Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/23/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201607 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7013201607.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: T. G. A., V. V. T. XX J., Z. V. O., X. O., T. D. J. (Ď. E. „.), T. Š. X.Z., K. Z., F. V. - Q. V., slobodný, bez dokladov totožnosti, posledný trvalý pobyt v zahraničí R.. B. F. Č.. XX, O., X. O., T., toho času miesto pobytu X. K. J., zastúpeného JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou, so sídlom Hurbanovo námestie č. 5, 811 03 Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, ul. Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia ČAS: MU-383-41/PO-Ž-2013 zo dňa 28.11.2013, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 28.11.2013 ČAS: MU-383-41/PO-Ž-2013. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Štát n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-383-41/PO-Ž-2013 zo dňa 28.11.2013 v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Dňa 05.08.2013 bol navrhovateľ na základe Dublinského dohovoru vrátený späť na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z Nemecka, nakoľko na konanie je príslušná podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle Slovenská republika. Navrhovateľ bol dňa 13.05.2013 kontrolovaný hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Topoľa (ďalej len „OHK PZ Topoľa“) a následne predvedený na OHK PZ Topoľa za účelom vypočutia, kde uviedol, že sa narodil dňa XX.XX.XXXX a prejavil vôľu požiadať o azyl. Na základe uvedeného tvrdenia bol dňa 13.05.2013 za účelom objasnenia veku v zmysle § 23 ods. 7 zákona o azyle navrhovateľ podrobený lekárskemu vyšetreniu v nemocnici v Q., kde bolo lekárskym vyšetrením zistené, že navrhovateľ má vek viac ako 18 rokov. Na základe uvedeného správny orgán považoval navrhovateľa za osobu plnoletú. Dňa 14.05.2013 navrhovateľ pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obáv o svoj život, pretože členovia Talibanu žiadali od jeho babky, aby s nimi spolupracoval, keďže nemá rodičov. Navrhovateľova babka sa údajne bála, aby ho nezobrali a nevycvičili na teroristické útoky. Navrhovateľ však v priebehu administratívneho konania dňa 28.06.2013 svojvoľne a bez udania dôvodu pobytový tábor opustil, na základe čoho bolo jeho konanie ČAS: MU-224-27/PO-Ž-2013 zo dňa 08.07.2013 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle. Nakoľko navrhovateľ voči rozhodnutiu opravný prostriedok nepodal, to nadobudlo právoplatnosť dňa 16.07.2013. Za účelom zdôvodnenia navrhovateľovej žiadosti boli s navrhovateľom vykonané pohovory, počas ktorých uviedol: - že počas pohovorov v prvom azylovom konaní ČAS: MU-224/PO-Ž-2013 uvádzal pravdivé informácie, ktorých sa pridŕža, - že v roku 2012 za jeho babkou prišli príslušníci militantného hnutia a žiadali ju o jeho vydanie, s čím babka nesúhlasila; po tom, ako babka navrhovateľovi zakázala navštevovať základnú školu B. Z. V. O. a povedala mu o úmysloch Talibanu, sa navrhovateľ začal obávať o svoj život; navrhovateľ krajinu pôvodu opustil v roku 2012, pričom ako sám uviedol, do kontaktu s príslušníkmi Talibanu nikdy osobne neprišiel, - že z O. odišiel letecky v novembri 2012 cez A. do Ruskej federácie, následne pokračoval z Moskvy v ceste pešo a rôznymi autami; počas cesty si mal zlomiť pravú nohu a preto ho prevádzači vrátili späť do Moskvy, kde zotrval približne 6 mesiacov; až následne po uzdravení pokračoval v ceste rôznymi spôsobmi približne 10 dní, až kým neprišiel na územie SR, kde ho zadržala slovenská polícia a že - v prípade návratu do krajiny pôvodu sa navrhovateľ obával o svoj život pred príslušníkmi militantnej skupiny Taliban, ktorí by ho mohli použiť na samovražedné útoky. Iné dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom neuviedol. Odporca po vyhodnotení a posúdení všetkých navrhovateľom uvedených skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ počas azylového konania neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho žiadosti. Podľa vyjadrenia navrhovateľa nebolo voči nemu vedené trestné konanie, nebol väznený štátnymi orgánmi, neprišiel do styku s armádou, políciou, súdnictvom. Taktiež nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani organizácie. Navrhovateľ v priebehu konania predložil scan ID karty č. XXXXXX, ktorú mu údajne vybavil otec v roku 2009. Originál ID karty sa mal stratiť, čas a miesto straty navrhovateľ uviesť nevedel. Následne predložil i originál novej ID karty č. XXXXXX, ktorú mu mal vybaviť v T. strýko, žijúci v Nemecku. Bližšie podrobnosti ohľadom vybavenia karty navrhovateľ uviesť nevedel. Tieto dva dokumenty mali v konaní potvrdiť jeho skutočný vek, a to 16 rokov. Nakoľko prvá ID karta bola scanom, správny orgán ju nemohol podrobiť skúmaniu ohľadom pravosti. Druhý originál ID karty č. XXXXXX však skúmaniu ohľadom pravosti podrobený bol, pričom výsledkom skúmania pracovníkov Oddelenia analýzy cestovných dokladov Bratislava č. p.:PPZ-HCP-OHP2-2013/011306-002 zo dňa 22.10.2013 bolo zistené, že ide o falošnú ID kartu, ktorá bola uložená s registratúrnym záznamom v archíve Oddelenia analýzy cestovných dokladov OHCP PPZ. Vzhľadom k tomu, že tvrdenia navrhovateľa ohľadom dátumu narodenia, ako aj veku 16 rokov, sa navrhovateľovi predloženými dokladmi totožnosti, ani iným spôsobom potvrdiť nepodarilo, správny orgán ustálil totožnosť navrhovateľa podľa lekárskeho vyšetrenia v nemocnici v Q.. Správny orgán sa zaoberal i tvrdením navrhovateľa o tom, že prácou boli jeho horné končatiny predĺžené a preto bol jeho vek určený nesprávne. Správny orgán v tejto súvislosti dospel k záveru, že navrhovateľ v krajine pôvodu žiadnu fyzickú namáhavú prácu nevykonával (opravoval len bicykle) a že predĺženie končatín ľudského tela je možné len účelovým mechanickým predlžovaním končatín alebo chirurgicky. Preto správny orgán považoval toto tvrdenie za irelevantné. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti odporca dospel k záveru, že sa jedná o nedôveryhodnú osobu a v tomto kontexte bola posudzovaná aj navrhovateľova výpoveď. Pravdivosť a hodnovernosť tvrdení navrhovateľa označil odporca za základ, z ktorého je potrebné pri rozhodovaní vychádzať a dodal, že na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať najmä navrhovateľovi a preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojím konaním navrhovateľ nesmie zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti svojej osoby. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 15/2008 zo dňa 19.08.2008 správny orgán poznamenal, že posudzovanie dôveryhodnosti tvrdení žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom hodnotiaceho procesu a úvah správneho orgánu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu, ako aj informáciami, ktoré získal správny orgán za účelom preverenia dôvodov, ktoré navrhovateľ uvádzal. Nakoľko navrhovateľovi bol poskytnutý dostatočný časový priestor na to, aby uviedol a opísal všetky dôvody svojej žiadosti o azyl a taktiež bol pred každým samotným úkonom poučený okrem iného i o tom, že je povinný počas konania vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti, správny orgán konštatoval, že dospel k vážnym pochybeniam o všeobecnej dôveryhodnosti výpovede navrhovateľa. Podľa názoru správneho orgánu na základe navrhovateľových výpovedí nebola preukázaná jeho všeobecná dôveryhodnosť. K pochybnostiam správny orgán dospel na základe jeho výpovede ohľadom verbovania do radov Talibanu. Za účelom posúdenia tvrdení navrhovateľa