Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/287/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611218630 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611218630.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej PRO CIVITAS s.r.o., Bratislava, Hattalova 12/C, IČO: 45 869 464, proti povinnej V. E., V. XXX, o vykonanie exekúcie pre 757,15 € istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 4Er/802/2011-14 z 19.12.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu, Exekútorský úrad Michalovce, Michalovce, Ľudovíta Štúra 12, IČO: 31 311 482 (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia zamietol. V odôvodnení uviedol, že mu 9.12.2011 bola doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávnenej, pozostávajúcej z istiny 757,15 € s prísl., podanej na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávnenou, v ktorom podala návrh na vymoženie istiny 757,15 € s úrokom vo výške 23 % od 26.5.2011 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 9 % od 26.5.2011 do zaplatenia, dlžných úrokov k 25.5.2011 vo výške 435,18 €, náhrady poplatku za vydanie poverenia 16,50 € a trov exekúcie, že spolu so žiadosťou mu bol predložený exekučný titul (ďalej len titul) - Rozsudok rozhodcovského súdu č.IIB1110143 z 23.9.20112011, právoplatný 10.10.2011 a vykonateľný 15.10.2011 (ďalej len Rozsudok), ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenej istinu 757,15 € spolu s úrokom 23 % od 2.7.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania 9 % ročne od 2.7.2010 do zaplatenia, dlžné úroky a úroky z omeškania 68,72 €, vyčíslené ku dňu predčasnej splatnosti úveru, 256,90 €, vyčíslené do 1.7.2010 a dlžné poplatky 45,15 €. Ďalej uviedol, že Rozsudok bol - podľa svojho odôvodnenia - vydaný na základe Zmluvy o úvere č.6826149807 z 15.3.2007 (ďalej len Zmluva), že právomoc rozhodcu na rozhodovanie sporu - podľa odôvodnenia Rozsudku - bola daná rozhodcovskou doložkou (ďalej len doložka), uzavretou medzi stranami v rámci Zmluvy, podľa ktorej akékoľvek spory vzniknuté zo Zmluvy budú riešené dohodou a v prípade nedosiahnutia dohody žalovaná prijíma návrh banky (žalobkyne) na riešenie vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s. Tiež uviedol, čo bolo zistené zo Zmluvy, ako aj Úverových zmluvných podmienok (ďalej len ÚP) oprávnenej, ktoré sú súčasťou Zmluvy (čl.11,bod 11.2). Vychádzajúc z § 41 ods.1,2,§ 44 ods.2 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len EP),§ 45 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. o rozhodcovskom konaní),§ 2 písm. a),§ 3 ods.1,2 zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,§ 52 ods.1,2,3,§ 53 ods.1,4 písm. r),5 a § 54 ods.1,2 O. z., platných ku dňu uzatvorenia Zmluvy (ich znenie citoval), konštatoval, že titulom v danej veci je rozhodnutie rozhodcovského súdu a, že podľa cit. § 44 ods.2 EP ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma, či žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a titul nie sú v rozpore so zák. Uzavrel, že úver, poskytnutý povinnej na základe Zmluvy je spotrebiteľským podľa vtedy platného zák. o spotrebiteľských úveroch a tiež podľa všeobecných ust. O. z., že z Rozsudku je zrejme, že oprávnená, ako dodávateľ, poskytla povinnej dočasne finančné prostriedky vo forme odloženej platby a konala tak v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra, že povinná je spotrebiteľom, keďže uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba, že z predloženej Zmluvy, návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutia rozhodcovského súdu nie je zrejme, aby úver bol povinnej poskytnutý na účely povolania, zamestnania alebo podnikania, že z predložených listín nie je zrejmé ani to, aby povinná pri uzatvorení Zmluvy konala v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, že to, že v danej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva aj z toho, že spotrebiteľské zmluvy sú zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť obsah takto navrhnutých zmlúv a, že uvedené je zjavné aj v prejednávanej veci. Zdôraznil, že pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je podľa § 44 EP povinný preskúmať okrem návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o vydanie poverenia aj predložený titul, ktorý v danej veci bol vydaný na základe Zmluvy, ktorá je spotrebiteľskou a, že súčasťou úverových podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto Zmluvy, je aj doložka. Túto doložku považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na to, že doložka - ako bolo uvedené - je súčasťou ÚP oprávnenej, že je zrejme, že ÚP, ako súčasť formulárovej zmluvy, spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, osobitne si ich nevyjednal a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie doložky, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým ÚP a už vzhľadom na to považoval doložku za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, že okrem toho doložka núti spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, tým táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo spotrebiteľ sa podpisom takejto doložky vopred vzdáva svojich práv, preto - poukazujúc na uvedené - je doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa cit. ust. O. z. a teda je neplatná. Poukázal tu aj na smernicu Rady č.93/13/EHS, ktorá uvádza niektoré nekalé podmienky vo svojej prílohe, kde podľa písm. q) bod 1 tejto prílohy neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane, podľa toho je teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenie sporov zo zmluvy. Ďalej poukázal na súčasné znenie § 53 ods.4 O. z., ktoré obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a, že v tomto výpočte je s účinnosťou od 1.3.