Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/71/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201484 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:1012201484.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu O.. B. I., W., S. S. X. XX, D., zastúpeného JUDr. Jozefom Beňom, PhD., Beňo & partners, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. Sv. Egídia 93, Poprad, proti žalovanému Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie Slobody 12, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. 472/2010 zo dňa 13.06.2012, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 07.08.2012 doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 08.08.2012 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia právneho odboru Centra právnej pomoci zo dňa 13.06.2012, sp. zn. 472/2010, č. ev. 1883/2012, ako aj rozhodnutia Centra právnej pomoci zo dňa 03.05.2012, sp. zn. 472/2010, č. ev. 1471/12 z dôvodu ich nezákonnosti. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1S/200/2012-55 zo dňa 04.04.2014 postúpil vec Krajskému súdu v Košiciach. Rozhodnutím Centra právnej pomoci ako správneho orgánu prvého stupňa sp. zn. 472/2010 zo dňa 03.05.2012 boli žalobcovi priznané trovy zastúpenia účastníka konania A. K. v konaní o zaplatenie 15.936.181,- Sk s prísl. titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo výške 324,27 eur. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný uviedol, že uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 22.12.2008, č. k. 13C/90/2008-50 súd ustanovil zastupovanému na ochranu jeho práv a záujmov vyššie uvedeného advokáta. Konštatoval, že právne služby poskytnuté advokátom zastupovanému spočívali v: 26.01.2009 - prevzatie a príprava zastúpenia, 08.07.2009 - podanie vo veci samej, 06.10.2009 - ďalšia porada s klientom, 07.10.2009 - účasť na pojednávaní, 19.11.2009 - ďalšia porada s klientom, 23.11.2009 - podanie vo veci samej (odvolanie). Poukázal na to, že poskytovanie právnych služieb zastupovanému skončilo úmrtím zastupovaného dňa 09.12.2009. Ďalej uviedol, že dňa 03.06.2010 bolo centru doručené vyúčtovanie trov právneho zastúpenia, ktorým si advokát uplatnil voči centru nárok na vyplatenie trov právneho zastúpenia v celkovej výške 10.417,73 eur, pričom špecifikoval jednotlivé položky, z ktorých vyúčtovanie advokáta pozostáva. Konštatoval, že tarifnú odmenu advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní upravujú ustanovenia § 14a až § 14f vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom do 31.05.2009, resp. podľa ustanovení § 14a až § 14c vyhlášky v znení platnom po 01.06.2009 a hotové výdavky a náhradu za stratu času upravujú ustanovenia § 15 až § 17 citovanej vyhlášky. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia žalovaný špecifikoval podklady, ktoré boli po doplnení advokátom a súdmi spolu s vyúčtovaním založené do spisu a konštatoval, že žalobca vyčíslil trovy právneho zastúpenia v časti odmena nesprávne, pretože pri vyúčtovaní trov právneho zastúpenia postupoval podľa ustanovení druhej časti druhej hlavy vyhlášky. Uviedol, že podľa platnej právnej úpravy je však centrum oprávnené a povinné rozhodovať podľa druhej časti tretej hlavy vyhlášky, účinnej v dobe uskutočnenia prvého úkonu právnej služby. Poukázal na to, že z doložených dokladov je zrejmé, že k prevzatiu a príprave zastúpenia došlo dňa 26.01.2009, preto sa pri výpočte odmeny za prvostupňové konanie postupuje podľa vyhlášky v znení účinnom k tomuto dátumu, pričom v zmysle ustanovenia § 14a citovanej vyhlášky patrí advokátovi odmena za celé konanie (bez ohľadu na počet úkonov, ktoré boli v danom konaní vykonané). Žalovaný poukázal na to, že predmetom konania, v ktorom bol žalobca súdom ustanovený za právneho zástupcu, bolo zaplatenie 15.936.181,- Sk s prísl., pričom z doložených dokladov je potom zrejmé, že navrhovateľ požadoval uvedenú čiastku titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu týkajúcej sa skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia, musí sa úvaha o výške plnenia opierať o hmotné právo. Ide spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie vyplýva z konkrétnych okolností v danej veci. Pri uplatnení nároku je žalobca povinný v návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku (na náhradu škody, nemajetkovej ujmy a pod.) však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu a je preto spravodlivé, aby až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom uplatnená) bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že účastník konania je zastúpený advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu. V tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/7/2010, 5MCdo/18/2010 zo dňa 23.02.2011. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že v predmetnom konaní prvostupňový súd žalobný návrh rozsudkom č. k. 13C/90/2008-107 zo dňa 07.10.2009 zamietol a odvolací súd rozsudkom zo dňa 19.12.2011 sp. zn. 5Co/10/2010 rozhodnutie prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil. Konštatoval, že vychádzajúc z vyššie uvedeného názoru Najvyššieho súdu SR sa hodnota predmetu konania nedá určiť, a preto je pri určovaní výšky odmeny advokáta za prvostupňové konanie potrebné vychádzať z § 14c písm. a/ vyhlášky v znení účinnom do 31.05.2009, podľa ktorého vo veciach, ktoré nie sú uvedené v § 14a a § 14b, základná sadzba tarifnej odmeny je a) ak je príslušný okresný súd 182,57 eur. Žalovaný ďalej poukázal na to, že z doložených dokladov (odvolanie zo dňa 23.11.2009) je zrejmé, že odvolacie konanie (v zmysle vyhlášky „nové“ konanie) začalo za účinnosti vyhlášky v znení účinnom od 01.06.2009, preto je pri určovaní odmeny za toto odvolacie konanie nutné postupovať podľa § 14a a nasl. vyhlášky v znení účinnom od 01.06.2009. Uviedol, že za zastupovanie v odvolacom konaní patrí advokátovi odmena stanovená podľa § 14a ods. 3 v spojení s § 14a ods. 2 