Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/3/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811200919 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7811200919.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej H. B. J., J..S..Z.. so sídlom v T. na E. ul. č. XX, IČO: 35 792 752 zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom v Bratislave na Kubániho ul. č. 16 proti povinnému M. P. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v H. na Ž. ul. č. XXX vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ľuboša Sidorjáka so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach na Murgašovej ul. č. 3 pod sp.zn. EX 46/2011 o vymoženie 960,31 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 19.10.2011 č.k. 10Er/87/2011-30 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Zastavil ju a zaviazal oprávnenú uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v rozsahu 54,23 € do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 79,54 €. Poukázala na to, že ku dňu vydania napadnutého uznesenia nedošlo k žiadnej relevantnej zmene príslušných ustanovení právnych predpisov, ktoré by exekučnému súdu umožňovali prijať iný záver ako ten, ktorý prejavil vydaním poverenia. Uviedla, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadny dôvod pre zmenu výkladu citovaných ustanovení, čo sa jej dôvodne javí ako svojvôľa v rozhodovacej činnosti súdu. Argumentácia, že súd je takto oprávnený postupovať kedykoľvek v priebehu konania, podľa jej názoru nezbavuje súd povinnosti zdôvodniť svoje absolútne odlišné stanovisko oproti tomu, ktoré zaujal vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Z napadnutého uznesenia navyše nie je možné zistiť ani len to, prečo súd najprv vydal poverenie bez akýchkoľvek výhrad a následne takéto výhrady mal bez toho, aby sa k jeho postupu vôbec mohla vyjadriť. Poukázala na to, že hypotéza §-u 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu. Exekučný súd pritom nemá právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Uviedla, že posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie, čo vyplýva z §-u 35 a § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s §-om 159 ods. 3 O.s.p. (právoplatný rozhodcovský rozsudok predstavuje res iudicata), z §-u 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní (preskúmanie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom na základe žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku) a oddelením nachádzacieho konania od exekučného konania. V tejto súvislosti poukázala na niektoré časti odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08, z ktorého vyplývajú podmienky, za splnenia ktorých môže exekučný súd zasahovať do právoplatne skončenej veci. Jednou z nich je, že spotrebiteľ využil svoje procesné možnosti priznané zákonom a podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorú je možné o. i. uplatniť z dôvodu popierania platnosti rozhodcovskej doložky, a pri ktorej sú zákonom stanovené lehoty na jej podanie. Pokiaľ ide o rozsah právomoci exekučného súdu konštatovala, že exekučný súd v tomto konaní nevystupuje v pozícii súdu rozhodujúceho v základnom konaní ani v pozícii súdu konajúceho o zrušení rozsudku, ale má konať v rámci právomoci, ktoré mu § 44 Exekučného poriadku určuje. Prezentovala názor, že exekučný súd konal nad rámec svojej právomoci, ak nahradil činnosť povinného svojím postupom ex offo, a tak porušil ústavné pravidlá zakotvené v Ústave SR. Vo vzťahu k rozhodcovskej doložke konštatovala, že z formulácie čl. 18 ods. 18.1 zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že osoba podávajúca žalobu /žalobca/, ktorou môže byť tak veriteľ, ako aj dlžník, sa môže rozhodnúť buď pre konanie pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť riešenia sporov výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania, ale je len alternatívou, v prípade, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Poznamenala, že ak by žalobu podal spotrebiteľ, bol by v procesnej pozícii žalobcu a patrilo by mu právo voľby medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním. Osobitne poukázala na § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, ktorého cieľom je podľa dôvodovej správy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Dôvodová správa uvádza aj to, že § 53 ods. 4 písm. r/ OZ v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Čl. 18 ods. 18.1 zmluvy ho plne rešpektuje a nebráni spotrebiteľovi využiť občianske súdne konanie. Aj keby ho k tomu nútil, nespôsobilo by to neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, ale len tej časti, ktorá by donútenie obsahovala. Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca rozhodol podľa § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nevyhovel, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd náležitým a presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolaniu oprávnenej uvádza, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. V prípade, ak súdny exekútor podal v priebehu exekúcie podnet na preskúmanie exekučného titulu a súd pritom zistí, že exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorého právomoc bola odvodená z neplatnej rozhodcovskej doložky, bol podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Pokiaľ namietala rozsah preskúmavacej činnosti exekučného súdu a konštatovala, že ju prekročil, ak meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje povinného rozhodcovský rozsudok s hmotným právom, odvolací súd poukazuje na to, že je povinnosťou súdu v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu, a teda aj rozhodcovského rozsudku. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 159 O.s.p.. Ustanovenie § 35 z.č. 244/2002 Z.z. obmedzuje účinky rozhodcovského rozsudku len na účastníkov a nie aj na štátne orgány, pretože rozhodcovské rozhodnutie nemožno považovať za akt orgánov verejnej moci. Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť aj otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy resp. rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Podobne Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 24.2.2011, sp.zn. IV. ÚS 55/2011-19 uviedol, že „vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže preskúmavať exekučný titul aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska.“ Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádza v článku 18 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere. Podľa bodu 18.1 týchto dojednaní akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v článku 18.2 tejto Zmluvy o RÚ. Výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto Zmluvy o RÚ spočíva na žalobcovi. Ďalej v bode 18.2.1 je uvedené, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z rozhodcov tam uvedených, a to pred JUDr. Gustávom Retom, JUDr. Jánom Smetanom alebo JUDr. Máriou Mochnáčovou a Mgr. Michalom Krnáčom. V prípade, že postupne alebo naraz nastane situácia, že ani jeden z uvedených rozhodcov nebude môcť prevziať funkciu rozhodcu v sporoch podľa tejto rozhodcovskej doložky, určí náhradného rozhodcu veriteľ. V nadväznosti na vyššie uvedené závery odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď preskúmaval, či predmetná spotrebiteľská zmluva neobsahuje ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko jej praktickým dôsledkom je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamená podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnená už predformulovala v zmluve a na výbere ktorej spotrebitelia nemali žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávnenej. Navyše, rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná, povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy, nakoľko bola spísaná na predtlačenom formulári. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993 a v §-e 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Za zmienku stojí aj zistenie, že napriek vyššie vymenovaným rozhodcom vydal rozhodcovský rozsudok bez ďalšieho Mgr. Erik Končok len so všeobecným konštatovaním, že oprávnená voči nemu vykonala určenie podľa čl. 18 bod 2. Ak by odvolací súd odobril tento postup oprávnenej, mohlo by dôjsť k situácii, že by si takýmto spôsobom sama za nepreskúmateľných podmienok určovala vhodného rozhodcu, s ktorým povinní neboli pri uzatváraní zmluvy vôbec uzrozumení. Posúdenie dohodnutej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve má teda za následok, že táto podmienka je od počiatku absolútne neplatná a preto platí, že strany sa na riešení svojich sporov pred rozhodcovským súdom nedohodli. Absolútna neplatnosť totižto znamená, že na právny úkon sa hľadí, ako keby urobený nebol a tento právny úkon ani nevyvoláva právne následky. Nemožno preto pripustiť výklad obsiahnutý v dôvodovej správe k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dôsledkom vyslovenia neplatnosti rozhodcovskej doložky by ostala zachovaná možnosť prejednať spor pred všeobecným súdom alebo rozhodcovským súdom. Pre takýto záver je nevyhnutná existencia platne uzavretej rozhodcovskej doložky (v zmysle § 3 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní). Pretože súd prvého stupňa rozhodol správne aj o trovách exekúcie, odvolací súd podľa § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané. Rozhodnutie bol prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.