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka a to požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na neplatnosť doložky, na základe ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie, Rozsudok vydaný v tomto konaní nie je spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie a preto žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Proti uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. f) a § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p. v celom rozsahu, a tvrdila, že - podľa jej názoru - súd nebol oprávnený pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie posudzovať platnosť doložky ako časti Zmluvy - právneho titulu nároku priznaného Rozsudkom, že ide o hmotnoprávne posúdenie právneho titulu (Zmluvy) vo veci samej, na ktoré súd nemá zákonné oprávnenie, že súd svojim postupom neopodstatnene nahrádza aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinnej, že tá jediným úkonom nevyužila procesné práva, ktoré jej zák. v nachádzacom konaní priznával - nepodala žalobnú odpoveď ani žalobu proti Rozsudku, žiadnym spôsobom neprejavila vôľu ho napadnúť alebo spochybniť, a preto je nesprávne, aby takúto vôľu nahrádzal súd, že ani pozícia spotrebiteľa, ako „slabšej strany“, nemôže v právnom štáte odôvodňovať popretie práva veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky, vyplývajúcej zo záväzku, ktorý na seba spotrebiteľ prevzal dobrovoľne ako svojprávna dospelá osoba spôsobila na právne úkony. V súvislosti s uvedeným poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR 23Cdo1201/2009, ktorý zdôraznil, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Vytýkala súdu, že svojim postupom ochránil neexistujúce právo spotrebiteľa a naopak zasiahol do jej ústavných práv na súdnu ochranu, vlastníckeho práva i práva podnikať, postavil sa na stranu neplatiča a porušovateľa svojich povinnosti a práv druhých, prekročil svoje zákonné oprávnenie a odvodil svoje oprávnenie v exekučnom konaní skúmať platnosť doložky od § 44 ods.2 EP v spojení s § 45 ods.1 písm. c),ods.2 zák. o rozhodcovskom konaní,(čl.2.1) a (b) niektorých judikátov ESD (čl.2.2), že tento záver je založený na nesprávnom právnom posúdení, že súd nekonal ako exekučný súd, ale konal ako súd vyššej inštancie, rozhodujúci o opravnom prostriedku voči Rozsudku, keď hmotnoprávne meritórne preskúmal platnosť právneho titulu nároku priznaného Rozsudkom, ktorého súčasťou bola doložka. Tvrdila, že takýto výklad § 44 ods.2 EP je nezákonný a protiústavný, že z výkladu e ratione legis, z logického, systematického, teleologického, doktrinálneho, komparatívneho i historického vyplýva, že oprávnenie súdu preskúmať súlad titulu so zák. podľa § 44 ods.2 EP nezakladá oprávnenie jeho meritórneho prieskumu, že cieľom exekučného konania je zabezpečiť nútený výkon právoplatne rozhodnutej veci, a tým zavŕšiť realizáciu jej ústavného práva na súdnu ochranu, že tomuto cieľu nevyhnutne zodpovedá i rozsah prieskumnej právomoci súdu, smerujúcej výlučne k zisteniu, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vykonanie exekúcie, že splnomocnenie súdu na posúdenie súladu titulu so zák. je potrebné i podľa odbornej právnej teórie vykladať tak, že súd je oprávnený posudzovať výlučne splnenie formálnej a materiálnej vykonateľnosti titulu, že odborná právna teória i ustálená súdna prax (R21/81,R27/84,R19/87, rozsudok NS SR ZSP č.15/97, uznesenie NS SR 4Cdo95/2010,5Cdo7/2010, rozsudok NS ČR R4/2000, uznesenie NS ČR 20Cdo1258/2005) sa zhoduje v tom, že na to, aby bol titul materiálne vykonateľný, musí obsahovať presné označenie oprávneného a povinného, presné vymedzenie rozsahu a obsahu uloženej povinnosti - plnenia, určenie presnej lehoty na plnenie a ak ide o povinnosť na nepeňažné plnenie, do úvahy musí prichádzať niektorý zo spôsobov na jej vymoženie podľa § 180 a n. EP a, pokiaľ titul spĺňa tieto náležitosti je materiálne vykonateľný. Poukázala na to, že k rovnakému právnemu názoru sa dospeje pri komparácii so zahraničnou - českou úpravou, ktorá je slovenskej právnej úprave historicky najbližšia, že v ČR je obsah pojmu „materiální vykonatelnost rozhodnutí“ definovaný priamo zák. a to v § 261a ods.1 O. s. ř., že česká legálna definícia slovenskej doktrinálnej definícii doslovne zodpovedá, pretože vychádza z rovnakého doktrinálneho základu, že aj podľa uznesenia NS ČR 20Cdo3036/2005 „pre posúdenie materiálnej vykonateľnosti titulu má svoju právnu váhu to, či bola stanovená určite, jasne a zrozumiteľne uložená povinnosť, nie právny dôvod jej uloženia“, že súd nie je § 44 ods.2 EP zmocnený posudzovať hmotnoprávny základ titulu vrátane platnosti doložky, ale popri formálnej vykonateľnosti výlučne vymenované skutočnosti (obdobne uznesenie NS ČR 20Cdo1871/2005), že záver, žeby § 44 ods.2 EP a § 45 ods.1 písm. c),ods.2 zák. o rozhodcovskom konaní oprávňoval súd na hmotnoprávne posúdenie otázok, na ktorých je založený Rozsudok, vrátane posúdenia platnosti doložky je absurdný, aj s poukazom na to, že ak účelom civilného exekučného konania je nútená realizácia súdneho alebo iného rozhodnutia (titulu) vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného a nie súdny prieskum meritórnej stránky veci a otázok, ktoré boli oprávnené preskúmavať orgány vyššej inštancie určené zák., potom je vo svetle tohto účelu nevyhnutné vykladať i § 44 ods.2 EP a § 45 ods.1 písm. c),ods.2 zák. o rozhodcovskom konaní, že súdu nemožno priznať kompetencie, spadajúce do pôsobnosti kasačných orgánov, že hmotnoprávne posúdenie platnosti doložky patrí do výlučnej kompetencie rozhodcovského súdu v prvom stupni alebo pri preskúmaní podľa § 37 zák. o rozhodcovskom konaní alebo súdu pri rozhodovaní o žalobe podľa § 40 a n. zák. o rozhodcovskom konaní, že aprobovanie postupu súdu by bolo v priamom rozpore so systémovým rozlišovaním medzi občianskoprávnym konaním nachádzacím (základným) vrátane opravných konaní a občianskoprávnym konaním vykonávacím (exekučným), že skutočnosť, že „exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal“ potvrdil Ústavný súd SR v náleze III.