Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/92/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7009201149 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7009201149.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej, členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu Mestský podnik služieb mesta Medzev, Štóska č. 6, Medzev, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD., Južná trieda č. 1, Košice, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o žalobe na preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo 17.6.2009 č. I/223/9949-61816/2009/992517-r, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím podľa § 48 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa 02.03.2009 č. 711/230/2923/09/Sir, ktorým žalobcovi vyrubil podľa § 44 ods.6 písm.b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2003 v sume 5606,02 eur. Rozdiel dane z pridanej hodnoty bol žalobcovi vyrubený na základe vykonanej opakovanej daňovej kontrole, o výsledku ktorej správca dane vyhotovil protokol zo dňa 12.02.2009 č. 711/320/109-1927/2009/Seb. V odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru žalobca namietal bližšie nešpecifikovaný rozpor so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, bližšie neodôvodnenú nepreskúmateľnosť záverov správcu dane pre nedostatok dôvodov, rozpor so závermi odvolacieho orgánu (ktorý v predošlom konaní zrušil a vrátil rozhodnutie z dôvodu, že zistenie a posúdenie skutkového stavu považoval za nepostačujúce a pre nedostatok dôvodov spočívajúcich v neuvedení jednotlivých zdaniteľných plnení, uskutočnením ktorých vznikla daňová povinnosť a neuvedením jednotlivých daňových dokladov a zaviazal správcu dane na doplnenie dokazovania), v súvislosti s vytýkanou absenciou výpočtu koeficientu podľa § 21 zákona č. 511/1992 Zb. žalobca tvrdil, že je povinnosťou správcu dane preukázať neodvedenie dane a nepostačuje iba odkaz na povinnosti platiteľa dane - opak považuje za porušenie zásady na spravodlivý proces, poukázal na výsledky predošlých daňových kontrol za obdobia rokov 2002 a 2003, pri ktorých neboli zistené zákonov, namietal tiež, že v tej istej veci sa vedú dve samostatné konania - nemôže byť vedená daňová kontrola a tiež opakovaná daňová kontrola. Pri zaradení jednotlivých činností medzi podliehajúce zdaneniu žalobca vytýkal správcovi dane, že len všeobecne konštatuje, že charakter poskytovaných služieb alebo z charakteru prijímateľov služieb alebo z charakteru činností nemôže ísť o plnenie zákonných povinností organizáciou bez prepojenia na jednotlivé prípady, v dôsledku čoho považuje rozhodnutie správcu dane za nepreskúmateľné. Napokon poukázal na ustanovenie § 45 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. a tvrdil, že došlo k zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v roku 2006 vydal správca dane dodatočné platobné výmery, ktorými vyrubil rozdiely dane z pridanej hodnoty v zdaňovacích obdobiach I. - IV. štvrťrok 2002 a I. - IV. štvrťrok 2003 na základe výsledkov daňovej kontroly, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z 18.9.2006, ktorý bol žalobcovi doručený 13.10.2006. Na odvolanie žalobcu boli napadnuté dodatočné platobné výmery zrušené a vrátené správcovi dane z dôvodu, že zistenie a posúdenie skutkového stavu odvolací orgán považoval za nepostačujúce, rozhodnutia neboli riadne odôvodnené, pretože správca dane neuviedol konkrétne zdaniteľné plnenia, uskutočnením ktorých vzniká daňová povinnosť a neuviedol doklady, ktoré nespĺňali náležitosti daňových dokladov. Zároveň správcu dane zaviazal, aby opakovanou daňovou kontrolou zabezpečil úplné zistenie skutkového stavu a doplnil dokazovanie. Správca dane vykonal opakovanú daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol zo 04.06.2007, ktorý bol doručené a prerokovaný dňa 06.07.2007. Na podklade výsledkov daňovej