Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/296/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201218 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201218.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej, členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu Stavivá, spol. s r. o., Malá Bara, Hlavná č. 2, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, Moldavská cesta č. 21/A, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z 09.08.2012 č. 1020504/1/1118908/2012, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobca podal dňa 17.10.2012 žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 09.08.2012 č. 1020504/1/1118908/2012, ktorým žalovaný v odvolacom konaní potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 29.09.2011 č. 738/230/24247/11/Ric, ktorým správca dane za zdaňovacie obdobie júl 2010 nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 7.439,90 eur a žalobcovi určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 84,58 eur. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2010, o výsledku ktorej správca dane vyhotovil protokol č. I/332/16732-81268/2011/Sza zo dňa 08.08.2011. Protokol bol so žalobcom prerokovaný a doručený dňa 21.09.2011. Správca dane v dodatočnom platobnom výmere konštatoval, že žalobca podal za kontrolované zdaňovacie obdobie riadne daňové priznanie dňa dňa 25.08.2010, v ktorom uviedol na riadku 30. nadmerný odpočet v sume 7.439,90 eur. Žalobca v podanom daňovom priznaní u dani z pridanej hodnoty v riadku 21 - odpočítanie dane celkom podľa § 49 - 54 zákona v sadzbe dane 19 % a v riadku 23 - odpočítanie dane celkom podľa § 51 ods.1 písm.a) zákona v sadzbe dane 19 % deklaroval nárok na odpočítanie dane v sume 7.818,31 eur. Za účelom preverenia opodstatnenosti odpočítania dane zaslal správca dane žalobcovi výzvy (zo dňa 09.12.2010, 27.01.2011, 07.04.2011, 12.04.2011) na predloženie dôkazov poskytnutie informácií a zapožičanie dokladov, ale žalobca na tieto výzvy nereagoval, požadované doklady správcovi dane nepredložil. Správca dane ďalej konštatoval, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 090710/V v celkovej sume 47.126,98 eur vystavenej daňovým subjektom J. T. - VENIKOM, Malá Tŕňa č. 128, ktorej predmetom bola fakturácia euro-foršne stolárske sušené v množstve 21700 m3 v jednotkovej cene 1.825,00 eur/m3. Žalobca faktúru uhradil v hotovosti dňa 10.07.2010. Správca dane z dôvodu preukázania preverenia uskutočnenia zdaniteľného obchodu vyzval žalobcu na predloženie dôkazov a poskytnutie informácií týkajúcich sa prepravy tovaru od dodávateľa k odberateľovi, kto prepravu zabezpečil, aké dopravné prostriedky boli použité, uviesť evidenčné čísla motorových vozidiel, predložiť skladovú evidenciu zásob tovaru a príjemky tovaru, akým spôsobom bol tovar použitý, kto manipuloval s tovarom, predložiť zmluvy s osobami, ktoré tovar nakladali, prepravovali, vykladali a účtovné doklady preukazujúce poskytnutie úhrad za takto prijaté služby a podobne. Žalobca si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepredložil žiadne doklady, ktoré by preukazovali reálnosť nákupu euro-foršní. Správca dane na preukázanie reálnosti uskutočnených zdaniteľných obchodov, vykonal ďalšie dokazovanie a vyzval dodávateľa euro-foršní daňový subjekt J. T. - VENIKOM, aby predložil inventúrny súpis zásob k 31.12.2009, skladové karty za rok 2010 a správcovi dane vysvetlil pôvod foršní, dosiek a hranolov, od koho boli nakúpené, kto ich vyrobil, ak ich vyrobil dodávateľ, v akej dielni a ktorými zamestnancami. Dodávateľ bol vyzvaný na predloženie dokladov týkajúcich sa prepravy foršní, ich uskladnenia a tiež bol vyzvaný k označeniu osôb, ktoré vykonali manipuláciu s tovarom. Daňový subjekt J. T. - VENIKOM požadované dôkazné prostriedky a vyjadrenia a vysvetlenia správcovi dane nepredložil. Správca dane nahliadnutím do spisovej zložky týkajúcej sa vykonávania kontroly u daňového subjektu J. T. - VENIKOM zistil, že tento daňový subjekt nemá zamestnancov, má vedené dva bankové účty, a to v OTP banke Slovenska, a.s. za obdobie od 01.01.2010 do 30.06.2010, na ktorom okrem bankových poplatkov nie sú žiadne obraty a účet vedený vo Všeobecnej úverovej banke, a.s., na ktorom okrem vyplateného odpočtu dane z pridanej hodnoty z daňového úradu a poplatkov nie sú žiadne pohyby. Bolo zistené, že menovaný daňový subjekt nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, vo svojom účtovníctve neúčtuje o režijných nákladoch. Z uvedeného je zrejmé, že nemá vytvorené podmienky na uskutočnenie reálnych zdaniteľných obchodov. Konštatoval, že pri takomto spôsobe „obchodovania“ si J. T. sám sebe všetky obchody potvrdí, nakoľko ide o spoločnosti prepojené cez jeho osobu. Správca dane v dodatočnom platobnom výmere