Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 13CoE/266/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809209529 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7809209529.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnených: 1. R. Z., nar. X.X.XXXX, bytom v L., T. X a 2. Y. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom v L., T. X proti povinnému: Y. Z., nar. X.X.XXXX, bytom v G. nad Z., E. XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., IČO: 36 730 564, Vodná 3, Košice, o výživné vedenej pred súdnym exekútorom V.. B. K., F.. K. 3, L., o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 29.7.2011, č.k. 10Er/832/2009-106, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým nepriznal náhradu trov konania vo vzťahu medzi oprávneným v 2. rade a povinným. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 29.7.2011, č.k. 10Er/832/2009-106 (ďalej len „uznesenie“) nepriznal trovy konania medzi oprávnenou v 1. rade a povinným, ani medzi oprávneným v 2. rade a povinným, nepriznal exekútorovi V.. B. K. trovy exekúcie v časti návrhu oprávneného v 2. rade na vykonanie exekúcie. Zároveň oslobodil povinného od platenia súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa v uznesení uviedol, že oprávnená v 1. rade sa podaným návrhom domáhala zaplatenia 4.321,85 eura dlžného výživného od 1.4.2001 do 30.11.2009 a bežného výživného po 46,47 eura mesačne od 1.12.2009 do budúcna. Oprávnený v 2. rade sa podaným návrhom domáhal zaplatenia dlžného výživného vo výške 3.346 eur od 1.4.2001 do 30.6.2006. Počas konania zobrali oprávnení v 1. a 2. rade čiastočne návrh na exekúciu späť, a to oprávnená v 1. rade za obdobie od 1.7.2003, t.j. o 27 mesiacov vo výške 1.254,73 eura a oprávnený v 2. rade za obdobie do 1.7.2003, t.j. o 27 mesiacov vo výške 1.433,97 eura. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 7.1.2010, č.k. 10Er/832/2009-16 exekúciu čiastočne zastavil do sumy 2.688,71 eura. Následne oprávnená v 1. rade vzala návrh na exekúciu čiastočne späť a žiadala priznať výživné za obdobie od 11.12.2006 do 30.6.2010 a ďalej z uvedeného obdobia ešte vzala návrh späť o 450,00 eur. Dôvodom späťvzatia návrhu bolo dovolanie sa premlčania zo strany povinného za obdobie pred 11.12.2006 a čo do sumy 450,00 eur to, že povinný predložil ústrižky poštových poukážok o úhrade výživného. Po 30.6.2010 už oprávnená v 1. rade výživné nepožadovala. Oprávnený v 2. rade vzal svoj návrh na exekúciu v celom rozsahu späť a navrhol exekúciu zastaviť z dôvodu, že sa povinný dovolal námietky premlčania. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 18.10.2010, č.k. 10Er/832/2009-85 zastavil exekúciu ohľadom návrhu oprávneného v 2. rade v celom rozsahu, zastavil exekúciu čiastočne o návrhu oprávnenej v 1. rade za obdobie od 1.4.2001 do 10.12.2006 a od 1.7.2006 do budúcna a o 450,00 eur, zamietol námietky povinného a návrh povinného na zastavenie exekúcie čiastočne vo výške 1.533,27 eura za obdobie od 11.12.2006 do 30.6.2010 z titulu výživného voči oprávnenej v 1. rade, zamietol návrh povinného na odklad exekúcie a vyslovil, že o trovách tohto konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.11.2010. Súd prvého stupňa citoval § 200 ods. 1, 2, 3 a § 203 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 142 ods. 2, § 146 ods. 2 a § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a dospel k záveru, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania vzhľadom na výsledok exekučného konania neprizná. Exekútor si trovy exekúcie neuplatnil vo vzťahu k oprávnenému v 2. rade, keďže exekúcia v jeho prípade sa ukončila v celom rozsahu zastavením exekúcie, pričom exekútorovi ani žiadne preukázateľné náklady nevznikli. Vo vzťahu k oprávnenej v 1. rade exekúcia pokračuje na sumu 1.533,27 eura, a preto súd o trovách exekúcie v tejto časti nerozhodoval. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie medzi oprávnenou v 1. rade a povinným súd prvého stupňa vychádzal zo skutočnosti, že oprávnená si návrhom zo dňa 7.12.2009 uplatnila nedoplatok na výživnom od povinného vo výške 4.321,85 eura, pričom návrh na exekúciu vzala čiastočne späť ohľadom sumy 37.800,00 Sk (1.254,73 eura) a trvala na exekúcii vo výške 3.067,12 eura. Následne vzala oprávnená v 1. rade návrh späť za obdobie pred 11.12.2006 vzhľadom na námietku premlčania povinného a po 30.6.2010, nakoľko ďalej výživné nepožadovala. Dňa 9.8.2010 vzala návrh späť o sumu 450,00 eur, ktoré povinný uhradil. Povinnému boli námietky zamietnuté čo do sumy 1.533,27 eura vo vzťahu k oprávnenej v 1. rade. Pomer úspechu a neúspechu medzi týmito účastníkmi je 50 % : 50 %. Oprávnená v 1. rade teda podala návrh na exekúciu dôvodne čo do 50 % a v zostávajúcej časti čo do 50 % procesne zavinila zastavenie exekúcie. Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu súd trovy konania vo vzťahu medzi oprávnenou v 1. rade a povinným nepriznal. Čo sa týka náhrady trov konania vo vzťahu medzi oprávneným v 2. rade a povinným, súd vychádzal z toho, že oprávnený v 2. rade si uplatnil výživné vo výške 3.346,00 eur, pričom dňa 15.12.2009 vzal návrh na vykonanie exekúcie späť na sumu 1.433,97 eura, kde súd uznesením zo dňa 7.1.2010, č.k. 10Er/832/2009-16 exekúciu čiastočne zastavil. Dňa 28.7.2010 oprávnený v 2. rade navrhol exekúciu zastaviť v celom rozsahu z dôvodu, že povinný vzniesol námietku premlčania nároku. Teda oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný sa dovolal premlčania nároku. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že pre premlčanie je charakteristické to, že uplynula zákonom ustanovená doba - premlčacia doba - bez toho, aby oprávnený subjekt svoje právo vykonal, hoci tak urobiť mal a mohol. Veriteľove právo, aj keď je premlčané, zostáva naďalej zachované. Aj dlžníkovi zostáva povinnosť splniť svoj dlh. Preto ak dlžník splní aj premlčaný dlh, splní to, čo mal splniť. Súd ďalej prihliadol na to, že vo veci sa jednalo o vymáhanie výživného medzi synom a otcom, pričom povinný v konaní nepreukazoval, že by si bol plnil vyživovaciu povinnosť za obdobie tak, ako si to uplatnil oprávnený v 2. rade, ale vzniesol námietku premlčania a len z toho dôvodu oprávnený v 2. rade nebol úspešný. Súd v tom videl dôvod hodný osobitného zreteľa na to, aby pri trovách konania medzi oprávneným v 2. rade a povinným použil § 150 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prvého stupňa mal za to, že by nebolo v súlade s dobrými mravmi, aby ten, kto si vymáha nedoplatok na výživnom, musel hradiť trovy konania len kvôli tomu, že povinný vzniesol námietku premlčania. V závere súd prvého stupňa uviedol, že nakoľko povinný spĺňal podmienky na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, toto oslobodenie mu priznal. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa čo do výroku, ktorým súd náhradu trov konania medzi oprávneným v 2. rade a povinným nepriznal, podal v zákonnej lehote odvolanie povinný a žiadal uznesenie v napadnutej časti zrušiť a zaviazať oprávneného v 2. rade nahradiť povinnému trovy konania vo výške 336,22 eura a zároveň nahradiť mu trovy odvolacieho konania vo výške 51,72 eura. Odvolanie proti uzneseniu povinný zdôvodnil tým, že oprávnený v 2. rade navrhol zastavenie exekúcie dňa 28.7.2010, teda až potom čo povinný opakovane vzniesol námietku premlčania nároku oprávneného v 2. rade, čím oprávnený v 2. rade podľa názoru povinného procesne zavinil zastavenie exekúcie. V dôsledku uvedeného mal teda súd prvého stupňa aplikovať § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Povinný mal za to, že nárok povinného na náhradu trov v predmetnom konaní je oprávnený, a to nielen z dôvodu, že vo vzťahu k oprávnenému v 2. rade bol v predmetnom konaní v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. 100 % úspešný, ale aj a najmä z dôvodu, že neúspech oprávneného v 2. rade nebol prioritne spôsobený námietkou premlčania uplatnenou povinným, ale tým, že oprávnený v 2. rade si premlčané právo na výživné uplatňoval aj napriek skutočnosti, že musel (vzhľadom na to, že bol v konaní zastúpený právnym zástupcom) vedieť o tom, že v prípade, ak povinný premlčanie namietne, nebude v konaní úspešný. Povinný poukázal na to, že premlčanie nároku oprávneného v 2. rade výslovne namietal už v stanovisku zo dňa 4.3.2010 ako aj vo výzve povinného na späťvzatie návrhu zo dňa 7.12.2009 na vykonanie exekúcie v celom rozsahu zo dňa 21.4.2010, ktorá bola adresovaná priamo oprávnenému v 2. rade, v dôsledku čoho je nepochybné, že oprávnený v 2. rade bol už v tom čase uzrozumený so zrejmou úspešnosťou povinného v konaní. Oprávnený v 2. rade podstúpil riziko svojej zjavnej neúspešnosti v konaní, v dôsledku čoho zavinil vznik trov konania povinného, a to aj napriek tomu, že oprávnený v 2. rade mohol a mal možnosť zabrániť ich vzniku. S poukazom na uvedené považoval povinný postup súdu za nespravodlivý a nesprávny, keďže pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliadol iba na to, že povinný bol voči oprávnenému v 2. rade úspešný len v dôsledku uplatnenia námietky premlčania, pričom nevzal do úvahy okolnosti, z ktorých bolo zrejmé, že oprávnený v 2. rade uplatňoval na súde práva, ktorých bezúspešnosť bola oprávnenému v 2. rade známa ešte pred vykonaním prvého úkonu povinného v konaní. Rovnako súd prvého stupňa podľa názoru povinného nezohľadnil skutočnosť, že oprávnený v 2. rade bol od podania návrhu na vykonanie exekúcie zastúpený právnym zástupcom. Z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval povinný okolnosti, ktoré viedli súd prvého stupňa k aplikácii § 150 O.s.p. za dôvody hodné osobitného zreteľa. Povinný poukázal aj na závery ustálenej súdnej praxe (R 11/98), podľa ktorej: „Ak dôvodom späťvzatia žaloby je oprávnene uplatnená námietka premlčania vznesená žalovaným, z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalovanému.“ Zároveň si povinný uplatnil trovy prvostupňového konania v celkovej výške 336,22 eura a trovy odvolacieho konania vo výške 51,72 eura. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal povinný v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie povinného nie je dôvodné. Predmetom tohto odvolacieho konania je výrok uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým vo vzťahu medzi oprávneným v 2. rade a povinným súd nepriznal povinnému náhradu trov konania. V tomto prípade oprávnený v 2. rade požiadal o vykonanie exekúcie na dlžné výživné vo výške 3.346,00 eur od 1.4.2001 do 30.6.2006 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.4.2001, č.k. P 17/1995-23, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.4.2001. Oprávnený v 2. rade vzal v priebehu konania návrh na exekúciu čiastočne späť, a to do výšky 1.433,97 eura. Súd uznesením zo dňa 7.1.2010, č.k. 10Er/832/2009-16 exekúciu čiastočne zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.2.2010. Následne dňa 28.7.2010 vzal oprávnený v 2. rade návrh na vykonanie exekúcie späť v celom rozsahu vzhľadom na to, že povinný uplatnil námietku premlčania. Uznesením zo dňa 18.10.2010, č.k. 10Er/832/2009-85 súd prvého stupňa okrem iného zastavil exekúciu ohľadom návrhu oprávneného v 2. rade v celom rozsahu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.11.2010. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi oprávneným v 2. rade a povinným najprv skúmal existenciu podmienok podľa § 146 ods. 2 vety druhej O.s.p.. Vychádzal pritom z vyššie uvedeného skutkového stavu a mal za to, že zákonné predpoklady a podmienky tohto ustanovenia v tomto prípade nie sú naplnené. K späťvzatiu návrhu zo strany oprávneného v 2. rade došlo z dôvodu, že povinný vzniesol námietku premlčania. Preto súd z procesného hľadiska zhodnotil otázku zavinenia účastníkov konania a dospel k záveru, že nakoľko oprávnený v 2. rade vzal návrh na vykonanie exekúcie v celom rozsahu späť z dôvodu premlčania nároku, neprichádza do úvahy aplikácia § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., ale má sa za to, že zastavenie konania bolo zavinené oprávneným v 2. rade, ktorý je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli povinnému (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.10.1996, spis. zn. 6 Obo 222/96). V súvislosti s použitím § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. odvolací súd skúmal aj naplnenie podmienok § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Uvedené ustanovenie je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok. Jeho použitie prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov konania účastníkom sčasti alebo celkom neprizná. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 Občianskeho súdneho poriadku sú v prvom rade majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania avšak i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 M Cdo 5/2006). Pokiaľ ide o dôvody spočívajúce v okolnostiach danej veci, ktoré súd prvého stupňa považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa /vymáhanie výživného zo strany oprávneného v 2. rade (syna) od povinného (otca)/, a pre ktoré nepriznal povinnému náhradu trov konania, tieto súd prvého stupňa posúdil a zhodnotil správne. Preto sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne. Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá na § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.. Povinný nemal úspech v odvolacom konaní a tak mu náhrada trov nepatrí. Ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.