kontroly vydal dodatočné platobné výmery za obdobia roku 2002 a 2003, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za obdobie I. - IV. štvrťroka 2002 a 2003. V odvolacom konaní žalovaný dodatočné platobné výmery zrušil z dôvodu, že nedostatočné odôvodnenie a vyhodnotenie dôkazov malo za následok nepreskúmateľnosť týchto dodatočných platobných výmerov a zaviazal správcu dane, aby v ďalšom konaní dôsledne realizoval právny názor odvolacieho orgánu vykonaním dokazovania a zistenia skutkového stavu veci. Správca dane preto vykonal druhú opakovanú daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. - IV. štvrťrok 2003, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z 12.02.2009 a dodatok k nemu z 25.02.2009. Protokol s dodatkom boli so žalobcom prerokované a doručené dňa 25.02.2009. Na podklade tohto protokolu daňovej kontrole bol vydaný dodatočný platobný výmer zo dňa 02.03.2009 č. 711/230/2923/09/Sir, ktorý bol žalovaným rozhodnutím v odvolacom konaní potvrdený. K odvolacím námietkam žalovaný uviedol, že žalobca nepredložil k svojim tvrdeniam ohľadne výkonu výlučne verejnoprospešnej činnosti relevantné dôkazy, čím neuniesol svoje dôkazy a bremeno a nepreukázal oprávnenosť svojej požiadavky na úpravu výsledku rozhodnutia správcu dane. Poukázal tiež na skutočnosť, že na vstupe žalobca odpočítaval daň z prijatých plnení v plnej výške, čím sám deklaroval, že všetky zdaniteľné plnenia prijal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Žalobca výkon činnosti dôsledne nerozlišoval, ani podľa obsahu činností, ani podľa subjektu, pre ktoré boli realizované, obmedzil sa len na tvrdenie, že všetky činnosti sú vykonávané v rámci hlavnej, t.j. verejnoprospešnej činnosti. Tým neopodstatnene klasifikoval časť svojej činnosti ako činnosť nepodliehajúcu dani. Poukazy žalobcu na ustanovenie judikatúry súdov neakceptoval žalovaný z dôvodu, že ide o individuálny daňovo-právny akt a rozhodnutia súdov v iných veciach nie sú preň záväzné. Vyslovil názor, že ak bola v priebehu opakovaných kontrol zistená nesprávna aplikácia hmotnoprávnych predpisov, je povinnosťou správcu dane aj tieto zistenia zohľadniť v priebehu ďalšieho konania, a preto je aj prípadný rozdielny záver v súlade so zákonom. Nepovažoval za opodstatnené tvrdenie žalobcu, že opakovaná kontrola prebiehala súbežne s daňovou kontrolou a konštatoval, že opakované daňové kontroly boli vykonané na podnet odvolacieho orgánu a pri ich výkone žalovaný nezistil žiadne porušenia zákona zo strany správcu dane. Nešlo o preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, ako uvádza žalobca, ide o konanie o riadnych opravných prostriedkoch, ktoré bolo právoplatne skončené právoplatnosťou rozhodnutí a odvolaní. Protokoly z riadnej a opakovanej kontroly neboli zrušené v konaniach o odvolaní, neboli zrušené rozhodnutia správcu dane. Zrušením a vrátením veci sa otvára pôvodné konanie, v ktorom sa pokračuje. Pokiaľ ide o namietaný zánik práva vyrubiť daň podľa § 45 ods.2 zákona č. 511/1991 Zb., poukázal na ustanovenie § 15 ods.13 tohto zákona, v zmysle ktorého sa za úkon smerujúci k vyrubeniu dane považuje doručenie protokolu z 18.09.2006 dňa 13.10.2006, preto nová päťročná lehota na vyrubenie dane začala plynúť od konca roka 2006. Obsah žaloby, ktorá bola podaná v zákonnej lehote, je takmer totožný s odvolaním. Žalobca namieta narušenie právnej istoty účastníka odlišnými postupmi správcu dane v rámci daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie roku 2002, pri ktorej neboli zistené žiadne porušenia zákona. Žalobca tvrdil, že správca sa neriadil dôsledne záväzným názorom odvolacieho orgánu, že uložené dokazovanie nevykonal a žalovaný napriek tomu rozhodnutie potvrdil. Nesúhlasil so záverom správcu dane a žalovaného, že neuniesol dôkaznú povinnosť a tento záver považuje za rozporný s právom na spravodlivý proces. Namietal ďalej nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v tejto súvislosti poukázal na stanovisko MF SR z 02.08.1993, podľa ktorého charakterizovať niektorý druh hospodárskej činnosti ako typické podnikanie nie je možné, a jediným rozlišovacím kritériom je len charakter cieľa a dôvodu činnosti. Týmito otázkami sa podľa žalobcu správne orgány nezaoberali. Opätovne tvrdil, že v tej istej veci sa vedú dve konania, keď je súčasne vedená daňová kontrola a opakovaná daňová kontrola a poukázal na ustanovenie § 15b ods.3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého opakovanou daňovou kontrolou nie je preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku. Žalobca ďalej uviedol, že odôvodnenie rozlíšenia podnikateľských a nepodnikateľských činností v napadnutom rozhodnutí považuje za nedostatočné, pretože ide o všeobecné konštatovanie a bez právneho a skutkového obsahu a bez prepojenia na jednotlivé prípady. Rovnako ako v odvolaní, žalobca tvrdil, že došlo k zániku práva vyrubiť daň. Z týchto dôvodov navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal ho na náhradu trov právneho zastupovania. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04.09.2009 k obsahu žaloby navrhol žalobu zamietnuť a zotrval na dôvodoch svojho rozhodnutia. Uviedol, že podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, majetok obce je možno použiť najmä na verejné účely, na podnikateľskú činnosť a na výkon samosprávy obce. Používaním majetku obce v oblasti podnikania môžu obci vznikať príjmy prostredníctvom subjektov, ktoré zriadila. Žalobca bol založený uznesením Mestského zastupiteľstva Medzev č. 14/1991/1 zo dňa 29.12.1999 a je príspevkovou organizáciou Mesta Medzev napojenou na rozpočet mesta príspevkom každoročne upravovaným. Právnu úpravu postavenie mestského podniku služieb bližšie vymedzuje štatút Mestského podniku služieb mesta Medzev, ktorý umožnil žalobcovi vykonávať okrem verejno-prospešných služieb, ktoré sú hlavným predmetom jeho činnosti a mali by byť zamerané na aktivitu súvisiace s plnením úloh mesta, aj podnikateľské aktivity, ktorými má možnosť dosiahnuť zisk. Mestské zastupiteľstvo mesta Medzev schválilo dňa 20.02.2003 zmeny v článku 3 zakladacej listiny a v článku 2 štatútu žalobcu s účinnosťou od 01.01.2003 už zakotvilo v týchto základných dokumentoch ako podnikateľskú činnosť výrobu, dodávku a predaj tepla a TÚV pre bytové a nebytové priestory (tepelné hospodárstvo) a podnikanie v oblasti nakladania s iným ako nebezpečným odpadom. Žalobca dňa 19.01.2000 podal prihlášku na registráciu na daň z pridanej hodnoty s uvedením predmetu podnikania tepelného hospodárstva. K opodstatnenosti registrácie na DPH predložil živnostenský list z 13.03.2002 č. Žo-2002/06584/00000/6HA, reg. č. 314/2002 o vzniku živnostenského oprávnenia v oblasti nakladania s iným ako nebezpečným odpadom a rozhodnutie o udelení licencie na podnikanie v energetických odvetviach č. 924/2000-220. Správca dane na základe podanej žiadosti zaregistroval žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty od 01.02.2000. Ako registrovaný platiteľ dane z pridanej hodnoty bol žalobca povinný presne odlišovať činnosti vykonávané v súvislosti so základným poslaním - verejnoprospešnou činnosťou a činnosti súvisiace s podnikaním. Žalobca si túto povinnosť nesplnil a väčšinu činností vykonávaných v strediskách 407 - tepelné hospodárstvo, 400 - údržba, 402 - odvoz IFA, 401 - doprava a 409 - odvoz odpadu, ktoré boli predmetom kontroly zameranej na daň z pridanej hodnoty uplatnenej na výstupe za I. štvrťrok 2003 definoval ako verejnoprospešnú činnosť a neuplatnil z nich daň z pridanej hodnoty, považoval ju za nezdaniteľné plnenia. Podľa výsledkov kontroly si žalobca podnikateľskú činnosť zúžil len na dodávku tepla a teplej úžitkovej vody pre odberateľa OSBD Moldava nad Bodvou a odvoz odpadu iným obciam a zriaďovateľovi