konštatoval, že samotná existencia faktúry v danom prípade nie je relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňového dokladu v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok, nakoľko podľa § 49 ods.2 písm.a) zákona o dani z pridanej hodnoty môže platiteľ od dane, ktorú je povinný platiť odpočítať len daň, ktorá je voči nemu uplatnená, iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané a ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. To znamená, že zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a subjekte. Správca dane po vyhodnotení zadovážených dôkazov dospel k záveru, že žalobca pri obchodovaní s komoditou euro-foršne stolárske sušené v rámci spoločností personálne prepojených cez fyzickú osobu J. T., neoprávnene odčerpal nadmerný odpočet z faktúry č. 090710/V vystavenej daňovým subjektom J. T. - VENIKOM. Pri posúdení práva na odpočítanie dane správca dane vychádzal z ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty a zohľadnil aj závery rozsudkov Súdneho dvora ES obsahujúce výklad 6. smernice Š DPH o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora ES (rozsudok z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“, C440/04 Recolta Recycling SPRL. V reťazci spoločnosti Stavivá s.r.o. a spoločností, ktorých je konateľom a spoločníkom J. T. prostredníctvom dodávok tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech, keď prostredníctvom odpočítania dane z faktúry za nákup tovaru od platiteľa J. T. - VENIKOM odčerpal nadmerný odpočet zo štátneho odpočtu Slovenskej republiky, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Na základe týchto skutočností žalobcovi nebolo priznané právo na odpočítanie dane z faktúry č. 090710/V od dodávateľa J. T. - VENIKOM, pretože došlo k porušeniu ustanovení § 49 ods.1 zákona o DPH. Žalobca v zdaňovacom období júl 2010 deklaroval dodanie tovaru a služieb podľa § 8 a 9 zákona o DPH v sadzbe 19 % na riadku 03 daňového priznania vo výške 1.991,64 eur a na riadku 04 vo výške 378,41 eur. Správca dane zistil, že daňová povinnosť z dodaných tovarov a služieb vznikla na základe faktúry č. 20100029, ktorú žalobca vystavil pre odberateľa Stavivá plus Trebišov, s.r.o., Hlavná 2, Malá Bara, a predmetom ktorej bol prenájom nebytových priestorov za mesiac júl na základe zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 01.02.2005. Táto spoločnosť je personálne prepojená so žalobcom cez osobu štatutárneho zástupcu J. T.. Napriek tomu, že žalobca nepredložil zmluvu o prenájme nebytových priestorov, správca dane si potrebné dôkazy zadovážil sám a po ich vyhodnotení potvrdili žalobcovi reálnosť dodania služby, čím mu vznikla povinnosť odviesť z vystavenej faktúry daň vo výške 378,41 eur. Proti dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec potvrdil. V odôvodnení sa zaoberal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nepovažoval za opodstatnené. Konštatoval, že základnou myšlienkou celého odvolania je nezákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorá podľa žalobcu spočíva v nesprávnom skutkovom a právnom posúdení veci, ktoré však v odvolaní nie je dostatočne konkretizované a preukázané tak, aby bolo možné na základe súboru objektívnych a presne označených dôkazov posúdiť, v čom podľa žalobcu spočíva nesprávne skutkové a právne posúdenie veci. Žalobca sa v odvolaní snaží vyvolať dojem, že jediným dôkazom, na podklade ktorého daňový orgán nezákonným spôsobom postupoval voči žalobcovi, je totožnosť osoby J.Á. T. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v kombinácii s neprimeraným zaťažením tejto osoby, a z toho vyplývajúceho znevýhodnenia oproti daňovému orgánu. Konkrétne bolo správcovi dane vytknuté, že nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom vyvracajúcim uskutočnenie zdaniteľného plnenia a dodanie tovaru a preukazujúcim, že k nemu nedošlo, ale iba jednoducho konštatuje, že žalobca nedostatočne preukázal uskutočnenie plnenia a dodanie tovaru. Žalovaný v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že správca dane v súvislosti s obchodom uskutočneným medzi žalobcom ako odberateľom a J. T. - VENIKOM v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalobca nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods.1 a 2 zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru deklarované dodávateľskou faktúrou č. 090710/V, pretože ani napriek opakovaným výzvam nepredložil žiadny relevantný dôkaz toho, že reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľnej dodávky (dodaniu euro-foršní stolárskych sušených) uvedeným subjektom. Naopak, správca dane na základe súboru objektívnych dôkazov preukázal, že v uvedenom prípade nejde o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektami a na základe vykonanej