Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/226/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811200314 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7811200314.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateliek v 1. rade Márie Spišákovej, nar. 01.04.1959, v 2. rade Jany Spišákovej, nar. 07.05.1984, v 3. rade Kataríny Spišákovej, nar. 13.06.1985 a v 4. rade Zuzany Spišákovej, nar. 13.06.1985, všetkých bytom Gemerská Poloma, Turecká č. 617, zastúpených JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti odporkyni Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 - 10, Bratislava 1, o náhradu škody, o odvolaní navrhovateliek proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 11C/10/2011 - 67 zo dňa 06. apríla 2011 takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh navrhovateliek v 1. až 4. rade o zaplatenie 47.657,94 eur zamietol. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľkám v 1. až 4. rade sumu 5.365,- eur, a to každej z nich vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto pohľadávke, nadobudnutej v dedičskom konaní po Viliamovi Spišákovi, nar. 18.04.1958, zomrelému 31.08.2005, a to v lehote do 15-tich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie odôvodnil tým, že právne nástupkyne pôvodného navrhovateľa sa domáhali náhrady škody, a to náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti u pôvodného navrhovateľa, ako i sťaženia spoločenského uplatnenia a straty na zárobku po ukončení práceneschopnosti. Z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateliek v časti sťaženia spoločenského uplatnenia pôvodného navrhovateľa (ktorý zomrel 31.8.2005) v časti o zaplatenie 4.854,61 eur súd prvého stupňa uznesením č.k. 5C/29/1991-585 zo dňa 15.12.2010 konanie v časti o zaplatenie 4.854,61 eur zastavil a v prevyšujúcej časti vec vylúčil na samostatné konanie a konal i so Sociálnou poisťovňou, ako účastníkom konania. Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 24. marca 2011 pripustil zmenu návrhu tak, ako to bolo navrhnuté právnou zástupkyňou navrhovateliek v jej podaní zo dňa 23.02.2011 kde žiadala, aby súd pripustil zmenu petitu, aby odporca bol povinný zaplatiť navrhovateľkám sumu 53.022,94 eur, a to každej z navrhovateliek vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto pohľadávke nadobudnutej v dedičskom konaní po Viliamovi Spišákovi, nar. 18.04.1958, zomrelému 31.08.2005, a to do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Odporkyňa mala za to, že návrh navrhovateliek je nedôvodný, avšak i napriek tomu bola ochotná pristúpiť k prepočítaniu možnej náhrady výšky škody, ku ktorej je potrebné mať k dispozícii i doklady, ktoré sú v spise založené. Následne odporkyňa predložila podrobný a konkrétny technický prepočet nároku na náhradu škody, pričom vychádzala z dokladov, ktoré boli v spise založené a teda sa mohla len nimi riadiť. Z tohto prepočtu vyplýva, že pôvodné pracovné zaradenie pôvodného navrhovateľa bolo Baník v podzemí a to v čase od 22.05.1983 do 01.09.1989. V čase od 01.09.1989 do 31.11.1989 došlo k ohrozeniu u pôvodného navrhovateľa chorobou z povolania a z tohto dôvodu mu prislúchal i doplatok do priemerného zárobku zamestnávateľom v zmysle platného Zákonníka práce, v čase nároku po dobu preradenia v ohrození choroby z povolania. Dňom 01.12.1989 došlo k preradeniu menovaného na výkon práce na povrch, ktorú vykonával do 31.08.1994. V čase od 23.01.1991 do 30.12.1991 bol práceneschopný a v čase od 01.12.1989 do 21.12.2000 bol čiastočným invalidným dôchodcom. Na základe znaleckého posudku KPL, Martin bolo zistené, že došlo k inému poškodeniu zdravia a to ku dňu 20.03.1992 a dátum hlásenia tejto skutočnosti bol 27.04.1992. V čase od 01.09.1994 do 08.10.1997 bol evidovaný ako nezamestnaný, pričom k rozviazaniu pracovného pomeru s jeho zamestnávateľom, pôvodným odporcom, došlo z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 