ÚS41/2011, obdobne NS SR v uznesení 4Cdo/95/2010 a rovnako NS ČR v uznesení 20Cdo/1152/2005 (reprodukovala, čo v týchto uzneseniach uviedli) a, že cit. záver rozhodovacej činnosti súdov je plne podopretý odbornou právnou teóriou. Zdôraznila, že občianske procesné právo vrátane exekučného práva má slúžiť na ochranu hmotných práv fyzických a právnických osôb a nie ako nástroj pre znemožnenie výkonu právoplatne judikovanej pohľadávky, ktorú povinná nikdy nespochybnila, že cieľom procesného práva nemôže byť poskytnutie ochrany neplatičovi, ktorý si dobrovoľne neplní svoje splatné dlhy, že existenciu dlhov čo do základu, ani čo do výšky pritom nespochybnila a nevyužila ani žiadny z prostriedkov ochrany, ktorý jej právny poriadok poskytuje za účelom bránenia svojich práv, pokiaľ by chcela tvrdený a dôkazmi podložený nárok spochybniť (najmä žalobná odpoveď a žaloba o zrušenie Rozsudku), že ak by sa pripustilo, že súd je oprávnený vecne preskúmavať Rozsudok, potom by sa rovnaká právomoc musela pripustiť vo vzťahu k všetkým titulom, že takýmto postupom by došlo k neprípustnému zásahu do ústavného princípu deľby moci a do právomoci iných orgánov, napr. správnych orgánov [§ 41 ods.2 písm. f),g) a h)] a orgánov EÚ [písm. a)], že ak by sa pripustilo, že súd je oprávnený vecne preskúmavať Rozsudok, znamenalo by to porušenie Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi garantovaného práva na spravodlivý proces, že spravodlivý meritórny prieskum súladu Rozsudku s hmotným právom by vyžadoval: 1) zachovanie kontradiktórnosti konania a za tým účelom priznanie všetkých procesných práv a povinností účastníkom konania, ktoré by umožnili zrealizovať spor o skutkové tvrdenia a výklad a aplikáciu hmotného práva,2) právo a povinnosť súdu titul zrušiť alebo zmeniť a odstrániť tak prekážku res iudicata a 3) obsadenie súdu kvalifikovaným sudcom a nie „len“ vyšším súdnym úradníkom [§ 5 písm. g) zák.č.549/03 Z. z.), ktorý môže takto poprieť hoci aj právne závery senátu dovolacieho súdu vyslovené v titule, že na neobmedzený vecný prieskum Rozsudku nie je oprávnený ani kasačný súd rozhodujúci o žalobe o jeho zrušenie, obmedzený je dôvodmi taxatívne vymedzenými v § 40 zák. o rozhodcovskom konaní, že výklad, ktorý súdu priznáva širšie prieskumné právomoci ako ma kasačný súd je v rozpore so základnou logikou právnej úpravy, že ani pri výkone rozhodnutia podľa VI. časti O. s. p. zák. neumožňuje a nikdy neumožňoval po vecnej stránke skúmať vykonávané rozhodnutie a položil otázku, z akého dôvodu by mal byť na to oprávnený súd, že oprávnenie súdu skúmať platnosť doložky nemožno vyvodiť ani z judikatúry ESD, ktorý nielenže takýto postup súdu neprikazuje, ale naopak vo veci Asturcom Telecomunicaciones (bod 47) zdôrazňuje, že vnútroštátny súd nemôže kompenzovať nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale taktiež nemôže úplne nahradiť celkovú pasivitu spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, ani nepodal žalobu o neplatnosť proti rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným, že nesprávnym výkladom ust. EP súd porušil jej právo na súdnu ochranu, ktorého integrálnou súčasťou podľa judikatúry ÚS SR je aj právo na nútený výkon súdnych rozhodnutí a ostatných zák. uznaných titulov (I.ÚS5/2000,PL.ÚS 21/2000,II.ÚS143/2002,I.ÚS164/2004 a IV.ÚS292/2004). Poukázala na skutočnosť, že doložka, na základe ktorej bol vydaný Rozsudok je uvedená v čl.11.2 OP (citovala znenie jeho prvej vety) a na snahu Poštovej banky, a. s. (ďalej len banka), ako svojho právneho predchodcu, o mimosúdne riešenie vzájomných vzťahov vyplývajúcich zo Zmluvy, keď banka zaslala povinnej písomnú výzvu na úhradu dlžnej sumy 6.4.2009 a 8.6.2009 ju vyzvala na splatenie úveru s prísl. a keďže svoj dlh neuhradila, v snahe vyhnúť sa súdnemu riešeniu sporu, poverila vymáhaním svojej pohľadávky voči povinnej externú spoločnosť, zaoberajúcu sa vymáhaním pohľadávok a, že banka podala žalobu na rozhodcovský súd až po nedosiahnutí dohody s povinnou. Uviedla ďalej, že OP sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy a poukázala na skutočnosť, že priamo na Zmluve je uvedená doložka, že pri jej uzatváraní mala povinná možnosť sa s obsahom OP oboznámiť, že svojim podpisom na Zmluve vyhlásila, že sa s OP oboznámila a súhlasí s nimi, že nesúhlas s doložkou nevyjadrila a ani inak ju nenamietala, preto má za to, že doložka nespôsobuje nerovnováhu medzi zmluvnými stranami a jej znenie reálne poskytuje rovnaké práva a povinnosti obom zmluvným stranám. Ďalej vytýkala súdu, že vzhľadom na závažnosť dôsledkov rozhodnutia o zamietnutí poverenia na vykonanie exekúcie pre ňu, mal konkrétne uviesť, v čom spočíva narušenie smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, že z týchto dôvodov je potrebné napádané rozhodnutie a jeho odôvodnenie považovať za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Tvrdila, že - podľa jej právneho názoru a na základe uvedeného - doložka uvedená v uvedená v OP nie je neprijateľnou podmienkou. Vytýkala súdu tiež, že svoj záver o neprijateľnosti doložky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi (zrejme podľa § 39 O. z.) odôvodňuje len veľmi všeobecnými tvrdeniami bez bližšieho hodnotenia právneho a skutkového stavu a bez uvedenia skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť záver o rozpore s dobrými mravmi, že vzhľadom na závažnosť dôsledkov rozhodnutia o zamietnutí poverenia na vykonanie exekúcie pre ňu, mal konkrétne uviesť v čom spočíva rozpor s dobrými mravmi, ktoré zo všeobecne akceptovaných spoločenských hodnôt boli konaním pôvodného veriteľa pri uzatváraní Zmluvy, v ktorej bola obsiahnutá aj doložka porušené a, že z týchto dôvodov je potrebné napádané rozhodnutie a jeho odôvodnenie považovať za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Zdôraznila ďalej, že záver, že doložku nemožno bez ďalšieho považovať za neprijateľnú podmienku jej potvrdzuje aj historický a autentický výklad, že novela O. z., s účinnosťou od 1.1.2008, vložila do § 53 ods.4 (predtým ods.3) novú osobitnú skutkovú podstatu - písm. r), ktorého znenie citovala, že niekedy býva toto ust. nesprávne interpretované tak, že spôsobuje neplatnosť celej doložky, že z gramatického a logického výkladu však vyplýva, že doložka, v rozsahu, v akom vyžaduje riešenie sporov v rozhodcovskom konaní od dodávateľa, zostáva v platnosti, že uvedené vyplýva z použitého slovného spojenia „ustanovenie ... v rámci rozhodcovskej doložky ...