Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/116/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200528 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200528.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Konček a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa v právnej veci žalobcu: P. E., F. XXXX/XX, E., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s,r.o. so sídlom Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 24.1.2012 č. 1040507/45/2012/5292-r, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného uvedeným v záhlaví tohto rozsudku žalovaný podľa ustanovenia § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Levoča zo dňa 29.9. 2011 č. 731/230/17537/11/Bab, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 12.954,55 eur. Žalovaný v žalovanom rozhodnutí po opísaní priebehu daňového konania citujúc ust. § 2 ods. 1, 2 a 3, § 29 ods. 2 a 8 zákona a § 2 písm. i), § 17 ods. 2 písm. a) a § 27 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov k odvolacím námietkam žalobcu a uviedol, že „nesúhlasí s námietkou daňovníka, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci. Úkony, ktoré správca dane vykonal (dožiadanie miestne príslušného správcu dane D. A., vypočutie konateľa spoločnosti, ktorá zakúpila nehnuteľnosť, vypočutie ďalších svedkov, ústne pojednávania s daňovníkom, atď.), hodnotí odvolací orgán ako dostačujúce na konštatovanie, že k sprostredkovaniu predaja nedošlo, a dostačujúce pre správne určenie daňovej povinnosti kontrolovaného daňového subjektu. Keďže daňovník počas daňovej kontroly nepredložil žiadnu zmluvu o sprostredkovaní (bolo zistené, že zmluva ani nebola uzatvorená) a vykonanie sprostredkovania dokazoval iba poukazovaním na aktivity spolumajiteľa predávanej nehnuteľnosti F. B., správca dane si zaobstaral dôkazy, ktoré sprostredkovanie predaja vyvracajú. Správca dane pri neuznaní výdavku v sume 2 000 000, -Sk (úhrada faktúry za sprostredkovanie) sa neopieral iba o správu Daňového úradu Šaľa o daňovom subjekte D. A., ktorý za rok 2006 priznal iba príjmy zo závislej činnosti (ide o bezdomovca, ktorého nebolo možné skontaktovať ani po viacerých pokusoch, a nenašla ho ani polícia), ale hlavne o svedeckú výpoveď konateľa spoločnosti TRIANGLE GROUP INTERNATIONAL, s.r.o. Kežmarok (kupujúci predávanej nehnuteľnosti) D.. B. A., ktorý jednoznačne potvrdil, že o možnosti kúpy penziónu sa dozvedel z internetu, že pri kúpe tohto penziónu k žiadnemu sprostredkovaniu nedošlo a D. A. nepozná a nikdy sa s ním nestretol. Daňový subjekt sa v odvolaní domáhal aj o opätovné vypočutie konateľa spoločnosti TRIANGLE GROUP INTERNATIONAL, s.r.o. Kežmarok D.. B. A., pretože v čase jeho vypočutia bol pracovne odcestovaný, a nechápe, prečo poprel poskytnutie sprostredkovania. Správca dane preto listom č. 731/320/19324/2011/Bara zo dňa 3.11.2011 predvolal D.. B. A. na podanie svedeckej výpovede, ktoré určil na 29.11.2011. Opakované vypočutie svedka D.. B. A. sa uskutočnilo dňa 29.11.2011 za účasti oboch majiteľov predávaného penziónu P. E. a F. B.. Ten do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 731/320/20708/2011/Bara zo dňa 29.11.2011 uviedol, že trvá na svojej výpovedi zo dňa 18.5.2011, podľa ktorej pri kupovaní penziónu k žiadnemu sprostredkovaniu nedošlo a D. A. nepozná. Z prítomných daňových subjektov vypočúvanému svedkovi položil iba jednu otázku F. B., či pozná pána Q. z Levoče. Odpoveď svedka znela tak, že X. Q. určite nemal žiadny podiel na sprostredkovaní predaja penziónu. V odvolaní žiadal daňový subjekt aj o predvolanie ďalšieho svedka, ktorého meno na požiadanie správcovi dane uvedie. Z doplneného konania vyplýva, že išlo o P. F., V. Z. XXXX/X, B. X - X., ktorého Daňový úrad Kežmarok predvolal (v spojitosti s daňovou kontrolou F. B.) na podanie svedeckej výpovede listom č. 716/320/32160/2011/Voj zo dňa 27.10.2011. Termín vypočutia určil na 9.11.2011, o čom bol daňový subjekt P. E. upovedomený dňa 7.11.2011 telefonicky (úradný záznam Daňového úradu Kežmarok č. 716/320/33076/2011/Voj zo dňa 7.11.2011). K vypočutiu tohto svedka však nakoniec nedošlo, pretože dňa 8.11.2011 sa P. F. telefonicky ospravedlnil, že 9.11.2011 z dôvodu podnikateľských aktivít sa nebude môcť dostaviť na ústne pojednávanie, a navrhol náhradný termín o týždeň, čo však správca dane neakceptoval. Správca dane sa nevypočutím svedka podľa návrhu daňového subjektu nedopustil žiadne procesného pochybenia, pretože v zmysle ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňové konanie vedie správca dane, pričom nie je viazaný návrhmi daňových subjektov, a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 vyššie citovaného zákona. Ani odvolací orgáne nepovažuje vypočutie P. F. za potrebný úkon, pretože ako už uviedol vyššie, skutočnosti zistené a úkony vykonané správcom