ohľadom problémov s príslušníkmi Talibanu si správny orgán zabezpečil informácie o Talibane z databázy Migračného úradu č. p. MU-ODZS-2013/000035-80, MU-ODZS-2013/000035-74, MU-ODZS-2013/000035-30, MU-ODZS-2013/000035-04, MU-ODZS-2012/000122-098, MU-ODZS-2012/000122-050, MU- ODZS-2012/000122-011 a z internetových stránok www.wikimedia.org, www.dolezite.sk <http:// www.dolezite.sk>, www.magazin.atlas.sk <http://www.magazin.atlas.sk>, www.sme.sk <http:// www.sme.sk>, www.calendarhome.com <http://www.calendarhome.com>, www.fourmilab.ch <http:// www.fourmilab.ch>, www.afghaneic.org <http://www.afghaneic.org>, www.maps.google.sk <http:// www.maps.google.sk>, www.immap.org <http://www.immap.org>, www.cdc.gov <http://www.cdc.gov> a www.ochaline.un.org a následne konštatoval techniky náboru nových bojovníkom Talibanom, pohnútky a mechanizmy ich regrutovania, ako i priebeh náboru jednotlivých bojovníkov s tým, že nútený nábor veliteľmi Talibanu, vojenskými vodcami a bojovníkmi by mal byť považovaný skôr za výnimočný (výnimočne v oblastiach O., A., A., v niektorých oblastiach Pakistanu a R. či oblastiach pod silným vplyvom alebo kontrolou Talibanu a v oblastiach, kde sa nevyskytujú pokročilejšie sociálne a štátne ochranné systémy). V nadväznosti na zaobstarané informácie o krajine pôvodu navrhovateľa správny orgán rozporoval zaobstarané informácie s tvrdeniami samotného navrhovateľa. Odporca uviedol, že navrhovateľ pochádza z mesta O., teda z mesta s pokročilejším sociálnym a štátnym systémom, kde žil, študoval a pracoval bez akýchkoľvek problémov. Zároveň konštatoval, že z informácií uložených v spisovom materiáli boli zrejmé praktiky verbovania nových bojovníkov Talibanu, ktoré však nekorešpondovali s tvrdeniami samotného navrhovateľa. Podľa názoru správneho orgánu babka navrhovateľa nečelila žiadnemu vyhrážaniu zo strany Talibanu z dôvodu odmietnutia vydania jej vnuka, pretože príslušníci Talibanu pri verbovaní používajú praktiky vyhrážania a zastrašovania a teda ak by v skutočnosti o navrhovateľa mali záujem, opakovane by ju kontaktovali, čo sa však nikdy nestalo. K nedôveryhodnosti svojich výpovedí navrhovateľ podľa tvrdení odporcu prispel i tým, že rozdielne uvádzal rok úmrtia svojho otca (raz rok 2012, potom 2010 a 2009), pričom tieto nezrovnalosti odôvodnil tým, že to nikdy nepovedal. Podľa názoru odporcu však osoba, ktorá prišla o blízkeho rodinného príslušníka, by mala vždy vedieť uviesť rovnako rok úmrtia svojho blízkeho. Vzhľadom k tomu, že u navrhovateľa neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území SR, odporca posúdil i možnosť, či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. V nadväznosti na ustanovenie § 2 písm. f) zákona o azyle odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poznamenal, že voči navrhovateľovi nebolo nikdy vedené trestné konanie, navrhovateľ nebol väznený štátnymi orgánmi a nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ sa nedopustil žiadneho trestného činu, za ktorý by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. V prípade návratu do krajiny pôvodu navrhovateľovi taktiež nehrozí mučenie ani neľudské zaobchádzanie, pretože nebol trestne stíhaný, ani sa nedopustil takého konania, ktoré by v to viedlo. Taktiež nikdy nemal problémy s políciou, ani inými štátnymi orgánmi. Odporca zároveň dodal, že deklarované príčiny subjektívnych obáv navrhovateľa z možnej ujmy v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu postrádajú akúkoľvek objektívnu príčinu opodstatnenosti jeho strachu, t. j. v jeho prípade absentuje opodstatnená možnosť, že pri návrate by došlo k hroziacej ujme. Navrhovateľove obavy z možnej ujmy správny orgán označil len za deklaratórne a subjektívne pocity, nenapĺňajúce definíciu uvedenej formy vážneho