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.06.2009 vo výške 200 eur a s ohľadom na to, že advokát nezastupoval zastupovaného do právoplatného skončenia veci v súlade s § 14b ods. 6 citovanej vyhlášky znížená o 50 %. Konštatoval, že za jednotlivé úkony právnej služby potom podľa § 16 ods. 3 vyhlášky náleží advokátovi náhrada vo forme režijného paušálu vo výške 1/100 výpočtového základu stanoveného osobitným predpisom pre príslušný kalendárny rok za každý úkon právnej služby v zmysle § 14 citovanej vyhlášky (v roku 2009 vo výške 6,95 eur). Uviedol, že advokátovi patrí odmena podľa § 14c písm. a/ vyhlášky v znení účinnom do 31.05.2009 vo výške 182,57 eur, odmena podľa § 14a ods. 3 v spojení s § 14a ods. 2 písm. a/ a § 14b ods. 6 vyhlášky v znení účinnom od 01.06.2009 vo výške 100 eur, režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (6 x 6,95 eur) vo výške 41,70 eur. Celková odmena priznaná žalobcovi predstavovala sumu 324,27 eur. V odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného sp. zn. 472/2010 zo dňa 03.05.2012 ako správneho orgánu prvého stupňa žalobca navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu a vrátiť žalovanému na opätovné rozhodnutie, prípadne zmeniť tak, že bude žalobcovi priznaná odmena za zastupovanie A. K. v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II sp. zn. 13C/90/2008 vo výške 8.040,92 eur. Odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného ako správneho orgánu prvého stupňa korešpondujú so žalobnými námietkami proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Žalovaný rozhodnutím sp. zn. 472/2010 zo dňa 13.06.2012 odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Centra právnej pomoci (ďalej len „centrum“) sp. zn. 472/2010 č. ev. 1471/2012 zo dňa 03.05.2012 o priznaní trov právneho zastúpenia za zastupovanie účastníka konania A.W. K. v právnej veci o zaplatenie 528.984,30 eur, vo výške 324,27 eur zamietol a napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný k jednotlivým odvolacím námietkam uviedol, že čo sa týka predmetu konania je nepochybné, že tento je plne v dispozícii navrhovateľa. Navrhovateľ však predmet konania vymedzuje nie len určením predmetu návrhu, teda tzv. žalobného petitu, ale aj určením rozhodných skutočností uvedených v samotnom návrhu. Konštatoval, že teda nie je podstatné, či navrhovateľ označí predmet konania ako „o zaplatenie XY eur“, „o zaplatenie XY eur titulom náhrady škody“ alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Podstatný je uplatňovaný nárok navrhovateľa, ktorý je v predmetnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, čo je zrejmé jednak z podaní navrhovateľa a jednak z rozhodnutí, či už prvostupňového, alebo odvolacieho súdu, pričom označenie predmetu konania nemá meritórny význam. V tomto smere žalovaný poukázal na názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 28.10.2010 sp. zn. 1Cdo/230/2009. Ďalej uviedol, že v návrhu na náhradu škody má navrhovateľ z dôvodu určitosti petitu vymedziť aj sumu, ktorú si navrhovateľ uplatňuje z titulu náhrady škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že táto žalobcom tvrdená škoda je však len akousi predpokladanou škodou a nie škodou v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a o tom, či sú splnené podmienky na vznik nároku na náhradu škody rozhoduje súd. Zdôraznil, že až okamihom rozhodnutia súdu o určení výšky škody je známa hodnota sporu. Považoval za nepochybné, že navrhovateľom vymedzený predmet konania v danom konaní bol zaplatenie navrhovateľom vymedzenej čiastky titulom náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom žalovaného. Konštatoval, že s ohľadom na predmet konania nie je možné postupovať podľa § 14a vyhlášky, a to ani v prípade, že navrhovateľ presne vymedzil náhradu škody (čiastku), ktorú požaduje, pretože takto vymedzená čiastka nemá hmotnoprávny základ a z tohto dôvodu nemôže byť posudzovaná ako základ pre výpočet odmeny advokáta. Uviedol, že časť vyhlášky, podľa ktorej je centrum oprávnené a povinné postupovať, osobitne neupravuje druh konania „o náhradu škody“. S ohľadom na to, že sa jedná o vec, ktorá nie je uvedená ani v § 14a, ani v § 14b vyhlášky, centrum určilo základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 14c vyhlášky (v znení účinnom ku dňu vykonania prvého úkonu právnej služby). S tvrdením žalobcu, že centrum pri rozhodovaní o trovách konania v danom prípade nemá zákonom danú možnosť ich modifikácie, sa žalovaný plne stotožnil. Uviedol, že prvostupňový orgán však v napadnutom rozhodnutí nepristupuje k modifikácii odmeny advokáta, ktorá má advokátovi v zmysle právneho poriadku patriť. Konštatoval, že advokátovi s ohľadom na vyššie uvedené patrí odmena vo výške určenej podľa § 14c vyhlášky v znení účinnom do 31.05.2009 a centrum napadnutým rozhodnutím priznalo žalobcovi odmenu vo výške stanovenej právnou normou. K odvolacej námietke týkajúcej sa judikatúry uvedenej v napadnutom rozhodnutí uviedol, že táto sa týka rozhodovania súdov o trovách konania, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu. Poukázal na to, že prípady spomenuté v uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky majú spoločné s konaním, za ktoré si žalobca uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia to, že výška plnenia je závislá od úvahy súdu. S ohľadom na uvedené skutočnosti žalovaný mal za to, že hodnota predmetu konania v danom prípade sa nedá určiť, pretože vyhláška neobsahuje ustanovenia, ktoré by osobitne riešili konanie „o náhrade škody“, preto prvostupňový orgán zvolil pri určovaní výšky odmeny za konanie správny postup, keď výšku odmeny stanovil podľa § 14c písm. a/ vyhlášky v znení účinnom do 31.05.2009. K legislatívnym zmenám, ktoré mali vplyv na vyplácanie odmien ustanoveným advokátom a k povahe odmeny advokáta uviedol, že právna úprava platná a účinná do 31.12.2009 dôsledne rozlišovala prípady ustanovenia advokáta súdom a určenie advokáta centrom. Uviedol, že podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2009 existovala tzv. „dvojkoľajnosť“ aj v procese priznávania trov právneho zastúpenia (odmena a náhrady za právne zastúpenie) účastníka konania alebo oprávnenej osoby. Poukázal na to, že ak bol advokát za právneho zástupcu účastníka konania ustanovený rozhodnutím súdu a súd o odmene advokáta rozhodoval do 31.12.2009, súd pri stanovení výšky odmeny advokáta postupoval podľa § 149 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2009. Uviedol, že výška odmeny sa podľa tohto ustanovenia určovala podľa ustanovení osobitného predpisu (v poznámke 15 je potom uvedený odkaz na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 279/2005 Z. z. - teda na celú vyhlášku bez odkazu na konkrétnu časť, podľa ktorej bol súd oprávnený a povinný rozhodovať). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej citoval ustanovenie § 149 ods. 2 v znení zákona č. 495/2009 Z. z. a uviedol, že zákonodarca novelizáciou tohto ustanovenia v zásade vylúčil dvojkoľajnosť v mechanizme odmeňovania advokátov, či už ustanovených súdom podľa § 30 O.s.p. alebo určených centrom podľa zákona č. 327/2005 Z. z.. Konštatoval, že o odmene takýchto advokátov má v zásade rozhodovať centrum, a to postupom podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z. z.. Ďalej uviedol, že novelizáciou teda nedošlo len k zmene orgánu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o uplatnených nárokoch na trovy právneho zastúpenia ustanovených alebo určených advokátov, ale aj mechanizmu rozhodovania o uplatnených nárokoch (určovanie výšky odmeny podľa § 14a a nasl. vyhlášky) a vyplácania priznaných trov právneho zastúpenia. Poukázal na to, že riešenie otázky odmeňovania súdom ustanovených advokátov pred 01.01.2010 je spojené s interpretačnými a aplikačnými problémami, ktoré vyplývajú predovšetkým z absencie intertemporálnych ustanovení, ktoré by sa výslovne zaoberali touto problematikou, a preto je nutné vychádzať zo zásad procesného práva, a to, že sa aplikuje procesnoprávna norma platná a účinná v čase rozhodovania. V tomto smere žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax súdov, ktorých rozhodnutia aj citoval. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že nárok na odmenu vzniká advokátovi právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bol advokát určený alebo ustanovený (resp. dňom vykonania prvého úkonu právnej služby v konaní) a zmena právnej úpravy nemá vplyv na vznik nároku ani na jeho trvanie. Poukázal na to, že právna úprava však zasahuje do obsahu tohto nároku (výška odmeny) a mení proces (spôsob, mechanizmus) rozhodovania a vyplácania odmeny štátom, a teda možno hovoriť o tzv. nepravej spätnej účinnosti právnych noriem. Konštatoval, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty, pričom nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. Poukázal na to, že v teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov, pričom význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.06.2010, sp. zn. 4Cdo/98/2010). Konštatoval, že nepravá retroaktivita nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúca nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, avšak akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.06.2010, sp. zn. 4Cdo/98/2010). Ďalej uviedol, že zákon č. 495/2009 Z. z. novelizáciou § 149 ods. 2 O.s.p. neneguje účinky ustanovenia advokátov rozhodnutím súdu podľa § 30 O.s.p. v znení účinnom pred 01.01.2010. Novelizáciou je však zavedený nový mechanizmus, ktorý neruší rozhodnutia súdov o náhrade trov súdom ustanovených advokátov, ale zavádza nový režim priznávania a vyplácania odmien do budúcna, a to z viacerých vážnych dôvodov. Konštatoval, že jedným z cieľov navrhovanej právnej úpravy v zákone č. 495/2009 Z. z. bolo regulovať niektoré postupy súdov, ktoré spôsobovali výrazné neprimeranosti pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia. Poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 495/2011 Z. z. a uviedol, že centrum je správnym orgánom, ktorý vykonáva prenesený výkon štátnej správy, predovšetkým ako rozhodovaciu činnosť podľa zákona č. 327/2005 Z. z. za subsidiárneho použitia správneho poriadku. Konštatoval, že jedným zo znakov správneho orgánu je aj to, že môže konať iba to, čo mu zákon dovoľuje, alebo prikazuje, pričom rozhodovanie o trovách právneho zastúpenia podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky, by bolo nad rámec centru zverených právomocí (s ohľadom na § 15 zákona č. 327/2005 Z. z., dôvodovú správu k zákonu č. 495/2009 Z. z. a s ohľadom na úpravu tretej hlavy druhej časti vyhlášky), teda takéto rozhodnutie by bolo nesprávne a nezákonné. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že ustanovenia tretej hlavy citovanej vyhlášky v znení účinnom do 31.05.2009 upravujú „základnú sadzbu tarifnej odmeny za konanie“, teda odmenu za celé konanie bez ohľadu na počet vykonaných úkonov právnej služby. Odmena za celé konanie sa vypočítava z hodnoty predmetu konania, resp. ak hodnotu predmetu konania nie je možné zistiť, podľa zásad uvedených v § 14a a nasl. citovanej vyhlášky, teda tak, ako pri určovaní výšky odmeny postupoval prvostupňový orgán. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že za jednotlivé úkony právnej služby potom patrí žalobcovi náhrada vo forme režijných paušálov, ktorých výška je odvodená od výpočtového základu stanoveného osobitným predpisom pre príslušný kalendárny rok, v ktorom boli úkony právnej služby poskytnuté. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu sa nevymyká bežnej praxi centra a v rozhodovacej praxi centra o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikajú neodôvodnené rozdiely. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia právneho odboru Centra právnej pomoci zo dňa 13.06.2012, sp. zn. 472/2010, č. ev. 1883/2012, ako aj rozhodnutia Centra právnej pomoci zo dňa 03.05.2012, sp. zn. 472/2010, č. ev. 1471/12 z dôvodu ich nezákonnosti. Dôvody nezákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj dôvody nezákonnosti postupu žalovaného videl žalobca v tom, že žalovaný aplikoval právne predpisy retroaktívne, resp. aplikoval nesprávne právne predpisy, vyčíslil trovy žalobcu v priamom rozpore so zákonom a použitím nesprávnych právnych noriem a bez opory v zákone vykonal krátenie trov žalobcu a konal nad rámec oprávnení priznaných mu právnymi predpismi. Žalobca poukázal na to, že bol ustanovený ako zástupca z radov advokátov Okresným súdom Košice II dňa 22.12.2008, nie Centrom právnej pomoci. V tom čase aj o odmene ustanoveného advokáta rozhodoval súd, a to v zmysle § 149 O.s.p. v tom čase platnom a účinnom znení. Poukázal na to, že v priebehu zastúpenia však došlo ku zmene procesného predpisu (§ 149 ods. 2 O.s.p.), ktoré po zmene určilo, že ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu. Konštatoval, že v dôsledku zmeny príslušného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku tak došlo ku zmene orgánu, ktorý má o trovách rozhodnúť, avšak v žiadnom prípade nedošlo ku zmene hmotnoprávnych predpisov, podľa ktorých mala byť odmena priznaná. V tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.02.2010, sp. zn. 3MCdo/22/2008. Uviedol, že v danom prípade bol ustanovený súdom, preto žalovaný mal pri určení jeho trov postupovať podľa § 9 až § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a nie podľa ustanovenia § 14a a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ako to vykonal žalovaný. Ďalej uviedol, že každé intertemporálne ustanovenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z. stanovuje, že v prípade zmeny právnych predpisov sa o odmene rozhodne podľa doterajších predpisov a považoval za zrejmé, že uvedené ustanovenia v súlade so zákazom retroaktivity smerovali k tomu, aby nedochádzalo spätne k aplikácii novších právnych noriem upravujúcich výšku odmeny advokátov, a teda, aby nedochádzalo k retroaktívnej aplikácii zákonov. Centrum právnej pomoci však opierajúc sa aj o poznámky pod čiarou v právnych predpisoch, odmietlo aplikovať právne normy v súlade so zákazom retroaktivity, t.j. odmietlo priznať súdom ustanovenému advokátovi odmenu podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ale opierajúc sa o údajnú absenciu právnych predpisov a právne nezáväzné odkazy pod čiarou v právnych predpisoch a ignorujúc ústavný princíp zákazu retroaktivity, rozhodlo o trovách ustanoveného advokáta podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Takýto postup žalovaného považoval žalobca jednoznačne za nezákonný a zasahujúci aj do jeho ústavných práv. Zdôraznil, že zmena procesného predpisu § 149 ods. 2 O.s.p. nadobudla účinnosť až dňa 01.01.2010, pričom v tomto prípade bol ustanovený ako zástupca a vykonával úkony právnej pomoci do 09.12.2009, kedy v dôsledku smrti účastníka konania došlo k zániku zastúpenia, a teda mu patrí odmena podľa hmotnoprávnych predpisov platných a účinných v čase vykonania úkonov, a keďže bol ako zástupca ustanovený súdom, patrí mu za vykonané úkony odmena podľa § 9 až § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Žalobca v podanej žalobe ďalej uviedol, že až po zániku zastúpenia a vykonaní všetkých úkonov právnej pomoci zo strany žalobcu nadobudli účinnosť právne normy, v zmysle ktorých o odmene nebol oprávnený rozhodovať súd ale centrum právnej pomoci, ktoré postupovalo podľa iných právnych predpisov, než podľa ktorých by postupoval súd. Žalobca mal za to, že v danom prípade došlo k pravej retroaktivite, t.j. k retroaktívnemu uplatneniu právnych predpisov zo strany žalovaného, na základe čoho sú napadnuté rozhodnutia - prvostupňové a druhostupňové - nezákonné a protiústavné. Žalobca ďalej poukázal na to, že ak by aj bol žalovaný oprávnený vyčísľovať odmenu advokáta podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky č. 655/2004 Z. z., tak v znení účinnom v čase prevzatia právneho zastúpenia sa výška odmeny stanovovala v nadväznosti na hodnotu sporu podľa § 14a ods. 1 tretej hlavy druhej časti vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Uviedol, že je zrejmé, že zákon za základné kritérium výpočtu tarifnej odmeny považuje predmet konania a v prípade, ak je predmetom konania zaplatenie peňažnej sumy, tak kritériom pre určenie tarifnej odmeny samotná výška peňažnej sumy, ktorej zaplatenie je predmetom sporu. Zdôraznil, že jej absolútne nespochybniteľné, jednoznačné a jasné, že predmetom sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 13C/90/2008 bolo zaplatenie peňažnej sumy a táto suma bola jasne a jednoznačne vymedzená a určiteľná - jednalo sa o sumu 15.936.181,- Sk. Uviedol, že základná sadzba tarifnej odmeny žalobcu v konaní, v ktorom bol ustanovený za zástupcu z radov advokátov, je preto jasne a bez pochybností vymedzená a určiteľná podľa ustanovenia § 14a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a preto centrum nemohlo v žiadnom prípade na určenie základnej sadzby odmeny použiť ustanovenie § 14c písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pretože na takýto postup neboli splnené podmienky, ale malo výšku tejto odmeny určovať podľa § 14a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Aj v prípade, ak by centrum postupovalo podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky č. 655/2004 Z. z., tak aj v takom prípade by tarifná hodnota sporu bola vyčísľovaná v závislosti od peňažnej sumy, ktorá je predmetom konania, t.j. zo sumy 15.936.181,- Sk. Konštatoval, že vyhláška nikde vo svojich ustanoveniach nešpecifikuje, z akého dôvodu musí byť požadované zaplatenie peňažnej sumy v žalobe, aby mohlo byť aplikované ustanovenie § 14a ods. 1 vyhlášky, stačí, že predmetom konania je zaplatenie peňažnej sumy, a táto podmienka v tomto prípade bola a je splnená. Ďalej uviedol, že