“, že z použitej formulácie je zrejmé, že neprijateľná je len príslušná časť doložky, nie celá doložka ako taká a z použitej identifikácie subjektu „od spotrebiteľa“ je a contrario zrejmé, že doložka nie je neplatná v tom rozsahu, v akom vyžaduje riešenie sporov v rozhodcovskom konaní od dodávateľa, že pokiaľ by chcel zákonodarca „zneplatniť“ každú doložku vyžadujúcu riešenie sporu v rozhodcovskom konaní, zvolil by širší pojem zahŕňajúci obe zmluvné strany, že dodávateľ je tak i podľa súčasnej právnej úpravy oprávnený riešiť svoj spor so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní, že tento záver jednoznačne potvrdzuje autentický výklad ust., že cit. písm. r) bolo prijaté na základe pozmeňujúceho návrhu poslanca Záhumenského s odôvodnením, ktoré citovala, t. zn., že aj keby bol § 53 ods.4 písm. r) O. z. účinný už v čase uzavretia Zmluvy, nezakladalo by neplatnosť doložky ako takej, že doložka nespĺňa pojmové znaky generálnej klauzuly nekalej/neprijateľnej podmienky podľa čl.3 ods.1 Smernice, ani § 53 ods.1 O. z., lebo nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a, že z odôvodnení potvrdzujúceho a prvostupňového uznesenia vyplýva, že súd vyvodzuje záver o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach z 2 okruhov námietok, a to: 1) z námietok tykajúcich sa sídla rozhodcovského súdu a 2) námietok vykresľujúcich rozhodcovské konanie ako „menej zákonné či spravodlivé“. Tvrdila, že tieto námietky sú neoprávnené, navyše sú tu aj ďalšie argumenty vylučujúce záver, že doložku možno považovať za neprijateľnú podmienku, že zo žiadneho rozhodnutia ESD nevyplýva, že doložku, akú uzavrela s povinnou je potrebné považovať za nekalú podmienku, naopak, z obsahu judikátov ESD je zrejmé, že nie je splnená žiadna zo skutočností, ktorým ESD odôvodňuje záver o nekalosti zmluvnej podmienky. Vytýkala ďalej súdu, že sa v súvislosti s doložkou vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal § 93b zák.č.483/01 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. o bankách), podľa ktorého v čase uzavretia Zmluvy bol pôvodný veriteľ dokonca povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zák., že - podľa žalobcu - nie je dôvod na extenzívny výklad čl.3 ods.3 písm. q) ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel, ako to uvádza súd, že tvorca smernice v prílohe uvedeného čl. uvádza nie taxatívny, ale indikatívny zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé, že medzi týmto výpočtom nekalých podmienok a po aplikovaní správneho prekladu smernice je zrejmé, že za nekalú podmienku podľa čl.3 ods.3 písm. q) smernice sa považuje podmienka, podľa ktorej sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby riešil spory výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo, že je nepochybné, že vyhnutie sa tejto forme rozhodovacej činnosti v rámci spotrebiteľských sporom, bolo cieľom smernice, že súd v svojej právnej argumentácii pri odôvodňovaní neplatnosti doložky ignoruje skutočnosť, že smernica v čl.3 ods.3 písm. q) stanovuje kritéria pre posúdenie doložky ako nekalej podmienky v spotrebiteľských zmluvách, avšak sa pri odôvodnení svojho názoru o neprijateľnosti doložky vôbec nevyjadruje ku kritériám priamo uvedeným v čl.3 ods.3 písm. q) smernice, a teda ju vykladá v rozpore s jej doslovným znením a teda nevyložil právnu normu správne, snaží sa vyvodiť právny názor, ktorý je v rozpore s pravidlami uvedenými v smernici. Upozornila, že na uvedený problém s prekladom smernice, ktorý má pre rozhodnutie predmetnej veci zásadný význam prebehla v českej a slovenskej právnickej obci diskusia, výsledky sú publikované v príspevkoch a internetových portáloch www.epravo.cz <http://www.epravo.cz> (článok Rozhodčí doložky ve spotřebitelských smlouvách - ANO či NE, Mgr. Tomáša Palla, právníka SOS - Sdružení obrany spotřebitelů o. s.) a www.lexforum,cz <http://www.lexforum,cz> (príspevok Mgr. Juraja Gyarfáša z 23.6.2010 link: <http://www.lexforum.cz/247#201007061419160200>), výsledkom ktorej je po bližšom zhodnotení aj ostatných dostupných prekladov smernice skutočnosť, že cieľom, a teda normou, ktorý mala byť aj v tomto prípade aplikovaná, je zásada, ktorá bola v príspevku Mgr. Juraja Gyarfáša zhodnotená (reprodukovala toto hodnotenie), že právna úprava uvedenej problematiky v O. z. je obsiahnutá v jeho § 53 ods.4 písm. r), ktorý za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považuje najmä ust., ktoré vyžadujú v rámci dojednanej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bola do O. z. doplnená novelou zák.č.568/07 Z. z., účinným od 1. 1. 