Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 15CoE/173/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7805201848 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Mazáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7805201848.1
Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave na ulici Pribinovej č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému R. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Š. XX, P., prechodne bytom Q. XXXX/XB, 678 01 P., Č. I., o vymoženie pohľadávky 169,95 Eur s príslušenstvom vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom, so sídlom exekútorského úradu Košice, Moyzesova 34, pod sp. zn. Ex 787/05 - 8 Dk/L, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava, č. k. 6Er/52/2005-17 zo dňa 28.2.2011, takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa okrem výroku o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zo dňa 28.02.2011 návrh na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a rozhodol, že náhradu trov exekúcie účastníkom nepriznáva.
Exekučným titulom v danom prípade bola notárska zápisnica sp. zn. N 4436/2004, NZ 80496/2004, spísaná pred JUDr. Jarmilou Kováčovou, notárkou so sídlom v Bratislave, Gajova 13 dňa 06.11.2004. Predmetom exekúcie bolo vymoženie istiny vo výške 169,95 Eur /5120,- Sk/, úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 169,95 Eur od 29.08.2004 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania 20,41 Eur /615,- Sk/ a trov exekúcie. Právny záväzok povinnej vychádza zo zmluvy o úvere č. 7270348 uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 23.01.2004, (spolu so všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru je súčasťou notárskej zápisnice), na základe ktorej oprávnený povinnej poskytol 5 000,- Sk a povinná sa zaviazala oprávnenému zaplatiť túto čiastku zvýšenú o poplatok 2 680,- Sk, teda spolu 7 680,- Sk.
Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že spísania notárskej zápisnice sa povinná osobne nezúčastnila, zúčastnil sa ho jedine jej splnomocnený zástupca Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý pred notárom vyhlásil, že v mene povinnej uznáva záväzok voči oprávnenému v celkovej výške 8425,- Sk (ide o istinu nesplateného úveru, poplatok z úveru, trovy právneho zastúpenia a trovy spísania notárskej zápisnice - z toho úver a poplatok je 5120,- Sk), že táto suma sa bude úročiť denným úrokom 0,25 % od 29.08.2004 do zaplatenia, a celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úver, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice, pričom pokiaľ ak povinná dlh nesplní, tak súhlasí s exekúciou na celý majetok povinnej do výšky vzniknutej pohľadávky alebo jej zostatku a príslušenstva ako i s tým, aby predmetná notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul. V notárskej zápisnici nie je však
uvedená výška jednotlivých plnení. Zo zistenia, že plnomocenstvo danému advokátovi bolo obsiahnuté priamo v predtlači predmetnej zmluvy o úvere, dospel k záveru, že pokiaľ povinná chcela, aby jej daný úver bol poskytnutý, bola nútená zároveň podpísať aj toto plnomocenstvo, ktorého obsahom okrem už uvedeného bolo aj splnomocnenie na uzavretie záložnej zmluvy podľa § 552 Občianskeho zákonníka, zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka a súhlas s tým, že pri jednotlivých úkonoch môže splnomocneného advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo iný zamestnanec.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 41 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g/, ods. 2, a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ďalej podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. S poukazom na § 2 písm. a/, b/, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch posúdil, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľským úverom a podrobne odôvodnil, na základe hodnotenia ktorých skutočností dospel k takémuto právnemu záveru. Podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súbežným uzatvorením dohody o plnomocenstve pre Mgr. Tomáša Kušníra s jeho poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, je podľa súdu prvého stupňa nutné považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, aj keď demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka takúto podmienku výslovne nespomína. Dospel tak k záveru, že splnomocnený zástupca povinnej jednoznačne v rozpore s právnou úpravou, uvedenou v Občianskom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch v mene povinnej uznával sumy, ktoré v notárskej zápisnici neboli presne vyčíslené, iba zosumarizované a navyše že sa zaväzoval na úroky z omeškania v neprípustnej výške, konal teda v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to vyplýva z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny úkon (vyhlásenie advokáta pred notárom) preto považoval za neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom. Na základe uvedeného súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že exekučný titul je nevykonateľný.