kontroly prijal záver, že predmetné kontrolou preverované plnenie nepredstavuje hospodársku činnosť, nakoľko nespĺňa objektívne kritériá, na ktorých je tento pojem založený. Samotné predloženie daňových dokladov - faktúr, účtovníctva, nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to je napríklad deklarované faktúrami, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predloženej faktúry nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Žalovaný konštatoval, že správca dane v súvislosti s dodaním euro-foršní stolárskych sušených, s ktorými mal žalobca obchodovať, vykonal rozsiahle dokazovanie. Preveroval reálnosť uskutočnenia dodávky tohto tovaru, pričom zo získaných dokladov, dôkazov a vyjadrení a ďalších informácií bolo jednoznačne preukázané, že nedošlo k zdaniteľnému plneniu u dodávateľa, euro- foršne stolárske sušené žalobcovi neboli dodané, nevzniklo mu právo na odpočítanie dane z predmetnej faktúry v sume 7.524,48 eur. Žalovaný tiež poukázal na to, že správca dane umožnil žalobcovi preukázať právne relevantnými dôkazmi jeho tvrdenia týkajúce sa zisteného rozdielu, ktorý mal za následok nepriznanie práva odpočítať daň v sume 7.524,48 eur. Žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol, nepredložil nijaký vierohodný správcom dane overiteľný dôkaz, ktorým by preukázal svoje tvrdenia. Žalovaný posúdil postup správcu dane pri hodnotení predložených dokladov, dôkazov a vyjadrení žalobcu a po preverení predložených dokladov potvrdil skutočnosť, že správca dane sa vysporiadal s nastolenou otázku preukázania rozporov s právnymi predpismi, ktoré viedli k tvrdeniu, že žalobca uplatnením odpočítania dane porušil § 49 ods.1 a 2 písm.a) zákona o DPH. Žiadny zo získaných dôkazov nebol získaný v rozpore s právnymi predpismi a práva žalobcu boli zachované. Správca dane postupoval v súlade so základnými zásadami daňového konania tak, ako sú upravené v § 2 zákona č. 511/1992 Zb. a vykonaný záver správcu je podľa žalovaného správny a dôkazmi dostatočne preukázaný. Žalovaný tiež konštatoval, že nezistil žiadne pochybenie správcu alebo nedostatok v rozhodnutí, prípadne porušenia všeobecno-záväzných právnych predpisov, ktoré by bránili preskúmaniu napadnutého rozhodnutia alebo by spôsobovali jeho nepreskúmateľnosť. Žalobca v zákonnej lehote podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 09.08.2012 č. 1020504/1/1118908/2012, ako aj zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu Kráľovský Chlmec z 29.09.2011 č. 738/230/24247/11/Ric a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že žalobca bol v rámci kontroly opätovne vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, a to už i v čase, keď jeho vtedajší štatutárny zástupca spoločnosti sa nachádzal vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektov personálne prepojených s J. T. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalobca namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu, a preto do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Žalobca konštatoval, že zaistenie dokladov je úkonom trestného konania, v ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok). Pri zaistení dokladov bola prítomná pani G. S., ktorá pre žalobcu spracovávala účtovníctvo, ale podľa jej udania, jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu J. T.. Nemožnosť splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného plnenia bola spôsobená i tým, že žalobcu zastupovala Advokátska kancelária Kolesár a partneri s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam touto advokátskou kanceláriou neboli vydané odovzdané doklady. Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods.1, 3 a § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb., keďže odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom. Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. správcom dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Rovnako ako v odvolaní poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa tak do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené s J. T., boli aj stovky výziev, miestne zisťovania, ústne pojednávania, na ktorých daňové orgány vyžadovali účasť J. T. ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto skutočnosti je napríklad fakt, že 30.03.2010 bolo J. T. doručených trinásť protokolov o výsledku daňovej kontroly v dvanástich obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri 2009 sa u subjektov personálne prepojených J. T. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol. Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo, ani nepriamo bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Žalobca poukázal na to, že J. T. v súlade s článkom 2 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností, a tým neporušil žiadne zákonné ustanovenia, naopak využil právo slobodne podnikať. To znamená, že skutočnosť, že J. T. bol štatutárnym zástupcom viacerých obchodných spoločností, mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s postupom daňového úradu. Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity, ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Konštatoval, že nie je zakázané obchodovať s personálne prepojenými podnikateľskými subjektami, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch, neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálne zdaniteľných plnení. Keďže J. T. riadil ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne. Poukázaním na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“ žalobca uviedol, že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným cieľom predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam. Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že J. T. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu, ako aj iných spoločností, uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe. Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou J. T., sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, ako aj od osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti spoločností personálne prepojených J. T., ale tieto pochybnosti mohli viesť iba k uloženiu sankcie za porušenie právnych predpisov. Podľa žalobcu nemôžu viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené. Žalobca konštatoval, že nakúpil tovar, ktorý korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má žalobca platné živnostenské oprávnenie. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k tovaru v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka jeho prevzatím od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru, pretože dopravu tovaru zabezpečoval predávajúci. Ide o bežný spôsob dojednania obchodných podmienok, ktoré sú upravené aj v Obchodnom zákonníku. Žalobca má za to, že záver správcu dane, s ktorým sa stotožnil i žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril J. T. podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania, nie je riadne odôvodnený, ani preukázaný. Žalobca zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania spoločností. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o účtovnú stratu spôsobenú napr. odpismi nadobudnutého majetku. Napokon žalobca vytýkal správcovi dane nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca v žalobe neuvádza také nové skutočnosti, ktoré by neboli predmetom odvolania a ktoré by mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia súdu. Konštatoval, že pri posúdení práva na odpočítanie dane správca dane vychádzal z dikcie ustanovení zákona o DPH zohľadňujúc pritom závery rozsudkov Súdneho dvora ES obsahujúce výklad 6. smernice DPH o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dane z obratu. Pri výkone daňovej kontroly postupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona. Uviedol tiež, že Súdny dvor EU vo veci C-255/02 Halifax definoval zneužitie práva. Podľa vyjadrenia generálneho advokáta vo veci Halifax z judikatúry Súdneho dvora EU vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Táto všeobecná zásada výkladu je uplatniteľná aj na ustanovenia 6. smernice (teraz smernica 2006/112/ES). Pravidlá DPH majú byť vykladané v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva Spoločenstva. Boj proti daňovým podvodom je uznaným cieľom smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorú zákon o DPH transponuje. O zneužitie práva ide v prípade, ak predmetná plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach 6. smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu (zákon o DPH) viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Podľa Súdneho dvora EU 6. smernicu treba vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. Žalovaný uviedol, že posúdil okolnosti uplatnenia odpočítania dane žalobcom vyplývajúce zo spisového materiálu spolu s odvolaním, dôkazy a zistenia, ktoré sú uvedené aj v rozhodnutí. Zistil, že predložené dôkazy a zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že uplatnenie odpočítania dane žalobcom z faktúry č. 090710/V s dátumom dodania 09.07.2010 od dodávateľa J. T. - VENIKOM aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok viedlo k získaniu daňovej výhody, a aj konanie žalobcu viedlo k takémuto cieľu. Predložené dôkazy a zistenia nasvedčujú zneužitiu práva, ktoré viedli žalovaného k záveru, že zneužitie práva bolo hlavným cieľom transakcie na uvedených dokladoch. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Z administratívneho spisu súd zistil, že Daňové riaditeľstvo SR vykonalo u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010. Kontrolou bolo zistené, že žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2010 uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 090710/V, dátum dodania 09.07.2010, od dodávateľa J. T. - VENIKOM, Malá Tŕňa 125 za euro-foršne stolárske sušené v množstve 21,700 m3, základ dane 39.602,50 eur, DPH 19 % = 7.524,48 eur. Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty bola začatá dňa 26.10.2010. Pri preverovaní reálnej existencie tovaru a jeho pohybu správca dane zaslal žalobcovi výzvy zo dňa 20.12.2010, 31.01.2011, 18.04.2011, 29.07.2011 na predloženie dokladov, dôkazov a poskytnutie informácií ohľadom predmetnej obchodnej transakcie (predloženie internej účtovnej smernice za rok 2010, číselníka dokladov za rok 2010 a skladovej evidencie, skladových kariet), na ktoré žalobca vôbec nereagoval. Žalobca nereagoval na výzvy ani v čase, keď jediný konateľ spoločnosti J. T. ešte nebol vzatý do väzby (menovaný bol vzatý do väzby dňa 03.03.2011 po jeho predchádzajúcom zadržaní orgánmi činnými v trestnom konaní dňa 01.03.2011). V čase, keď bol vtedajší konateľ žalobcu na slobode, nič mu nebránilo, aby postupoval podľa § 15 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. a po vzatí do väzby mal možnosť dať sa zastupovať zástupcom, a tak zabezpečiť, aby nebol ukrátený na svojich právach. V administratívnom spise sa nachádza úradný záznam spísaný Daňovým riaditeľstvo SR o nazretí do spisu č. 16695/2010 vedeného v súvislosti s výkonom kontroly oprávnenosti na vrátenie nadmerného odpočtu DPH u daňového subjektu J. T. - VENIKOM, Malá Tŕňa č. 125. Zo spisu bolo zistené, že uvedený daňový subjekt nereagoval na výzvy správcu dane na predloženie dôkazov a dokladov, ako aj informácií ohľadom preverenia reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu - dodania tovaru na základe faktúry č. 090710/V. Daňový subjekt J. T. - VENIKOM bol v predmetných výzvach okrem iného vyzvaný na predloženie inventúrneho súpisu zásob, skladových kariet, na podanie vysvetlenia ohľadom pôvodu foršní, dosiek a hranolov, dokladov ohľadom prepravy, skladovania, označenia osôb, ktoré zabezpečovali a vykonali manipuláciu s tovarom a podobne. Požadované vyjadrenia a vysvetlenia daňový subjekt nepredložil. Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods.2 písm.a) zákona o DPH). Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) daňové konanie začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období júl 2010 v sume 7.524,48 eur na základe dodávateľskej faktúry č. 090710/V od dodávateľa J. T. - VENIKOM, Malá Tŕňa 125. Uskutočnený nákup od tohto dodávateľa žalobca preukazoval iba dodávateľskou faktúrou a pokladničnými dokladmi, ktoré vystavoval J. T., ktorý bol konateľom žalobcu a tiež dodávateľom euro-foršní, ktoré boli predmetom fakturácie. Žalobca v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení nemohol vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a tiež subjektu personálne prepojených s osobou J. T., boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok. K tomu súd uvádza, že daňová kontrola bola začala dňa 26.10.2010 a vtedajší konateľ žalobcu J. T. bol vzatý do väzby dňa 01.03.2011. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že do uvedeného dňa mal konateľ žalobcu dostatočný časový priestor, aby preukázal sporný zdaniteľný obchod. Konateľ žalobcu predložil správcovi dane ku kontroly výkaz DPH za júl 2010, evidenciu DPH, denník účtovných dokladov, položkovú hlavnú knihu, prehľad dodávateľských faktúr, júl 2010 prehľad odberateľských faktúr, júl 2010 bankové výpisy OTP banka interný účtovací predpis, pokladničné doklady, odoslané faktúry a došlé faktúry. Žalobcovi boli adresované ďalšie výzvy na preukázanie reálnosti zdaniteľného obchodu, tak ako to vyplýva z protokolu daňovej kontroly a preskúmavaných rozhodnutí, ale na tieto výzvy už splnomocnený zástupca žalobcu nereagoval. Z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s konštatovaním žalobcu, že počas výkonu daňovej kontroly bol ukrátený na svojich právach vyplývajúcich zo zákona č. 511/1992 Zb. Námietku žalobcu, že svoju povinnosť nemohol splniť aj z dôvodu, že advokátska kancelária, ktorého advokáta poveril zastupovaním po zániku plnomocenstva, nevrátila žalobcovi predložené dokumenty a dôkazy, súd považuje za irelevantnú, pretože vzťah medzi zástupcom a zastúpeným je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah orgánu verejnej správy a kontrolovaným daňovým subjektom. Ku námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovenia § 58 Trestného zákona v súvislosti so zaistením dokladov žalobcu pri domových prehliadkach súd uvádza, že v tomto konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s výkonom domovej prehliadky. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou žalobcu orgánmi polície nemá právny význam na posudzovanie dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu. Ako nedôvodnú námietku hodnotí súd tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje dostatok dôvodov a je preto nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 30 ods.1, 3 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou daňovou kontrolou, žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval aj z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty a vysporiadal sa so všetkými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, odôvodnil akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácie právnej úpravy. Žalobca v daňovom konaní, aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, ktorých bol konateľom J. T., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že týmto postupom došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb., ktorá patrí medzi základne princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. K tento žalobnej námietke súd uvádza, že ju považuje za nedôvodnú a neopodstatnenú. Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR v náleze ÚS 67/07 tak, že „obmedzenie, resp. zasahovanie do Ústavou chránených práv a slobôd je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“. Je nespornou skutočnosťou, že J. T. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno- ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností bol nevyhnutný pre čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu a tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol bol dostatočne odôvodnený v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých J. T. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je J. T. konateľom, sa tovar dostal do tohto reťazca, prípadne kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné. J. T. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenia. Je nesporné a žalovaný to žalobcovi ani nevytýkal, že založením väčšieho veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať ústavné právo obchodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy správcu dane, ktorý realizoval svoje zákonné oprávnenia pri správe daní. Z rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane, nevyplýva záver, ktorý žalobca namieta v žalobe, podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie, je totožnosť J. T. ako spoločníka v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu predmetných zdaniteľných plnení. Žalovaný svoj záver o fiktívnosti žalobcom deklarovaného zdaniteľného plnenia nevyvodil iba zo skutočnosti, že žalobca neúčtoval o režijných nákladoch, ale týmito zisteniami, popri iných dôkazoch, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť, ale podnikateľské aktivity iba predstieral. Žalovaný vyzval žalobcu na preukázanie, akým spôsobom bol predmetný tovar dodaný od dodávateľa, či bol ďalej predaný alebo ostal na sklade a kde a pod., pričom žalobca na tieto výzvy vôbec nereagoval a žiadne dôkazy vo svojej podnikateľskej činnosti nepredložil. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené J. T. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania daňových výhod. Tieto závery správcu dane, ako aj žalovaného, mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetného plnenia. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru súdu neadekvátna, pretože konateľ žalobcu J. T. je konateľom vo všetkých svojich obchodných spoločnostiach, a preto objektívne musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu. Žalobca v žalobe namietal, že iba zo skutočnosti, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou J. T. fungovali vo forme blízkej holdingu. Výsledky kontrol vykonávaných v spoločnostiach prepojených osobou J. T. preukázali, že okrem jednej spoločnosti (JOMADO s.r.o.), ktorá účtovala mzdové náklady, žiadnej z ďalších spoločností nevznikali režijné náklady, a preto nemožno hovoriť o fungovaní žalobcu a ďalších obchodných spoločností prepojených osobou J. T. vo forme blízkej holdingu. Pretože žalobca podľa názoru súdu neuniesol svoje dôkazné bremeno, t.j. povinnosť preukázať v daňovom konaní, že reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľnej dodávky (k dodaniu euro-foršní) od dodávateľa J. T. - VENIKOM, pričom dokazovanie vykonané správcom dane preukázalo, že u žalobcu ani u dodávateľa zdaniteľnej dodávky neboli splnené predpoklady ekonomickej činnosti, správca dane, ako aj žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet z predmetnej faktúry vystavenej daňovým subjektom J. T. v sume 7.524,48 eur. Z uvedených dôvodov rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, a preto súd žalobu žalobcu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.