Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/95/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611218550 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611218550.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. Trieda SNP 48/A, Košice, proti povinnému Y. A., Q., I. XX/XX o vykonanie exekúcie pre 1.618,14 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 11 Er/799/2011-13 zo 14.12.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením zamietol žiadosť o udelenia poverenia . Rozhodnutie odôvodnil tým, že 7.12.2011 mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného 1.618 € istiny s prísl., že oprávnený sa návrhom domáhal u exekútora vykonania exekúcie na vymoženie 1.618,14 € s prísl. voči povinnému na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku č. B1208832, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Právomoc rozhodcu na rozhodovanie sporu bola daná rozhodcovskou doložkou uzavretou medzi stranami v rámci úverovej zmluvy, v zmysle doložky mali byť akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere riešené dohodou a v prípade nedosiahnutia dohody žalovaný (povinný) prijal návrh banky (oprávneného) na riešenie vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní. Ďalej uviedol, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie mu exekútor doručil 7.12.2011. Z predloženej zmluvy o úvere zistil, že oprávnený poskytol povinnému úver 50.000,- Sk a povinný sa zmluvne zaviazal splatiť úver v 60 - ich mesiacoch v mesačných splátkach po 1.298,- Sk a uhradiť náklady za poskytnutý úver 27.785,69,- Sk a že zmluva obsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov 20,74 %. Prílohou zmluvy boli Úverové zmluvné podmienky, ktoré v čl. 9, bode 9.2 obsahovali rozhodcovskú doložku, taktiež sa sporové strany dohodli podriadiť sa rozhodnutiu Stáleho rozhodcovského súdu, s tým, že jeho rozhodnutie bude pre ne konečné a záväzné. Ako miesto rozhodcovského konania bola určená Bratislava. Citujúc § 44 ods. 2, § 41 ods.1, 2 Exekučného poriadku ( EP), § 45 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov ( ďalej len „ zák. č. 258/11 Z.z) § 52 ods. 1 až 3, § §53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1,2 OZ v znení platnom v čase uzavretia zmluvy konštatoval, že ex. titul v danej veci je rozhodnutie rozhodcovského súdu a že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 2205014906 z 9.9.2008 je spotrebiteľským úverom podľa zák. č. 258/201 Z.z. a taktiež podľa všeobecných ustanovení OZ. Uviedol, že oprávnený ako dodávateľ poskytol povinnému dočasne finančné prostriedky vo forme odloženej platby a konal tak v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra, že povinný je spotrebiteľ, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba a nie je zrejmé, aby mu bol úver poskytnutý na účel povolania, zamestnania alebo podnikania a nie je ani zrejmé, že pri uzatvorení zmluvy konal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že sa v danej veci jedná o spotrebiteľskú zmluvu mu potvrdzovalo aj to, že spotrebiteľské zmluvy sú zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť obsah takto navrhnutých zmlúv, čo je zrejmé aj v prejednávanej veci, že povinný nemohol ovplyvniť úverové podmienky, znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam preto z tohto dôvodu považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom (povinným) osobitne vyjednaná. Taktiež podľa jeho názoru rozhodcovská doložka nútila povinného v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu bolo odňaté právo brániť svoje práva pred všeobecným súdom a bola spôsobená značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z tohto dôvodu vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa ust. OZ, ktorá je z tohto dôvodu neplatnou. Poukázal na znenie smernice Rady č. 93/13/EHS a ust. § 53 ods. 4 OZ (znenie od 1.3.2010) podľa ktorých je neprijateľné, aby bolo rozhodcovské konanie dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie, preto posúdil rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul a žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie v zmysle § 205 ods. 2 písm. a), b), f) O.s.p. oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a exekútorovi udeliť poverenie na vykonanie exekúcie a uplatnil si trovy odvolacieho konania 51,98 eur. Uviedol, že povinnému boli poskytnuté peňažné prostriedky v zmysle Zmluvy o úvere uzavretej medzi povinným a Poštovou bankou, a.s. so sídlom Prievozská 2/A, Bratislava, ktorá neskôr postúpila svoju pohľadávku z tejto zmluvy na neho, že postúpenie písomne oznámil povinnému a nakoľko povinný svoj záväzok zo zmluvy nesplnil riadne a včas, napriek upomienkam zaslaných PB, a.s. ako aj ním zaslanej predsporovej výzve, uplatnil si v súlade so zmluvou o úvere svoju pohľadávku na rozhodcovskom súde, že v rozhodcovskom konaní povinný napriek výzve rozhodcovského súdu tomuto nedoručil žalobnú odpoveď ani nepredložil žiadne dôkazy, preto rozhodcovský súd v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a na základe predložených dôkazov vo veci rozhodol rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa stal právoplatným a vykonateľným a ktorý je exekučným titulom v tomto konaní. Namietal aj, že súd v napadnutom uznesením vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď rozhodcovskú doložku uvedenú v čl. 9 ods. 2 obchodných podmienok považoval za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 Obč. zák., nakoľko ust. § 54 ods. 4 písm. r) Obč. zák., podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považovala aj rozhodcovská doložka vyžadujúca od spotrebiteľa, aby svoje spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bolo do Obč. zák. zavedené až novelou účinnom od 01.01.2008, teda po uzavretí Zmluvy o úvere obsahujúcej túto rozhodcovskú doložku. Poukázal aj na dôvodovú správu k cit. ust., podľa ktorej ak by aj rozhodcovská doložka zakladala výlučnú právomoc rozhodcovského súdu na riešenie spotrebiteľského vzťahu, neznamená to neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, ale dáva spotrebiteľovi možnosť riešiť svoj spor s dodávateľom v rozhodcovskom konaní alebo v konaní pred všeobecným súdom. Z uvedeného mu vyplynulo, že podľa tejto dôvodovej správy je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde. Ďalej poukázal