Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/15/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200436 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7013200436.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľov : 1/ K. G. B., U.. XX.XX.XXXX, Š. D. E., D. F. D. H. Q. : S. F., E., t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., R. XX, E., Slovenská republika, 2/ N. I., U.. X.X.XXXX, Š. D. Y., D. F. D. H. Q. : K., Y., t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., R. XX, E., Slovenská republika, 3/ F. K. G., U.. X.X.XXXX, Š. D. Y., D. F. D. H. Q. : F., Y., t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., R. XX E., Slovenská republika, 4/ I. G. N., U.. XX.X.XXXX, Š. D. Y., D. F. D. H. Q. : K., Y., t.č. umiestnený v Útvare policajného zboru pre cudzincov E., R. XX, E., Slovenská republika, 5/ F. T., U.. X.X.XXXX, Š. D. Y., D. F. D. H. Q. : K. L., Y., t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., R. XX, E., Slovenská republika, 6/ G. G. C., U.. X.XX.XXXX, Š. D. E., D. F. D. H. Q. : X. S., E., t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., R. XX, E., Slovenská republika, všetci navrhovatelia 1/ až 6/ zastúpení: Centrum právnej pomoci so sídlom: Námestie slobody 12, Bratislava, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, právne zastupovanie preberá: Mgr. Martina Sukovská, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Podhoroď, Podhoroď, o preskúmanie rozhodnutí odporcu č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-003/2013 zo dňa 21.3.2013, č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-005/2013 zo dňa 21.3.2013, č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-007/2013 zo dňa 21.3.2013, č.p. :PPZ-HCP-SO10-69-008/2013 zo dňa 21.3.2013, č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-006/2013 zo dňa 21.3.2013, č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-004/2013 zo dňa 21.3.2013, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutia odporcu č. p.: PPZ-HCP-SO10-69-003/2013 zo dňa 21.3.2013, č. p.: PPZ- HCP-SO10-69-005/2013 zo dňa 21.3.2013, č. p.: PPZ-HCP-SO10-69-007/2013 zo dňa 21.3.2013, č. p.: PPZ-HCP-SO10-69-008/2013 zo dňa 21.3.2013, č. p.: PPZ-HCP-SO10-69-006/2013 zo dňa 21.3.2013, č. p.: PPZ-HCP-SO10-69-004/2013 zo dňa 21.3.2013. Navrhovateľom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporcu, vydaným pod č. p.: PPZ-HCP-SO10-69-003/2013 zo dňa 21.3.2013, odporca, ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods.1 zákona č.404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa - K. G. B. (G.), U.. XX.XX.XXXX, F. R. E., podľa ust. § 88 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia v zmysle dohody medzi Európskym spoločenstvom a Z. o readmisii osôb, nakoľko neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Z. na územie Slovenskej republiky. Umiestnený bol podľa ust. § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov E. na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 21. augusta 2013. Dôvodom zaistenia bola skutočnosť, že navrhovateľ dňa 21.3.2013 v čase o 03.45 hod. bol kontrolovaný hliadkou OHK PZ D. v obci B., okres E., služobný obvod OHK PZ D. a v zmysle § 18 ods.3, 4 zákona č.171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov bol predvedený na OHK PZ D. za účelom zistenia totožnosti, pretože nemohol hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti, a nemal pri sebe žiadne doklady. Šetrením príslušníkov OHK PZ D. bolo zistené, že účastník konania neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Z. do Slovenskej republiky, ako je vyššie uvedené. Na základe napadnutého rozhodnutia č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-005/2013 zo dňa 21.3.2013 bol zaistený ďalší navrhovateľ - N. I. (G.), U.. X.X.XXXX, F. D. Y., z tých istých dôvodov (§ 88 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov a premiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov E., najviac do 21. augusta 2013. Uvedený navrhovateľ dňa 21.3.2013 v čase o 04.15 hod. bol kontrolovaný hliadkou OHK PZ D. v obci B., okres E., služobný obvod OHK PZ D. a v zmysle § 18 ods.3, 4 zákona o policajnom zbore bol predvedený na OHK PZ D. za účelom zistenia totožnosti, pretože nemohol hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti, a nemal pri sebe žiadne doklady. Šetrením príslušníkov OHK PZ D. bolo zistené, že účastník konania neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Z. do Slovenskej republiky dňa 21.3.2013, ako je vyššie