195 ods. 4 zákona číslo 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov. V čase od 09.10.1997 do 11.10.1999 bol samostatne zárobkovo činnou osobou a následne v čase od 12.10.1999 do 29.10.2002 bol opäť v evidencii nezamestnaných - uchádzačov o zamestnanie na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Dňa 30.10.2002 sa zamestnal u firmy BEJA spol. s r. o., Betliar a to do 31.07.2003 a od 01.08.2003 do 30.08.2005 bol evidovaný opäť ako nezamestnaný na príslušnom orgáne. Rozhodným obdobím pred vznikom škody, teda preradením na povrch v roku 1988, bol jeho hrubý zárobok 6.399,- Sk a čistý zárobok bol 5.723,- Sk. Stratu na zárobku počas PN za obdobie jún 1989 až august 1989 nie je možné vyhodnotiť, nakoľko nie sú k dispozícii relevantné doklady pre tento výpočet, teda nie je preukázaná súvislosť medzi práceneschopnosťou následkom choroby z povolania. Strata na zárobku po skončení práceneschopnosti od 01.12.1989 do 30.06.1991 nevyčíslená navrhovateľmi nie je v zmysle § 195 ods. 1 a 2 zákona číslo 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov správna a taktiež ani v čase od 02.12.1990 do 30.06.1991. Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN v čase od 01.07.1991 do 31.12.1991 taktiež správna nie je, nakoľko valorizácia patrí podľa zákona číslo 297/1991 Z. z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení PN vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol po 31.12.1988, úprava sa uskutoční až za najbližšie časové obdobie uvedené v písm. b) až g), nasledujúce po období, v ktorom nárok vznikol. Valorizácia v roku 1991 bola v roku 1990 - 5 % za rok, za prvý polrok v roku 1991 - 5 % za prvý polrok, pričom sa valorizuje vždy rozhodný priemerný zárobok pred vznikom škody. Predpoklad valorizácie je, že nárok trvá. Valorizovaný zárobok je potrebné limitovať, pričom limit po 01.01.1989 bol 3.000,- Sk a 75 % zo sumy, ktorá 3.000,- Sk prevyšovala. Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN od 01.07.1991 do 31.12.1991 a tiež za rok 1992, ako i za rok 1993 nie je správna, pretože navrhovateľ pri uplatnení tohto nároku nezohľadnil príslušné percentá valorizácie, ktoré sa zvyšujú vždy podľa priemerného zárobku rozhodného pre výpočet náhrady, teda priemerný zárobok pred vznikom škody. Nie je možné valorizovať už valorizovaný priemerný zárobok v predchádzajúcich obdobiach. Zákon číslo 1/1992 Zb. v § 17 ods. 1 mení určovanie priemerného zárobku. Za zárobok pred vznikom škody sa považuje zárobok hrubý, valorizovaný, limitovaný podľa príslušných predpisov. S účinnosťou od 26.11.1993 sa podľa článku I bod 3 zákona NR SR č. 275/1993 Z. z. v § 195 ods. 2 Zákonníka práce suma 3.000,- Sk nahradila sumou 5.700,- Sk. O tieto percentá valorizácie sa zvyšuje vždy priemerný zárobok rozhodný pre výpočet náhrady, t. j. priemerný zárobok pred vznikom škody. Nie je možné valorizovať už valorizovaný priemerný zárobok v predchádzajúcich obdobiach. Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie od 01.01.1994 do 30.09.1994 - jej výška a výpočet opäť nie je správny, ako i za obdobie od 01.09.1994 do 08.10.1997. Opätovne valorizovaný zárobok v podaní nie je limitovaný v zmysle citovaného zákona a § 195 ods. 2 Zákonníka práce. Od 01.09.1994 došlo k ukončeniu pracovného pomeru pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce a zamestnávateľ zabezpečil pracovné zaradenie pôvodného navrhovateľa tak, aby po pôvodne zistenej chorobe z povolania mal pracovné podmienky zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu. Takýmto spôsobom sám pôvodný navrhovateľ si svojim konaním spôsobil stav, keď bol evidovaný nezamestnaný a nemal príjem z pracovnej činnosti. Z tohto dôvodu mu za obdobie, ako je vyššie uvedené, strata na zárobku nepatrí. Tento stav si totiž pôvodný navrhovateľ privodil svojim konaním sám. Valorizácia teda mohla byť uplatnená len za obdobie rokov 1994 