bezprávia. Správny orgán sa rovnako vysporiadal i s prípadným vážnym a individuálnym ohrozením života alebo nedotknuteľnosti osoby navrhovateľa z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, v rámci čoho skonštatoval, že ani táto forma vážneho bezprávia navrhovateľovi nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu. S ohľadom na zaobstarané správy o krajine pôvodu odporca skonštatoval, že hoci bezpečnostnú situáciu v T. v súčasnej dobe nemožno označiť za úplne pokojnú, O., odkiaľ navrhovateľ pochádza, je považovaný za bezpečnú oblasť T. s minimálnou úrovňou útokov. Následne pomerne podrobne konštatoval súčasnú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, s lokalizáciou na O., odkiaľ navrhovateľ pochádza. Odporca poukázal na pokles útokov v krajine v rámci vykonanej komparácie jednotlivých období a na prechod zodpovednosti za bezpečnosť v tejto provincii priamo na T. národné bezpečnostné sily. Zároveň podotkol, že pri posudzovaní bezpečnostnej situácie v T. z hľadiska vnútroštátneho konfliktu a z toho plynúcich rizík vážneho bezprávia je nevyhnutné brať do úvahy ciele, počty, intenzitu a rozšírenie týchto útokov, ako i individuálny charakter ohrozenia osoby navrhovateľa z dôvodu vnútroštátneho konfliktu. Podľa názoru odporcu primárnymi cieľmi opozičných ozbrojených skupín v O. sú najmä príslušníci bezpečnostných a ozbrojených zložiek, politickí predstavitelia, či iné osoby reprezentujúce štátnu moc, cudzí štátni príslušníci (ktorí môžu byť unášaní za účelom výkupného), či budovy oficiálnych štátnych inštitúcií alebo zahraničných či medzinárodných predstaviteľov, zastupiteľstiev a pod., ako aj humanitárnych organizácií a ich predstaviteľov. Zároveň odporca argumentoval, že navrhovateľ nespadá ani do jednej z týchto skupín. Za hlavný spôsob boja opozičných síl odporca označil najmä nástražné výbušné systémy a samovražedné útoky s tým, že pri týchto útokoch síce dochádza i k obetiam na civilistoch, avšak je nevyhnutné brať do úvahy ciele, počty, intenzitu a rozšírenie týchto útokov. Záverom napadnutého rozhodnutia správny orgán skonštatoval, že navrhovateľ nebol pred odchodom z krajiny predmetom žiadneho prenasledovania alebo vážneho bezprávia a nebol ani vystavený priamym hrozbám takéhoto prenasledovania a neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by musel opustiť krajinu pôvodu. V T. žije aj jeho babka, preto neexistuje žiadny sociálno-ekonomický faktor, ktorý by mu bránil vrátiť sa do krajiny pôvodu. Vzhľadom na to, že navrhovateľ nesplnil podmienky ustanovené v § 8, § 10, § 13a a § 13b zákona o azyle, odporca navrhovateľovi na území Slovenskej republiky neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok a žiadal rozhodnutie odporcu v plnom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľ s obsahom napadnutého rozhodnutia nesúhlasil a domnieval sa, že podmienky na udelenie azylu spĺňa a že jeho návrat do T. nie je možný. Mal za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne posúdil. V písomných dôvodoch podaného opravného prostriedku opakovane poukázal na dôvody podanej žiadosti o udelenie azylu a zdôraznil, že o tom, že správnemu orgánu predložil falošný doklad, nemal vedomosť. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany navrhovateľ mal za to, že sa odporca nedostatočne zaoberal bezpečnostnou situáciou v krajine pôvodu. Navrhovateľ vzniesol pochybnosť o jednotnosti informácií o bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu a o jednotnom posudzovaní žiadostí o azyl. Ďalej rozporoval tvrdenie odporcu o tom, že neexistuje žiadny ekonomicko-sociálny faktor, ktorý by mu bránil v návrate domov, keďže tam žije jeho babka a dodal, že počas cesty z krajiny pôvodu prežil veľa nepríjemný vecí, zlomil si nohu a začal mať