O trovách exekúcie súd prvého stupňa rozhodol tak, že vzhľadom na to, že si súdny exekútor trovy konania neuplatnil, náhradu trov exekúcie účastníkom nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu, proti všetkým jeho výrokom včas podal odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu. Domnieva sa, že v danej veci súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Notárska zápisnica už bola totiž predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný so zákonom, a preto následne súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Preto plnomocenstvo udelené povinným advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi považuje za plnomocenstvo udelené v súlade so zákonom. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že povinný ako dlžník v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka udelené plnomocenstvo mohol kedykoľvek odvolať. Nezhoduje sa so záverom súdu prvého stupňa o tom, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonnika, oprávnený poukázal na to, že nakoľko oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o úvere dňa 23.01.2004, pričom v čase uzavretia zmluvy neboli v Občianskom zákonníku ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z aplikácie týchto. Poukázal tiež na to, že v prípade, že napadnuté uznesenie bude odvolacím súdom potvrdené a nadobudne právoplatnosť, nastane situácia, kedy si už oprávnený nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, pretože jeho pohľadávka už bude premlčaná, a teda nevymožiteľná.
Predmetná vec už bola predložená odvolaciemu súdu, pričom uznesením Krajského súdu v Košiciach, č.k. 7CoE/50/2011-35 zo dňa 21.09.2011 bolo rozhodnuté o vrátení veci súdu prvého stupňa ako predčasne predloženej. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že odvolací súd mal za to, že neboli splnené podmienky na odvolacie konanie. Napadnuté uznesenie nebolo riadne doručené povinnej, nakoľko z obsahu doručenky vyplýva, že adresát je neznámy, teda sa v mieste doručenia nezdržiava a preto nebolo možné uplatniť fikciu doručenia. Ďalšou vadou odvolacieho konania bola v zmysle uvedeného rozhodnutia skutočnosť, že uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom bolo v celom rozsahu napadnuté odvolaním oprávneného, a teda smerovalo aj proti výroku o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora, pričom podľa § 202 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora nie je prípustné. Po podaní odvolania proti uzneseniu sa výrok uznesenia o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora na základe citovaného ustanovenia zrušil a o návrhu na zmenu exekútora mal opätovne rozhodnúť sudca, čomu nebolo tak v
tomto prípade. V priloženej predkladacej správe bolo uvedené len, že sudca nemieni vyhovieť odvolaniu v plnom rozsahu.
Súd prvého stupňa následne po vrátení vecí samostatným uznesením č.k. 6Er/52/2005-37 zo dňa 20.10.2011 zamietol návrh oprávneného na zmenu exekútora a po zistení pobytu povinnej, tejto doručil na adresu jej prechodného pobytu napadnuté uznesenie, uznesenie Krajského súdu zo dňa 21.09.2011, uznesenie Okresného súdu zo dňa 20.10.2011 ako aj odvolanie oprávneného doručené súdu dňa 21.03.2011.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.
Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal oprávnený súdu prvého stupňa podanie zo dňa 3.9.2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, v rámci ktorého podania poukázal, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 14.03.2012, sp. zn. I ÚS 120/2012-12 dospel k záveru, že konanie súdu vo veci vydania poverenia na vykonávanie exekúcie je osobitným konaním, pričom rozsah právomoci okresného súdu je daný Exekučným poriadkom. Uviedol, že formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená v § 47 zákona č. 232/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) a materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2. Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici. Ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii, pokiaľ sa povinnosť nesplní alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v exekúcii nepokračovalo. Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe. Podľa názoru odvolateľa prvostupňový súd nijako nezdôvodnil svoj záver, podľa ktorého plnomocenstvo, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 23a ods. 1 zákona č. 643/19925 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu a ak by oprávnený zmenil názor, mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Tvrdil, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/19/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh vo výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Uviedol, že nemožno tak zistiť prečo prvostupňový súd odkazuje na cit. smernicu a ako ju aplikoval v konkrétnom prípade. V závere svojho podania uviedol, že považuje za dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty) požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte cit. smernice. Žiadal, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1. Je možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Odvolací súd po zistení, že odvolanie podala včas na to oprávnená osoba - účastník konania, proti uzneseniu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1 a 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Napadnuté uznesenie je vo výrokoch o zastavení exekúcie vecne správne, preto ho odvolací súd v uvedenom rozsahu v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj na tieto výroky rozhodnutia sa vzťahujúce dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Súd prvého stupňa rozhodol správne, pokiaľ exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Exekučný titul vyhodnotil zo záverov, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom pre jej chýbajúce náležitosti. Odvolací súd sa s týmito právnymi závermi stotožňuje a na doplnenie považuje za potrebné doplniť:
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. V prejednávanom prípade súd teda neposudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, pretože exekučný súd je oprávnený a povinný v každom štádiu konania, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, a to i bez návrhu, skúmať, či sú dané podmienky na vykonávanie exekúcie. Ak zistí, že exekúcia je vykonávaná podľa titulu, ktorý nie je vykonateľný po stránke formálnej alebo materiálnej, je oprávnený exekúciu zastaviť. Exekučný súd teda mal právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu i súvisiace doklady, najmä predmetnú notársku zápisnicu i zmluvu o úvere. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Za jednu zo základných otázok, ktoré treba v danej veci vyhodnotiť je to, či Mgr. Tomáš Kušnír bol splnomocnený na úkony v takom rozsahu, v akom ich urobil v mene povinnej a či zmluvné zastúpenie podľa § 31 Občianskeho zákonníka medzi ním a povinným nevykazuje znaky absolútnej neplatnosti. Dohoda o plnomocenstve (plnomocenstvo v danom prípade udelené dlžníkom ako splomocniteľom splnomocnencovi za účelom, aby tento v prípade, že v budúcnosti nastane situácia, že dlžník si nebude riadne plniť povinnosti zo zmluvy o úvere, v mene dlžníka spísal notársku zápisnicu ako exekučný titul, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z toho úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu) je dvojstranný právny úkon, ktorý v danom prípade vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh neexistoval a do budúcna bolo možné len predpokladať, žeby mohol vzniknúť, nebolo však určité, v akej výške. Inštitút uznania záväzku je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon za podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami platného uznania záväzku sú jednak dôvod a jednak výška záväzku. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákonná účinnosť takého uznania predpisuje obligátorne písomnú formu. Zákonným dôsledkom uznania je vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v čase uznania existoval. Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti.
Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Uznať možno len dlh, ktorý vznikol, a nie ktorý vznikne. Inak by povinnému bolo odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože dlh nie je dostatočne do budúcnosti určiteľný, nemožno predpokladať, či určité okolností nastanú. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe, a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohla povinná realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na takéto právo.
V kontexte uvedeného je potrebné vziať zreteľ na podstatnú skutočnosť, a to rozpor záujmov povinnej a jej zástupcu, keďže pri uzatváraní zmluvy povinná nemala možnosť výberu zástupcu. Zmluva o úvere totiž už v predtlači obsahovala meno splnomocnenca. Túto predtlač dal vyhotoviť oprávnený, všetky trovy pred notárom (vzniknuté so spísaním notárskej zápisnice) platil oprávnený a rovnako oprávnený Mgr. Tomášovi Kušnírovi platil aj odmenu za jeho konanie pred notárom a obe tieto položky oprávnený vymáha v tomto exekučnom konaní ako trovy notárskej zápisnice a trovy právneho zastúpenia. Pokiaľ oprávnený takto postupoval, spochybnil základný predpoklad pri udelení plnomocenstva, teda to, aby splnomocnenec jednoznačne chránil záujmy povinného, pričom povinnosťou súdu je prihliadať na túto skutočnosť, pretože aj v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku možno skúmať rozpor exekučného titulu so zákonom.