až 2003. V roku 1994 táto predstavovala 96 %, v roku 1995 predstavovala 111,20 %, v roku 1996 predstavovala 124,5 %, pričom v tomto roku bol sám navrhovateľ istý čas samostatne zárobkovo činnou osobou a nakoľko za neúspech v podnikaní pôvodný zamestnávateľ, v dôsledku choroby z povolania, nemôže niesť zodpovednosť, keďže ani nebolo v priebehu konania preukázané, že práve v dôsledku jeho ochorenia ďalej nemohol v tejto činnosti - SZČO pokračovať, mu nárok na stratu na zárobku nemohol vzniknúť. Aj z výpisu z Daňového úradu v Rožňave vyplýva, že v roku 1997 navrhovateľ podľa § 7 zákona číslo 286/1992 Zb. vykazoval stratu, v roku 1998 vykazoval ČZD 31.025,- Sk a v roku 1999 vykazoval opäť stratu. V roku 1997 pôvodnému navrhovateľovi nevznikol nárok po skončení PN na stratu na zárobku, pretože nebol preukázaný jeho neúspech v podnikaní dôvodmi, na ktoré by mala vplyv jeho choroba z povolania a samotný pôvodný zamestnávateľ nemôže zodpovedať za neúspech v podnikaní a situáciu na trhu práce. Valorizácia za rok 1997 bola vo výške 137,6 %. Výpočet straty na zárobku po skončení PN v roku 1998 vychádzal z čistého základu dane v sume 31.025,- Sk a jeho príjem mesačne teda bol 2.586,- Sk. Pri výpočte straty na zárobku po skončení PN je nutné vychádzať v tomto období zo sumy minimálnej mzdy v danom období, t. j. 3.000,- Sk, ktorú, ak by bol zamestnaný, musel dosiahnuť. Valorizácia za rok 1998 bola vo výške 147,2 %. Strata na zárobku po skončení PN za rok 1999 (11.10.1999 došlo k ukončeniu činnosti SZČO) a opätovne nebol preukázaný dôvod neúspechu v podnikaní, na ktoré by mala mať vplyv jeho choroba z povolania a pôvodný zamestnávateľ nemohol zodpovedať za neúspech v podnikaní. Čo sa týka náhrady za stratu na zárobku v čase od 12.10.1999 do 29.10.2002, tento výpočet nie je správny z dôvodu, že navrhovateľ bol v evidencii nezamestnaných na príslušnom úrade a podpora v nezamestnanosti sa nepovažuje za príjem z pracovnej činnosti, ako to vyplýva z ust. § 195 ods. 1 Zákonníka práce. Valorizácia za rok 1999 bola vo výške 154,4 %, avšak od 21.12.2000 došlo k zániku čiastočného invalidného dôchodku, z dôvodu zlepšenia zdravotného stavu. Strata na zárobku po skončení PN za obdobie od 01.01.2001 do 30.06.2001 nevzniká. Výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie od 01.07.2001 do 31.03.2002 je ošetrený valorizáciou vo výške 160,9 %, pričom hrubým zárobkom pred vznikom škody bola čiastka 6.399,- Sk, ktorá po valorizácii predstavovala čiastku 16.695,- Sk. Po redukcii zárobku výška redukovaného zárobku predstavuje čiastku 13.946,- Sk. Strata na zárobku po skončení PN za obdobie od 01.07.2001 do 31.12.2001 nevznikla. Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN od 01.01.2002 do 31.03.2002 vychádzala z valorizácie za rok 2001 vo výške 160,9 %, avšak taktiež za obdobie po skončení PN od 01.01.2002 do 31.03.2002 nevznikla strata na zárobku. Dňom 01.04.2002 nadobudol účinnosť zákon číslo 311/2002 Z. z., ktorý v § 201 upravil spôsob výpočtu straty na zárobku po skončení PN. V dôsledku tejto zmeny strata na zárobku za obdobie od 01.04.2002 do 30.06.2002 nevznikla. Výška valorizácie bola stanovená 169,10 %. Prepočet alikvotnej čiastky zárobku pred vznikom škody - pracovný pomer od 30.10.2002 u BEJA spol. s r. o., Betliar, ďalej zárobok pred vznikom škody vo výške 1.498,- Sk a dosiahnutý hrubý zárobok 522,- Sk. Strata na zárobku po skončení PN za obdobie od 30.10.2002 do 31.12.2002 predstavuje čiastku 23.416,- Sk a strata na zárobku v čase od 01.01.2003 do 31.07.2003 sumu 79.135,- Sk. Valorizácia za rok 2003 bola 178,4 %, pričom hrubý zárobok pred vznikom škody 6.399,- Sk, valorizovaný o 178,4 % bol 17.815,- Sk. Nakoľko je predpoklad, že pôvodný navrhovateľ, vzhľadom na svoj zdravotný stav, by bol aj naďalej zamestnaný v BEJA spol. s r. o., Betliar, jeho strata na zárobku po skončení PN by bola 59.075,- Sk. Po celkovom prepočte uplatnenia nárokov, ktoré sú v súlade s platnými právnymi predpismi v tom ktorom čase, predstavuje strata na zárobku po skončení PN za obdobie od 01.08.2003 do 31.12.2003 sumu 59.075,- Sk, po skončení PN za obdobie od 30.10.2002 do 31.12.2002 sumu 52.416,- Sk, za obdobie od 01.01.2003 do 31.07.2003 sumu 79.135,- Sk a po skončení PN za obdobie od 01.08.2003 do 31.12.2003 sumu 59.075,- Sk, teda 161.626,- Sk = 5.365,- eur. Na základe doplneného dokazovania mal súd prvého stupňa za to, že právny nástupcovia navrhovateľa súdu nepreukázali dostatočne nárok a dôvody, o ktoré opieral tento svoj nárok, keďže nebolo jednoznačne preukázané, z akého dôvodu došlo k ukončeniu pracovného pomeru u firmy BEJA spol. s r.o., Betliar (ako samé navrhovateľky prostredníctvom svojej právnej zástupkyne poukázali na to, že nemajú presnú vedomosť o skutočnostiach, za akých okolností došlo k ukončeniu tohto pracovného pomeru), ďalej z akého dôvodu nebolo možné po zrušení pracovného pomeru s pôvodným zamestnávateľom, ako i po odňatí čiastočného invalidného dôchodku sa opätovne zamestnať, prípadne i na vhodnejšom, možno aj lepšie platenom pracovisku. Sám pôvodný odporca v konaní poukázal na to, čo nebolo v priebehu konania ani spochybnené, že v dôsledku uznania choroby z povolania bol preradený na inú prácu zodpovedajúcu jeho zdravotnému stavu. Keďže však pracovnú disciplínu hrubým spôsobom porušil, bolo potrebné s ním rozviazať pracovný pomer, teda k rozviazaniu pracovného pomeru nedošlo v dôsledku zistenej choroby z povolania, ale v dôsledku iných subjektívnych dôvodov a skutočností na strane pôvodného navrhovateľa. Náhrada straty na zárobku bola vypočítaná na základe predložených listinných dôkazov, zohľadňujúc všetky skutočnosti (preradenie na iné pracovisko, evidencia na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, jeho zamestnanecký pomer u firmy BEJA, spol. s r. o., Betliar, taktiež jeho podnikateľská činnosť ako SZČO) a súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ v tomto spore, i napriek rozsiahlemu dokazovaniu, ktoré bolo prevedené i znaleckými posudkami, dôkazné bremeno neuniesol. Od posledného zrušujúceho rozhodnutia vo veci samej, žiadne ďalšie dôkazy predložené neboli a po pripustení vstupu odporkyne do tohto konania (v dôsledku zániku pôvodného zamestnávateľa odporcu), bol vykonaný podrobný prepočet, čo sa týka zákonných nárokov pôvodného navrhovateľa, ktoré prechádzajú sukcesívne na jeho dedičky a nebolo možné priznať týmto nástupkyniam čiastku, aká bola uplatnená v pôvodnom konaní, resp. po úprave petitu ešte v predchádzajúcom konaní. Súd prvého stupňa po zohľadnení predložených dôkazov sa stotožnil s názorom právneho nástupcu odporcu, pokiaľ ide o prepočet samotnej náhrady škody, spočívajúcej v náhrade straty na zárobku. Prepočet, ktorý bol vykonaný právnou zástupkyňou navrhovateliek, nezodpovedal všetkým skutočnostiam, ktoré je nutné a potrebné zohľadniť pri vykonaní prepočtu, a preto v celom rozsahu tento nárok súd prvého stupňa priznať nemohol a nemal na to právny a zákonný podklad. Z uvedeného dôvodu priznal právnym nástupkyniam navrhovateľa čiastku vo výške 5.365,- eur a v časti uplatnenia si nároku vo výške 47.657,94 eur tento návrh zamietol. V tejto časti mal súd prvého stupňa za to, že nebolo dostatočným spôsobom preukázané, akým spôsobom dospeli navrhovateľky k tomuto prepočtu, a to i napriek tomu, že právna zástupkyňa navrhovateliek poukazovala na prepočet, ktorý bol súdu predložený ešte v predchádzajúcom konaní, t. j. pred zastavením konania v časti týkajúcej sa spoločenského uplatnenia a nemal a nemal dôvod súd prvého stupňa spochybňovať prepočet odporkyne, ktorý je totožný s prepočtom samotného súdu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa ustanoveniami § 46 ods. 1 písm. f), § 195 ods. 1, 2, 3, 4, § 251 ods. 1, § 260 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom období (zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 1/1992 Zb., ustanovením čl. 1 bod 3 zákona č. 275/1993 Z.z., ustanoveniami § 41a ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona č. 274/1994 Zb.. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľky mali v pomere k pôvodnej čiastke nepatrný úspech, odporkyňa si však náhradu trov konania neuplatnila, z tohto dôvodu súd prvého stupňa nerozhodoval o trovách, ktoré by jej mali prináležať v dôsledku jej úspešnosti v konaní, a to v pomere k úspechu. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovateľky. Navrhli zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p.. Odvolaním napadli rozsudok v celom rozsahu. Pokiaľ súd prvého stupňa v dôvodoch rozsudku uviedol, že navrhovateľ napriek rozsiahlemu dokazovaniu dôkazné bremeno neuniesol, citovali navrhovateľky časť odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach 13Co/296/04-368 zo dňa 30.12.2004, teda že „nemožno dôkazné bremeno chápať tak, že navrhovateľ sa dostal do dôkaznej núdze, ak právny predchodca odporkyne zápisníky OBP skartoval napriek tomu, že súdny spor o náhradu škody sa viedol od 10.01.1991.“ Podľa odvolateliek právny názor krajského súdu je potrebné aplikovať i na povinnosť predloženia potvrdení zo zamestnaneckých pomerov pôvodného navrhovateľa, ktorú uložil súd prvého stupňa v predmetnom konaní navrhovateľkám. Podľa navrhovateliek nemožno hodnotiť ako neunesenie dôkazného bremena to, že v dôsledku takmer dvoch desiatok rokov trvajúceho konania, v priebehu ktorého došlo navyše k úmrtiu pôvodného navrhovateľa, nie je možné požadované doklady súdu predložiť. Navrhovateľky v konaní predložili všetky dostupné doklady zo zamestnaneckých pomerov pôvodného navrhovateľa a taktiež poukázali v podaní vo veci sp.zn. 5C/29/1991 zo dňa 10.01.2011, že pôvodný navrhovateľ ešte svojím podaním zo dňa 22.06.1994 označenom ako „zmeny v uplatnení nárokov odškodnenia za chorobu z povolania“ uvádzal, že keďže nemá možnosť prístupu k výpočtom, žiada Okresný súd Rožňava „o zaviazanie odporcu, aby predložil súdu hodnoverné doklady o výpočte požadovaného odškodnenia“. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno objektívnu nemožnosť predloženia požadovaných potvrdení po takmer desiatich rokoch od navrhovateliek požadovať s prihliadnutím na túto skutočnosť, že súdu dáva Občiansky súdny poriadok možnosť dôkazy potrebné pre riadne zistenie skutkového stavu obstarať. Citujúc ust. § 120 ods. 1 druhú vetu O.s.p. mali navrhovateľky za to, že súd mohol v predmetnom konaní vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci navrhli, a to vzhľadom na dĺžku konania, ako aj úmrtie pôvodného navrhovateľa, ktoré odôvodňujú výnimočnosť takéhoto postupu. Napriek nevyhnutnosti požadovaných potvrdení pre rozhodnutie vo veci a objektívnej nemožnosti ich predloženia zo strany navrhovateliek súd prvého stupňa si tieto od jednotlivých zamestnávateľov nevyžiadal a ani žiadnym iným spôsobom nezabezpečil ich obstaranie. Zároveň poukázali navrhovateľky na ust. § 136 O.s.p.. Pokiaľ sa súd prvého stupňa pri výpočte v konaní úplne stotožnil s výpočtom straty na zárobku vyhotoveným odporkyňou, mali navrhovateľky za to, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, keďže z dôvodov rozhodnutia nesporne vyplýva, že súd doslovne prebral výpočet predložený odporkyňou, ktorý však nie je správny. Súd prvého stupňa si nielenže mohol vyžiadať potrebné doklady od zamestnávateľov, ale mohol vzhľadom na zložitosť výpočtu nariadiť vo veci znalecké dokazovanie, ktoré by zabezpečilo presný výpočet požadovaných nárokov. Navrhovateľky v odvolaní akcentovali na to, že na pojednávaní konanom dňa 06.04.2011 prostredníctvom právnej zástupkyne poukazovali na to, že rozdiel vo výpočtoch navrhovateliek a odporcu spočíva aj v tom, že navrhovateľky pri ňom vychádzali z ods. 1 ust. § 195 zákona č. 65/1965 Zb. a nie z ods. 2, z ktorého vychádzal pri svojich výpočtoch odporca. Keďže podľa § 195 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v rozhodnom období po uplynutí doby uvedenej v predchádzajúcom odseku náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom postihnutého zamestnanca s prípadným dôchodkom uvedeným v predchádzajúcom odseku nesmie presiahnuť 5.700,- Sk mesačne; pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. U zamestnancov, ktorých priemerný zárobok pred vznikom škody bol vyšší ako 5,700,- Sk, sa táto suma zvyšuje o 75 % rozdielu medzi týmto zárobkom a sumou 5,700,- Sk. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo výhradne porušením právnych alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokiaľ ich neporušil postihnutý zamestnanec. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou, pokiaľ sa jej nedopustil postihnutý zamestnanec. Navrhovateľky v predmetnom konaní poukazovali na tú skutočnosť, že v danom prípade takéto dôvody osobitného zreteľa existujú. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa však nevyplýva, ako sa súd prvého stupňa s touto skutočnosťou vysporiadal. Aj keď sú navrhovateľky vedomé toho, že súd nie je povinný sa v odôvodnení vyjadriť ku každej skutočnosti, uvedenie úvah pri hodnotení uvádzaných skutočností je podstatným, keďže tieto sú základom rozporov medzi jednotlivými výpočtami predloženými v predmetnom konaní. Pokiaľ Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 13Co/4/04-335 zo dňa 22.05.2044 uložil súdu prvého stupňa rozhodnúť o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.) a o náhrade trov štátu na preddavkované trovy znaleckého dokazovania, súd prvého stupňa o náhrade trov štátu doposiaľ nerozhodol. Odporkyňa vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateliek navrhla odvolanie navrhovateliek zamietnuť (podľa obsahu potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa). V dôvodoch vyjadrenia poukázala na to, že pôvodný navrhovateľ ako aj jeho právny nástupcovia mali v priebehu dvoch desaťročí dostatočný časový priestor, aby v predmetnom súdnom konaní predložili relevantné dôkazy podporujúce nimi uplatňované nároky. Navrhovateľ napriek tomu, že dôkazné bremeno bolo na ňom, správal sa pasívne aj pri niekoľkonásobných výzvach súdu na predloženie dokladov týkajúcich sa pôvodného i následného pracovného pomeru navrhovateľa. Právny nástupca odporcu vstúpil do konania až v roku 2010, avšak aktívnym prístupom k súdnemu konaniu podloženým argumentáciou poukázal na nesprávnosť výpočtu náhrady škody, o ktorý sa navrhovateľ opieral v podaní zo dňa 27.05.2005. Právne nástupkyne navrhovateľa doklady nedoplnili ani nenavrhli vykonať výpočet náhrady škody znalcom z oboru ekonomiky. Ku spôsobu výpočtu náhrady škody ani k jednotlivým nárokom sa v priebehu konania nevyjadrili, nenavrhli doplňujúce dôkazy a ich vyjadrenia boli len v teoretickej rovine. Pokiaľ navrhovateľky poukázali v dôvodoch odvolania na to, že ich výpočet spočíval v uplatnení ustanovenia ods. 1 a nie ods. 2 § 195 Zákonníka práce, akcentovala odporkyňa na to, že ak by sa aplikoval len výpočet podľa ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb., náhrada za stratu na zárobku po skončení PN by patrila iba po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov. Odporca pri výpočte použil ust. § 2 (správne ods. 2) zákona. Odporkyňa priamo na pojednávaní argumentáciu navrhovateliek o aplikácii § 195 ods. 2 poslednej vety Zákonníka práce vyvrátila poukazom na skutočnosť, že v priebehu celého konania nebola nijakým spôsobom preukázaná hrubá nedbanlivosť zo strany pôvodného odporcu, nebolo to preukázané ani príslušnými orgánmi vykonávajúcimi dozor na úseku bezpečnosti práce v tejto oblasti, naopak sám pôvodný odporca robil a zabezpečoval všetky bezpečnostné opatrenia, ktoré mu ako zamestnávateľovi z predpisov o zaistení bezpečnosti práce vyplývali. Existencia dôvodov osobitného zreteľa nebola v priebehu