Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/142/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207203167 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7207203167.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Dany Ferkovej a JUDr. Viktórie Midovej v právnej veci žalobcov : 1. Ľ. Ž., J. X.XX.XXXX, G. I. H., S. XXX/5, 2. E. N.Á., J. XX.X.XXXX, G. I. H., H. XX/XX, 3. O. G., J. XX.X.XXXX, G. I. H., N. XXX/XX, žalobkyne 1. až 3. zastúpené JUDr. Ľubicou Višňovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, 4. Š. E., J. XX.X.XXXX, G. I. H., V. XXXX/XX, proti žalovanému: G. E., J. X.X.XXXX, G. I. H., V. XX, zastúpenému JUDr. Klaudiou Azariovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Kmeťova 26 o vrátenie daru, o odvolaní žalobkýň 1. až 3. proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 16.4.2012 č.k. 29C/24/2007-254 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa 16.4.2012 č.k. 29C/24/2007-254 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému vydať im nehnuteľností, vedené na LV č. XXXXX Správy katastra Košice, H.. Ú. Z. S., parcelu č. 441/2 o výmere 699 m2 druh záhrady, parcelu č. 441/13 o výmere 260 m2 druh záhrady, parcelu č. 441/14 o výmere 88 m2 druh zastavané plochy a nádvoria, parcelu č. 441/17 o výmere 526 m2 druh zastavané plochy a nádvoria, dom so súpisným číslom 2377, stojaci na parcele č. 441/14 a parcelu č. 7620/2 o výmere 1883 m2, vrátane všetkých súčastí a príslušenstva. O trovách konania si okresný súd vymienil rozhodnúť samostatným uznesením. Uvedeným rozsudkom rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobcovia, ako právni nástupcovia po pôvodnom žalobcovi Štefanovi Horváthovi domáhali voči žalovanému vydania predmetných nehnuteľností titulom vrátenia daru. Okresný súd po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci podľa § 630 a § 3 Občianskeho zákonníka vzal za preukázané, že pôvodný žalobca Š. E., J. XX.X.XXXX, L. X.XX.XXXX (v priebehu konania) ako darca daroval predmetné nehnuteľnosti žalovanému ako obdarovanému na základe darovacej zmluvy, uzavretej dňa 12.4.1994 a darovacej zmluvy, uzavretej dňa 14.8.1997. Listom zo dňa 26.7.2006 vyzval právny predchodca žalobcov Š. E. žalovaného na vrátenie daru z týchto darovacích zmlúv pre hrubé porušenie dobrých mravov, a to do 10 dní od doručenia listu. Z obsahu listu súdu prvého stupňa vyplynulo, že v ňom darca (Š. E.) poukázal na porušenie čl. V a VII darovacej zmluvy zo dňa 12.4.1994 a čl. VII, VIII v nadväznosti na čl. VI darovacej zmluvy zo dňa 14.8.1997 zo strany obdarovaného (žalovaný). Dôvodom výzvy na vrátenie daru zo strany darcu bolo to, že obdarovaný sa k nemu správa nevhodne, hrubo, vedome a zámerne porušuje nielen rodinný vzťah, ktorý vznikol tým, že darca obdarovanému „poskytol“ svoje priezvisko, ale zámerne narušuje aj občiansky vzťah, a to hrubým správaním sa voči darcovi, sústavným hnevom, neposkytnutím pomoci pri náhlom páde darcu na zem v areáli bydliska, keď obdarovaný prechádzal okolo ležiaceho darcu, nevšimol si ho a nechal ho nevládne ležať na zemi (čo vie darca preukázať svedkami). Pri stretnutí darcu nepozdraví. Dopustil sa aj fyzického násilia dňa 17.4.2006, kedy udrel darcu do ľavej ruky a pre tento útok bol darca ošetrený, podrobil sa lekárskej liečbe. Darca je Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny uznaný za osobu so zdravotným postihnutím. Popísaným a ďalším nevhodným správaním mu obdarovaný spôsobil ďalšie zhoršenie zdravotného stavu. Takéto správanie darca považuje za správanie hrubo porušujúce dobré mravy a na základe toho sa domáhal vrátenia daru. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že k zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 Občianskeho zákonníka dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočností, ktorými sú hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi, alebo členom jeho rodiny, a jednostranný právny úkon darcu, adresovaný obdarovanému, a preto zameral dokazovanie na skúmanie týchto skutočností. Vzhľadom na to, že v danom prípade právny predchodca žalobcov požiadal o vrátenie daru listom zo dňa 26.7.2006, rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku podľa okresného súdu zostalo zistenie, (resp. preukázanie zo strany žalobcov), či žalovaný v období od darovania (12.4.1994 a 14.8.1997) do spísania výzvy o vrátenie daru (26.7.2006), sa správal vo vzťahu k darcovi tak, že tým hrubo porušil dobré mravy. Po vykonanom dokazovaní nemal okresný súd za preukázané také správanie žalovaného, ktoré bolo popísané a uvedené vo výzve na vrátenie daru zo dňa 26.7.2006, t.j. že sa žalovaný voči darcovi správal nevhodne, hrubo, aby vedome a zámerne porušoval nielen rodinný vzťah, ktorý vznikol tým, že darca obdarovanému poskytol svoje priezvisko, ale zámerne narušoval aj občiansky vzťah, a to hrubým správaním sa voči darcovi a sústavným hnevom. Okresný súd zároveň vyvodil, že darca v konaní ani netvrdil, žeby od obdarovaného žiadal niekedy pomoc. Svedok X. H. síce potvrdil, že bol prítomný pri slovných útokoch medzi darcom, obdarovaným a jeho rodinou, avšak tieto útoky podľa okresného súdu mali charakter vzájomnosti a obsahovo poukazovali na rôzne nedostatky na jednej aj druhej strane. Ani žalobkyne v 1. až 3. rade, ktoré boli v konaní spočiatku vypočuté ako svedkyne, a svedkovia Y. N., M. E., S. E., X. H. a ani žalobca v 4. rade nepotvrdili, žeby boli (osobne) prítomní pri slovných útokoch žalovaného (obdarovaného) voči darcovi. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že žalobkyňa v 2. rade bola pri tom, ako žalovaný spoločne so svojou rodinou nepozdravil darcu a posmešne sa pozeral. Svedkyňa M. E., ktorá bola opatrovateľkou darcu a bývala s ním v spoločnej domácnosti vo svojej výpovedi uviedla, že od januára 2006 nebola svedkom žiadnej slovnej výmeny názorov medzi darcom a obdarovaným. Potvrdila, že žalovaný sa darcovi nezdravil. Nezdravenie sa potvrdil aj svedok Y. N.. K neposkytnutiu pomoci darcovi pri náhodnom páde darcu na zem v areáli bydliska, keď obdarovaný prechádzal okolo ležiaceho darcu, nevšimol si ho, a nechal ho bezvládne ležať na zemi, okresný súd uviedol, že ani v samotnej výzve na vrátenie daru sa neuvádza presný dátum, kedy k takému konaniu zo strany obdarovaného malo dôjsť. V žalobe už tento skutok je datovaný dňom 15.2. 2004. Ten istý dátum uvádza aj svedok X. H. v čestnom „prehlásení“(správne - vyhlásení - poznámka odvolacieho súdu), spísanom dňa 12.2.2007, t.j. po troch rokoch od udalosti. Žalovaný podrobne popísal, ako predmetná udalosť prebehla, a že sa tak stalo 28.2.2005, nie dňa 15.2.2004. Uviedol, že vrátnik firmy Ekorek mu búchal večer na dvere, aby išli pomôcť Štefanovi Horváthovi, na ktorého upozornil X. H.. Žalovaný zistil, že právny predchodca žalobcov je pod vplyvom alkoholu, zavolal svoju matku a vzhľadom na to, že vedeli v akom je zdravotnom stave, bola privolaná aj záchranná služba. Medzitým, čo sa žalovaný rozprával s X. H., Š. E. vstal a odišiel do domu bez cudzej pomoci. Takýto priebeh udalostí potvrdila aj svedkyňa S. E.. Svedčí o tom aj Záznam o ošetrení pacienta zo dňa 28.2.2005, z obsahu ktorého vyplynulo, že Štefanovi Horváthovi bola stanovená diagnóza intoxikácia alkoholom, a tento odmietol navrhnutú hospitalizáciu. Z týchto okolností mal okresný súd za preukázané, že skutok sa nestal 15.2.2004, ale dňa 28.2.2005. „Písomnú výpoveď“ X. I. zo dňa 20.3.2012 okresný súd považoval za nedôveryhodnú vzhľadom k tomu, že samotný Š. E. vo svojej účastníckej výpovedi dňa 14.6.2007 uviedol, že okrem fyzického napadnutia, o