uvedené. Napadnutým rozhodnutím č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-007/2013 zo dňa 21.3.2013, bol zaistený ďalší navrhovateľ - F. K. G. (G.), U.. X.X.XXXX, F. R. Y., podľa ust. § 88 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov a premiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov E., najviac do 28. augusta 2013, podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov. Dôvodom zaistenia bola skutočnosť, že uvedený navrhovateľ dňa 21.3.2013 v čase o 04.15 hod. bol kontrolovaný hliadkou OHK PZ D. v obci B., okres E., služobný obvod OHK PZ D. a v zmysle § 18 ods.3, 4 zákona o policajnom zbore predvedený na OHK PZ D. za účelom zistenia totožnosti, pretože nemohol hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti, a nemal pri sebe žiadne doklady. Šetrením príslušníkov OHK PZ D. bolo zistené, že účastník konania neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Z. do Slovenskej republiky dňa 21.3.2013. Napadnutým rozhodnutím č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-008/2013 zo dňa 21.3.2013, bol zaistený účastník konania - I. G. N. (G.), U.. XX.X.XXXX, F. R. Y.. S poukazom na ust. § 88 ods.1 písm.d/ a prevezený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov E. (§ 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov), najviac do 21. augusta 2013. Dôvodom zaistenia bola skutočnosť, že dňa 21.3.2013 v čase o 04.15 hod. bol kontrolovaný hliadkou OHK PZ D. v obci B., okres E., služobný obvod OHK PZ D. a podľa § 18 ods.3, 4 zákona o policajnom zbore bol predvedený na OHK PZ D. za účelom zistenia totožnosti, pretože nemohol hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti, a nemal pri sebe žiadne doklady. Šetrením príslušníkov OHK PZ D. bolo zistené, že účastník konania neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Z. do Slovenskej republiky, ako je vyššie uvedené. Rozhodnutím č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-006/2013 zo dňa 21.3.2013, bol zaistený účastník konania - F. T. (G.), U.. X.X.XXXX, F. R. Y., z tých istých dôvodov ako je vyššie uvedené (§ 88 ods.1 písm.d/, § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov) a premiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov E., najviac do 21. augusta 2018. Navrhovateľ bol kontrolovaný hliadkou OHK PZ D. v obci B., okres E., dňa 21.3.2013 o 04.15 hod. a tento účastník konania nemal pri sebe tak isto žiadne doklady, ktoré by preukázali jeho totožnosť. Rozhodnutím č.p. : PPZ-HCP-SO10-69-004/2013 zo dňa 21.3.2013, bol zaistený účastník konania - G. G. C. (G.), U.. X.XX.XXXX, F. R. E.. Podľa ust. § 88 ods.1 písm.d/, a premiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov E., na čas nevyhnutný, najviac do 21. augusta 2013 (§ 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov). Dôvodom zaistenia bola skutočnosť, že účastník konania pri kontrole dňa 21.3.2013 o 03.45 hod. nevedel preukázať svoju totožnosť hliadke, ktorá ho kontrolovala v obci B., okres E., služobný obvod OHK PZ D.. Šetrením bolo zistené, že uvedený účastník neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Z. do Slovenskej republiky, ako je vyššie uvedené. Odporca poukázal na článok 3 ods.1 Schengenského dohovoru v nadväznosti na článok 19 ods.1 a článok 21 ods.1, 2. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania s poukazom na § 2 ods.1 písm.g/ zákona o pobyte cudzincov, na území Slovenskej republiky neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného prechodu a zároveň sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, pričom tento vstup cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, zákon o pobyte cudzincov alebo osobitný predpis. Týmto svojim konaním porušil ust. článku 4 ods.1, článku 5 ods.1 písm.a/, b/ Nariadenia Rady ES č.562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 116 ods.1 písm.a/ a § 118 ods.1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov. Pri rozhodovaní, či je zaistenie účastníka konania nevyhnutné a či zaistenie zodpovedá cieľom, ktoré sa ním sledujú, správny orgán vychádzal aj zo záverov Výkonného výboru ÚNHCR (EXCOM) a dospel k záveru, že zaistenie je nevyhnutné, nakoľko totožnosť účastníka je nejasná a nemožno ju náležite overiť z dôvodu absencie cestovných dokladov. Správny orgán preskúmal všetky dôležité skutočnosti a mal za to, že vrátením účastníka konania na územie Z. podľa readmisnej dohody mu nehrozí mučenie, kruté neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine, čo je potvrdené aj v zápisnici. Taktiež