Z uvedeného je potom zrejmé, že povinná platne nesplnomocnila Mgr. Tomáša Kušníra svojím zastupovaním, tento nebol oprávnený v jej mene spísať notársku zápisnicu a uznať záväzok z úveru. V zmluve o úvere teda chýba nepochybný relevantný prejav vôle povinnej splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na vykonanie vyhlásenia v jej mene. Predmetná notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom v tomto konaní, neobsahuje prejav vôle povinnej o uznaní dlhu a súhlas s vykonateľnosťou, a preto vzhľadom na jej absolútnu neplatnosť, nemôže byť exekučným titulom voči tejto osobe.
Zistený nedostatok týkajúci sa plnomocenstva, že zmluva uzavretá medzi povinnou a Mgr. Tomášom Kušnírom podľa § 31 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná, je postačujúci pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom. Tento záver je dostatočným dôvodom na zastavenie exekúcie, ako bolo vyššie uvedené, v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Pri takýchto záveroch sú už bezpredmetné ďalšie dôvody, v ktorých súd prvého stupňa posudzoval vzťah medzi účastníkmi ako spotrebiteľský úver. Pokiaľ totiž súd uzavrel, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.8.2005 (vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo do 1.9.2005), je už nadbytočné hodnotenie zmluvy medzi účastníkmi. Na tento záver odvolacieho súdu je bez akéhokoľvek právneho významu poznámka odvolateľa ohľadom oslabenia jeho práva pri zabezpečení si iného exekučného titulu.
Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o trovách exekúcie, keď náhradu trov exekúcie účastníkom nepriznal, vzhľadom na to že súdny exekútor si tieto neuplatnil, preto odvolací súd uznesenie potvrdil aj vo výroku o trovách exekúcie (§ 219 O.s.p.). Pokiaľ oprávnený podal odvolanie aj proti výroku, ktorým súd zamietol návrh na zmenu exekútora, podaním tohto odvolania došlo k zrušeniu tohto výroku v zmysle ust. § 374 ods.4 O.s.p. a o tomto návrhu mal opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa.
V zmysle ust. 251 ods.4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa ust. § 202 ods.2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Vyššie citované zákonné ustanovenie nepripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhoduje o žiadosti oprávneného o zmenu exekútora. Proti rozhodnutiu súdu, ktorým súd vyhovie žiadosti o zmenu exekútora, ale ani proti rozhodnutiu súdu, ktorým súd takúto žiadosť zamietne, nie je prípustné odvolanie.
V zmysle ust. § 374 ods.4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaným odvolaním zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
V danom prípade uznesenie, ktorým súd návrh na zmenu exekútora zamietol, vydala vyššia súdna úradníčka a keďže proti takémuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, podaním odvolania sa rozhodnutie v tejto časti zo zákona zrušilo a opätovne mal o tomto návrhu rozhodnúť sudca. Zákonná sudkyňa o návrhu na zmenu exekútora rozhodla po podaní odvolania, a po vrátení veci odvolacím súdom samostatným uznesením č.k. 6Er/52/2005-37 zo dňa 20.10.2011, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu exekútora, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.02.2012. Pretože podaním odvolania oprávneným proti tomuto výroku došlo k zrušeniu napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa v tejto časti zo zákona, odvolací súd o tomto výroku napadnutého uznesenia nerozhodoval.
Otázku ročnej percentuálnej miery nákladov súd prvého stupňa v napadnutom uznesení nerozoberal, preto odvolací súd k tejto časti odvolania oprávneného nebude zaujímať stanovisko.
Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený dňa 12.09.2012, teda po predložení veci odvolaciemu súdu a po uplynutí lehoty na podanie odvolania, doručil Okresnému súdu Košice - okolie návrh na prerušenie konania postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, odvolací súd sa zaoberal aj otázkou posúdenia uvedeného návrhu oprávneného.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
Odvolací súd k tejto otázke poukazuje na Smernicu Rady 93/13/EHS, kde sa v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie plnomocenstva v predmetnej Zmluve o úvere nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že udelené plnomocenstvo v predtlači zmluvy nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, a preto spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa (povinného). V dôsledku toho je neprijateľnou, pre spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto táto otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keďže prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., pretože oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný a úspešnej povinnej trovy v odvolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie senát prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení zákona č . 33/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .