Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/249/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201056 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201056.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej, členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka v právnej veci žalobcu HALLMARK - CE, s.r.o., Ladmovce 4, zast. advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, advokátska kancelária so sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020507/1/1056269/2012 z 28.06.2012 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného z 28.06.2012 č. 1020507/1/1056269/2012, ktorým podľa § 48 ods.5 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods.2 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice č. 9818301/1/402032/2012 z 08.03.2012, ktorým podľa § 44 ods.6 písm.b/ bod 1 zák.č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods.5 zák.č. 563/2009 Z.z. nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 v sume 33.861,80 eur daňovému subjektu HALLMARK- CE, s.r.o., Ladmovce potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že daňový subjekt v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie, t.j. november 2010 si odpočítal daň v sume 33.8461,80 eur z faktúry č. FP 0800023 (interné č. 031110/G2) zo dňa 03.11.2010 vystavenej spoločnosťou GLOBAL - MIX, s.r.o. za dodanie tovaru - drevených kolíkov. Daňový subjekt okrem účtovníctva nepredložil žiadne iné doklady, ktorými by bolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, napr. doklady o preprave nakládke a vykládke tovaru a pod. Na výzvu správcu dane č. 738/320/29576/2011/Šar z 30.11.2011, aby predložil ďalšie doklady na preukázanie uskutočneného obchodu síce reagoval, ale nepredložil žiaden z požadovaných dokladov aj napriek tomu, že od 09.11.2011 mal splnomocneného zástupcu v daňovom konaní. Uviedol, že napriek vynaloženému úsiliu požadované doklady predložiť nevie, ale správca dane si ich môže vyžiadať od OČTK nakoľko mu boli zaistené. Ďalej uviedol, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane v súlade s § 29 ods.8 zák.č. 511/1992 Zb. preukazuje daňový subjekt, ktorý je platiteľ dane z pridanej hodnoty. Teda ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte, ktorý musí svoj nárok na odpočítanie dane doložiť faktúrou vystavenou iným platiteľom dane za dodanie tovaru a služby (§ 51 zák.č. 222/2004 Z.z.). Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane však nespočíva iba v predložení dokladov s predpísaným obsahom, pretože ide o hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 49 a § 51 zák.č. 222/2004 Z.z. Na ich splnenie nestačí len existencia konkrétnej faktúry hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti, ale daňový subjekt v prípade pochybností musí na výzvu správcu dane preukázať, že údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. K námietke daňového subjektu, že mu výzvy od správcu dane boli doručené v čase, keď J. T. Y.. sa nachádzal vo väzbe uviedol, že všetky výzvy zo strany správcu dane boli doručované v súlade so zákonom, ale daňový subjekt na výzvy nereagoval a požadované doklady nepredložil čím si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť. Daňová kontrola bola vykonaná v dňoch 18.02.2011 až 01.03.2012, pričom J. T. nebol konateľom daňového subjektu počas celého obdobia vykonávania daňovej kontroly, ale podľa výpisu z obchodného registra boli od 12.07.2011 konateľmi D. U. G. S. T. a navyše daňový subjekt mal aj zvoleného zástupcu v daňovom konaní do 30.05.2011 advokátsku kanceláriu JUDr. Juraja Kolesára a od 09.11.2011 JUDr. Martinu Gombosovú. Teda nielen pán T. Y.., ale všetky uvedené osoby mohli v mene daňového subjektu až do ukončenia daňovej kontroly plniť dôkaznú povinnosť. K námietke, že všetky doklady mali byť zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní uviedol, že tak ako J. T. aj jeho obhajcovia mali právo nazerať do spisov, pričom táto možnosť bola poskytnutá D. U.. K námietke, že advokátskou kanceláriou Kolesár a partneri daňovému subjektu neboli vydané odovzdané podklady uviedol, že nebola preukázaná žiadna aktivita zo strany daňového subjektu za účelom získania súvisiacich dokladov, ani že tieto doklady boli odovzdané advokátskej kancelárii, pričom táto skutočnosť ho nezbavuje povinnosti splniť si dôkaznú povinnosť. K námietke, že ťažiskovým dôkazom na podklade, ktorého daňový úrad vydal nezákonné rozhodnutie je totožnosť osoby J. T.G. Y.. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, ktoré medzi sebou uskutočňovali zdaniteľné plnenia a vykonávaním daňových kontrol bol neprimerane zaťažený uviedol, že v čase deklarovaného obchodu bol spoločníkom a konateľom daňového subjektu spoločnosti GLOBAL-MIX, s.r.o. J.Š. T. Y.., ktoré medzi sebou obchodovali a bol oprávnený konať za dodávateľa aj za odberateľa. Daňovému subjektu nie je upieraná možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, ale pri takomto spôsobe podnikania si musí každá spoločnosť, ktorá je samostatným daňovým subjektom, i keď personálne prepojená jednou osobou byť vedomá toho, že pri výkone svojej činnosti má zákonom stanovené povinnosti, a to aj povinnosti voči daňovým orgánom. Pokiaľ J. T. Y.. dobrovoľne založil niekoľko obchodných spoločností, v mene ktorých ako konateľ zabezpečoval aj obchodnú činnosť si musel byť vedomý aj tej skutočnosti, že všetky tieto spoločnosti majú povinnosť plniť svoje zákonné povinnosti voči daňovým orgánom, a preto nemôže namietať, že bol zo strany daňového úradu neúmerne zaťažovaný vyžadovaním plnenia. Práve naopak tým, že obchodné spoločnosti boli prepojené jednou osobou mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchajú v zmysle zák.č. 511/1992 Zb. K námietke daňového subjektu, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom vyvracajúcim uskutočnenie zdaniteľného plnenia dodania tovaru uviedol, že z predloženého spisového materiálu zistil, že v danom prípade zamestnanci správcu dane postupovali v súlade s § 2 ods.6 zák.č. 511/1992 Zb., podľa ktorého sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Daňovou kontrolou bolo spochybnené preukázanie splnenia zákonnom stanovených podmienok na odpočítanie dane z dodania tovaru podľa faktúry č. FP 0800023 dodávateľom GLOBAL-MIX, s.r.o. s tým, že daňový subjekt nepredložil k odpočítaniu dane žiadne doklady a doklady nasvedčujúce uskutočnenie daného obchodu, sa nenachádzali ani v dokladoch zaistených OČTK, daňový subjekt nezamestnával žiadnych zamestnancov, ktorí by mohli s daným tovarom nakladať a nebolo preukázané poskytnutie takýchto služieb daňovému subjektu ani dodávateľským spôsobom. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt ku všetkým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Dôkazná povinnosť je pre daňový subjekt nie iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré daňový subjekt nevyužil lebo, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenie o skutočnostiach uvedených na spornej faktúre. Bolo preukázané, že daňový subjekt uvedené skutočnosti nepreukázal, na výzvu správcu dane riadne nereagoval, čím nesplnil svoju dôkaznú povinnosť uloženú mu v § 29 ods.8 zák.č. 511/1992 Zb. K námietke, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods.6 zák.č. 222/2004 Z.z. uviedol, že z podaného daňového priznania vyplýva, že daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období november 2010 uplatnil iba odpočítanie dane z uvedenej faktúry a dodanie žiadneho tovaru ani služby, na ktoré by bolo aplikované uvedené ustanovenie nedeklaroval. Preto táto námietka vzhľadom k aplikácii § 71 ods.6 zák.č. 222/2004 Z.z. a citovaný rozsudok v tomto konaní je irelevantná. K námietke, že daňový orgán nemôže suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní uviedol, že správca dane nerozhodoval o vine a treste, ale v súlade s príslušnými ustanoveniami zák.č. 511/1992 Zb. iba posudzoval splnenie podmienok na vznik a uplatnenie práva odpočítať daň z predloženej faktúry v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. Naviac správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste daňového subjektu, ale v súlade s § 30 ods.3 zák.č. 511/1992 Zb. iba uviedol a vyhodnotil skutočnosti, ktoré ho viedli k záveru, že daňový subjekt nepreukázal splnenie podmienok na vznik a uplatnenie práva odpočítať daň. K poukázaniu na rozsudok ESD C-255/02 Halifax plc, že na jeho aplikáciu musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu uviedol, že správca dane svoj záver o nepriznaní odpočítania dane v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil uvedeným rozsudkom, a preto táto námietka nie je v tomto smere nepodložená. Nepriznanie práva odpočítať daň správca dane odôvodnil tým, že daňový subjekt nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a GLOBAL MIX, s.r.o., a to ani napriek tomu, že bol vyzývaný na predloženie dokladov, ktoré nepredložil, čím neuniesol dôkazné bremeno. Správca dane postupoval v súlade s § 2 a § 29 zák.č. 511/1992 Zb. keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré boli zaobstarané v súlade s § 29 zák.č. 511/1992 Zb. dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 zák.č. 222/2004 Z.z. K námietke že aktivity daňového subjektu nemožno označiť za fiktívne a tvrdeniu, že nie je zakázané obchodovať s personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uplatňovať bezhotovostný platobný styk uviedol, že tieto skutočnosti v danom prípade neboli dôvodom na nepriznanie práva odpočítať daň. K spôsobu podnikania aký si zvolil J. T., že ako spoločník viacerých spoločností sústreďoval niektoré režijné náklady prípadne zamestnancov len do niektorej zo spoločností, uviedol, že takýto spôsob podnikania je minimálne v rozpore s príslušnými zákonmi na úseku jednotlivých daní - aj daň z pridanej hodnoty, podľa ktorých nemôže žiadny daňový subjekt zahŕňať do svojich nákladov alebo odpočítať daň z tých plnení, ktoré nie sú prijaté na účely jeho zdaniteľných plnení, ale sú prijaté na účely podnikania iného daňového subjektu. Preto ak daňový subjekt nevykazoval žiadne náklady na zamestnancov energie a iné režijné náklady, a to ani v prípade preúčtovania alikvotnej sumy neboli preukázané podmienky nevyhnutné na vykonávanie podnikania. K námietke, kde tvrdí, že došlo k porušeniu § 3 a § 24 zák.č. 511/1992 Zb. a v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 18/08 z 10.12.2009 s tým, že napadnuté rozhodnutie vydal Daňový úrad Košice kontaktné miesto Kráľovský Chlmec hoci daňovú kontrolu vykonával Daňový úrad Košice, pobočka Trebišov uviedol, že podľa § 3 ods.1 zák.č. 511/1992 Zb. bol do 31.12.2011 daňovému subjektu miestne príslušným správcom dane Daňový úrad Kráľovský Chlmec, ktorého zamestnanci začali daňovú kontrolu. Od 01.01.2012 na základe zák.č. 479/2009 Z.z. prešlo postavenie právomoc a pôsobnosť Daňového úradu Kráľovský Chlmec teda aj jeho zamestnanci na Daňový úrad Košice, ktorý podľa § 5 uvedeného zákona vykonáva pôsobnosť v územnom obvode Košického kraja a ktorý od uvedeného termínu je miestne príslušným správcom dane daňového subjektu. Daňová kontrola bola ukončená 01.03.2012 a po jej ukončení vydal aj v tom čase miestne príslušný správca dane dodatočný platobný výmer. V prípade pobočky ako aj v prípade kontaktného miesta nejde o rozdielnych správcov dane, ale iba organizačné zložky toho istého daňového úradu, t.j. DÚ Košice, ktorý bol od 01.01.2012 miestne príslušným správcom dane. Včas podanou žalobou žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1020507/1/1056269/2012 z 28.06.2012 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že správcom dane bol vyzývaný na predloženie dokladov, ale v tom čase doklady boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a J. T. vtedajší štatutárny zástupca bol vo väzbe. O tom, ktoré doklady mu boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a ktoré mal prevziať nebol spísaný žiaden odovzdávajúci a preberajúci protokol. Naviac zastupovaním keď bol vo väzbe poveril advokátsku kanceláriu JUDr. Juraj Kolesár a partneri, s.r.o., ktorej mali byť odovzdané určité podklady, ale tieto mu napriek výzve aj opakovanej neboli vrátené a nemá vedomosti ani o tom, či tento zástupca žiadal o vrátenie zaistených dokladov orgánmi činnými v trestnom konaní. Zároveň poukázal aj na to, že zaistenie dokladov je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť najneskôr bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá má obsahovať presný opis všetkých zaistených predmetov v takom rozsahu, aby ich bolo možné jasne identifikovať a nebolo možné vzájomne zameniť. Ale relevantný dôkaz o tom, aké účtovné a iné doklady boli zaistené neexistuje. Súčasná konateľka D. U. žiadala kópiu zápisnice od ÚBOK, ale neúspešne. Má jednoznačne za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane sú nezákonné z dôvodu, že sú neodôvodnené, tým aj nepreskúmateľné, teda sú v rozpore s ustanovením § 30 ods.1,2 a § 48 ods.6 zák.č. 511/1992 Zb. V ustanovení § 2 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. je zakotvená zásada proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods.1 Ústavy SR. Princíp proporcionality, t.j. primeranosti znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu SR povinnosťou všetkých štátnych orgánov je pritom zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia právnym subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto konaní bolo poskytnúť mu reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju dôkaznú povinnosť, nie vytvárať stav, ktorým bol neprimerane zaťažený a dostal sa do postavenia nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Dôkazom neprimeranej zaťaženosti je aj fakt, že 30.03.2010 J.K. T. bolo doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly v dvanástich ním personálne prepojených spoločnostiach spolu 529 strán dodatočný predpis dane vo výške 8.845.681,09 eur. Všetky kontroly boli začaté v apríli 2009 a posledné doklady boli doručené dávno pred doručením protokolu. V septembri 209 sa u subjektov personálne prepojených J. T. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie sa otvárali. Ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, je nepostačujúca, lebo personálne prepojenie samo o sebe nespochybňuje reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovarov v tuzemsku, ale toto musí byť preukázané, nestačí iba samotné tvrdenie. Napokon táto skutočnosť ani sama o sebe nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Podľa článku 2 ods.3 Ústavy SR každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie je možné nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. J. T. tým, že založil viacero obchodných spoločností neporušil žiadne zákonné ustanovenie, ale využil právo slobodne podnikať. A táto skutočnosť v žiadnom prípade nemôže byť pre neho ťarchou. V zmysle § 29 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si daňový subjekt nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale zistiť čo naúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej jeho práva sa nedostal sám tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ J. T. založil viac obchodných spoločností, ale do protiprávnej situácie sa dostal zavineným postupom správcu dane, ktorý konal v rozpore s § 2 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. a článkom 2 ods.2 Ústavy SR. Jeho aktivity ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, lebo ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, lebo spoločnosti okrem iného boli opakovane medializované. Nie je žiadnym zákonom zakázané obchodovať s personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred bezhotovostným platobným stykom. To, že neúčtuje o režijných nákladoch neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonáva a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočnenie reálnych zdaniteľných obchodov. Podnikateľské subjekty personálne prepojené osobou J. T. v podstate fungovali vo forme blízkeho holdingu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 Halifax plc, z obsahu ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené predovšetkým v obchodnom zákonníku, ktorý spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv, než len tie ktoré sú výslovne uvedené v tomto zákone ako určitý zmluvný typ. Všetky ustanovenia obchodného zákonníka majú dispozičnú povahu. Spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne a dokonca aj konkludentne. Obchodné spoločnosti, teda aj tie, ktoré sú personálne prepojené jednou osobou, sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Bol si vedomý skutočností, že pri veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov ako je absencia niektorých dokladov, ale za takýto nedostatok mu mohla byť uložená sankcia za porušenie právnych predpisov a nemohli v konečnom dôsledku viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené. Nakúpil tovar, čo korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má živnostenské oprávnenie. Nadobudol vlastnícke právo k tovaru v súlade s príslušnými ustanoveniami obchodného zákonníka, jeho prevzatím od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru, nakoľko dopravu tovaru zabezpečoval predávajúci. Ide o bežný spôsob dojednania bežných obchodných podmienok, ktoré sú upravené aj v obchodnom zákonníku. Má za to, že v tejto časti rozhodnutie je riadne neodôvodnené. Realizovanými obchodmi zvyšoval zisky z podnikateľskej činnosti, ktoré boli následne investované do zveľaďovania spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o účtovnú stratu. Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože nie je v súlade s § 30 zák.č. 511/1992 Zb., lebo odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vyhodnotenie zistených skutočností v daňovej kontrole a získaných dôkazov. V žalobe zároveň žiadal, aby súd v zmysle § 250c ods.1 O.s.p. odložil vykonateľnosť žalobou napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia správcu dane. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať. Uviedol, že v podanej žalobe žalobca uvádza dôvody totožné s dôvodmi uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými sa vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok stanovených v § 250f ods.2 O.s.p. sa oboznámil s preskúmavaným rozhodnutím, podanou žalobou, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Z obsahu pripojených administratívnych spisov žalovaného ako aj správcu dane a napokon to vyplýva aj z odôvodnenia, dodatočného platobného výmeru správcu dane ako aj z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, že daňový subjekt HALLMARK-CE, s.r.o. podal za zdaňovacie obdobie november 2010 daňové priznanie, v ktorom vykázal nadmerný odpočet v sume 33.861,80 eur. Dodatočné daňové priznanie za kontrolované zdaňovacie obdobie nepodal. Vykonanou daňovou kontrolou správca dane zistil, že žalobca ako daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období si uplatnil odpočítanie dane v sume 33.861,80 eur v sadzbe dane 19 % ako odpočítanie dane podľa § 51 ods.1 písm.a/ zák.č. 222/2004 Z.z. z faktúry č. FP 0800023 z 03.11.2010 za dodanie tovaru - drevené kolíky, DPH 19 % 33.861,80 eur celkom 178.220,- eur vyhotovenej platiteľom GLOBAL MIX, s.r.o. Správca dane nepriznanie práva na odpočítanie dane z uvedenej faktúry odôvodnil tým, že samotná existencia faktúry neznamená, že platiteľ tovaru má právo na odpočítanie dane, pretože je potrebné, aby boli splnené podmienky na odpočítanie dane stanovené v § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty. Daňový subjekt bol vyzvaný na predloženie ďalších dokladov ohľadne reálneho obchodu podľa predloženej faktúry výzvou č. 738/320/29576/2011/Šar z 30.11.2010, ale daňový subjekt na túto výzvu nereagoval, nepredložil žiadané doklady, hoci v tom čase bol zastúpený na základe plnomocenstva advokátom. Nebolo ani preukázané, že by nejaké doklady v súvislosti s uvedenou faktúrou boli daňovému subjektu zaistené. Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Podľa § 2 Živnostenského zákona, živnosť je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Podľa § 29 ods. 2 prvá veta Živnostenského zákona podnikateľ je povinný prevádzkovať živnosť riadne, poctivo a odborne. Predmet dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) podľa zákona o DPH a a vznik daňovej povinnosti bližšie určujú ustanovenia § 8 a 19 zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z. z.). Dodaním tovaru je v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania je deň keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podmienky, za ktorých platiteľovi vzniká právo odpočítať DPH sú stanovené v § 49 až v § 51 zákona o DPH. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobu, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Pri preverovaní splnenia podmienok, za ktorých vzniká právo odpočítať daň postupuje správca dane v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o správe daní (zákon č. 511/1992 Zb.). Podľa § 15 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o správe daní je povinnosťou správcu dane daňovou kontrolou zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. K tomuto účelu má správca dane využiť všetky dôkazné prostriedky len príkladmo uvedené v § 29 ods. 4 tohto zákona, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získane v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. K námietkam žalobcu uvedeným v žalobe, ktoré sú v podstate totožné s námietkami, ktoré uviedol v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a ktoré sú všeobecného charakteru, pretože tak ako v odvolaní, ani v žalobe žalobca neuviedol žiadnu konkrétnu námietku, ktorou by preukazoval, že skutočne reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov a viac menej namietal iba, že správca dane, ako aj žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav a v jeho neprospech hodnotili všetky jeho podnikateľské aktivity v súvislosti s tým, že bol konateľom, resp. spoločníkom viacerých obchodných spoločností, ktoré medzi sebou obchodovali. K týmto všeobecným námietkam súd uvádza, že ustanovenie § 49 zákona o DPH vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie DPH. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie DPH. Platiteľ dane môže odpočítať DPH, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie DPH, t. j. právo na odpočítanie DPH bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie DPH sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom vypovedajú čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Keďže zákon o DPH určil pre dokazovanie prísnejšie podmienky, tieto podmienky je nutné dodržať, pretože v opačnom prípade dôsledky z ich porušenia znáša sám daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní preukazuje daňový subjekt. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Prioritou je pritom ich pravdivosť a preukazná hodnota. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie DPH nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť a ich vierohodnosť a kompletnosť preukazuje daňový subjekt. Overenie oprávnenosti odpočítania DPH znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať záver, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra má predovšetkým deklarovať, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi DPH, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká právo na odpočítanie dane. Preto k rozhodnutiu správca dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie DPH nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej DPH s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno použiť v zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe daní všetky prostriedky ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pri prijatí záveru, či daňový subjekt splnil podmienky, ktoré zákon o DPH priznaním práva na odpočítanie dane spája, nebolo možné neprihliadať na okolnosti, za ktorých sa mala ekonomická činnosť daňového subjektu uskutočňovať, resp. či činnosť, ktorú daňový subjekt vykonával možno subsumovať pod legálnu definíciu ekonomickej činnosti v zmysle zákona o DPH. Pod ekonomickou činnosťou treba rozumieť cieľavedomú nezávislú hospodársku aktivitu určitého subjektu, ktorá je charakterizovaná určitými vstupmi, materiálno-technickou základňou ako súhrn jej nevyhnutných technicko-hospodárskych predpokladov, s technologickými, nerovnými marketingovými postupmi a výstupmi v podobe dodania tovarov, či služieb subjektom z vonkajšieho prostredia. Spôsob podnikania, aký bol zistený daňovými orgánmi pri daňovej kontrole u žalobcu, ale aj ďalších spoločností personálne prepojených J. T., kde sám tvrdil vo svojej výpovedi, že bol oprávnený konať za dodávateľské ako aj odberateľské spoločnosti pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv, či už písomných alebo ústnych medzi spoločnosťami personálne prepojených ním, vystupoval ako oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady v spoločnosti, zmenil iba vlastníka, aj to len v rámci spoločností prepojených osobou J. T.. Bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, možno konštatovať, že takýto spôsob podnikania je minimálne v rozpore s príslušnými zákonmi na úseku jednotlivých daní, teda i dane z pridanej hodnoty. Žiadny daňový subjekt nemôže zahŕňať do svojich nákladov alebo odpočítať daň z tých obchodov, ktoré nie sú prijaté na účely jeho zdaniteľných obchodov, ale sú prijaté na účely podnikania iného daňového subjektu. Zamestnanci správcu dane pri výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie november 2010 mali k dispozícii iba faktúru, ktorou dodávateľ GLOBAL - MIX, s.r.o. dodal tovar žalobcovi v množstve a za cenu, aká je uvedená vo faktúre. Pretože žiadne iné dôkazy v súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia nemal správca dane k dispozícii, písomnou výzvou zo 16.03.2011 a opakovanou z 15.04.2011 a 30.11.2011 vyzýval žalobcu, aby zaslal za účelom preukázania uskutočnenia zdaniteľných tovarov - dodanie tovaru, predložil dôkazy, podal vysvetlenie, nereagoval a žiadne doklady nepredložil. Iba pri nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu 20.05.2011 a 01.06.2011 bolo získané účtovníctvo: hlavná kniha, evidencia DPH, kniha prijatých faktúr, kniha vystavených faktúr a účtovný denník. Žalobca dokonca, aj keď mu bol zaslaný Protokol z vykonanej kontroly č.j. 9813401/1057/2012/Šar z 23.01.2012 a bol vyzvaný, aby sa k nemu vyjadril, na jeho prerokovanie dňa 01.03.2012 sa nedostavil. Na základe uvedeného bolo dostatočne preukázané, že správne orgány vykonali dokazovanie a šetrenie v zmysle § 2 zákona č. 511/1992 Zb. v súčinnosti so žalobcom, ale aj bez neho, lebo nepredkladal a nenavrhoval dôkazy na preukázanie uplatneného nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane vykonal na zistenie sporných skutočností dokazovanie v zmysle § 29 zákona o správe daní, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona o správe daní a dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto nebolo možné uznať odpočítanie dane zo spornej faktúry a tento záver logicky vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Z toho dôvodu súd námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a toho, že postup správcu dane v daňovej kontrole nebol v súlade so zákonom o správe daní má za opodstatnené. Napokon žalovaný v odôvodnený preskúmavaného rozhodnutia sa dostatočným spôsobom a správnou argumentáciou vysporiadal s odvolacími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, Keďže tieto námietky sú v podstate totožné so žalobnými námietkami, súd s právnym hodnotením týchto námietok žalovaného sa plne stotožňuje. Súd zdôrazňuje, že žalobca porušil § 51 v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH tým, že si odpočítal daň z nákupu tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť, lebo žiadnym spôsobom nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, k čomu správcom dane bol písomne opakovane vyzvaný, ale na výzvy nereagoval, čím si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, teda neuniesol dôkazné bremeno a tak došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona o DPH tým, že si odpočítal daň z tovaru, ktorý nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. K námietke žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože nie je v súlade s ustanovením § 30 ods. 3 zákona o správe daní súd uvádza, že odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného je presvedčivé, dostatočne odôvodnené, žalovaný sa dostatočne vysporiadal s každou námietkou žalobcu, v odôvodnení rozhodnutia sú uvedené všetky dôkazy, ktoré zadovážil správca dane, opísaný skutkový stav, dôvody a úvahy, na základe ktorých pristúpili k nepriznaniu nadmerného odpočtu a záver logicky vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, lebo v konaní úspešný nebol a žalovaný nemá právo na ich náhradu. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3:0 (§3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.). Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.