účastník konania vo svojej výpovedi neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by ho neumožňovali vrátiť na územie Z.. Samotný základ pre začiatok konania o vrátení podľa readmisnej dohody z územia Slovenskej republiky je pracovné stretnutie zástupcov hraničných splnomocnencov Z. a Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 21.3.2013 pri HZ 138. V zápisnici zo stretnutia č.p.: PPZ-HCP-SO-10-7-010/2013 je uvedené, že strany potvrdzujú nedovolené prekročenie štátnej hranice z Z. do Slovenskej republiky, čím Z. potvrdila, že účastníka konania prijme na svoje územie. Správny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení riadil Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl. V samotnom Dohovore v článku 5 ods.1 písm.f/ je uvedené, že je prípustné: „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolanému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konania o vyhostenie alebo vydanie“. Podľa článku 2 písm.c/ smernice sa žiadateľom o azyl rozumie štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá podala žiadosť o azyl, v súvislosti s ktorou zatiaľ nebolo prijaté právoplatné rozhodnutie. Navrhovateľa správny orgán nepovažoval za žiadateľa o azyl a OHK PZ Podhoroď nie je podľa § 3 ods.2 zákona o azyle príslušným na prijatie vyhlásenia. Podľa čl. 7 ods.3 Smernice, ak sa ukáže, že je to potrebné, napríklad z právnych dôvodov alebo z dôvodov verejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym právom. Takýmto právnym dôvodom je podľa názoru správneho orgánu aj výkon readmisie v zmysle readmisnej dohody. Podľa čl. 18 Charty základných práv Európskej únie, právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28.7.1951 a Protokolu z 31.1.1967, týkajúcich sa postavenia utečencov a v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie. Správny orgán mal za to, že samotným zaistením účastníka konania mu nebolo odopreté právo požiadať o azyl, práve naopak, bol poučený o tom, ktorý útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia o azyle. Správny orgán vychádzal tiež zo skutočností, že Z. možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, v ktorej by život alebo sloboda účastníka konania nebola ohrozená, nakoľko sa Z. ratifikovaním readmisnej dohody zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd, pričom sa zdôrazňuje, že touto dohodou nie sú dotknuté práva a povinnosti Spoločenstva, členských štátov Európskej únie a Z. vyplývajúce zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv zo dňa 10.12.1948 a z medzinárodných právnych predpisov, najmä z Európskeho dohovoru zo dňa 4.11.1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd z Dohovoru o postavení utečencov zo dňa 28.7.1951, z Protokolu o postavení utečencov zo dňa 31.1.1967, z medzinárodného dohovoru Organizácie Spojených národov o občianskych a politických právach zo dňa 19.12.1966 a z medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb. Súčasne poukázal na článok 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, v ktorom je uvedené, že právo žiadať o azyl sa stalo uznaným základným ľudským právom. Aj v tomto prípade účastníkovi konania jeho umiestnením do ÚPZC E. toto právo odopreté nebolo, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.8Sža/52/2008, rozhodnutia Ústavného súdu: sp.zn.: II.ÚS 76/02, IV. ÚS 171/03, I. ÚS 79/93, nález Ústavného súdu SR sp.zn.: II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Pri posudzovaní doby zaistenia sa správny orgán riadil aj informáciami, ktoré k dĺžke azylového konania poskytol migračný úrad, ktorý uviedol, že azylové konanie u štátnych príslušníkov E. trvá spravidla 4 až 5 mesiacov. Správny orgán tiež poukázal na ust. § 90 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je povinný skúmať po celú dobu zaistenia, či trvá účel zaistenia. Dôvody napadnutých rozhodnutí vo všetkých šiestich prípadoch sú totožné, rozdiel je iba v tom, že správne orgány uvádzali v niektorých prípadoch - u E., že nemali žiadne finančné prostriedky až na výnimku (K. G. B.), ktorý do zápisnice z výsluchu uviedol, že má k dispozícii 3500 USD za účelom získania cestovného pasu na území Poľskej republiky, až na malé finančné čiastky od 70 Eur do 280 Eur. Proti vyššie uvedeným rozhodnutiam podal opravný prostriedok právny zástupca navrhovateľov - Centrum právnej pomoci, Bratislava, prostredníctvom kancelárie v Košiciach. Dôvody boli nasledovné: - odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu. - zaistenie navrhovateľa je neúčelné