká a jej výška je plne v súlade s dobrými mravmi a preto neexistuje žiaden dôvodný záver o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky v kontexte ust. o spotrebiteľských zmluvách. S poukazom na uvedené dôvody navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Podľa § 211 ods.2 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa § 101 ods.2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Zást. žalobcu a žalovaný sa napriek riadnemu predvolaniu na odvolacie pojednávanie nedostavili ani nepožiadali o odročenie (zást. žalobcu v podaní z 2.2.2012, došlom odvolaciemu súdu toho istého dňa, žiadal a súhlasil, aby na nariadenom pojednávaní bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti, nakoľko bol toho názoru, že žaloba je dôvodná, nemôže uviesť žiadne nové skutočnosti, boli predložené všetky listinne dôkazy, ktoré spis žalobcu obsahoval a nemá žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania a že uvedené žiada rovnako v záujme zachovania zásady hospodárnosti konania), preto bola vec prejednaná v ich neprítomnosti. Odvolací súd, po prejednaní odvolania v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p., rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, lebo dôvody napadnutého rozsudku sú správne. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je daný. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré - podľa neskoršej právnej úpravy - boli tzv. neprijateľnými, resp. neprimeranými podmienkami a ktoré by tak boli (§ 53 ods.5 O. z.) neplatné, nemôžu podľa § 3 ods.1 O. z. požívať právnu ochranu. Zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je kúpnou zmluvou (§ 588 O. z.) s vedľajším dojednaním o výhrade vlastníctva (§ 601 O. z.), pričom uvedená skutočnosť je podstatná, len pri posúdení žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie pokuty z nej vyplývajúcej, ktorá je záväzkovým zabezpečovacím právnym prostriedkom. Predmetné dojednanie o pokute, obsiahnuté v čl. I. VOP, by bolo v súčasnosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.1,4 O. z., keďže v tomto prípade šlo medzi účastníkmi konania jednoznačne o uzavretie (dnes spotrebiteľskej) formulárovej zmluvy, s vopred určenými podrobnými podmienkami a nemožnosťou ich akejkoľvek zmeny, čo vedie kupujúceho k záveru o nemožnosti ovplyvniť znenie zmluvy, ak chce s predávajúcim vstúpiť do zmluvného vzťahu. Ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné v zmluve, ktorej obsah jedna strana nemôže ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia viacnásobného zabezpečenia povinnosti, pričom vo veciach spotrebiteľských zmlúv má túto povinnosť súd. Dojednanie pokuty 0,1 % denne z dlžnej sumy - ak splnenie povinnosti zaplatiť splátky kúpnej ceny je zabezpečené výhradou vlastníctva a ešte aj úrokmi z omeškania - je tak zmluvnou podmienkou, zakladajúcou značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán a z hľadiska jej kauzy (t.j. ekonomického dôvodu, vedúceho k jej uvedeniu do zmluvy), nemožno hodnotiť inak, než ako obchádzanie kogentného § 517 ods.2 O. z. o najvyššej prípustnej výške úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (tento právny inštitút je tiež vo svojej podstate paušalizovanou náhradou škody, vzniknutej porušením právnej povinnosti, vyplývajúcej zo zmluvného záväzku škodcu, majúceho povahu peňažného plnenia), preto takéto právo na zaplatenie pokuty nemôže podľa § 3 ods.1 O. z. požívať právnu ochranu a žaloba, ktorou je v súdnom konaní uplatnený nárok z tohto práva vzniknutý, musí byť zamietnutá. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalobca nemal ani v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov, a žalovanému žiadne trovy nevznikli. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.