ktorom hovorí lekárska správa zo dňa 20.4.2006, žiadny iný fyzický útok zo strany žalovaného voči nemu nebol, vyvodil, že pokiaľ o žiadnom útoku nemal ani nebohý vedomosť (a nebolo ani preukázané, že by k inému fyzickému útoku došlo), nemohol takýto útok ani nepriamo potvrdiť svedok. Jedinou výnimkou môže byť iba to, že nebohý zavádzajúco a nepravdivo o tom informoval X. I.. Pokiaľ ide o dátum fyzického útoku, ktorý je vo výzve na vrátenie daru uvedený v deň 17.4.2006, správne má byť podľa okresného súdu uvedený deň 16.4.2006. V čase od 16.4.2006 od 13.20 hod. do 18.4.2006 do 15.00 hod. bol pôvodný žalobca zadržaný policajným orgánom a Okresný súd Košice II podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prijal sľub pôvodného žalobcu, nahrádzajúci jeho väzbu a zároveň podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku mu bol uložený zákaz stýkať sa s poškodenou Magdalénou Horváthovou. Pokiaľ teda pôvodný žalobca vo výzve na vrátenie daru, ale aj vo svojej účastníckej výpovedi uviedol, že dňa 17.4.2006 ho žalovaný fyzicky napadol a spôsobil mu zranenia, ktoré dokumentuje lekárska správa zo dňa 20.4.2006 a aj farebná fotografia, tieto tvrdenia sú v rozpore s tým, čo uviedol pred orgánmi činnými v trestnom konaní pod sp. zn. 0T 3/06, vedenom pred Okresným súdom Košice II. Zo zápisnice zo dňa 18.4.2006 totiž vyplýva, že Š. E. uviedol, že dňa 16.4.2006 došlo k nezhodám medzi nim a jeho manželkou, ktorá ho ako prvá napadla a udrela čímsi do ľavej ruky, a následne ju sotil. Súčasťou spisu je aj lekárska správa zo dňa 20.4.2006, a 3 ks fotodokumentácie, pričom v tomto konaní darca uviedol, že tieto dôkazy sa týkajú zranení, ktoré utrpel pri incidente. Sprostredkované tvrdenia žalobkýň v 1. až 3. rade, svedka X. H. a písomné vyjadrenie X. I., ktorí mali mať vedomosť o fyzickom útoku žalovaného na právneho predchodcu žalobcov, preto nielenže neboli potvrdené, ale boli vyvrátené samotnou výpoveďou t.č. už nebohého v trestnom konaní. Okresný súd preto dospel k záveru, že konanie žalovaného, vytýkané právnym predchodcom žalobcov vo výzve na vrátenie daru nebolo preukázané, resp. nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Manželské problémy, ktoré mal právny predchodca žalobcov so svojou manželkou, t.j. matkou žalobcu v 4. rade a žalovaného, a ktoré následne vyvrcholili rozvodom ich manželstva, a najmä skutok, ktorý sa stal dňa 16.4.2006 nepochybne ovplyvnili určitým spôsobom aj vzťah právneho predchodcu žalobcov so žalovaným. K dobrej rodinnej atmosfére a dobrým rodinným vzťahom neprispelo ani správanie sa samotného darcu, ktorý pod vplyvom alkoholických nápojov sa správal agresívne, čo potvrdila aj svedkyňa S. E. a žalobca v 4. rade. Požívanie alkoholických nápojov potvrdil aj priateľ pôvodného žalobcu X. H.. Neobstojí preto námietka žalobcov v 1. až 3. rade, že ich právny predchodca vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav (osoba zdravotne ťažko postihnutá) nepožíval alkoholické nápoje a v prípade, ak by ich požíval, nebol by schopný nadobudnúť rozsiahly majetok. V konaní bolo preukázané, že žalovaný so svojou rodinou sa nezdravil pôvodnému žalobcovi, čo je síce porušením zaužívaných pravidiel morálky, ale takéto konanie (však) nedosahuje požadovanú intenzitu v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Právny predchodca žalobcov mohol mať pocit hrubého nevďaku zo strany žalovaného, objektívne však takéto hrubé porušenie dobrých mravov v konaní preukázané nebolo. V konaní okresný súd nemal za preukázané, že t.