a neefektívne (článok 5 ods.1 písm.f/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudok Najvyššieho súdu SR 9Sža/23/2010, nález Ústavného súdu SR sp.zn.: II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, - odporca má povinnosť skúmať efektívnosť a účelnosť zaistenia navrhovateľov, - prezumpcia proti zaisteniu spočíva v tom, že správny orgán mal skúmať aj iné alternatívy, napr. monitorovacie mechanizmy, existencia špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre žiadateľov o azyl, - odporca nesprávne aplikoval na vec rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 10Sza 7/2012, - navrhovatelia požiadali o udelenie azylu na nepríslušnom Policajnom útvare po vstupe na územie Slovenskej republiky, ešte v priebehu konania o zaistení, pred vydaním rozhodnutia o zaistení, Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. V ďalších dôvodoch opravného prostriedku v prevažnej časti sa Centrum právnej pomoci zaoberá s udeľovaním azylu a s príslušnou literatúrou, ako aj právnymi normami, ktoré k nej prináležia. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia podľa ust. § 250l a nasl. O.s.p. po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu odporcu zistil, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný. Žalobca v opravnom prostriedku namietal, že rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu: - odporca neskúmal či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, - žalobca požiadal o azyl v priebehu správneho konania pred vydaním rozhodnutia, pričom odporca v prejednávanom prípade vec nesprávne právne posúdil aj pri aplikovaní ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 čl.31 Dohovoru, - odporca neuplatnil iné mechanizmy, ktoré spočívajú podľa názoru žalobcu v existencii špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre žiadateľov o azyl a pod. - odporca nesprávne aplikoval rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sza 7/2012, - lehota stanovená na zaistenie do 21.8.2013 nezodpovedá požiadavke odovzdať navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody „bezodkladne“, - odporca dostatočne neodôvodnil ani reálnosť vrátenia navrhovateľa na územie Z., ani dĺžku stanovenej doby zaistenia. Z administratívneho spisu odporcu súd mal zistené, že dňa 21.3.2013 v zápisnici navrhovatelia uviedli, že prekročili hranice z územia Z. na Slovenskú republiku nelegálne. Navrhovatelia boli zaistení z dôvodov, že nevedeli preukázať svoju totožnosť, mali pri sebe málo finančných prostriedkov. Z administratívneho spisu každého zaistenca vyplýva, že vycestovali z krajiny pôvodu cez Sudán, Dubaj, Etiópiu do Moskvy, kde sa tiež nelegálne zdržiavali a potom prechádzali postupne cez Poľsko, Ukrajinu, všetci prejavili vôľu požiadať o azyl. Dôvod, prečo prechádzali cez rôzne hraničné prechody a za akým účelom, vysvetľuje zápisnica o podaní vysvetlenia zo dňa 21.3.2013 č.p: PPZ-HCP-SO-10-81-004/2013, č.p: PPZ-HCP-SO10-83-005/2013, č.p: PPZ-HCP- SO10-85-008/2013, č.p: PPZ-HCP-SO10-80-005/2013, č.p: PPZ-HCP-SO10-84-004/2013 a č.p: PPZ- HCP-SO10-82-004/2013. Zaistenci zhodne prehlásili, že v Y.B.F. sa obávajú o svoj život a v E. sú prenasledovaní, chcú žiť v bezpečnej krajine, na území Slovenskej republiky nemajú žiadnych rodinných príslušníkov a na Z. im nehrozí žiadne prenasledovanie ani diskriminácia. Z výpovedí ďalej vyplynulo, že išlo o prevádzanie týchto cudzích štátnych príslušníkov nezistenou osobou zo E. a ďalších platených prevádzačov. Podľa ust. § 88 ods.1 zákona o pobyte cudzincov (zákon č.404/2011 Z.z.) ustanovuje, že policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c/ na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, alebo d/ na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky, alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Podľa ust. § 88 ods.3, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. V opravnom prostriedku navrhovateľ poukazuje na zákony o azyle, ako aj na nadnárodné akty, ktoré spočívajú v dohovoroch medzi členskými štátmi vzťahujúce sa na utečencov, najmú článok 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. V tejto súvislosti navrhovatelia majú možnosť v konaní o azyle namietať skutočnosti, teda konkrétne dôvody úteku. Nebola daná prekážka z dôvodu žiadosti o udelenie azylu na prepustenie týchto navrhovateľov zo zaistenia, uvedené neumožňuje ust. § 88 ods.3. V azylovom konaní je potrebné vyhodnotiť prejav vôle navrhovateľov ich tvrdenia úteku z politických dôvodov a v tomto konaní je