na ust. § 93 ods. 1, 2 zák. č. 483/2001 o bankách v znení účinnom do 30.11.2009 (ich znenie citoval) z ktorého mu vyplynulo, že predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou si plnil povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b ods. 1 zák. o bankách, ktoré v tomto smere predstavuje špeciálny predpis upravujúci prípustnosť rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde dodávateľom je banka. Tiež mal za to, že slovenská verzia ustanovenia o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve je odlišná od originálnej verzie uvedenej v Smernici Rady 93/13/ EHS (konkrétne Príloha bod 1, písm. q/), na ktorú sa odvolával aj súd prvého stupňa v napadnutom uznesení a ktorá sa podľa odvolateľa považuje za nekalú len v prípade, ak vyžaduje od spotrebiteľa, aby predkladal spory výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov. Uviedol, že v slovenskom právnom poriadku rozhodcovské konanie upravuje zák. č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý v plnej miere reflektuje požiadavku ochrany spotrebiteľa, najmä so zreteľom na judikatúru Európskeho súdneho dvora. Ďalej poukázal na ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že vydaný rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a v zmysle ust. §159 ods. 2 O.s.p. je výrok právoplatného rozhodcovského rozsudku záväzný a nezmeniteľný vo vzťahu k účastníkom konania a pre všetky orgány, vrátane exekučného súdu, že výnimku z uvedeného predstavuje ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého je však exekučný súd oprávnený skúmať výlučne súlad plnenia, na ktoré povinného zaviazal rozhodcovský súd, so zákonom, resp. s dobrými mravmi, pričom nedovolenosť plnenia by sa mala skúmať iba z hľadiska predmetu záväzku a nie z hľadiska platnosti alebo prijateľnosti ustanovení Zmluvy o úvere, že vo zvyšku, vrátane posúdenia obsahu Zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok predstavuje právoplatný rozhodcovský rozsudok pre exekučný súd prekážku res iudicata. Na podporu svojich tvrdení citoval niektoré časti odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora ES vo veci Asturcom Telecominicationes SL a zdôraznil, že povinný v zákonnej lehote nepodal ani žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní. Tiež namietal, že súd v napadnutom uznesení riadne nezdôvodnil svoju právomoc preskúmavať nekalosť rozhodcovskej doložky z úradnej moci, pričom poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006, rozhodnutie ES vo veci C-40/08 z 29.1.2008 Asturcom Telecominicationes SL, ust. § 153 ods. 3 O. s.p.. Z ust. § 153 ods. 3 O.s.p. podľa jeho názoru vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej zmluve môže rozhodnúť súd aj bez návrhu vždy rozsudkom, pokiaľ ide o sporové konanie, nie je možné uvedené ust. aplikovať v exekučnom konaní, keďže ex. súd rozhoduje výlučne uznesením a ex. konanie je konaním nesporovým. Záverom zdôraznil, že exekučný súd je podľa ust. § 44 ods. 2 EP oprávnený z úradnej moci skúmať súlad exekučného titulu so zákonom, avšak iba formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu a nie vecnú správnosť ex. titulu. Zdôraznil, že súd nebol oprávnený v ex. konaní skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý má charakter res iudicata a taktiež vzhľadom na nedostatok právomoci podľa § 44 ods. 2 EP v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, že postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a preto rozhodcovský rozsudok ním vydaný je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania), v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a uznesenie podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, lebo je vecne správne a odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné: Oprávnený v podanom odvolaní namietal rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako exekučnému titulu a nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky. Exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok sp. zn. B1208832 z 19.8.2011 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. K tvrdeniu oprávneného o materiálnej stránke právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd dodáva, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere z 9.9.2008 (uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným), že je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v článku 9, bod 9.2 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2006) pripojených k úverovej zmluve. Podľa znenia tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere a obchodných podmienok, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky (pôvodný veriteľ) na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so Zmluvou o úvere a obchodných podmienok, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik Zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava I, odd. Sa, vl. č. 3157/B (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Obč. zák., spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa § 53 ods. 5 Obč. zák., neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Odvolateľ v podanom odvolaní správne poukázal na skutočnosť, že citované ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. g) bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ upravená prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného. Ako neprijateľnú možno túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť aj z hľadiska určenia miesta rozhodcovského konania, ktorým malo byť mesto Bratislava, teda miesto, kde sídli oprávnený. Súdny dvor ES vo veci C-243/08 (Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi) už konštatoval, že vopred stanovená podmienka predajcom alebo spotrebiteľom v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom v zmysle smernice, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice kvalifikovaná ako nekalá. Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V dôsledku takto formulovanej rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993 a v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ, a teda rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, preto rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe a je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený mal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.