psychické problémy. Odporca vo vyjadrení zo dňa 30.01.2014 navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť, keďže ani po opätovnom preskúmaní navrhovateľovej žiadosti nezistil zákonné podmienky pre udelenie azylu a pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Podľa názoru odporcu v prvostupňovom konaní nedošlo k žiadnemu pochybeniu zo strany správneho orgánu, nakoľko navrhovateľovi bolo umožnené, aby sám uviedol všetko, čo považuje za dôvody svojho odchodu z krajiny pôvodu, o čom bol aj riadne poučený. Vo vzťahu ku k neudeleniu azylu odporca vo vyjadrení dodal, že navrhovateľ nesplnil žiadnu z podmienok pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktoré sú uvedené v § 8 a § 10 zákona o azyle. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany taktiež poznamenal, že v prípade navrhovateľa nebola splnená podmienka vážneho bezprávia tak, ako to ustanovuje zákon o azyle. Odporca zároveň odkázal na informácie o aktuálnej situácii v T., ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu odporcu. Záverom uviedol, že nepriaznivé sociálno-ekonomické podmienky, ani stresy z dôvodu konfliktných situácií v krajine, nie sú dôvodom na to, aby sa zneužíval inštitút azylu na dodatočné legalizovanie svojho pobytu v SR, ktorú si navrhovateľ po nezákonnom vstupe na jej územie vybral za svoju cieľovú krajinu. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia [§ 250i ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“)]. Krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav vo veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania, v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba to, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa na nariadenom pojednávaní zotrvala na podanom opravnom prostriedku v zmysle jeho znenia. Nesúhlasila s napadnutým rozhodnutím odporcu, považovala ho za nezákonné a navrhla ho zrušiť v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) a c) O.s.p.. Na pojednávaní súdu nepredložila žiadne nové písomné dôkazy. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa ďalej udala, že odporca sa náležite nezaoberal informáciami o krajine pôvodu, tieto ani nemal v potrebnom rozsahu, pokiaľ ide o siroty K., ktoré môžu byť obeťami Talibanu. Zistený skutkový stav nepovažovala za dostatočný ani z hľadiska posúdenia situácie v krajine pôvodu, keďže navrhovateľ namietal svoj vek. Ďalej uviedla, že v osobe navrhovateľa sa jedná o osobu, ktorá nevie presne formulovať veci, pretože je kultúrne z inej krajiny a prejavuje sa tu rozdielnosť kultúr. S ohľadom na uvedené mala za to, že vo veci bol nedostatočne zistený skutkový stav z hľadiska potrebnej ochrany sirotám a vzhľadom na vek navrhovateľa vo veku blízkom maloletých. Domnievala sa, že strach navrhovateľa je opodstatnený aj z toho dôvodu, že navrhovateľ, ako sirota, patrí do sociálnej skupiny a navyše sa jedná o K. sirotu a preto ako príslušník sociálnej skupiny spĺňa podmienky pre udelenie azylu aj v zmysle Ženevského dohovoru. Pokiaľ ide o neposkytnutie doplnkovej ochrany, tu splnomocnená zástupkyňa poukázala na to, že je povinnosťou odporcu nevracať takéto osoby do krajiny hoci len s minimálnym rizikom ohrozenia takýchto osôb na živote alebo na zdraví. O to viac, ak by šlo o zraniteľnú osobu a hrozba vážneho bezprávia neumožňuje návrat navrhovateľa, ktorý má veľkú túžbu vrátiť sa späť, ak situácia bude bezpečná. Navrhovateľ na pojednávaní zotrval na dôvodoch, uvedených v konaní pred odporcom, s tým, že do T. sa nemôže vrátiť, pretože sa tam necíti bezpečne. Na otázku súdu ohľadom zranení na jeho tele navrhovateľ uviedol, že pred 5 až 6 rokmi, keď opravoval bicykel, prišli dvaja neznámi muži, ktorí sa mu vyhrážali. Navrhovateľ bol sám v obchode a neznámi muži ho bodli nožom do pravej nohy a chrbtice. Nevedel však uviesť či od neho chceli nejaké peniaze, ako výpalné. Navrhovateľ bol následne v nemocnici, kde mu rany zašili. Tieto skutočnosti neuvádzal pri vypočutí pred správnym orgánom, nakoľko je prvýkrát mimo svoju krajinu, nemal dostatočné skúsenosti a takáto otázka mu nebola položená a mal aj trému. Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f) citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov, pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. V zmysle ustanovenia § 8 písm. a) zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Podľa ustanovenia § 8 písm. b) citovaného zákona ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ustanovenia § 2 písm. d) zákona o azyle prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Skutočnosti navrhovateľom uvádzané v priebehu celého azylového konania sa aj podľa názoru krajského súdu javia ako neopodstatnené z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa pri zotrvaní v krajine pôvodu a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa, než aké sú dôvody na udelenie azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú záver, že v jeho prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo 10 zákona o azyle. V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle. Preukázanie opodstatnenej obavy z prenasledovania je v azylovom konaní rozhodujúcou skutočnosťou, pričom zákon vyžaduje, aby opodstatnená obava z prenasledovania bola vyvolaná konkrétnymi dôvodmi, ktorých tvrdenie a konkretizovanie je v záujme žiadateľa. Subjektívne pocity navrhovateľa a jeho obavy pred hnutím Taliban a jeho príslušníkmi však neboli získanými dôkazmi objektivizované. V podrobnostiach krajský súd odkazuje na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí. Prenasledovanie navyše musí v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o azyle spĺňať podmienku závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľom tvrdených nepotvrdilo. Ak aj mal navrhovateľ subjektívne obavy vo vzťahu k tvrdeným obavám o svoj život v súvislosti s možných verbovaním navrhovateľa príslušníkmi Talibanu, ani odporca, ba dokonca ani súd, nemôžu tieto ničím nepreukázané subjektívne obavy a problémy navrhovateľa považovať za obavy, napĺňajúce vzhľadom na ich charakter, stránku objektívnosti. Navrhovateľom tvrdené problémy v danom prípade nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, o to viac, že sám navrhovateľ uviedol, že do kontaktu s príslušníkmi Talibanu nikdy osobne neprišiel. Nad rámec vyššie uvedeného krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že za prenasledovanie v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom navrhovateľom udávané problémy nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu navrhovateľa dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená a preto i za predpokladu, že by navrhovateľove tvrdenia boli pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že by verejná moc v krajine pôvodu ako celok odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi zo strany príslušníkov Talibanu. V nadväznosti na odvolaciu námietku navrhovateľa ohľadom nedostatočného zistenia skutkového stavu krajský súd poznamenáva, že podrobný výsluch navrhovateľa v konaní o udelenie azylu je primárnym predpokladom pre zistenie a objasnenie dôvodov, pre ktoré navrhovateľ žiada o azyl. Výsluch navrhovateľa má bezpochyby význam pre určenie rozsahu a spôsobu vykonania ďalších dôkazov (najmä obsahom relevantných informácií o krajine pôvodu), v nadväznosti na navrhovateľom tvrdené okolnosti, vyhodnotenie ktorých musí vyústiť v riadne zistený skutkový stav. Po dôkladnom preskúmaní celého konania pred odporcom krajský súd udáva, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a