konania preukázaná. Odporca ako zákonom inštitucionalizovaný nositeľ povinnosti výplaty náhrad súvisiaci s pracovnými úrazmi a chorobami z povolania svoje postupy pri výpočtoch jasne, zreteľne a fundovane zdôvodnil a argumentoval citáciou právnych predpisov. Ak tieto argumentácie a odôvodnenia súd presvedčili, nemožno mu vyčítať, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali navrhovateľky v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. v celom rozsahu, a to bez nariadenia pojednávania § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, vzhľadom na skutočnosť, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. je daný, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. spočíva v tom, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p.. Ide o také vady konania, ktoré sa považuje za dôvod zmätočnosti rozhodnutia. Jedným z takých dôvodov je odňatie možnosti konať pred súdom. Tento odvolací dôvod je daný v prípade, ak došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom v dôsledku postupu súdu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožnila realizácia týchto procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Takýmto procesným právom je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku pritom musí vyplýva, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami pri hodnotení riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia. Z dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa v plnom rozsahu opísal prepočet uplatnenia nárokov, ktoré predstavuje strata na zárobku po skončení práceneschopnosti spolu s dôvodmi, pre ktoré odporkyňa mala za to, že za to-ktoré obdobie strata na zárobku nevzniká. Odporkyňa však vo svojom výpočte už bližšie nezdôvodňovala, prečo napríklad nevzniká strata na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 01.01.2001 do 30.06.2001 a keďže súd prvého stupňa sa s týmto výpočtom v plnom rozsahu stotožnil bez ďalšieho zdôvodnenia, odvolací súd uzatvára, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je dostatočne preskúmateľné. Na pojednávaní dňa 06. apríla 2011 právna zástupkyňa navrhovateliek poukazovala na to, že podľa ust. § 195 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom rozhodnom období u zamestnancov, ktorých priemerný zárobok pred vznikom škody bol vyšší ako 5.700,- Sk sa táto suma zvyšuje o 75 % rozdielu medzi týmto zárobkom a sumou 5.700,- Sk. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo výhradne porušením právnych alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokiaľ ich neporušil postihnutý zamestnanec. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou, pokiaľ sa jej nedopustil postihnutý zamestnanec, pritom navrhovateľky poukazovali na tú skutočnosť, že v danom prípade takéto dôvody osobitného zreteľa existujú (č.l. 61 spisu 11C/10/2011). Splnomocnená zástupkyňa odporcu sa k tejto námietke vyjadrila na č.l. 62 spisu, že zo spisu a z dokladov v ňom založených nijakým spôsobom nevyplýva, že by bolo došlo zo strany pôvodného odporcu k hrubej nedbanlivosti a príčinnej súvislosti s ňou aj k vzniku choroby z povolania, čo napokon nebolo vyjadrené ani v rozhodnutí Inšpektorátu práce, preto odporca pristúpil k prepočtu tak, že zohľadnil pri valorizácii redukciu v čase vzniku nároku za predmetné obdobia. Z dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa nijako nevyplýva, ako sa súd prvého stupňa s tvrdením navrhovateliek, že škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou, vyporiadal. Podľa ust. § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. a tieto vady postihujú aj nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania) a ďalšie nedostatky v činnosti súdu, ku ktorým došlo v priebehu konania, alebo v súvislosti s rozhodovaním. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Podaním zo dňa 26.05.2005 pôvodného navrhovateľa Viliama Spišáka, doručeným Okresnému súdu Rožňava 26.05.2005 č.l. 408 až 435 spisu vyčíslil pôvodný navrhovateľ výšku nárokov na náhradu škody a navrhol, aby súd vyniesol rozsudok v nasledovnom znení: Odporca je povinný navrhovateľovi zaplatiť ako náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti sumu 7.249,76 Sk s 3 % úrokom od 01.09.1989 do 30.04.1995 a s 22 % úrokom od 01.05.1995 do zaplatenia. Odporca je povinný navrhovateľovi zaplatiť ako náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za dobu od 01.12.1989 do 31.12.2003 sumu 1.621.144,50 Sk s 3 % úrokom zo sumy 1.317,- Sk od 01.01.1989 do 30.04.1995 a s 22 % úrokom zo sumy 1.317,- Sk od 01.05.1995 do zaplatenia, s 3 % úrokom zo sumy 12.517,55 Sk od 01.01.1991 do 30.04.1995 s 22 % úrokom zo sumy 12.517,55 Sk od 01.05.1995 do zaplatenia, s 3 % úrokom zo sumy 22.100,28 Sk od 01.01.1992 do 30.04.1995 a s 22 % úrokom zo sumy 22.100,28 Sk od 01.05.1995 do zaplatenia, s 3 % úrokom zo sumy 33.788,40 Sk od 01.01.1993 do 30.04.1995 a s 22 % úrokom zo sumy 33.788,40 Sk od 01.05.1995 do zaplatenia, s 3 % úrokom zo sumy 13.774,- Sk od 01.01.1994 do 30.04.1995 a s 22 % úrokom zo sumy 13.774,- Sk od 01.05.1995 do zaplatenia, s 3 % úrokom zo sumy 75.890,30 Sk od 01.01.1995 do 30.04.1995 a s 22 % úrokom zo sumy 75.890,30 Sk od 01.05.1995 do zaplatenia, s 3 % úrokom zo sumy 28.944,- Sk od 01.01.1995 do 30.04.1995 a s 22 % úrokom zo sumy 28.944,- Sk od 01.05.1995 do zaplatenia, s 22 % úrokom zo sumy 62.591,10 Sk od 01.10.1995 do zaplatenia, s 19,5 % úrokom zo sumy 33.047,10 Sk od 01.01.1996 do zaplatenia, s 17,6 % úrokom zo sumy 141.396,60 Sk od 01.01.1997 do zaplatenia, s 17,6 % úrokom zo sumy 153.067,60 Sk od 01.01.1998 do zaplatenia, s 17,6 % úrokom zo sumy 163.177,20 Sk od 01.01.1999 do zaplatenia, s 17,6 % úrokom zo sumy 166.615,80 Sk od 01.01.2000 do zaplatenia, s 17,6 % úrokom zo sumy 167.984,60 Sk od 01.01.2001 do zaplatenia, s 17,6 % úrokom zo sumy 176.075,30 Sk od 01.12.2001 do zaplatenia, s 15,5 % úrokom zo sumy 16.233,70 Sk od 01.01.2002 do zaplatenia, s 15,5 % úrokom zo sumy 48.701,10 Sk od 01.04.2002 do zaplatenia, s 16,5 % úrokom zo sumy 98.976,30 Sk od 01.10.2002 do zaplatenia, s 16 % úrokom zo sumy 16.305,40 Sk od 01.11.2002 do zaplatenia, s 13 % úrokom zo sumy 23.472,80 Sk od 01.01.2003 do zaplatenia, s 13 % úrokom zo sumy 106.554,40 Sk od 01.09.2003 do zaplatenia, s 12,5 % úrokom zo sumy 43.360,50 Sk od 01.12.2003 do zaplatenia, s 12 % úrokom zo sumy 14.653,50 Sk od 01.01.2004 do zaplatenia. Titulom odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia žiadal zaplatiť 146.250,-Sk a uplatnil trovy celého konania. Na pojednávaní dňa 15.12.2010 navrhovateľky prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhli pripustiť zmenu petitu v znení: Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľkám 54.052,78 eur , a to každej z navrhovateliek vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto pohľadávke, nadobudnutej v dedičskom konaní po Viliamovi Spišákovi, nar. 18.04.1958, zomrelému 31.08.2005 do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, potvrdzujúceho nadobudnutie dedičského podielu na uvedenej pohľadávke navrhovateľkám. V časti nároku uplatneného v rozsahu sťaženia spoločenského uplatnenia zobrali návrh späť a návrh v časti späťvzatia upresnili na sumu 4.854,61 eur. Súd prvého stupňa následne uznesením konanie v časti o zaplatenie 4.854,61 eur zastavil a v ostatnej časti vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa následne vedie v konaní 11C/10/2011. Navrhovateľky však doposiaľ nezobrali návrh späť pokiaľ ide o uplatnené príslušenstvo pohľadávky - uplatnené úroky z omeškania. Odvolací súd z týchto dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa nielen o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi ale aj o náhrade trov štátu z titulu preddavkovaných trov znaleckého dokazovania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.