Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 12CoE/328/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611218860 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611218860.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného EOS KSI Slovensko s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, proti povinnému Ľ. H., G.Š. T. D., P. XX/X, R. XX o vykonanie exekúcie pre 1.266,24 eur istiny s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 10Er/813/2011-17 z 14.12.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a exekútorovi a povinnému sa náhrada nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením žiadosť súdneho exekútora (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, že mu bola doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie istiny 1.372,91, eur s prísl. na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu (ďalej len titul) - Rozhodcovský rozsudok sp. zn. VP 20010/09 z 10.12.2010. Z predloženej zmluvy o vydaní kreditnej platobnej karty č. 2362179 uzavretej medzi spoločnosťou QUARTO a povinným zistil, že povinnému bol poskytnutý úverový rámec 21.000,- Sk, ktorý sa zaviazal splácať v 30 - tich mesačných splátkach po 700,- Sk a že jej súčasťou je rozhodcovská doložka v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk, výlučne v sídle rozhodcu. Vychádzajúc z § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 zák. č. 233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov ( ďalej len EP),§ 45 ods.1,2,3 zák. č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení platnom k času uzavretia zmluvy), § 52 ods. 1,2,3 § 53 ods. 1,4 písm. r),5, § 54 ods. 1,2 OZ konštatoval, že exekučným titulom v danej veci je rozhodnutie rozhodcovského súdu a že pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titulu nie sú v rozpore so zákonom a že úver poskytnutý povinnému na základe Zmluvy je spotrebiteľským úverom, že oprávnený poskytol povinnému dočasne finančné prostriedky vo forme odloženej platby a že tak konal v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra, že povinný je spotrebiteľom, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba a z predloženej zmluvy, z návrhu na vykonanie exekúcie ani z exekučného titulu nie je zrejme, žeby mu bol poskytnutý úver na výkon jeho zamestnania, povolania alebo podnikania, že to, že v danej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva aj z toho, že spotrebiteľské zmluvy sú zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť, resp. ovplyvniť obsah takto navrhnutých zmlúv, že uvedené je zjavné aj v danej veci. Súd dôvodil, že exekučný titul v danej veci bol vydaný na základe Zmluvy o úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, ktorej súčasťou je aj rozhodcovská doložka. Keďže rozhodcovská doložka bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok je zrejmé, že spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť znenie podmienok ako súčasť formulárovej zmluvy, nemohol ich osobitne vyjednať, a to vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam. Na základe uvedeného ju preto považoval za neprijateľnú. Taktiež rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, čím mu bolo odňatá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Uzavrel, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa jej podpisom vopred vzdáva svojich práv, preto je neprijateľnou podmienkou v zmysle cit. ust. OZ a teda neplatná. Poukázal na smernicu Rady č. 93/13/EHS písm. q) bod 1 prílohy podľa ktorej je neprijateľné, aby bolo rozhodcovské konanie dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy a na súčasné znenie ust. § 53 ods. 4 OZ, ktoré obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v ktorom je s účinnosťou od 1.3.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka a to požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky a na nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 51,71 eur. Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (EP) a poukázal pritom aj na ust. § 35, § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 159 O.s.p a zdôraznil, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Z ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Podotkol, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Tvrdil, že takýto výklad považoval za neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej a teda napríklad nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Zdôraznil, že práve absencia takejto právomoci súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení konania predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu nakoľko by vznikla situácia kedy oprávnený ako aj povinný by boli viazaný právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, bez možnosti oprávneného priznané právo nútené vymôcť. Takýto stav by bol zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR, ktorá konštantne judikovala, že ústava resp. dohovor chránia nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinne ( I. ÚS 5/02, ÚS SR) resp. práva, ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky ( mutatis mutandis, rozsudok ESĽP vo veci Hutten- Czapska proti Poľsku , § 168). K dôvodom podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZRK uviedol, že tieto sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa neho pri výklade významu tohto ust. treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom tohto prieskumu je zistiť či povaha samotného plnenia je v súlade s právom, pričom samotné ust. chráni povinného pred mocenským prinútením plneniu, ktoré je právom zakázané. Podotkol, že dôvodom na zastavenie exekučného konania v zmysle uvedeného ust. by bolo, ak by rozhodcovský súd ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2657/2007 týkajúce sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcii českého práva. Taktiež poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08 a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti ochrana garantovaná spotrebiteľovi v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci výkonu iných exekučných titulov a teda rovnaký argument musí de facto potom platiť, ak by sa posudzovala garancia práv garantovaných spotrebiteľovi v rámci exekučného konania na základe právoplatného rozsudku. A ak je odvolanie voči súdnemu rozhodnutiu porovnateľné so žalobou voči rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť podľa jeho názoru v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní z čoho vyplýva, že ak by sa ust. § 45 ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 ZoRK vykladalo tak, že exekučný súd ex offo skúma, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je. Tvrdil, že nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti. Poukázal tiež na znenie ust. § 52 - 54 OZ účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v ObZ. a zák. o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. V dôsledku toho sa preto na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 OZ Na základe uvedeného zdôraznil, že novelizovaným ust. § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 čo znamená, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere ( kde bol dlžníkom spotrebiteľ), nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § § 52 až 51 OZ ale v súlade s § 261 ods. 1 písm. b) ObZ. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup podľa jeho názoru môže založiť zodpovednosť štátu za škodu, a poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, podľa ktorej ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v rozhodcovskom konaní alebo na všeobecnom súde a preto uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Namietal, že oprávnený resp. jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zák. č. 483/2001 Z.z o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom sa jednalo o špeciálny predpis. Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné, uznesenie je vecne správne a jeho dôvody presvedčivé. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd dodáva: Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, že Zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou riadiacou sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka a že rozpor rozhodcovskej doložky s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok zo dňa 10.12.2010, sp. zn. VP 20010/09. Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zák. č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd konštatuje, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zák. o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zák. o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ust. je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zák. o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ust. vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol na základe uzavretej Zmluvy o úvere je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ust. zákona o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ust. OZ, aj keď tento v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Charakter predmetnej zmluvy totiž nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, keď v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola už Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis). Zároveň podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad ObZ. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. OZ, aj keď to z týchto ust. priamo nevyplýva. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť (favorizuje ho), Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 EP ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinná sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, t. zn., že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ust. zák. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných obchodných podmienkach pôžičky za rozpornú s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, čo oprávnený namietal s poukazom na túto právnu úpravu, ktorá sa stala účinnou až po uzavretí Zmluvy o úvere (zo dňa 4.8.2005). Odvolací súd k tomu doplňuje, že OZ síce až od 01.01.2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. OZ účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. OZ s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy v zmysle ust. § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné obchodné podmienky úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zák. o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt, preto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelne uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. S poukazom na § 142 ods. 1 a § 151 O.s.p. účastníkom odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo oprávnený nebol úspešný v odvolacom konaní a žiadnemu inému trovy v odvolacom konaní nevznikli. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.