vyhláška č. 655/2004 Z. z. nepozná pre určenie hodnoty sporu žiadne pojmy ako „predpokladaná škoda“, či „priznaná škoda“, rovnako ako nedefinuje pojmy „predpokladaná kúpna cena“, či „skutočná kúpna cena“. Z hľadiska vyhlášky je podstatné peňažné vyjadrenie predmetu sporu a tým bolo v danom prípade jednoznačne zaplatenie sumy 15.936.181,- Sk. Poukázal na to, že vyhláška, ani iný predpis nestanovuje, že tarifná sadzba odmeny sa určí len z oprávnene uplatnenej peňažnej sumy, resp. len z peňažnej sumy, ktorú prizná súd. Uviedol, že v každom konaní a nielen v konaní o náhradu škody závisí priznanie plnenia od posúdenia skutkových a právnych okolností prípadu súdom. To však nie je úvaha súdu ako osobitná právna kategória, ktorá prichádza do úvahy len v prípadoch, kedy priznávané plnenie závisí výlučne od úvahy súdu, ako je to napr. v konaní o ochranu osobnosti a požadovaní náhrady nemajetkovej ujmy. Bol toho názoru, že v konaní o náhradu škody, podobne ako v iných konaniach, je rozhodujúcim pre priznanie výšky plnenia nie úvaha súdu, ako je to v prípadoch nemajetkovej ujmy, ale rozhodujúcim je posúdenie okolností prípadu a preukázaná výška škody. Preto je určenie výšky škody uvedené v žalobnom petite jednoznačne vymedzením sporu a jeho hodnoty. Konštatoval, že konanie žalovaného pri vyčíslovaní trov žalobcu je len snahou krátiť trovy žalobcu bez náležitej opory v zákone, čiže ide jednoznačne aj o prekročenie právomoci žalovaného. Poukázal na to, že v tomto prípade, keďže bol ustanoveným právnym zástupcom, výsledok konania nemá vplyv na výšku jeho trov, keďže v zmysle právnych predpisov má žalobca ako ustanovený zástupca z radov advokátov nárok na trovy konania bez ohľadu na výsledok sporu. Skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby okresným súdom, nič nemení na predmete sporu, ktorý je od počiatku konania rovnaký - zaplatenie peňažnej sumy 15.936.181,- Sk. Poukázal na to, že aj z dôvodu úmrtia A. K. nebolo možné v konaní zo strany ustanoveného zástupcu riadne pokračovať. Žalobca považoval za nevyhnutné ďalej uviesť, že centrum pokiaľ rozhoduje o odmene ustanoveného zástupcu, tak rozhoduje podľa ustanovenia § 149 ods. 2 O.s.p. a následne podľa osobitných predpisov. Nerozhoduje podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ani § 150 O.s.p., v ktorých zákon priznáva súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania možnosť ich modifikácie. Uviedol, že centrum pri rozhodovaní o trovách, resp. odmene ustanoveného právneho zástupcu nemá zákonom danú možnosť ich modifikácie, ako je to uvedené v týchto zákonných ustanoveniach vo vzťahu k súdu. Zdôraznil, že žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ani zák. č. 327/2005 Z. z., či iného právneho predpisu neumožňuje centru modifikovať podľa vlastnej úvahy výšku trov konania, či výšku ich náhrady. V závere podanej žaloby žalobca uviedol, že žalovaný totiž síce vo svojich rozhodnutiach argumentuje zníženie odmeny žalobcu aplikáciou § 14c vyhlášky č. 655/2004 Z. z., avšak vzhľadom na to, že uvedenú nemožnosť určenia výšky peňažného plnenia ako predmetu sporu žalovaný odvodzuje od výsledku konania a od judikatúry k ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., je zrejmé, že sa žalovaný snažil využiť len súdu dané oprávnenia v § 142 ods. 3 O.s.p. a v konečnom dôsledku krátil trovy žalobcu. Vyslovil názor, že žalovaný tak zrejme prekročil svoje oprávnenia vyplývajúce mu z Ústavy Slovenskej republiky a ostatných právnych predpisov, a preto sú vydané rozhodnutia, ako aj postup Centra právnej pomoci, ktorý vydaniu napadnutých rozhodnutí predchádzal, nezákonné. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 10.10.2012 poukázal na dôvody, ktoré korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobca písomným podaním zo dňa 25.08.2014 doručeným tunajšiemu súdu dňa 25.08.2014 na podporu svojej právnej argumentácie uvedenej v žalobe doručil súdu Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 519/2010 zo dňa 17. marca 2011. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Na pojednávaní súdu dňa 27. augusta 2014 zástupca žalovaného nebol prítomný napriek tomu, že bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný. Vzhľadom na to, že svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, preto súd podľa § 250g ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti zástupcu žalovaného. Na pojednávaní súdu právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu, ako aj na písomnom stanovisku, ktoré bolo v predmetnej veci súdu doručené. Do pozornosti súdu dal opakovane nález Ústavného súdu, na ktorý poukazoval v písomnom podaní zo dňa 25.08.2014. Žalobca uviedol, že celé zastupovanie a všetky úkony, ktoré v predmetnej veci vykonal, a za ktoré si uplatnil nárok na odmenu, sa uskutočnili a boli vykonané počas platnosti právnej úpravy účinnej do novely § 149, vzhľadom na ktorú skutočnosť očakával, že aj odmena mu bude vyplatená podľa do novely § 149 účinnej právnej úpravy. Postup žalovaného považoval za postup, pri ktorom bola aplikovaná pravá retroaktivita a pokiaľ ide o predmet sporu tak, ako to už uviedol v podanej žalobe, ako aj v písomnom vyjadrení, v danom prípade zo všetkých listín obsiahnutých v spise, je potrebné vyvodiť jednoznačný záver, že predmetom sporu bolo zaplatenie určitej konkrétnej sumy, a preto nebolo možné v danom prípade vychádzať z ustanovenia § 14c Advokátskej tarify. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 149 ods. 2 O.s.p. v znení platnom a účinnom od 01.01.2010 (v znení zák. č. 495/2009 Z. z.), ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca, alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania, sa postupuje podľa osobitného predpisu. Podľa § 149 ods. 2 O.s.p. v znení platnom a účinnom od 01.01.2012 (v znení zák. č. 332/2011 Z. z.), ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia centra právnej pomoci, náhradu trov právneho zastúpenia upravuje osobitný predpis. Podľa poznámky pod čiarou k § 149 ods. 2 O.s.p., sa jedná o § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o § 14a až § 14e vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 327/2005 Z. z. (v znení platnom a účinnom od 01.01.2010), centrum rozhodnutím podľa osobitného predpisu (zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), prizná advokátovi náhradu trov konania po skončení zastupovania na základe jeho vyčíslenia podľa osobitného predpisu (§ 14a až 14f vyhl. č. 655/2004 Z. z.); to neplatí v rozsahu, v ktorom súd priznal náhradu trov konania podľa ods. 1. Ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, môže centrum priznať advokátovi čiastočnú alebo úplnú náhradu trov právneho zastúpenia bez ohľadu na to, či súd tomuto advokátovi priznal náhradu trov konania podľa ods. 1. Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 327/2005 Z. z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2012 (zák. č. 332/2011 Z. z.), ak oprávnenej osobe nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, advokátovi prizná centrum odmenu za právne zastupovanie (podľa poznámky č. 5a pod čiarou ide o § 14a a 14b vyhl. č. 655/2004 Z. z.), podľa ustanovení osobitného predpisu (podľa poznámky č. 16 pod čiarou ide o zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov). To neplatí, ak advokát právo na náhradu trov konania neuplatnil riadne a včas v konaní pred súdom; v takom prípade advokátovi právo na priznanie odmeny centrom nevznikne. Podľa § 25a zák. č. 327/2005 Z. z. (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2010), na konania o nároku na poskytnutie právnej pomoci začaté pred 01. januárom 2010 a právoplatne neukončené do 31. decembra 2009 sa použijú ustanovenia účinné od 01. januára 2010. Podľa tretej hlavy druhej časti vyhl. č. 655/2004 Z. z. označenej ako „paušálna odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácaná centrom právnej pomoci“, § 14a ods. 2 písm. a/ odmena vo veciach upravených Občianskym zákonníkom je 200 eur. Podľa § 14a ods. 3 cit. vyhlášky, rovnaká odmena ako v ods. 2, patrí advokátovi za zastupovanie v odvolacom konaní a v dovolacom konaní. Podľa tretej hlavy druhej časti vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej od 01.06.2009, označenej ako „paušálna odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácaná centrom právnej pomoci“, § 14a ods. 3, rovnaká odmena ako v ods. 2 patrí advokátovi za zastupovanie v odvolacom a dovolacom konaní. Podľa tretej hlavy druhej časti vyhl. č. 655/2004 Z. z. označenej ako „paušálna odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácaná centrom právnej pomoci“, § 14b ods. 6, ak advokát nezastupoval oprávnenú osobu do právoplatného skončenia veci, patrí mu 50 % odmeny. Ak došlo k zániku zastupovania v odvolacom alebo v dovolacom konaní, odmena za zastupovanie pred súdom nižšieho stupňa sa neznižuje. Podľa § 14c tretej hlavy druhej časti vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej do 31.05.2009, vo veciach, ktoré nie sú uvedené v § 14a a § 14b, základná sadzba tarifnej odmeny je: a) ak je príslušný okresný súd 182,57 eur, b) v ostatných prípadoch 248,95 eur. Podľa § 20 vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej do 31.05.2009, za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky, patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov. Podľa § 24e zák. č. 327/2005 Z. z. 1) Ak účastníkovi konania vznikol nárok na náhradu trov konania a súd nerozhodol o nároku na náhradu trov právneho zastúpenia advokáta ustanoveného súdom podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2009 a s nárokom odkázal advokáta na centrum alebo ak o tomto súd nerozhodoval vôbec, napriek tomu, že si advokát nárok na náhradu trov právneho zastúpenia riadne a včas uplatnil, rozhodne o nárokoch advokáta podľa druhej časti druhej hlavy vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov centrum. 2) Ak advokátovi v prípadoch podľa odseku 1 vznikol nárok na náhradu trov konania za jednotlivé úkony právnej služby podľa osobitného predpisu,17) prizná advokátovi centrum náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu úkonov právnej služby potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý nemal vo veci úspech. 3) O nárokoch podľa odseku 1 rozhodne centrum na základe písomnej žiadosti advokáta a vyúčtovania trov právneho zastúpenia predloženého súdu advokátom. Vyúčtovanie trov právneho zastúpenia spolu s potrebnou súčinnosťou poskytne centru súd, ktorý vo veci rozhodoval. Krajský súd v Košiciach po oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného k žalobným námietkam uvádza nasledovné: Žalovaný ako štátna rozpočtová organizácia, ktorá poskytuje právnu pomoc ľuďom v materiálnej núdzi, vzniklo 01. januára 2006 na základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Do tohto obdobia, teda do 31. decembra 2005, advokátov ustanovovali a o ich odmene rozhodovali iba súdy podľa § 30 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. O odmene rozhodovali súdy na základe § 140 ods. 2 O.s.p., podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za úkony vykonané po 01. januári 2006 žalovaný priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, avšak stále len podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky, bez ohľadu na to, či advokáta ustanovil súd alebo ho určil centrum. Od 01. januára 2010 nadobudol účinnosť zákon č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Táto novela priniesla výrazný posun v procese ustanovovania a následne aj odmeňovania advokátov poskytujúcich bezplatnú právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi. Dôsledkom predmetnej novely malo byť aj odstránenie tzv. dvojkoľajnosti v procese priznávania odmeny advokátom za právne zastupovanie oprávnenej osoby alebo účastníka konania. Zmena sa dotkla advokátov ustanovených súdom do 31. decembra 