č. nebohý nemal prístup k darovaným nehnuteľnostiam, preto ani táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na vrátenie daru. Právny predchodca žalobcov za pomoci svojej rodiny (zaťov) postavil oplotenie, znemožňujúce vzájomný prístup k jeho nehnuteľnostiam a žalovaného, pričom k stavbe oplotenia došlo v novembri 2006, t.j. po incidente zo dňa 16.4.2006. Výmena zámku na bráne žalovaným ako vlastníkom darovaných nehnuteľností, resp. uzamknutie brány, neumožňuje bez ďalšieho záver o jeho správaní voči darcovi spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Darca, ako to vyplynulo z jeho výpovede, si voči žalovanému neuplatnil právo užívať predmetnú nehnuteľnosť súdnou cestou. Podľa okresného súdu je potrebné rozlišovať medzi porušením právnej povinnosti (vyplývajúcej zo zmluvy, zo zákona alebo z inej právnej skutočnosti) a správaním, hrubo porušujúcom dobré mravy, pod ktorým možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Účelom § 630 Občianskeho zákonníka nie je postihnúť porušenie právnych povinností, ktorých splnenia, resp. nárokov zo zodpovednosti za ich nesplnenie sa možno domáhať inými prostriedkami právnej ochrany, ale umožniť vyvodenie zodpovednosti za porušenie morálnych pravidiel správania sa ako súhrnu určitých etických a kultúrnych noriem v spoločnosti všeobecne uznávaných. Z § 630 Občianskeho zákonníka nemožno rozširujúcim spôsobom vyložiť, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania sa iných osôb ako obdarovaného, hoci aj jemu blízkych. Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením, vzhľadom na komplikovanosť výpočtu trov právneho zastúpenia žalovaného. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobkyne v 1. až 3. rade. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu žalobcov v plnom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby vec zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie opreli o dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/,d/,f/ O.s.p.. V odvolaní uviedli, že záver a právny názor okresného súdu, keď konanie žalovaného nevyhodnotil ako hrubé porušovanie dobrých mravov vo vzťahu k darcovi, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný dlhodobo porušoval dobré mravy už len tým, že si nesplnil svoj záväzok, ku ktorému sa zaviazal v predmetných darovacích zmluvách, že darcovi poskytne bývanie, ale aj opateru až do jeho smrti a navyše, že umožní, aby nerušene a v celom rozsahu mohol darované nehnuteľnosti neobmedzene užívať. Pokiaľ medzi ich právnym predchodcom a matkou žalovaného dochádzalo k nezhodám a spolunažívanie v dome sa stalo neznesiteľným, žalovaný mal v prvom rade uprednostniť darcu, ktorý mu tieto nehnuteľnosti daroval, oproti svojej matke, ktorá nemala žiaden právny vzťah k predmetným nehnuteľnostiam a v uvedenom období bola iba priateľkou právneho predchodcu žalobcov. Zo samotnej výpovede žalovaného vyplýva, že aj napriek tomu, že mal vedomosť o práve právneho predchodcu žalobcov užívať predmetné nehnuteľnosti, a to neobmedzene, vymenil zámky na nehnuteľnostiach, a tak mu bránil v ich užívaní. Ich právny predchodca pritom žalovanému daroval rodinný dom a nie chatku tak, ako tvrdil žalovaný. Okrem toho získal aj pozemok o výmere 3500 m2, teda nie malej hodnoty. Darca vo vysokom veku sa musel uchýliť do výrobných priestorov, ktoré si len svojou šikovnosťou a za pomoci iných dokázal upraviť tak, že v nich mohol aj bývať. Konanie žalovaného preto možno jednoznačne charakterizovať ako veľký nevďak, pretože de facto svoje životné pohodlie, ale aj nie malú sociálnu úroveň, si vybudoval na práci ich právneho predchodcu, ktorý svojou šikovnosťou a pracovitosťou dokázal získať majetok nie malej hodnoty. Žalovaný so svojou matkou neustále vyvolávali konflikty. Po hádke vždy volali políciu tak, aby mali dôkaz o tom, že údajne práve právny predchodca žalobcov napádal bývalú manželku. Právny predchodca žalobcov mal 72 rokov, trpel na rôzne choroby, ktoré mu spôsobovali problémy v motorike a pohybe, a je len zarážajúce, že súd uveril tomu, že ich právny predchodca bol fyzicky schopný napádať svoju bývalú manželku a poranenia, ktoré lekársky podložil, si spôsobil sám. Medzi právnym predchodcom žalobcov a jeho bývalou manželkou bol pritom 11-ročný rozdiel a medzi ním a žalovaným bol 40-ročný rozdiel. Za tejto situácie si nie je možné predstaviť, ako by mohol ich právny predchodca účinne zaútočiť voči matke žalovaného, a to už aj s poukazom na to, že pri všetkých údajne vyvolaných konfliktov bol prítomný aj žalovaný. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že so svojou matkou privolal záchranku potom, čo sa údajne zľakli, že právny predchodca žalobcov má nadmieru vypité, nie je zrejmé, ako sa títo dostali do jeho domu, keďže v ňom nebývali a podľa svedeckých výpovedí sa vyhýbali možným konfliktom s právnym predchodcom žalobcov. Zo svedeckej výpovede svedka X. H. bolo preukázané, že k fyzickým útokom, a to prinajmenšom k jednému, došlo zo strany žalovaného, keď tento vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že ich právny predchodca sa mu posťažoval, že jeho synovia ho fyzicky napadli, mlátili, pričom dôvodom takéhoto konania mal byť ten fakt, že ďalšiu nehnuteľnosť, ktorú právny predchodca žalobcov ešte vlastnil, nechcel prepísať na žalovaného a jeho brata. Nesprávne okresný súd vyvodil záver, že svedok nevedel uviesť, ktorý zo synov mal takto urobiť. Právny predchodca žalobcov mal (pritom) len dvoch synov. Nesúhlasia so spochybnením svedeckej výpovede svedka X. H., keďže tento bol účastný incidentu dňa 15.2.2004, a vo svojej výpovedi uviedol, že videl ako ich právny predchodca leží na zemi a nad ním stojí žalovaný bez toho, aby mu pomohol. Súd bez problémov uveril svedeckej výpovedi matky žalovaného o tom, že ich právny predchodca pil, bol agresívny, a preto museli volať políciu, pričom táto svedecká výpoveď je nedôveryhodná, keďže matka žalovaného je osobou, ktorá je voči ich právnemu predchodcovi zaujatá. Práve svedecká výpoveď X. H., ktorý uviedol, že synovia mlátili ich právneho predchodcu, pretože nechcel na nich prepísať ďalšiu nehnuteľnosť, sa javí ako pravdivá z dôvodu, že pred Okresným súdom Košice II sú vedené ďalšie žaloby, v ktorých sa práve S. E. (matka žalovaného) domáha neplatnosti darovacej zmluvy, ktorou nebohý Š. E. inú nehnuteľnosť daroval svojim dcéram. Z toho je zrejmé, že žalovaný sa skutočne so svojim bratom a matkou snažili všetkými spôsobmi docieliť toho, aby aj predmetná nehnuteľnosť patrila im, a nie dcéram z prvého manželstva. Žalovaný sa správal v rozpore s dobrými mravmi už i tým, že keď mal pomôcť starému človeku, tak mu nepomohol, v prípade existujúcej nevraživosti medzi matkou a ich právnym predchodcom sa prinajmenšom nečinne pozeral, čím napomáhal svojej matke, a tak sa zúčastňoval na týchto incidentoch. Žalovaný nemal napomáhať svojej matke, ktorá vzhľadom na svoj vek od neho pomoc nepotrebovala a nemal sa aktívne stavať k ich záležitostiam. Nie je pravdou, že ich právny predchodca žil až do 10.1.1995 v Košiciach na Skladnej ulici, ako tvrdí žalovaný. Svedčí o tom kópia potvrdenia o trvalom bydlisku. Ich právny predchodca s matkou žalovaného uzatvorili manželstvo 1.6.1995, pričom tento zo spoločnej domácnosti bol nútený odísť už v roku 2003. Ich právny predchodca bol nútený zabezpečiť si opatrovateľku a pokiaľ sa žalovaný nezdvorilo voči jej osobe vyjadroval, s týmto žalobkyne nesúhlasia. Ich právny predchodca bol pritom dobráckej povahy, vychádzal so všetkými dobre, bol bezkonfliktný a spory, ktoré vyúsťovali v hádky, nevyvolával on. Voči žalovanému sa nikdy nesprával nielenže v rozpore s dobrými mravmi, ale ani neprimerane. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil trovy odvolacieho konania. Stotožnil sa s vyhodnotením dokazovania okresným súdom, z ktorého vyplynulo, že Š. E. sa správal k svojej rodine výslovne nevhodne, hrubo a urážlivo, slovne napádal svoju manželku, ako i žalovaného a jeho rodinu. Konflikty, ktoré vznikli v rodine, neboli medzi právnym predchodcom žalobcov a žalovaným, ale medzi ním a jeho manželkou (matkou žalovaného). Konanie o vrátenie daru je len spôsob, akým právny predchodca žalobcov riešil nezhody medzi ním a manželkou S. E.. Žalobkyne vo svojom odvolaní uvádzajú množstvo ničím nepodložených záverov a tvrdení. Vo výpovedi svedka Y. N. nepadlo ani slovo o tom, že sa mu mal právny predchodca žalobcov sťažovať na fyzické útoky zo strany žalovaného a jeho matky. Polemika o otázkach, na koho stranu sa mal žalovaný postaviť v hádke medzi matkou a otcom, je absurdná. Tieto úvahy by boli rovnako absurdné, pokiaľ by sa voči nebohému Š. E. neviedli dve trestné konania, keď napadol matku žalovaného. Je nepochopiteľné, ako dokázali žalobkyne prísť k uvedeným záverom. Priestory, do ktorých sa právny predchodca žalobcov dobrovoľne presťahoval, mali plné vybavenie, teda kúpeľňu s WC, kuchyňu a obývaciu miestnosť. V roku 2002 boli plne rekonštruované a v nadstavanom podkroví neskôr bývala aj jeho ošetrovateľka. Právny predchodca žalobcov nebol nútený sa presťahovať, urobil tak z vlastnej iniciatívy. V konaní sa žiadnym spôsobom nepreukázalo, že spory a hádky mali vyvolávať žalovaný a jeho matka. Právny predchodca žalobcov v priebehu trestného konania sa vyjadril tak, že zo žalovaného a svojho syna Š. E., ako i zo svojej manželky spraví bezdomovcov. Na hranici logiky je polemika žalobkýň o tom, že v manželských hádkach a bitkách medzi ich právnym predchodcom a jeho manželkou mal žalovaný nechať ich právneho predchodcu, aby bil svoju ženu - jeho matku, pretože by to bol prejav (ne)vďaku, prípadne nechať právneho predchodcu žalobcov biť kovovou tyčou svoju matku, pretože by to podľa žalobkýň bol prejav vďaku. Tieto predstavy sú absurdné a pre toto konanie irelevantné. Vzhľadom na predložené dôkazy (nahrávka) a pripojené spisy v trestných konaniach je zrejmé, že i napriek veľkému rozčarovaniu žalobkýň, právny predchodca žalobcov bol schopný napadnúť svoju manželku, ba dokonca ju udrieť kovovou tyčou, vyhrážať sa jej smrťou a tasiť na ňu strelnú zbraň. Žalobkyne spochybňujú právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 3T 66/2007. Žalovaný bol ochotný poskytnúť právnemu predchodcovi žalobcov potrebnú starostlivosť, a taktiež ju poskytoval v prípadoch, keď to bolo nevyhnutné. Právny predchodca žalobcov však odmietal dlhodobo akúkoľvek pomoc od žalovaného. Žalovaný mu ani nebránil v užívaní darovaných nehnuteľností a v prípade záujmu mal právny predchodca žalobcov prístup k týmto nehnuteľnostiam. Žalobkyne sa nemôžu domáhať práva vyplývajúceho z vecného bremena, a to doživotného užívacieho práva na darované nehnuteľnosti, ktoré patrilo ich právnemu predchodcovi, nakoľko toto bolo viazané na osobu ich právneho predchodcu. Nakoniec aj tvrdenia žalobkýň o tom, že ich právny predchodca bol dobráckej povahy, a že alkoholické nápoje nepožíval, sú ničím nepodložené a nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch. Pri rešpektovaní zásady vzájomnosti je potrebné hodnotiť aj správanie sa darcu voči obdarovanému. Žalovaný sa správal voči ich právnemu predchodcovi s úctou a rešpektom, avšak vzhľadom na konflikty, ktoré denne vznikali medzi právnym predchodcom žalobcov a jeho manželkou, boli poznačené aj vzťahy medzi ním a žalovaným. Nie je pravdou, žeby sa úplne prestali zdraviť. No ich vzťah bol poznačený útokmi právneho predchodcu žalobcov na matku žalovaného. Nakoniec samotné nezdravenie sa darcovi, nie je v zmysle zákona hrubým porušením dobrých mravov. Žalovaný vylučuje akékoľvek fyzické napadnutie právneho predchodcu žalobcov. Žalovaný svojim konaním a správaním sa voči darcovi nedopustil takého konania, ktoré by napĺňalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali žalobkyne v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.), preskúmal rozsudok podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.4.2013 o 8.45 hod. v pojednávacej miestnosti č. 202 na II. poschodí (§ 156 ods. 1,3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. za použitia § 214 ods. 2 O.s.p.). Žalobkyne namietali odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/,d/,f/ O.s.p.. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.. Ďalší odvolací dôvod, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm.d/ O.s.p.), je v súdnej praxi vykladaný tak, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, a ani inak nevyšli za konania najavo alebo pominul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na vadnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo kde výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p., teda, že súd vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani žeby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, žeby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Odvolací súd nezistil ani, žeby v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., pričom ani odvolateľky nevytkli konkrétne, o ktorú z týchto vád by malo v tomto prípade ísť. Súd prvého stupňa vykonal vo veci potrebné dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Okresný súd rozhodol vo veci vecne správne, a preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok potvrdil. Vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolacie námietky žalobkýň nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. K odvolacím námietkam žalobkýň odvolací súd uvádza nasledovné : V zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správania sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať aj z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy aj správanie sa darcu, a zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné v takom prípade kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by síce o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ale nešlo by o hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu. V prejednávanej veci z výsledkov vykonaného dokazovania je nepochybné, že medzi právnym predchodcom žalobcov (Š. E.) a medzi žalovaným došlo k uzavretiu predmetných darovacích zmlúv. V konaní nebolo taktiež sporné, že listom zo dňa 26.7.2006 a žalobou podanou na okresný súd dňa 19.2.2007 právny predchodca žalobcov vyzval žalovaného na vrátenie daru a požadoval vydanie predmetných nehnuteľností z dôvodov uvedených v liste zo dňa 26.7.2006. Správne okresný súd zameral dokazovanie v tomto konaní na to, či boli dané dôvody uvádzané právnym predchodcom žalobcov vo výzve na vrátenie daru a či správanie žalovaného voči nemu možno považovať za konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré by zakladalo nárok na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho právneho názoru, že po vykonanom dokazovaní a vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu nemožno vyvodiť iný záver než ten, že správanie sa žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobcov Štefanovi Horváthovi, nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Z výsledkov vykonaného dokazovania tak, ako správne uzavrel okresný súd je nepochybné, že medzi právnym predchodcom žalobcov a žalovaným, ale aj v rámci širšej rodiny, došlo po uzavretí darovacích zmlúv k narušeniu vzájomných vzťahov a že konflikty medzi účastníkmi konania, ale aj v rámci širšej rodiny, trvali dlhšiu dobu. S odstupom času, ani po vykonanom dokazovaní, nie je možné jednoznačne stanoviť, čo bolo dôvodom konfliktov v rodine, keďže každá zo zúčastnených strán