Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoP/322/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711205862 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7711205862.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú F. Ž. nar. XX.X.L. zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach dieťaťa rodičov G. S. nar. XX.X.L. bývajúcej v Q. na S. ulici č. X a X. Ž. nar. XX.X.L. bývajúceho vo E. č. XX v konaní o zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 24.8.2011 č.k. 2P 139/2011-33 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Z r u š u j e výrok o trovách konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh otca na zmenu úpravy rodičovských práv k maloletému dieťaťu, ktorým žiadal zveriť maloletú do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol, ak zamietol návrh otca na zmenu úpravy rodičovských práv, ktorým žiadal rozhodnúť o striedavej osobnej starostlivosti. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O.s.p. ich vyhodnotil, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dôsledne posúdil pomery účastníkov a dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že v preskúmavanom prípade nenastali také okolnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu pôvodného rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností. Rozhodnutie súdu podľa § 62 ods. 6 Zákona o rodine o zverení maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti rodičov reálne znamená, že dieťa žije striedavo s každým rodičom v určitom pravidelnom časovom intervale. Hmotnoprávnymi podmienkami pre nariadenie striedavej starostlivosti kumulatívne je, že obidvaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať, pričom nespôsobilosť rodiča je spôsobená napr. jeho zdravotným stavom, fyzickým alebo psychickým stavom, nevhodnou kvalitou jeho výchovného pôsobenia, neexistujúcim, nedostatočným alebo nevhodným prostredím v jeho domácnosti. Ďalšou podmienkou nariadenia striedavej osobnej starostlivosti je, že obidvaja rodičia majú o osobnú starostlivosť dieťaťa záujem, budú zaistené lepšie potreby dieťaťa a prvoradou a najvýraznejšou podmienkou je záujem maloletého dieťaťa. Pri posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa treba prihliadnuť na právo dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, a to najmä citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Musí byť rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a rešpektované právo dieťaťa na udržiavaní pravidelného rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi. V danom prípade bolo rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp.zn. 5C 124/2005 a rozsudkom sp.zn. 17P 206/2006 z 19.1.2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 23.11.2007 už rozhodnuté o úprave výkonu rodičovských práv voči maloletému dieťaťu. K zmene uvedených rozhodnutí môže dôjsť len vtedy, ak konajúci súd dospeje k názoru, že sa podstatným spôsobom zmenili okolnosti, z ktorých vychádzal pri vyhlásení posledného rozhodnutia. Hmotnoprávnym základom pre zmenu rozhodnutia je ust. § 26 Zákona o rodine. Za zmenu pomerov v danom prípade by bolo možné považovať skutočnosť, ak by matka opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožnila otcovi styk s maloletým dieťaťom, upravený súdnym rozhodnutím alebo dohodou. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa však táto skutočnosť nevyplynula. Zverenie maloletého dieťaťa do striedavej starostlivosti rodičov nesmie byť ústupkom ich vzájomnej rivalite ale vyjadrením kvalitného a pozitívneho vzťahu rodičov k maloletému dieťaťu. To predpokladá predovšetkým toleranciu, vyspelosť a dobrú vôľu všetkých zúčastnených. Rozhodnutie o striedavej starostlivosti maloletého dieťaťa by malo vychádzať z ich spoločnej vôle a dohody, schopnosti spolu komunikovať a spolupracovať a nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov. Odvolací súd po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisu dospel k presvedčeniu, že v danom prípade nie sú splnené základné atribúty nevyhnutné na nariadenie striedavej osobnej starostlivosti. Predovšetkým medzi rodičmi pretrváva absencia kvalifikovanej komunikácie, teda neexistencia schopnosti, toho ktorého rodiča dohodnúť sa na výchove dieťaťa s druhým rodičom, čo je základnou prekážkou striedavej výchovy. Z vyjadrenia matky, ale aj zo samotného výsluchu maloletého dieťaťa a správy referátu poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach nepochybne vyplýva, že maloletá F. má k otcovi vyvinutý primeraný citový vzťah, rada sa s ním stýka, ako aj s jeho súčasnou rodinou a prejavila ochotu pokračovať v styku s ním podľa doterajšej úpravy, avšak jej pripútanosť k matke je doposiaľ silná a vzhľadom na jej vek nie je v jej záujme nariadiť striedavú osobnú starostlivosť v akýchkoľvek intervaloch. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa nenariadiť súdno-znalecké dokazovanie, nakoľko vykonané dokazovanie považoval za dostatočné pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd poznamenáva, že prvoradým kritériom posudzovania vhodnosti aplikácie jednotlivých inštitútov hmotného a procesného práva na výkon rodičovských práv a povinností je záujem maloletého dieťaťa a potreba stability jeho výchovného prostredia. Zmena prostredia spočívajúca v rozhodnutí o nariadení striedavej osobnej starostlivosti by mohla mať okrem pozitívnych vplyvov spočívajúcich najmä v rovnocennom kontakte s oboma rodičmi aj mimoriadne negatívne vplyvy, ako nejednotnosť výchovy a nestálosť prostredia, čo sa môže negatívne odraziť na psychickom vývine maloletej. Odvolací súd dodáva, že akákoľvek striedavá osobná starostlivosti predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať. Keďže tieto základné podmienky pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti v tomto prípade splnené neboli, konajúci súd rozhodol zákonne, ak návrh otca zamietol. Odvolací súd na adresu rodičov konštatuje, aby v budúcnosti prispôsobili svoj vzájomný vzťah predovšetkým záujmu maloletého dieťaťa, upustili od vzájomných napádaní sa a znevažovaní jeden druhého a tým splnili predpoklady na nariadenie striedavej osobnej starostlivosti, čo by bolo bez ďalšieho v záujme ich dieťaťa. Podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Z dikcie citovaného ustanovenia je zrejmé, že súd rozhoduje o náhrade trov konania na návrh. Na to, aby sa priznala náhrada trov konania treba spravidla pred rozhodnutím vo veci samej navrhnúť výrok o náhrade trov konania a predložiť vyčíslenie tejto náhrady, pretože bez vyčíslenia nemožno takúto náhradu priznať. V predmetnom prípade odvolací súd zistil, že konajúci súd rozhodol o trovách konania bez návrhu a preto bol odvolacím súdom podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušený ako nezákonný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Vypracovala: JUDr. Ludvika Bodnárová