okrem činnosti vykonávaných traktorom a kontajnerom, ku ktorým si uplatnil daň z pridanej hodnoty. Všetky ostatné činnosti považoval za činnosti vykonávané v rámci hlavnej, teda verejnoprospešnej činnosti, a preto plnenia nezdanil, a to napriek tomu, že napríklad v prípade dodávky tepla a teplej úžitkovej vody pre podnikateľské a iné subjekty, užívateľom obytných domov, OSBD Moldava nad Bodvou, BH Medzev si žalobca v podaných daňových priznaniach za I. - IV. štvrťrok 2003 uplatnil daň za nákup plynu od SPP, nákup tuhých palív a za práce prijaté v súvislosti s plynofikáciou v plnej výške na vstupe, čím deklaroval, že použil prijaté plnenia na svoje uskutočnené zdaniteľné plnenia, pričom uplatnil daň z pridanej hodnoty len k faktúram, ktoré boli vystavené pre odberateľa OSBD Moldava nad Bodvou. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane posúdením obsahu charakteru cieľa, dôvodu činnosti a okruhu subjektov, pre ktoré bola táto činnosť vykonávaná, vychádzajúc pritom zo zakladacej listiny a štatútu žalobcu, rozlíšil činnosti žalobcu vykonávané v strediskách 407 - tepelné hospodárstvo, 400 - údržba, 402 - odvoz IFA a 401 - doprava na činnosti verejnoprospešné, za ktorým účelom bol žalobca zriadený, t.z. činnosti zamerané na plnenie úloh mesta v prospech obyvateľov, nepodliehajúcej zdaneniu a činnosti, ktoré tento účel neplnili a výsledkom ktorých bolo dosiahnutie určitého príjmu. Takéto plnenie uskutočňované v rámci podnikania alebo v činnosti, ktorá súvisí s podnikaním, sa považuje v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 289/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov za zdaniteľné plnenia. Nie je pritom rozhodujúce, na aký účel žalobca tieto prostriedky použil. K žalobným námietkam žalobcu uviedol, že tieto sú totožné s odvolacími námietkami, ktoré nepovažoval za opodstatnené a dôvodné, a s ktorými sa vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane rozsudkom zo dňa 08.04.2010 č.k. 6S/92/2009-37 žalobu zamietol. Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.03.2011 č.k. 6Sžf/24/2010-60 rozsudok krajského súdu zrušil bez preskúmania v merite veci z dôvodu, že súd rozhodol na základe neúplnej spisovej dokumentácie. Vzhľadom na to, že súd preskúmaval štyri rozhodnutia žalovaného v dvoch senátoch, ktoré boli vydané na podklade opakovanej daňovej kontroly DPH za I. - IV. štvrťrok 2003, vyhotovil si kópie z administratívneho spisu, ktoré založil do súdneho spisu ako jeho súčasť, a to živnostenský list č. listu 7, rozhodnutie o udelení licencie na podnikanie v energetických odvetviach č. listu 8, protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie I. - IV. štvrťrok 2002 a I. - IV. štvrťrok 2003 z 18.09.2006 č. 711/320/526-21153/06/Pet č. listu 22 - 28, zápisnica o ústnom pojednávaní z 13.10.2006, predmetom ktorého bolo záverečné prerokovanie protokolu. Súd po zadovážení administratívneho spisu podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, rozhodnutie správcu dane, oboznámil sa s administratívnym spisom žalovaného, a z neho najmä protokolom o opakovanej daňovej kontrole zo dňa 12.02.2009 č. 711/320/1927/2009/ Seb, živnostenským listom č. 314/2002 zo dňa 13.03.2002, podľa ktorého je žalobca oprávnený vykonávať ohlasovanú živnosť podnikanie v oblasti nakladania s iným ako nebezpečným odpadom so vznikom živnostenského oprávnenia z 27.02.2002, s rozhodnutím Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 17.05.2000 o udelení licencie č. 2000 P 0577 na podnikanie v energetických odvetviach, a to s predmetom podnikania výroba tepla, rozvod tepla, zakladacou listinou organizácie Mestský podnik služieb mesta Medzev z 29.12.1999, štatútom organizácie z 29.12.1999, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2000, z ktorého vyplýva, že žalobca v rámci svojich možností je oprávnený vykonávať podnikateľské aktivity za