Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Sp/21/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201208 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7013201208.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: F. Z., Q.. XX.XX.XXXX, Š. R. G., W. Č. I. T. Ú. R. M. R. O., U. XX, XXX XX Y., zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária X., J. XX, XXX XX X., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Y., K. F. X. R.É. M. W. XX, XXX XX, o preskúmanie rozhodnutia Č. PPZ-HCP-SO19-81-002/2013 zo dňa 05.08.2013 o zaistení, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 05.08.2013 č. PPZ- HCP-SO19-81-002/2013 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie. N a r i a ď u j e , aby bol F. Z. (J.), nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G., toho času umiestnený v Ú. R. M. R. O. T. Y., U. XX, XXX XX Y., Slovenská republika, bezodkladne p r e p u s t e n ý zo zaistenia. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím Č. PPZ-HCP-SO19-81-002/2013 zo dňa 05.08.2013 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) s poukázaním na § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO19-80-002/2013 zaistil dňom 05.08.2013 v čase o 16:00 hod. F. Z., nar. XX.XX.XXXX, J., G. a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 04.12.2013. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 04.08.2013 v čase o 17:45 hod. bol účastník konania kontrolovaný hliadkou OHK PZ W. v súčinnosti s OHK PZ I.. Nemal pri sebe žiadne doklady totožnosti a bolo zistené, že sa na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) zdržiava neoprávnene. Svojim konaním porušil ustanovenie článku 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a zistil, že tento nemá finančné prostriedky, resp. len 20 Eur a 10 USD a nemá na území SR žiadne rodinné väzby. Správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, zákona o pobyte cudzincov v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa článku 3 a 8 a konštatoval, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania. Vychádzal z vyjadrenia účastníka konania v zápisnici o podaní vysvetlenia, kde neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný alebo rodinný život a neuviedol, že by mu v krajine pôvodu hrozilo mučenie a bol by podrobený neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Odporca vo svojom rozhodnutí poukázal na ustanovenie § 83 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov s tým, že v zmysle § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení policajný útvar zabezpečí, nakoľko v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie. Poukázal tiež na vylúčenie odkladného účinku rozhodnutia o administratívnom vyhostení a na dôvody takéhoto postupu. Na základe uvedených skutočností správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníka konania je v súlade s § 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odporca za samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR považoval existenciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR č. PPZ-HCP-SO19-80-002/2013 zo dňa 05.08.2013. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ F. Z. prostredníctvom splnomocnenca - Centra právnej pomoci, kancelária Košice, domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie a nariadenie, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. Neuplatnili si právo na náhradu trov konania. V opravnom prostriedku splnomocnenec navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. Rozhodnutie odporcu považoval za nesprávne, pretože odporca vec nesprávne právne posúdil v rozpore s § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku a Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES (Návratová smernica), v zmysle ktorej podľa článku 16 Preambuly využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejším donucovacím opatrením nebolo dostatočné. Podľa článku 15 ods. 1 druhá veta tejto smernice sa zaistenie vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie a trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. Splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal tiež na judikatúru všeobecných súdov SR, v zmysle ktorej správny orgán je povinný zdôvodniť prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia (rozsudok Krajského súdu v Košiciach 1Sp/20/2012, rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sza/4/2012 a Mestského súdu v Prahe sp.zn 7AA/50/2011). Namietal, že odporca v napadnutom rozhodnutí žiadnymi konkrétnymi skutkovými okolnosťami neodôvodnil dĺžku stanovenej doby zaistenia. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 28.08.2013. Uviedol, že navrhovateľ vo vyjadrení v zápisnici dňa 05.08.2013 uviedol, že v G. má obavu o svoj život a život svojej rodiny a cieľom jeho cesty bolo dostať sa k bratom do Nemecka. O azyl na území SR nežiadal. Uviedol tiež, že v prípade, že by bol vyhostený z územia SR na územie Ukrajiny, uprednostní návrat do domovskej krajiny G.. Z toho odporca vyvodil, že sa v dostatočnej miere zaoberal možnosťou vyhostenia, keďže sám navrhovateľ ako alternatívu prejavil žiadosť o návrat do svojej rodnej krajiny a neodvolal sa voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO19-80-002/2013 zo dňa 05.08.2013, ktoré bolo vykonateľné a dňa 28.08.2013 právoplatné. K dobe zaistenia cudzinca odporca uviedol, že presnú dobu zaistenia cudzinca pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu nie je možné určiť. Dňa 07.08.2013 Oddelenie cudzineckej polície PZ Sečovce požiadalo Oddelenie cudzineckej polície PZ Medveďov o vybavenie náhradného cestovného dokladu. Stanovisko k vystavovaniu náhradných cestovných dokladov pre štátnych príslušníkov G. N. tvorí prílohu listu. Na základe telefonického kontaktu policajný pridelenec v Českej republike preveruje možnosť vystavenia tohto dokladu, ale jeho stanovisko ešte neobdržali. Odporca konštatoval, že na základe predchádzajúcich skúseností bola určená reálna časová lehota zaistenia navrhovateľa. V prípade zápornej odpovede od policajného pridelenca pristúpi k okamžitému prepusteniu navrhovateľa, ktorého cieľom je cesta do Nemecka za rodinou a opravný prostriedok je iba snahou o urýchlenie naplnenia cieľa. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), v spojení s § 156 ods. 1, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu je dôvodný, pretože odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. c/, d/.O. s. p.. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1, ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 04.09.2013 o 09:45 hod.. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 05.08.2013 Č. PPZ-HCP-SO19-80-002/2013, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona zaistil F. Z. dňom 05.08.2013 o 16:00 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 04.12.2013. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov) Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Z ustanovenia § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Odporca vo svojom rozhodnutí, v rozpore s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa nezaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Zástupkyňa navrhovateľa v tomto zmysle v opravnom prostriedku poukázala na článok 16 Preambuly Návratovej smernice. Za oprávnenú považuje krajský súd odvolaciu námietku, že správny orgán je povinný v zmysle judikatúry všeobecných súdov SR zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia a dĺžku zaistenia odôvodniť existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Odporca v napadnutom rozhodnutí vôbec neodôvodnil a žiadnymi konkrétnymi skutkovými okolnosťami neodôvodnil dĺžku stanovenej doby zaistenia. K týmto skutočnostiam sa vyjadril až vo vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 28.08.2013. Odporca ponechal nepovšimnuté vyjadrenie ÚPZC Sečovce zo dňa 03.07.2013, že ÚPZC Sečovce požiadalo v období od roku 2006 až do súčasnosti v 40 prípadoch T.T. G. Z. N., prostredníctvom Konzulárneho odboru ministerstva zahraničných vecí v Bratislave, o vystavenie náhradného cestovného dokladu, no doposiaľ bol vystavený iba jeden náhradný cestovný doklad. Veľvyslanectvo tejto republiky vyžaduje okrem kópie osobného dokladu, vystaveného príslušnými autoritami v domovskej krajine, aj osobný pohovor v priestoroch veľvyslanectva, čo nie je možné zrealizovať z dôvodu absencie právnej normy, povoľujúcej zaistenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vstup na územie iného členského štátu za účelom vykonania takéhoto pohovoru. Možnosť vycestovania a zrealizovania takéhoto pohovoru v priestoroch útvaru, prípadne využitia telefonického pohovoru so zaistenými, konzulárni pracovníci veľvyslanectva do dnešného dňa nevyužili. V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 je uvedené, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66. Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: “Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jej zaistenie“, (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011 a 10Sza/4/2012). Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011). K tomu ešte krajský súd dodáva, že z celého rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, do akej krajiny bol účastník konania právoplatným rozhodnutím administratívne vyhostený a teda nie je ani zrejmé, ako dôsledne odporca preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia samostatne, nie súc viazaný dôvodmi rozhodnutia o administratívnom vyhostení, vo vzťahu ku krajine, do ktorej má byť účastník konania vyhostený. Odporca iba uviedol, že vychádzal z vyjadrenia účastníka konania v zápisnici o podaní vysvetlenia, kde neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný a rodinný život alebo že by mu v krajine pôvodu hrozilo mučenie, bol by podrobený neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Krajinou pôvodu navrhovateľa je G., no ako to vyplýva z rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP- SO19-80-002/2013 zo dňa 05.08.2013, navrhovateľ bol právoplatne, v čase rozhodovania odporcu vykonateľne, administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu. Na to poukazuje odporca iba vo svojom vyjadrení zo dňa 28.08.2013, že navrhovateľ by uprednostnil návrat do domovskej krajiny G.. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal ustanoveniami § 83 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, ako aj § 55 ods. 2 zákona o správnom konaní, ale len stroho konštatoval neexistenciu prekážok administratívneho vyhostenia bez uvedenia krajiny na vyhostenie. Z uvedených hľadísk sa odporca vo svojom rozhodnutí nezaoberal odôvodnením účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa, ním uvádzané dôvody sú nepresvedčivé a preto jeho rozhodnutie je pre súd nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie okrem iného tiež to, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Znamená to, že nepostačuje len odcitovať názvy medzinárodných dohovorov bez ich konkrétnej aplikácie na posudzovaný prípad. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 05.08.2013 Č. R.-F.-Y.-XX- XXX/XXXX zrušil z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Povinnosťou odporcu bude v ďalšom konaní zadovážiť správy k posúdeniu reálnosti vyhostenia navrhovateľa a rozhodnutie náležite odôvodniť z hľadísk, uvedených v tomto rozhodnutí. Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku, krajský súd rozhodol podľa § 250sa ods. 7 (účinné od 01.05.2013), podľa ktorého súd v rozhodnutí, ktorým zruší a vráti rozhodnutie o zaistení na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby zo zaistenia. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani ním splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.).