vnímala dôvody konfliktov inak. Vážne konflikty vznikali predovšetkým medzi právnym predchodcom žalobcov a matkou žalovaného Magdalénou Horváthovou. Tie vyústili až v spáchanie prečinu, ako vyplýva z trestného rozkazu Okresného súdu Košice II zo dňa 25.9.2007, č.k. 3T 66/2007-76, ktorým bol Š. E. uznaný vinným podľa § 360 ods. 1,2 písm. b/ Trestného zákona pre prečin nebezpečného vyhrážania a fyzického napadnutia svojej manželky S. E.. Správne vyhodnotil okresný súd, že správanie žalovaného v danej veci nemožno posudzovať ako hrubé porušovanie dobrých mravov, keďže bolo len reakciou na správanie sa právneho predchodcu žalobcov voči jeho matke. Možno preto konštatovať, že pokiaľ sa žalovaný ich právnemu predchodcovi nezdravil, takéto konanie možno považovať za spôsob ich komunikácie vzhľadom na situáciu v rodine. Ťažko možno totiž považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojim konaním sa dopustil prečinu voči osobe blízkej obdarovanému. Odvolacia námietka žalobkýň, že žalovaný mal v nezhodách uprednostňovať darcu oproti svojej matke, je nepatričná. Pri posudzovaní konania žalovaného, ktorý sa pri konflikte dňa 16.4.2006 postavil voči právnemu predchodcovi žalobcov na obranu svojej matky, ktorú právny predchodca žalobcov napadol, sa nemožno obmedziť len na skúmanie otázky, či ide o darcu a preto by nemal zakročiť, nakoľko by mohlo ísť o prejav nevďaku. Žalovaný mohol mať v tejto situácii dilemu, či sa postaví na obranu svojej matky, keď jej hrozil fyzický útok zo strany právneho predchodcu žalobcov (železnou tyčou), alebo na stranu darcu. Za situácie, keď bolo ohrozené zdravie a (možno) aj život jeho matky, nemožno žalovanému vytknúť, že sa postavil na obranu svojej matky. Takéto konanie preto nemožno označiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi voči právnemu predchodcovi žalobcov. Podľa názoru odvolacieho súdu takéto konanie žalovaného by nemohlo byť v rozpore s dobrými mravmi ani pokiaľ by na strane ohrozeného nešlo o osobu blízku. Pochybnosti žalobkýň o tom, že ich právny predchodca vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav nebol schopný fyzicky zaútočiť na matku žalovaného, sú vzhľadom na výsledky trestného konania irelevantné. Právoplatným trestným rozkazom zo dňa 29.5.2007 č.k. 3T 66/2007-76 bol ich právny predchodca uznaný vinným pre prečin nebezpečného vyhrážania a týmto rozhodnutím je súd podľa § 135 O.s.p. viazaný. Rozsah viazanosti rozhodnutím sa pritom vzťahuje na to, že bol spáchaný trestný čin (prečin) a kto ho spáchal. Ďalšia odvolacia námietka žalobkýň, že žalovaný porušil osobný záväzok vyplývajúci z darovacích zmlúv, keď neumožnil ich právnemu predchodcovi užívať predmetné nehnuteľnosti je nedôvodná, keďže ide o osobný záväzok, vyplývajúci z darovacích zmlúv, ktorý podľa § 151p ods. 4 Občianskeho zákonníka zanikol smrťou darcu. Odvolací súd sa prikláňa k vyhodnoteniu svedeckej výpovede X. H. okresným súdom, keďže jeho výpoveď nevyznieva vierohodne už len z toho dôvodu, že tento svedok mal len sprostredkované informácie od právneho predchodcu žalobcov. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď X. H., tento potvrdil len tú skutočnosť, že videl žalovaného ako stojí pri právnom predchodcovi žalobcov, avšak nepotvrdil žiadne ďalšie „obvinenia“, že žalovaný mal kopnúť do ich právneho predchodcu, obtrieť si o neho nohu a podobne. Správne v tej súvislosti okresný súd poukázal na rozpor výpovede tohto svedka s jeho čestným vyhlásením, čo nasvedčuje účelovému konaniu tohto svedka. Z vyššie uvedených dôvodov odvolanie žalobkýň z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania a o trovách prvostupňového konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa samostatným uznesením. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.