účelom zníženia potreby dotácií mesta a výpisom z uznesenia mestského zastupiteľstva zo dňa 20.02.2003 v Medzeve, ktorým Mestské zastupiteľstvo mesta Medzev s účinnosťou od 01.04.2003 schválilo zmenu znenia článku 3 zakladacej listiny Mestského podniku mesta Medzev tak, že rozlišuje hlavný predmet činnosti (vymenované verejnoprospešné činnosti a správa mestských bytov a nebytových priestorov) a podnikateľskú činnosť - výroba, dodávka a predaj tepla a TÚV pre bytové a nebytové priestory (tepelné hospodárstvo a podnikanie v oblasti nakladania s iným ako nebezpečným odpadom) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 2 ods.1 zákona č. 2 ods.1 zákona č. 289/1995 Zb. o DPH v znení účinnom do 31.12.2003 zdaniteľným plnením je: a) dodanie tovaru, pri ktorom dochádza ku zmene vlastníckeho práva k tovaru alebo k prevodu správy tovaru, b) poskytovanie služieb. Zdaniteľným plnením podľa odseku 1 je plnenie uskutočňované v rámci podnikania alebo v rámci činnosti, ktorá súvisí s podnikaním; činnosť súvisiaca s podnikaním je činnosť vykonávaná príležitostne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, z ktorej podnikateľ dosahuje príjem alebo ktorou sa inak dá príjem dosiahnuť (§ 2 ods.2 písm.a) citovaného zákona). Osobou podliehajúcou dane je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá uskutočňuje zdaniteľné plnenie podľa odsekov 1 a 2 (§ 2 ods.5 citovaného zákona). Podľa § 14 ods.1 citovaného zákona daňová povinnosť vzniká platiteľom dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 20 ods.1 citovaného zákona platiteľ môže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení: a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14, b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39, c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods.2 písm.a). Podľa § 20 ods.3 citovaného zákona platiteľ príjmov zdaniteľné plnenie na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, pri ktorých môže odpočítať daň podľa odseku 1, a súčasne aj na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení oslobodených od dane podľa § 26, je povinný postupovať podľa § 21 aj v prípade, ak pri prijatí zdaniteľného plnenia nevie určiť, či prijaté zdaniteľné plnenie použije na uskutočnenie zdaniteľných plnení, pri ktorých môže odpočítať daň podľa odseku 1, alebo na uskutočnenie zdaniteľných plnení oslobodených od dane podľa § 26 (§ 20 ods.3 citovaného zákona). Ak platiteľ príjmu zdaniteľné plnenie, pri ktorej je určené čiastočne na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení a čiastočne na výkon činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami, za daň na vstupe sa považuje daň uplatnená na prijaté zdaniteľné plnenie, znížená pomerne podľa rozsahu použitia prijatého zdaniteľného plnenia; pomer platiteľ určí najmä podľa pracovných hodín, obratu, zisku a počtu zamestnancov vzťahujúcich sa na uskutočnenie zdaniteľných plnení a na výkon činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami. Ak platiteľ nevie určiť rozsah použitia prijatého zdaniteľného plnenia na výkon činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami, nemôže odpočítať daň (§ 20 ods.4 citovaného zákona). Podľa § 2 ods.6 zákona č. 511/1992 Z.z. v znení neskorších predpisov pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu, alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 15 ods.1 veta 1. zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Podľa § 15 ods.13 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods.6) je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode a výške dane (§ 29 ods.5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode a výške dane (§ 29 ods.5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť dodávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode a výške dane (§ 29 