2009, o odmene ktorých súd nerozhodol do 31. decembra 2009. Zákonom č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, došlo okrem iného k novelizácii ustanovenia § 149 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého, ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca podľa § 30 O.s.p. alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu, pričom v poznámke 15) je uvedený odkaz na § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. a § 14a a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Došlo tak teda k zjednoteniu rozhodovania o uplatnenej náhrade trov advokátov, a to bez ohľadu na to, či bol advokát ustanovený súdom alebo určený centrom právnej pomoci. O odmene je oprávnené rozhodovať centrum, a to postupom podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. s odkazom na § 14a a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Od 01. januára 2010 tak teda došlo k zmene orgánu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o uplatnených nárokoch na trovy právneho zastúpenia ustanovených alebo určených advokátov a k zmene mechanizmu rozhodovania o uplatnených nárokov vo vzťahu k určeniu výšky odmeny podľa § 14a a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ako vyplácania priznaných trov právneho zastúpenia. Jedinou výnimkou, kedy centrum nerozhoduje podľa tretej hlavy druhej časti, je ustanovenie § 24e zákona č. 327/2005 Z. z.. Citované ustanovenie bolo do uvedeného právneho predpisu doplnené zákonom č. 335/2012 Z. z.. Jeho účelom malo byť podľa zákonodarcu odstránenie a vyriešenie negatívneho kompetenčného konfliktu medzi súdom a centrom, ktorý nastal v súvislosti s odstránením dvojkoľajnosti v priznávaní náhrady trov právneho zastúpenia osoby v materiálnej núdzi. Ako bolo vyššie uvedené, do 31. decembra 2009 právna úprava nerozlišovala prípady ustanovenia advokáta súdom a určenia advokáta centrom. Prvým krokom k odstráneniu tejto dvojkoľajnosti bola novela § 30 a § 149 ods. 2 O.s.p., na základe ktorej prešla rozhodovacia právomoc súdov rozhodovať o výške náhrady trov právneho zastúpenia advokátov ustanovených účastníkovi konania súdom, v prípade ak nebola tejto osobe náhrada trov konania priznaná. Centrum sa tak stalo výlučným orgánom, ktorý bol oprávnený v danej veci konať. Podľa dôvodovej správy v uvedenej v novele: „popísané novelizácie O.s.p. spôsobili taký právny stav, že advokátom ustanoveným súdom v zmysle § 30 O.s.p. pred 01.januárom 2010 patrila odmena za zastupovanie a náhrada trov konania podľa všeobecných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. (§ 9 - § 14), avšak súdy po 01. januári 2010 mohli rozhodovať len podľa ustanovení § 14a - § 14f citovanej vyhlášky vzhľadom na novelizované ustanovenie § 149 ods. 2 O.s.p., ktoré neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie. Niektoré súdy zrejme tento rozpor preklenovali výkladom, avšak iné súdy skutočne toto rozhodovanie odmietali. Rozhodovať o trovách advokátov v popísanom prípade, nemohlo ani centrum, keďže jeho rozhodovanie o trovách v zmysle § 15 zákona je viazané na aplikáciu ustanovení § 14a - § 14f vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a toto nebolo možné preklenúť ani prechodným ustanovením § 25a zákona. Toto ustanovenie sa totiž vzťahuje len na rozhodovanie centra o nároku na poskytnutie právnej pomoci (§ 10 zákona) a nie na rozhodovanie o trovách konania v zmysle § 15 zákona“. Na základe § 24e zákona č. 327/2005 Z. z. sa rozšírila právomoc centra rozhodovať o trovách konania a trovách právneho zastúpenia advokátov ustanovených súdom pred 01. januárom 2010 v zmysle druhej hlavy druhej časti vyhlášky (ide o § 9 až §14). Podľa týchto ustanovení však centrum nemôže postupovať svojvoľne, ale zákonodarca stanovil pre rozhodovanie podľa uvedeného zákonného ustanovenia presné podmienky. Z ustanovenia § 24e ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. je zrejmé, že centrum môže rozhodovať o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za splnenia zákonom stanovených podmienok, a to ak: 1) účastníkovi konania vznikol nárok na náhradu trov konania a 2) súd nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta ustanoveného súdom do 31.12.2009 a 3) advokáta odkázal na centrum, 4) alebo nerozhodoval o tom vôbec, napriek tomu, že advokát si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred súdom. Trovy konania sú výdavky, ktoré vznikajú subjektom konania pri uskutočňovaní jednotlivých procesných úkonov počas konania. Ustanovenie § 137 O.s.p., obsahuje demonštratívny výpočet jednotlivých trov konania, ide napr. o hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, tlmočné, odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát, atď.. Z uvedeného je zrejmé, že náhrada trov konania je širší pojem ako náhrada trov právneho zastúpenia. Nárok na náhradu trov konania vzniká účastníkovi občianskeho súdneho konania, ktorý bol vo veci úspešný, a to na základe právoplatného rozhodnutia súdu o trovách konania. Uvedené ustanovenie § 24e ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. preto nemožno aplikovať na prípady, keď súd oprávnenej osobe nárok na náhradu trov konania nepriznal. Teda len kumulatívnym splnením vyššie uvedených podmienok je centrum oprávnené rozhodovať o náhrade trov právneho zastúpenia súdom ustanoveného advokáta podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Vyššie uvedené len potvrdzuje, že centrum je oprávnené a povinné pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta postupovať (okrem výnimky uvedenej v § 24e) len podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky. Prelomovým momentom v odmeňovaní advokátov bola zmena vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to vyhláškou č. 209/2009 Z. z. účinnou od 01. júna 2009, ktorou došlo k zmene v tretej hlave druhej časti zavedením paušálnej odmeny, ktorá nahradila tarifnú odmenu. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol ako advokát ustanovený na základe uznesenia Okresného súdu Košice II sp. zn. 13C/90/2008 zo dňa 22.12.2008. S poukazom na ustanovenie § 149 ods. 2 O.s.p. v znení novely vykonanej zákonom č. 495/2009 Z. z., ak súd rozhoduje o trovách konania už po 01.01.2010, napriek tomu, že bolo ustanovenie zástupcu podľa § 30 ods. 1 vykonané pred 31.12.2009, postupuje sa podľa procesných predpisov účinných v čase rozhodovania, teda už postupom podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 327/2005 Z. z.. S takýmto postupom je spojený aj následný postup žalovaného, ktorý zavŕši proces odmeňovania ustanoveného advokáta. Ak sa teda majú použiť na rozhodovanie o trovách konania ustanovenia účinné od 01.01.2010, tak aj pri odmene sa má postupovať podľa novej právnej úpravy vrátane platcu odmeny a mechanizmu vyplácania. Ako už bolo uvedené jedinou výnimkou, kedy žalovaný nerozhoduje podľa tretej hlavy druhej časti ale druhej hlavy druhej časti, je ustanovenie § 24e zákona č. 327/2005 Z. z., ktorý však v danom prípade nemožno aplikovať vzhľadom na nesplnenie podmienok vyplývajúcich z citovaného zákonného ustanovenia. Podľa názoru súdu preto žalovaný správne rozhodoval, keď aplikoval ustanovenie § 149 ods. 2 O.s.p., § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. a § 14a a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a teda rozhodoval podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky, pri ktorej neopomenul novelu č. 209/2009 Z. z., v zmysle ktorej došlo k zmene tarifnej odmeny na paušálnu odmenu. Podľa citovaných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sadzba odmeny advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácaná centrom, je stanovená paušálnou sumou (predtým tarifnou sumou) za zastupovanie v celom občianskom súdnom konaní na jednom stupni bez ohľadu na počet a druhov úkonov právnej služby. Predmetom konania, v ktorom žalobca účastníka konania zastupoval, resp. bol ustanovený za jeho zástupcu, bola náhrada škody, teda vec upravená ustanoveniami Občianskeho zákonníka. K naznačenej možnej retroaktivite vo vzťahu k určeniu výšky priznaných trov právneho zastúpenia súd uvádza, že odmena a náhrada trov právneho zastúpenia sa advokátovi priznala podľa ustanovení vyhl. č. 655/2004 Z. z. platnej a účinnej v čase vykonania úkonu právnej služby, preto žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, postupoval v súlade so zákonom, keďže žalobcovi priznal odmenu vo výške stanovenej podľa § 14a až § 14f citovanej vyhlášky v znení účinnom ku dňu vykonania prvého úkonu (úkony na prvom stupni boli vykonané 26.01.2009, 08.07.2009, 06.10.2009, 07.10.2009, 19.11.2009, z čoho je zrejmé, že len prvý z uvedených úkonov bol vykonaný za vyhlášky účinnej do 31.05.2009, avšak vzhľadom na vyššie uvedené sa považujú za úkony za celé konanie na jednom stupni, pričom odmena sa priznáva ku dňu vykonania prvého úkonu). Pokiaľ ide o odvolacie konanie začaté za účinnosti vyhlášky od 01.06.2009 (odvolanie podané dňa 23.11.2009), v takomto prípade je odmena stanovená v zmysle § 14a ods. 2 písm. a/ v spojení s § 14 ods. 3 citovanej vyhlášky v znení účinnom od 01.06.2009 vo výške 200 eur, pričom v zmysle § 14b ods. 6 citovanej vyhlášky sa znižuje o 50 %. K žalobnej námietke, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 14c písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z., pretože v konaní, v ktorom bol žalobca ustanovený za zástupcu z radov advokátov bola jasne a bez pochybnosti vymedzená a určiteľná peňažná suma 15.936.181,- Sk, a preto mal žalovaný aplikovať na určenie základnej sadzby odmeny ustanovenia § 14a ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., k tomu súd uvádza nasledovné: Predmetom konania pred Okresným súdom Košice II, v ktorom žalobca zastupoval účastníka konania, bola náhrada škody, pričom súd vychádzal z toho, že škoda ktorej náhradu žalobca žiadal, mu vznikla nezákonným rozhodnutím Katastrálneho úradu v Košiciach, Správy katastra Košice, o povolení vkladu V 2448/1993. Pri uplatnení nároku na náhradu škody žalobca uviedol jej požadovanú výšku, a to 15.936.181,- Sk. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že v prvom rade by súd musel rozhodovať o tom, či v danom prípade štát zodpovedá za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a až v prípade, ak by z vykonaného dokazovania mal preukázanú zodpovednosť za škodu, by súd mohol rozhodovať o výške náhrady škody, ktorej presné stanovenie výšky je závislé vždy od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v žalobe uplatnená) bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania v prípade, že účastník je zastúpený advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu, naviac, ak v takejto veci má rozhodnutie súdu povahu konštitutívneho rozhodnutia. V danom prípade však Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn. 13C/90/2008 žalobný návrh zamietol, pričom tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/10/2010 zo dňa 19.12.2011. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobcovi nebola súdom prisúdená výška plnenia, ktorá by mohla byť braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania. Tento záver napokon vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. sp. zn. 5MCdo/7/2010, 5MCdo/18/2008 zo dňa 23.02.2011. Pokiaľ žalobca na podporu svojej právnej argumentácie uvedenej v podanej žalobe poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 519/2010 z 17.03.2011, k tomu súd uvádza, že žalobcom predložený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa týka iných skutkových a právnych okolností, ktoré nemožno jednoznačne aplikovať na vec, ktorá je predmetom tohto konania už aj so zreteľom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, ako aj vec, ktorá je predmetom tohto konania. Pretože rozhodnutia žalovaného sú v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.