2008, (citovala znenie § 879j O. z., že túto podmienku je potrebné, vzhľadom na správny preklad prílohy smernice bod 1 písm. q) považovať za nadštandard cieľa, ktorý bol pre jednotlivé členské štáty Európskej únie, ktoré boli povinné ju transponovať do svojich vnútorných právnych poriadkov v skutočnosti stanovený, a o ktorú súd opiera svoje rozhodnutie. Tvrdila, že vzhľadom na skutočnosť, že Zmluva bola uzavretá 28.2.2007 § 53 ods.4 písm. r) O. z., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2008, nie je ho možné na vzťahy zo Zmluvy aplikovať, že uvedené skutočnosti odôvodňujú záver, že ku dňu uzavretia Zmluvy, O. z. ani žiadny iný vtedy aplikovaný právny predpis neumožňuje súdu doložku právne posúdiť tak, ako ju posúdil v napádanom rozhodnutí, že zo zverejneného slovenského prekladu smernice, v zmysle ktorého je skutočne ako neprijateľná zmluvná podmienka bod q) nesprávne, proti duchu ostatných prekladov smernice, preložený nasledovne: q) neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane, pričom ale v českom preklade smernice je táto podmienka formulovaná výrazne iným spôsobom, pričom je potrebné spomenúť, že český preklad smernice je, vzhľadom na ostatné znenia prekladov (uviedla ďalej anglický a nemecký preklad rovnakého bodu smernice: q) zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby předkládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právních předpisů, nebo bránění uplatnění tohoto práva, nepřiměřené omezování důkazů, které má spotřebitel k dispozici, nebo ukládání důkazního břemene, které by podle použitelných právních předpisů mělo příslušet druhé smluvní straně, spotřebiteli, q) dem Verbraucher die Möglichkeit, Rechtsbehelfe bei Gericht einzulegen oder sonstige Beschwerdemittel zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere dadurch, daß er ausschließlich auf ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden Schiedsgerichtesverfahren verwiesen wird, die ihm zur Verfügung stehenden Beweismittel ungebührlich eingeschränkt werden oder ihm die Beweislast auferlegt wird, die nach dem geltenden Recht einer anderen Vertragspartei obläge, q) excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal remedy, particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not covered by legal provisions, unduly restricting the evidence available to him or imposing on him a burden of proof which, according to the applicable law, should lie with another party to the contract) priliehajúcejší, že anglický a nemecký preklad bodu q) prílohy potvrdzuje zhodne s českým iný cieľ smernice pre členské štáty, ako to uvádza nesprávny slovenský preklad. Poukázala i na skutočnosť, že súd nezohľadňuje procesnú pasivitu povinnej v rozhodcovskom konaní a starostlivosť s akou rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní, napriek procesnej pasivite povinnej v rozhodcovskom konaní, posúdil jej nárok, že rozhodcovský súd v rámci rozhodovania o žalobnom nároku prihliadal na ust. príslušných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa a vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania žaloby na rozhodcovskom súde bolo možné, vzhľadom na pasivitu povinnej, vydať v predmetnej veci platobný rozkaz (ďalej len PR), je možné za nerelevantný považovať názor súdu o neprimeranej vzdialenosti rozhodcovského súdu voči bydlisku povinnej. Zároveň v tejto súvislosti poukázala aj na to, že aj v prípade konania pred civilným súdom, súd skúma miestnu príslušnosť v zmysle § 105 O. s. p. (citovala znenie prvej a druhej vety jeho ods.1), inak povedané, aj v prípade ak žalobca podá žalobu na civilnom súde, môže ju podať aj na miestne nepríslušnom súde mimo obvodu bydliska žalovaného a súd napriek tejto skutočnosti (za predpokladu, ak žalobca v konaní nevystupuje opätovne alebo žalovaný miestnu príslušnosť nenamietne) vec prejedná a rozhodne. Citujúc znenie § 26 ods.3 zák. o rozhodcovskom konaní považovala za nutné tiež dodať, že podľa § 7 ods.1 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu zriadenom pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a. s. (ďalej len RP) rozhodcovské konanie je písomné, len na odôvodnený návrh účastníka môže rozhodcovský súd rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania, preto dostavenie sa do sídla rozhodcovského súdu v priebehu konania nie je nutné, že v zmysle § 4 ods.1 RP rozhodcovský súd môže s prihliadnutím na povahu sporu a záujmy účastníkov rozhodcovského konania určiť odlišné miesto konania, vždy však na území Slovenskej republiky, že RP dáva žalovanému v § 4 ods.2 možnosť písomne podať návrh, aby sa určilo iné vhodné miesto konania na území SR, že rozhodcovský súd môže so súhlasom ostatných účastníkov konania s prihliadnutím na povahu sporu a záujmy účastníkov rozhodcovského konania určiť iné vhodné miesto na území SR, povinná však písomne takýto návrh nepodala, že v zmysle § 10 (Obsadenie rozhodcovského súdu) RP v rozhodcovskom konaní rozhodujú 3 rozhodcovia, že v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom rozhoduje vždy 3 členný senát, pričom 1 člena senátu (rozhodcu) si vyberá priamo každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu), že rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí SR, že - okrem uvedeného - v zmysle § 10 ods.7 RP, účastník rozhodcovského konania má možnosť voľby aj iného rozhodcu, nezapísaného v zozname rozhodcov Rozhodcovského súdu, takto zvolená osoba však musí spĺňať všeobecné podmienky na zápis do Zoznamu rozhodcov Rozhodcovského súdu, že rozhodcovský súd vyzval písomne povinnú na podanie žalobnej odpovede a výber rozhodcu zo zoznamu 17.1.2011, že povinná si zásielku prevzala 7.2.2011, že žalovaná v súdom stanovenej lehote neoznámila svoju žalobnú odpoveď a k žalobe sa nevyjadrila, z uvedeného vyplýva, že Rozsudok nebol vydaný bez dania možnosti vyjadriť sa k žalobe a k všetkým tvrdeniam žalobcu a skutočnosť, že táto možnosť vyjadriť sa nebola využitá napriek tomu, že zásielka bola prevzatá - podľa jej názoru - nemôže byť posúdená ako vydanie Rozsudku bez účasti spotrebiteľa v zmysle smernice, že ani ona ani jej právny predchodca nemal žiaden vplyv na procesnú pasivitu povinnej, že v prípade, ak by Zmluva neobsahovala doložku a konanie by prebiehalo na všeobecnom súde, súd sa nevyjadril, akú inú kvalitu či kvantitu by mali jeho procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil, v čom zasiahol do práv povinnej, a v čom zasiahol do účinnej procesnej obrany spotrebiteľa, že z uvedeného je zrejmé, že doložka, zakladajúca riešenie sporov pred rozhodcovským súdom, zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, tak veriteľa, ako aj spotrebiteľa a táto bola v predmetnom rozhodcovskom konaní aj riadne poskytnutá tak veriteľovi, ako aj spotrebiteľovi, že doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, a teda ani plnenie priznané Rozsudkom za právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a, že opačný záver nemožno vyvodiť zo žiadneho prameňa práva, vnútroštátneho ani komunitárneho, vrátane judikatúry ESD, ktorá doložku považuje za generálne prípustnú (C-168/05 Milénium). Pokiaľ z obsahu uznesenia vyplýva, že súd zrejme spochybňuje rozhodcovské konanie ako také, a zrejmé sa domnieva, že nezabezpečuje rovnakú mieru spravodlivosti ako súdne konanie a samo o sebe je dôvodom pre konštatovanie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov na úkor spotrebiteľa, uviedla, že s uvedeným nemožno súhlasiť, že súd sa v súvislosti s doložkou v spotrebiteľských veciach vôbec nezaoberal § 93b zák. o bankách (citovala jeho znenie), že ignorácia ust. je zjavná aj z uvedeného: „ Smernica považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerane“, po aplikácii správneho preklade smernice je zrejmé, že takéto konanie smernica nikdy nevylučovala a nevylučuje ho ani vnútroštátne právo, dokonca ho - ako bolo spomenuté vyššie - v bankových veciach prikazuje, že - ako vyplýva z dôvodovej správy k zák. o rozhodcovskom konaní - inštitút rozhodcovského konania bol v súčasnej podobe tak, ako v ďalších vyše 40 krajinách do nášho právneho poriadku prevzatý na základe Modelového zákona Komisie OSN pre medzinárodné obchodné právo o medzinárodnej komerčnej arbitráži (UNCITRAL) z r.1985, že pri príprave zák. sa vychádzalo aj zo súhrnnej správy zo stretnutia zást. MS SR a Americkej právnickej komory Central and East European Law Initiative, z podrobného komentára k Modelovému zákonu UNCITRAL a z právnych úprav štátov EÚ, že dôvodom prečo vyspelé krajiny na celom svete prijali právnu úpravu umožňujúcu riešiť majetkové spory cestou arbitráže, s istotou nebolo zabezpečiť účastníkom arbitráže „menej kvalitné“ rozhodnutie ich sporu, dôvodom naopak boli nespočetné výhody, ktoré rozhodcovské konanie so sebou prináša, popri odbremenení preťaženého súdnictva ide najmä o 1) pružnejšie a rýchlejšie konanie,2) úsporu nákladov konania,3) jednoduchosť a flexibilitu postupov,4) špecializáciu prostredníctvom rozhodcov, ktorí sú odborníkmi v danom odvetví a 5) písomnosť konania, že niet žiadneho objektívneho dôvodu pre „znevažovanie“ inštitútu arbitráže, ktorý má svoje stabilné miesto v právnych poriadkoch všetkých vyspelých štátov a ktorý sa i v SR riadi zákonnými procesnými pravidlami zakotvenými v zák. o rozhodcovskom konaní a subsidiárne dokonca v O. s. p. (rovnako ako súdy). Vzhľadom na čl.4 ods.1 Smernice ukladajúci povinnosť pri hodnotení nekalosti podmienky prihliadať na povahu služby, ktorej sa zmluva týka, poukázala aj na skutočnosť, že na celom svete má arbitráž významné postavenie pri riešení sporov v bankových a finančných veciach, že dôkazom o tejto skutočnosti je i § 93b zák. o bankách, ktorý zakotvuje povinnosť každej banky ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, že napokon, aj keby sa teoreticky pripustilo, že rozhodcovské konanie zabezpečuje jeho účastníkom menšiu mieru „spravodlivosti“ alebo pre nich predstavuje vzdanie sa určitých práv či akékoľvek iné negatíva, táto skutočnosť nemôže spôsobiť „nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov“, oboch účastníkov sa totiž týka rovnako, obaja sú povinní podrobiť sa doložke a pravidlám rozhodcovského konania rovnako a, že ak sú akékoľvek práva doložkou obmedzené, potom sa toto obmedzenie týka rovnako oboch účastníkov. Vytýkala súdu, že relevantne neodôvodnil, prečo a v čom konkrétne spôsobuje doložka nerovnováhu v právach a povinnostiach na úkor povinnej, neuviedol prečo túto nerovnováhu vyhodnotil dokonca ako značnú, ako vyžaduje generálna klauzula neprijateľnej podmienky, že uvádza niektoré skutočnosti, ktoré majú zrejme odôvodňovať záver, že nerovnováha na úkor spotrebiteľa bola spôsobená nesprávnou formuláciou doložky, príp. majú jej negatívny dopad zväčšovať a tvrdila, že žiadna z nich neobstojí, že skutočnosť, že je vopred známy konkrétny rozhodcovský súd, ktorému sa majú spory predkladať, nepôsobí v neprospech spotrebiteľa, ale naopak v jeho prospech - už v čase podpisu doložky sa tak môže oboznámiť so štatútom a RP rozhodcovského súdu a ďalšími pravidlami jeho fungovania, že vopred známy rozhodcovský súd poskytuje spotrebiteľovi právnu istotu, že nebude dodatočne účelovo menený, že povinnej nebola rozhodcovským konaním spôsobená žiadna ujma, naopak, spotrebiteľ je s poukazom na nižší poplatok za rozhodcovské konanie povinný nahradiť jej nižšie trovy konania, rovnako mu - vzhľadom na písomnosť konania - odpadli všetky výdavky na cestovanie, ktoré by mu v prípade konania pred súdom vznikli v súvislosti s obligatórnym pojednávaním pred ním, že pokiaľ by sa Krajský súd Košice stotožnil s „potvrdzujúcim“ uznesením a konštatoval neprijateľnosť doložiek v spotrebiteľských zmluvách, malo by to, o. i. zásadný negatívny dopad na činnosť súdov v SR, lebo aby banky zabezpečili možnosť domôcť sa núteného vymoženia svojich pohľadávok voči spotrebiteľom - neplatičom, nemohli by sa s tisíckami žalôb ako doposiaľ obrátiť na rozhodcovské súdy, ale na všeobecné súdy a, že na rozdiel od rozhodcovských súdov, ktoré sú na tento typ sporov prispôsobené a špecializované, by takýto nápad nových sporov na všeobecné súdy nevyhnutne ovplyvnil rýchlosť konaní. Poukázala ďalej na to, že doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku aj z dôvodov, že zák. o bankách (v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy) v § 93b ods.1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zák. o rozhodcovskom konaní, že inkorporovaním doložky do OP si banka splnila svoju zákonnú povinnosť - povinná výslovne potvrdila, že prijíma návrhy predložené v OP a potvrdila, že si banka splnila povinnosť podľa § 93b zák. o bankách, že text doložky neobsahoval žiadnu alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou definíciou „rozhodcovskej zmluvy“ v § 3 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní (jeho znenie citovala) i s ustálenou praxou v odbore, že doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku, že zák. o rozhodcovskom konaní v § 1 obsahuje taxatívny (úplný) negatívny výpočet sporov, ktoré nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní, že spory týkajúce sa práv spotrebiteľov, ani iná skupina sporov, do ktorej by bolo možné zaradiť posudzovaný prípad, medzi nimi uvedené nie sú, vec naopak spadá pod generálnu klauzulu právomoci rozhodcovských súdov, pretože ide o „majetkový spor vzniknutý z tuzemských a z medzinárodných obchodno-právnych a občianskoprávnych vzťahov“, pričom miesto rozhodcovského konania je v SR, že dojednanie doložky v prípade, ktorý zák. explicitne pripúšťa a zároveň nevylučuje, tak nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku, že z uvedeného je zrejmé, že doložka, ktorá zakladá riešenie sporov pred rozhodcovským súdom zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, tak dodávateľa, ako aj spotrebiteľa a táto bola v predmetnom rozhodcovskom konaní aj riadne poskytnutá tak dodávateľovi, ako aj spotrebiteľovi. Dala do pozornosti uznesenie Krajského súdu (ďalej len KS) v Banskej Bystrici 13CoE/304/2010-50 z 19.10.2010, ktorým podľa § 221 ods.1 písm. h) O. s. p. zrušil uznesenie OS Revúca, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, že v uvedenej veci bol titulom rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej a.s., na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi pôvodným veriteľom - bankou a povinným - spotrebiteľom, pričom zmluvné podmienky vrátane doložky boli takmer úplne identické ako v Zmluve (Dôkaz: fotokópia rozsudku 13CoE/304/2010-50 z 19.10.2010 a úverovej zmluvy č.7394565205), že v odôvodnení (reprodukovala jeho časť) uznesenia KS v Banskej Bystrici uznal jej argumentáciu nesprávnym slovenským prekladom smernice a vzhľadom na skutočnosť, že v prípade exekučnej veci 13CoE/304/2010-50 sa jedná o jej rovnaké právne postavenie ako v prejednávanej veci, domnievala sa, že nie je právny dôvod zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a, že rovnaký právny názor zastáva aj KS v Banskej Bystrici v spomenutej exekučnej veci, keď konštatuje: „V spornej veci zatiaľ nebol zistený dôvod, pre ktorý by nebolo možné vydať poverenie na vykonanie exekúcie“. Uviedla tiež, že Zmluva bola uzavretá medzi povinnou a bankou, že banka je podnikateľským subjektom, vykonávajúcim svoju činnosť na základe bankového povolenia Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva bankový dohľad nad činnosťou ostatných bánk, že každá banka v zmysle zák. o bankách prijíma vklady, poskytuje úvery a poskytuje iné bankové produkty podľa bankového povolenia, že poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere je bankový produkt banky, citovala (čiastočne) znenie § 1 ods.3 písm. a) bod 1. a 2. zák.č.747/04 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, že právne postavenie bánk je upravené v cit. zák.č.483/01 Z. z. a, že z uvedeného vyplýva, že banka pri výkone svojej činnosti a pri poskytovaní svojich bankových produktov dodržiavala a dodržiava právne predpisy, ktorými je viazaná. Tvrdila i to, že súd svojím rozhodnutím, ktoré odôvodnil uvedeným spôsobom, vytvoril právny stav v zmysle ktorého jej odníma možnosť konať pred súdom a porušuje jej ústavné právo na súdnu ochranu, t.j. právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zák. ustanoveným postupom, inak povedané, ak by si (vzhľadom na závery uvedené v napádanom rozhodnutí) uplatnila namiesto rozhodcovského súdu svoj nárok na všeobecnom súde, pričom banka bola povinná podľa § 93b zák. o bankách ponúknuť klientovi (spotrebiteľovi) neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovskú zmluvu s ním aj uzavrela, na všeobecnom súde povinného by mohlo dôjsť k situácii, žeby na základe námietky žalovaného, s poukazom na § 104 ods.1 O. s. p. v spojení s § 106 ods.1 O. s. p., konanie zastavil a vec postúpil príslušnému rozhodcovskému súdu, že v prípade, ak by následne v predmetnej veci rozhodol rozhodcovský súd a dlžník by napriek tomu pohľadávku dobrovoľne neuhradil, veriteľ by bol nútený podať návrh na vykonanie exekúcie, ak však súd takto dojednanú doložku, v zmysle ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu a, v zmysle ktorej rozhodcovský súd rozhodol, posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a exekúciu nepripustí, dôjde reálne k úplnému odňatiu práva veriteľa na súdnu ochranu. Vyslovila názor, že vzhľadom na skutočnosti uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu, ktoré ako keby smerovali k záveru že doložky v spotrebiteľským zmluvách je potrebné paušálne považovať za neprijateľné zmluvné podmienky, je možné, že cieľ, ktorý by mal byť aplikáciou smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách postupom súdu sledovaný, a to ochrana spotrebiteľa pred nekalými podmienkami v zmluvách uzatvorených medzi dodávateľom a spotrebiteľom, mohla necitlivou aplikáciou obrátiť v neprospech chránených - spotrebiteľov, že banky podnikajúce na základe zák. o bankách v prípade, ak by súdy uvedeným spôsobom rozhodovali vo veciach posudzovania doložiek v spotrebiteľských zmluvách, zrejme sťažili podmienky, za ktorých by spotrebiteľom spotrebiteľské úvery poskytovali a to najmä s poukazom na to, že