potrebné si zadovážiť dôkazy. Pokiaľ ide o zaistenie, v tomto prípade príslušný policajný orgán konal v súlade s platnou právnou úpravou, pretože navrhovateľ nemal pri sebe žiadne doklady, ani sa nevedel preukázať žiadnou identitou. Na základe rozhodnutia Rady 2007/839/ES zo dňa 29.11.2007 o uzavretí dohody medzi Európskym spoločenstvom a Z. o readmisii osôb (Ú.V.EÚ L332, 18.12.2007), žalovaný správny orgán správne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ak boli navrhovatelia zadržaní medzi hranicami Z. - Slovenská republika, je dôvodné uvedených navrhovateľov vrátiť na toto územie v zmysle readmisnej dohody. Podľa ust. § 88 ods.4 citovaného zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia, najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. Podľa ust. § 88 ods.6 citovaného zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní orgánom susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy (readmisná dohoda), môže byť umiestnený na policajnom útvare po dobu najviac 7 dní od zaistenia. Podľa ust. § 90 ods.1 písm.d/ citovaného zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že je v kompetencii policajného útvaru dôvod zaistenia predĺžiť alebo skrátiť, ako náhle nastanú dôvody, pre ktoré zaistenec prestal spĺňať podmienky zaistenia, zo zákonných dôvodov policajný útvar zaistenca prepustí, bez ohľadu na to ako pôvodne rozhodol vo svojom rozhodnutí o zaistení. Prepustiť zaistenca bez zbytočného odkladu je možné iba v prípadoch stanovených v zákone podľa ust. § 90 ods.2 písm.b/ 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe právoplatného rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods.10, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil zaistený peňažnú záruku na účet policajného zboru. Súd sa nestotožňuje s názorom zástupcu navrhovateľa, že v danom prípade správny orgán pochybil, keď dĺžku zaistenia stanovil do 21.8.2013, vzhľadom na citáciu zákonných ustanovení, na základe ktorých je nepochybne preukázané, že kým sa neuskutoční azylové konanie a všetky dôkazné prostriedky nebudú vyhodnotené v súlade s platnou právnou úpravou, nie je možné konštatovať, že nebola splnená zákonná podmienka podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov. Zaistenec nemôže byť zaistený bezdôvodne, ale iba na čas nevyhnutný, čo odporca aj zdôvodnil. K citovaným nadnárodným aktom, ktoré boli obsahom opravného prostriedku, súd dodáva, že uvedenými nadnárodnými aktami je navrhovateľ chránený, ale iba v rozsahu, v akom sa dokáže jeho skutočný dôvod úteku, v tomto prípade zo E., Y.. Skutočné dôvody úteku navrhovateľov v tomto konaní preukázané neboli, a preto nie je možné k nim zaujať ani právne relevantné stanovisko. Navrhovatelia v čase konania o zaistení mali iba snahu požiadať o azyl, ale či požiadali, nebolo v konaní protokolované. Navrhovatelia boli riadne poučení, že v ďalšom konaní sa bude postupovať podľa zákona o azyle, preto neobstojí tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa, že odporca takto nepostupoval. Podľa ust. § 157 ods.2 O.s.p., súd uvedie podstatné odôvodnenie rozsudku, na základe ktorých dospel k záveru a korešpondujú s výrokom rozhodnutia súdu. Súčasne uvedie aj poradie, v akom by mali byť v odôvodnení rozsudku tieto dôvody premietnuté. V odôvodnení rozsudku súd musí stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ rozhodnutia. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie ÚS SR č.III.ÚS 115/03 č.313/2003). Z uvedeného pohľadu súd nepovažoval za potrebné zachádzať do medzinárodných aktov, ktoré právny zástupca navrhovateľov uvádzal v opravnom prostriedku, pretože v danom prípade bol rozhodujúcim právnym aktom iba dohovor, na základe ktorého boli navrhovatelia aj posudzovaní pri vydávaní z územia Slovenskej republiky na Z. podľa readmisnej dohody v citovanom odôvodnení tohto rozsudku. Novelizovaný zákon o pobyte cudzincov, ktorý vstúpi do účinnosti od 1.5.2013, rieši zaistenie pragmaticky a účinnejšie. Podľa ust. § 250q ods.2 prvá veta O.s.p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie, súd rozhodnutie odporcu potvrdil, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by odporca konal nezákonným spôsobom a malo by za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250l ods.2, 250k ods.1 O.s.p.. Navrhovateľ nebol v konaní úspešný, odporcovi trovy konania nevznikli, resp. obidvom účastníkom v tomto konania trovy konania nevznikli, preto im súd právo na náhradu trov nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.