dane sú dostačujúce pre neuznanie výdavku daňovníka na úhradu faktúry za sprostredkovanie za daňový výdavok z dôvodu porušenia ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov (nepreukázateľnosť samotného vynaloženia výdavku) a zároveň aj z dôvodu nepreukázateľnosti jeho vynaloženia na daňové účely v zmysle § 21 ods. 1 citovaného zákona. Z toho dôvodu bol správca dane oprávnený vyrubiť rozdiel dane za zdaňovacie obdobie 2006 v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 písm. a) vyššie citovaného zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací orgán neakceptoval námietky odvolávajúceho sa a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“. Žalované rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 24.2.2012. Žalobou zo dňa 13.4.2012 doručenou Krajskému súdu v Prešove dňa 16.4.2012 a postúpenou Krajskému súdu v Košiciach uznesením KS v Prešove zo dňa 19.4.2012 (1S/39/2012 - 19), sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne požadoval zaviazať žalovaného k náhrade trov konania. Žalobné dôvody sú stručné a v podstate totožné s odvolacími dôvodmi, ktoré žalobca uviedol vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Levoča č. 731/230/17537/11/Bab zo dňa 29.9.2011 a spočívajú v jeho argumentácií, že sprostredkovateľská činnosť, ktorá bola fakturovaná faktúrou č. 060601 zo dňa 30.6.2006 a ktorej predmetom bolo sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti - Penzión na Košickej ulici č. 16, Levoča, bola skutočne vykonaná a za jej vykonanie riadne zaplatil. Sprostredkovanie bolo vyplatené jeho spoločníkom pánom F. B.T., ktorý správcovi dane predviedol aj svedka - pána B., ktorého správca dane vypočul. Ďalší svedok, ktorého vypočutie navrhol správcovi dane pán B. nebol doposiaľ vypočutý. Správca dane predvolal aj svedka - D.. A., ktorý sprostredkovanie kúpy penziónu vylúčil. Žalobca žiada, že keďže sa na jeho svedeckej výpovedi nezúčastnil a nevie prečo tento svedok sprostredkovanie poprel, aby bol svedok - D.. A. opätovne vypočutý pred súdom. Žalovaný, ako aj Daňový úrad Levoča nesprávne vyhodnotili, že zúčtované výdavky - dodávateľská faktúra č. 060601 zo dňa 30.6.2006 za sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti v celkovej výške 2 000 000,- Sk, nepredstavujú relevantný daňový výdavok. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 31.7.2012 k obsahu žalobu uviedol, že zo spisového materiálu vôbec nie je ako to tvrdí žalobca preukázané, že obsah svedeckej výpovede D.. B. svedčí o vykonaní sprostredkovateľskej činnosti D. A.. Správca dane túto výpoveď správne vyhodnotil ako dôkaz neovplyvňujúci jeho závery vo vecnej rovine a to aj z toho dôvodu, že vizuálne vnímanie pohybu osôb na určitom mieste a igelitky nestačí na záver, že práve v tom čase a týmto spôsobom došlo k vykonaniu sprostredkovateľskej činnosti. Preto tvrdenie žalobcu o preukázaní uskutočnenia sprostredkovania predaja nehnuteľnosti v tomto smere považujeme skôr za indíciu. Pokiaľ ide o žalobcov návrh na vypočutie D.. A. považuje ho žalovaný za neodôvodnený, nakoľko podľa jeho názoru v zmysle § 250i ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 1 O.s.p., nie je možné vykonať dokazovanie súdom. Záverom žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Súd na základe ustanovení § 244 a nasl. O.s.p., podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, po vypočutí splnomocneného zástupcu žalobcu na pojednávaní, konajúc v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neprítomnosť dodatočne ospravedlnil, po oboznámení sa s administratívnymi spismi správnych orgánov prvého a druhého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žalobe z dôvodov uvedených v žalobe nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov: Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i O.s.p.). Ako z obsahu žaloby žalobcu možno dedukovať žalobca v konaní proti rozhodnutiu žalovaného vytýka žalovanému, že žalovaný (ktorým je potrebné rozumieť oba stupne správnych orgánov) nesprávne vyhodnotili dodávateľskú faktúru č. 06061 zo dňa 30.6.2006 za sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti v celkovej výške 2.000.000,- Sk. Taktiež žalobca navrhol ako dôkaz výsluch svedka, meno ktorého neuviedol. Za dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v intenciách ustanovenia § 250i ods. 1 OSP treba považovať také dôkazy, ktoré vedú k zisteniu, či skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu, bol pre rozhodnutie správneho orgánu postačujúci. Ak žaloba ani neuviedol meno a adresu svedka, ktorého navrhuje vypočuť pred súdom na dôkaz svojho tvrdenia, že za sprostredkovateľskú činnosť riadne zaplatil, potom súd nemohol ani uvažovať o výsluchu takto neurčito identifikovanej osoby ako svedka odhliadnuc od ust. § 250i, prvá veta O.s.p., keďže správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva a tak môže urobiť len výnimočne (§ 250i O.s.p.). Správny súd totiž pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Súd na adresu žalobcu nemôže nepoznamenať, že na to, aby správny súd mohol kvalifikovane pristúpiť k hodnoteniu postupu a rozhodnutia správneho orgánu je potrebné, aby žaloba obsahovala osobitnú náležitosť, ktorou je určenie rozsahu preskúmavania napadnutého rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu, teda vymedzenie určitých mantinelov tohto hodnotenia. To znamená, že žalobca musí nielen tvrdiť nezákonnosť napadaného rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu, ale musí uviesť aj v akom rozsahu žiada rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu preskúmať z hľadiska ukrátenia na jeho právach. Dôvody, ktoré vedú žalobcu k napadnutiu rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu sú totiž základom tvrdenia žalobcu o ukrátení na jeho právach. Tieto dôvody súhrne predstavujú porušenie hmotného práva a procesného práva pri jeho výklade a aplikácii správnym orgánom pred vydaním rozhodnutia alebo pri jeho postupe. Správny súd potom preskúma rozhodnutie a postup správneho orgánu práve v takom rozsahu a z takých dôvodov, ktoré sú uvedené v žalobe (t.j. v medziach žaloby). To znamená, že je nevyhnutné, aby žalobca uviedol, ktoré konkrétne skutočnosti považuje správnym orgánom za nedostatočne preukázané, ktoré konkrétne dôkazy za nevykonané vôbec, prípadne vo vykonaní ktorých dôkazov vidí žalobca rozpor a teda podľa neho, čo prispelo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu. Z obsahu žaloby však žiadne takéto konkrétne skutočnosti okrem všeobecných tvrdení žalobcu nevyplývajú. Žalobca v obsahu žaloby uvádza len to, čo zistil správca dane, že žalobca postupoval správne a že žalovaný nesprávne vyhodnotil výdavok žalobcu za sprostredkovateľskú činnosť a na základe toho tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Súd napriek uvedenému vychádzajúc z pripojeného spisového materiálu správnych orgánov prvého a druhého stupňa má za to, že námietky žalobcu uvedené v žalobe nie sú takými námietkami, s ktorými by sa už nebol žalovaný vo svojom rozhodnutí dostatočne podrobne vysporiadal a ktoré by mohli spochybniť správnymi orgánmi zistený skutkový stav do takej miery, že by bol daný dôvod na postup súdu podľa ustanovenia § 250i ods. 1 veta druhá O.s.p. Tieto námietky nemohli obstáť ani v správnom odvolacom konaní a nemôžu obstáť ani v súdnom preskúmacom konaní. Po zrušujúcom rozhodnutí žalovaného zo dňa 3.1.2011 žalovaný vypočul rozhodných svedkov D.. A. a pána B. dňa 18.5.2011 a za prítomnosti žalobcu a pána B. vypočul D.. A. opätovne dňa 29.11.2011, ktorý ako konateľ spoločnosti ktorá od žalobcu a pána B.a kupovala penzión na základe kúpnej zmluvy z 3.6.2006 jednoznačne poprel, že by vedel o akejkoľvek osobe, ktorá by sprostredkovala kúpu a predaj predmetného penziónu. Tento svedok taktiež sa vyjadril k osobám, na ktoré poukazoval pán B., t.j. k osobe pána A. T. X. Q., o ktorých výslovne uviedol, že nemali žiadny podiel na sprostredkovaní predmetného predaja penziónu. Podľa ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov sa na účely tohto zákona daňovým výdavkom rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahnuté v nesprávnej výške. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov (prvá veta) daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval a výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Podľa názoru súdu uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zákona). Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou, ktorú musí preukázať daňový subjekt. A v danom prípade toto preukázanie žalobca ako daňový subjekt nenaplnil. Už forma úhrady za sprostredkovateľskú činnosť hotovosťou ako aj výška odmeny za sprostredkovateľskú činnosť zo sumy 5.000.000,- Sk v sume 2.000.000,- Sk vzbudzuje pochybnosť samotného platiteľa, pretože tieto skutočnosti rozhodujúce pre uznanie takéhoto výdavku sa javia ako fiktívne a preto spochybniteľné. Pretože žalobca v správnom konaní ku dňu vydania žalovaného rozhodnutia neuniesol dôkazné bremeno, lebo na základe navrhnutých dôkazov nezabezpečil preukázateľnosť ním tvrdeného uskutočneného zdaniteľného plnenia a žalovaný dostatočne vyčerpal žalobcom navrhnuté dôkazy s námietkami žalobcu, uvedenými v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a podrobne vysporiadal, pričom tieto námietky boli v stručnosti aj námietkami žaloby žalobcu, súd dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu z dôvodov uvedených v žalobe podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, majúc za to, že rozhodnutie a postup žalovaného boli v súlade so zákonom. Neúspešnému žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.