rozhodcovské konanie je považované v porovnaním s konaním pred všeobecnými súdmi za efektívnejšie a rýchlejšie, že pre niektorých spotrebiteľov by v prípade nepredvídateľných výdavkov v ťažkých životných situáciách, na úhradu ktorých za doteraz pre spotrebiteľov výhodných podmienok môžu požičiavať v bankách znamenalo takéto sťaženie prístupu k spotrebiteľským úverom nutnosť požičiavať si finančné prostriedky od tzv. „nebankových“ subjektov, ktoré nie sú v takom rozsahu kontrolované štátnymi inštitúciami dohliadajúcimi nad finančným trhom, a ktoré poskytujú takéto pôžičky za odplatu vo výške ktorá hraničí s dobrými mravmi. Uznala, že činnosť súdu podľa § 44 EP, ktorým preskúmava súlad titulu so zák. je v súvislosti s nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách významným prostriedkom, ktorým môžu súdy účinne chrániť spotrebiteľov pred zneužívaním právneho poriadku zo strany niektorých „nebankových“ subjektov, poskytujúcich spotrebiteľom úvery za podmienok, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, zastávala názor, že každý jednotlivý prípad by mal byť súdom dôkladne posúdený tak, aby nedochádzalo k porušovaniu ústavného práva na súdnu ochranu, t.j. práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zák. ustanoveným postupom, avšak mala za to, že súd je povinný poskytnúť právnu ochranu nielen spotrebiteľom, ale aj tým veriteľom, ktorí si uplatňujú nároky v súlade s právnymi predpismi. Reprodukovala, čo konštatuje Najvyšší súd ČR v uznesení 23Cdo4895/2009 z 28.4.2010 a uviedla, že tvrdenia súdu ohľadom nekalosti doložky nijako nepoľahčujú skutočnosť, že oprávnenému boli finančné prostriedky poskytnuté, riadne a včas neplnil svoje povinnosti zo Zmluvy a počas celého procesu vymáhania a rozhodcovského konania nemal snahu dosiahnuť dohodu alebo zmier. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, vyplývajúcu z rozhodnutia súdu a to, že zamietnutím udelenia poverenia je výrazne poškodená, lebo na majetok povinnej nie je momentálne možné viesť výkon rozhodnutia a to napriek tomu že veriteľ jej peňažné prostriedky poskytol a povinná neplnila svoje povinnosti. Na základe všetkých uvedených skutočností navrhla, podľa § 220 O. s. p., zmeniť uznesenie tak, že žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Ex/5218/11 sa vyhovie a exekútor sa poverí vykonaním exekúcie alebo - podľa § 221 ods.1 O. s. p. - uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie s tým, že ani ona, ani povinná nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa uvádzajú aj skutočnosti, z odôvodnenia napadnutého uznesenia vôbec nevyplývajúce. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovne skutočnosti: Právne predpisy explicitne nekonfrontujú navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, avšak na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zák. sledovaného cieľa (ratio legis), netreba použiť ani zložité výkladové metódy, lebo ako dobré mravy sa dajú definovať pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, a ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom, pričom nie každá zmluvná podmienka, vyvolávajúca nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná, pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a zároveň tým vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, pretože ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd je oprávnený zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu, ak je titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39 a § 53 ods.5 O. z. a § 45 ods.1 písm. c),ods.2 zák. o rozhodcovskom konaní), lebo iba tak môže naplniť cieľ čl.6 ods.1 SMERNICE RADY 93/13/ EHS z 5.4.1993 - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc, čo znamená, že v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam doložky osobitný, lebo v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy a keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená, pretože v prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej moci, so zreteľom na to, že rozhodcovsky súd nie je orgánom verejnej moci a teda ani jeho rozhodcovské rozsudky nemôžu byť rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza z vlastnej súkromnej moci strán, určovať si svoj osud. Vzhľadom na uvedené, je opodstatnený názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Je potrebné poukázať aj na to, že doložka v prejednávanej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre titul v tomto konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ (v tomto prípade oprávnená) ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, že doložku si spotrebiteľ (povinná) osobitne nevyjednal a nemal na výber, že vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým VOP, resp. OP a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ (oprávnená) ako prvý, pričom to je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať titul a rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom uvedený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V tejto súvislosti treba podotknúť, že v súčasnosti účinný § 53 ods.4 písm. r) O. z. už výslovne ustanovuje, že je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. So zreteľom na uvedené bol urobený záver, že doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom (povinnou) osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, takáto neprijateľná doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky im odporuje, preto boli splnené podmienky na zamietnutie návrhu, ktorým exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak pohľadávka vznikla zo spotrebiteľského vzťahu, na tejto jej povahe sa nič nemení ani v prípade, že sa postúpila subjektu, ktorý nebol účastníkom pôvodného spotrebiteľského vzťahu a spotrebiteľovi zostávajú všetky práva, ktoré mal vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.