Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/5/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7807201628 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7807201628.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom v V. O. P. H.. Č.. XX, IČO: 35 807 598 zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave na Grösslingovej ul. č. 4 proti povinnému I.Š. X. nar. X.X.J. bývajúcemu v Y. O. K. H.. Č.. J. vedenej u súdneho exekútora JUDr. Petra Cirbesa so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach na Ďumbierskej ul. č. 2 pod sp. zn. EX 169/2007 o vymoženie 960,93 Eur s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 12.9.2011, č. k. 11Er/115/2007-20 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Zamieta návrh na prerušenie konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil exekúciu a zaviazal oprávnenú nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v rozsahu 68,38 Eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrila presvedčenie, že úver, ktorý povinnému poskytla nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka, ani spotrebiteľským úverom podľa zák. č. 258/2001 Z.z., pretože bol uzavretý pred 1.1.2008 a je absolútnym obchodom uzavretým zmluvou podľa Obchodného zákonníka. Ak by sa súd prvého stupňa napriek tomu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že vzťah medzi ňou a povinným je spotrebiteľským, poukázala na to, že rozhodcovská doložka je nevýhradnou, nakoľko umožňuje každej procesnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania. Konštatovala, že podľa právnej teórie rozhodcovská doložka, ktorá je nevýhradnou nebude dotknutá § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, pretože spotrebiteľ má právo kedykoľvek sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. V posudzovanom prípade si s povinným dojednali tzv. alternatívne určenú právomoc súdov na riešenie sporov, podľa ktorej prichádza do úvahy buď riešenie sporov prostredníctvom rozhodcovského alebo všeobecného súdu. Z § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podľa jej názoru nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Záverom zdôraznila, že neprípustnosť sa podľa smernice č. 93/13/EHS týka len takého rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávnenej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca rozhodol podľa § 374 ods. 4 O. s. p. tak, že mu nevyhovuje, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal napadnuté uznesenie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak zastavil exekúciu. Pokiaľ oprávnená namietala nesprávne právne posúdenie jej vzťahu s povinným ako spotrebiteľského, odvolací súd uvádza, že konajúci súd postupoval správne, pretože povinný uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba. Úver sa ako spotrebiteľský posudzuje podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v prípade, keď je poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Z návrhu na vykonanie exekúcie, z rozhodnutia rozhodcovského súdu ani zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver za účelom jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že povinný nie je označený v žiadnom z bližšie uvedených listinných dôkazov identifikačným číslom (IČO-m), ale je identifikovaný svojím rodným číslom. Oprávnená v odvolacom konaní nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver. Naopak z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I vyplýva, že oprávnená je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery. Aj keď je z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania 22.6.2006 nepochybné, že bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že osobitná právna úprava, t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má podľa zásady lex specialis derogat legi generali prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pretože výška poskytnutého úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery (od 200 € do 20.000 €) a spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru podľa § 1, 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, so zreteľom na to, že oprávnená predmetnou zmluvou o úvere poskytla povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z. z.), v danej veci ide nepochybne o spotrebiteľský, t.j. občianskoprávny vzťah (aj keď ho takto účastníci nenazvali) a spotrebiteľovi sa poskytuje aj ochrana podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak totiž má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, podľa § 41a Občianskeho zákonníka platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Podľa § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007, pretože Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o jej neprijateľnosti, pretože prakticky vyžaduje od povinného, aby všetky spory s oprávnenou riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, čím spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnená. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený rozhodnúť v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávnenou), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul je tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý v konaní nemožno odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené. Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, pretože nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010). Pretože súd prvého stupňa rozhodol správne aj o trovách exekúcie, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie z 3.9.2012 označené ako: „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods.1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. V ňom žiadal, aby súd pri rozhodovaní o veci vychádzal z tohto návrhu a dôsledne uplatňoval právo Európskej únie vrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, t. j. aby sa zaoberal aj rozhodnutiami a tými odôvodneniami Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sú v prospech tvrdení oprávnenej. Namietal, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť a nezakladajú práva a povinnosti priamo jednotlivcovi, ale štátu, ktorý musí zosúladiť pravidlá obsiahnuté v smernici s jeho právnym poriadkom. V prípade, ak preberie smernicu do právneho poriadku, má sa aplikovať tento poriadok. Poukázal aj na rôznu jazykovú verziu bodu q/ ods. 1 Prílohy Smernice rady 93/13/EHS. Tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernice rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Vyjadril presvedčenie, že je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prerušil konane a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?“ „2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?“ „3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Podľa § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Vo vzťahu k doplneniu právnej argumentácie podaného odvolania odvolací súd poukazuje na to, že rozsah a dôvody odvolania možno podľa § 205 ods. 3 O. s. p. dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. V predmetnej veci lehota na podanie odvolanie uplynula oprávnenej 4.10.2011 a nová právna argumentácia odvolacích dôvodov bola súdu prvého stupňa predložená až dňa 10.9.2012. Vzhľadom k tomu, že oprávnená nedoručila doplnené dôvody odvolania v lehote na podanie odvolania, súd na ne neprihliadal. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Odvolací súd konštatuje, že predloženie prejudiciálnej otázky vnútroštátnym súdom podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len ZFEÚ) ako základný cieľ sleduje výklad alebo preskúmanie platnosti právneho aktu patriaceho do práva Únie. Potrebu podať návrh na Súdny dvor Európskej únie posudzuje vnútroštátny sudca, pričom nie je povinný vyhovieť žiadosti účastníkov, aby prejudiciálnu otázku položil. Položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ je totiž právom vnútroštátneho súdu, okrem prípadu, ak sa jedná o súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. V právnom poriadku Slovenskej republiky to bude zásadne dovolací súd alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Súdny dvor aj z tejto povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku definoval tri výnimky (rozsudok CILFIT zo dňa 06.10.1982). Situácie, kedy súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, nemá povinnosť položiť prejudiciálnu otázku sú: 1.) otázka nie je relevantná 2.) doktrína „act éclairé“ t.j. ak je otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v analogickom prípade alebo už bola vyriešená judikatúrou Súdneho dvora EÚ 3.) doktrína „act clair“ t.j. ak je uplatňovanie práva EÚ také jednoznačné, že nepripúšťa žiadne pochybnosti Prejudiciálna otázka položená Súdnemu dvoru Európskej únie pritom musí spĺňať predovšetkým požiadavku relevantnosti a užitočnosti vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu. Jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že položená otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore; nie je spôsobilá ovplyvňovať jeho výsledok. Prvá otázka, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, je či sa má ustanovenie písm.q) ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku odvolací súd považuje za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už na strane 10 tohto rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu (pozri napr. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE/181/2012, 16CoE/209/2012, 16CoE/117/2012 a i.) i Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm.q) ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods.1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods.4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávnenou nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm.q) ods.1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávnenej nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? V danom prípade nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti práva Európskej únie. Právna úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z uvedených dôvodov odvolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiadny z účastníkov si neuplatnil právo na ich náhradu (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O s. p.). Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.