ods.5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods.2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie alebo rozdielu dane (§ 45 ods.2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly. Podľa § 15b ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie daňová kontrola u daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná: a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním alebo dodatočným hlásením, b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane podľa osobitného zákona, c) na podnet ministerstva, daňové riaditeľstva alebo colného riaditeľstva. Opakovanou daňovou kontrolou nie je: a) preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch, alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch, b) daňová kontrola na základe žiadosti orgánov činných v trestnom konaní (§ 15b ods.3 citovaného zákona). Podľa § 29 ods.8 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 45 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynie 5- ročná lehota znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do 10 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane (§ 45 ods.2 citovaného zákona). Súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí a na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný ako aj správca dane postupoval podľa citovaných ustanovení zákonov, preto žalobné námietky žalobcu súd nepovažuje za opodstatnené z týchto dôvodov: Námietka narušenia právnej istoty účastníka konania odlišným postupom správcu dane oproti predchádzajúcim kontrolám za obdobie roku 2002, kedy bol žalobcovi vrátený nadmerný odpočet, nie je dôvodná, pretože s účinnosťou od 01.04.2003 došlo k zmene v štatúte a zakladacej listiny žalobcu pokiaľ ide o vymedzenie jeho činnosti tak, že vykonáva verejnoprospešnú činnosť ako hlavný predmet a podnikateľskú činnosť, na ktorú je oprávnený živnostenským listom a licenciou. Súd považuje za správny názor žalovaného, že plnenia poskytované v rámci podnikateľskej činnosti sú zdaniteľnými plneniami podľa § 2 ods.1 a 2 zákona č. 289/1995 Zb. o DPH. Pokiaľ ide o vymedzenie podnikateľskej činnosti zákon o DPH odkazuje na ustanovenie § 2 Obchodného zákonníka, kde v odseku 1 je zakotvené, že podnikaním je sústavná činnosť podnikateľa vykonávaná samostatne vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a v odseku 2 je uvedené, že podnikateľom podľa tohto zákona je osoba podnikajúca na základe živnostenského alebo iného oprávnenia podľa osobitných predpisov. Zároveň podľa § 2 ods.2 písm.a) zákona o DPH je zdaniteľným plnením aj plnenie uskutočnené v rámci činnosti súvisiacej s podnikaním, ktorú definuje ako činnosť vykonávanú príležitostne podnikateľom vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť, z ktorej podnikateľ dosahuje príjem alebo ktorou sa dá inak príjem dosiahnuť. Na základe týchto definícií sa dá rozlíšiť medzi podnikateľskou činnosťou žalobcu - plnenia v rámci tepelného hospodárstva a nakladania s odpadmi, na ktoré je oprávnený živnostenským listom a licenciou v MHSR, a to bez ohľadu na povahu subjektu, ktorým je toto plnenie poskytované. Vzhľadom na to, že došlo k zmene vo vymedzení činnosti žalobcu, kde sa výslovne odčlenila podnikateľská činnosť od verejnoprospešnej, s účinnosťou od 01.04.2003, námietka žalobcu o odlišnom postupe v daňových konaniach za predošlé obdobia je irelevantná. Odlišný postup súvisí so zmenou štatútu žalobcu a na túto zmenu musel byť braný zreteľ. Právna istota účastníka spočívajúca na nesprávnom postupe správcu dane pri predošlých kontrolách nemôže mať prednosť pred potrebou odstránenia následne zistených nesprávností, napríklad jej hmotného práva v nasledujúcich obdobiach. Námietka žalobcu, že správca dane sa neriadil dôsledne právnym názorom odvolacieho orgánu, je všeobecná, a navyše nemá žiadne opodstatnenie. Správca dane vykonal dve opakované daňové kontroly u žalobcu na základe podnetu odvolacieho orgánu za účelom zistenia skutkového stavu veci, tento bol vedený v rozhodnutí s uvedením jednotlivých účtovných prípadov, opisom porušení zákona, uvedením dôkazov k nim a ich vyhodnotením na takmer 30 stranách. Naviac, žalovaný považoval realizáciu svojho záväzného právneho názoru za dostatočnú. Súd nepovažuje za dôvodný ani nesúhlas žalobcu so záverom žalovaného, že nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorý považuje za rozporný s právom na spravodlivý proces a jeho námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, keď v tejto súvislosti poukázal na stanovisko Ministerstva financií SR z 02.08.1993, podľa ktorého charakterizovanie niektorých druhov hospodárskej činnosti ako typické podnikanie nie je možné a jediným rozlišovacím kritériom je len charakter cieľa a dôvodu činnosti, pričom týmto otázkam sa podľa tvrdenia žalobcu správne orgány nezaoberali. Súd rovnako ako žalovaný je toho názoru, že žalovaný dostatočným spôsobom nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, keďže ani na opakovanú výzvu správcu dane žalobca nešpecifikoval, ktoré činnosti považuje za podnikanie a ktoré za verejnoprospešnú činnosť. Zotrval na tvrdení, že všetky činnosti sú verejnoprospešného charakteru, a teda nepodliehajú zdaneniu. Toto tvrdenie žalovaný presvedčivo vyvrátil aplikáciou ustanovenia § 2 zákona o DPH v kontexte s ustanovením § 2 Obchodného zákonníka. V žalobe sa žalobca obmedzil na konštatovanie, že takáto klasifikácia závisí od účelu a cieľa poskytovania služby. Toto tvrdenie však neodporuje zisteniam žalovaného, ktorý hodnotil jednotlivé plnenia podľa ich charakteru, či ide o podnikateľskú alebo verejnoprospešnú činnosť a tiež podľa subjektov, ktoré verejnoprospešné služby prijímali. Žalobná námietka žalobcu, že v tej istej veci sa vedú dve konania, keď je súčasne vedená daňová kontrola a opakovaná daňová kontrola, je v rozpore s ustanovením § 15 ods.13 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je daňová kontrola ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Daňová kontrola je teda ukončená ešte pred vydaním rozhodnutia správcu dane vo vyrubovacom konaní. Preto opakovaná daňová kontrola, ktorá bola začatá na pokyn žalovaného ako odvolacieho orgánu, nemôže prebiehať súčasne s daňovou kontrolou, ktorá už ukončená zákonným spôsobom. V danom prípade nešlo o preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, pretože konanie o odvolaní bolo ukončené doručením rozhodnutia odvolacieho orgánu všetkým účastníkom a opakovaná daňová kontrola bola vykonaná až ako realizácia právneho názoru odvolacieho orgánu vysloveného v rozhodnutí o zrušení a vrátení veci, teda po jeho právoplatnosti, ktorým sa konanie o riadnom opravnom prostriedku skončilo. Napokon ani námietka žalobcu, že došlo k zániku práva vyrubiť daň, nie je dôvodná, žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal na ustanovenie § 15 ods.13 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého doručenie protokolu o daňovej kontrole sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie rozdielu dane. V kontexte s ustanovením § 45 ods.2 potom v danom prípade lehota 5 rokov plynie znova od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o úkone smerujúcom na vyrubenie dane začala plynúť od konca roka 2006, keďže protokol o výsledku daňovej kontroly bol žalobcovi doručený 18.09.2006. Neuplynula ani objektívna lehota na vyrubenie dane, ktorá je 10-ročná od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť, ktorá je 10 rokov od konca roka, v ktorej vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Z týchto dôvodov súd považuje žalobu za nedôvodnú, a preto ju podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol. Žalobcovi súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože v konaní nemal úspech (§ 250k ods.1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.