navrhovateľa dostatočne vypočul ku všetkým jeho dôvodom žiadosti o udelenie azylu. S odkazom na navrhovateľom udávané pochybenia pri spisovaní dotazníka odvolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že navrhovateľ bol vypočúvaný za prítomnosti tlmočníka, kladeným otázkam, ako i tlmočníkovi, v plnej miere rozumel, čo dosvedčil i prehlásením v závere vykonaného vstupného pohovoru a vlastnoručným podpisom. Navrhovateľ navyše súhlasil s ukončením pohovoru a žiadne dodatočné informácie nežiadal na záver vykonaného pohovoru ani po jeho vyzvaní uviesť. Vo vzťahu k odvolacej námietke splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, týkajúcej sa obáv navrhovateľa z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine (navrhovateľ ako sirota K.), súd dodáva, že navrhovateľ v priebehu celého konania pred odporcom žiadne problémy z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine (sirôt K.) ako dôvod žiadosti o udelenie azylu nikdy neuvádzal. Krajský súd teda konštatuje, že odporca pri vyhodnocovaní navrhovateľových dôvodov žiadosti nepochybil, ak tento dodatočne namietaný aspekt prenasledovania v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nespomenul a nezohľadnil, nakoľko zo žiadneho ustanovenia zákona o azyle, ani zo Správneho poriadku nemožno vyvodiť záver, že by mal správny orgán povinnosť si sám domýšľať právne relevantné dôvody navrhovateľa v jeho žiadosti, ktoré by navrhovateľ sám neuplatnil a vykonať k týmto dôvodom dokazovanie v správnom konaní. Navrhovateľom tvrdený zhoršený psychický stav rovnako relevantný dôvod na udelenie azylu na území Slovenskej republiky nezakladal. Podľa názoru krajského súdu v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci a navrhovateľom uvedené skutočnosti boli správne a logicky vyhodnotené. Navrhovateľ v konaní pred odporcom nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že by bol v T. akýmkoľvek spôsobom prenasledovaný. Za takejto situácie odporca následne rozhodol správne a zákonne, keď vo vzťahu k preskúmavaniu možnosti udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle azyl neudelil. Krajský súd sa s ohľadom na uvedené skutočnosti v plnej miere stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu o neudelení azylu považuje za vecne správne a súladné so zákonom. Odvolacie námietky navrhovateľa považoval krajský súd za ničím nepodložené, irelevantné a nedôvodné. Povinnosť zistiť skutočný stav veci v zmysle § 32 Správneho poriadku mal odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Odporca postupoval rovnako správne, ak v zmysle dikcie ustanovenia § 23 ods. 7 zákona o azyle po tom, ako sa navrhovateľ dňa 13.05.2013 podrobil lekárskemu vyšetreniu ohľadom objasnenia veku (so záverom, že ukončenie kostného vývoja u navrhovateľa zodpovedá veku viac ako 18 rokov), konal s navrhovateľom ako s dospelým žiadateľom Hoci navrhovateľ a ani jeho splnomocnená zástupkyňa v odvolaní nenamietali posúdenie osoby navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej, krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že z obsahu napadnutého rozhodnutia bolo súdu zrejmé, že odporca venoval náležitú pozornosť rozporom vo výpovediach navrhovateľa a tie podrobne opísal. Je nesporné, že pre účely posúdenia žiadosti navrhovateľa o azyl bolo potrebné vychádzať najmä z obsahu vstupného pohovoru zo dňa 08.08.2013 a zo zápisnice z pohovoru zo dňa 18.11.2013, odporca však nepochybil, keď pri posúdení jeho dôvodov o azyl sa zameral aj na rozpornosť údajov uvedených navrhovateľom počas pohovorov dňa 08.08.2013 a 18.11.2013 (v porovnaní s výpoveďami zo dňa 20.05.2013 a 18.06.2013). Posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je totiž výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, respektíve vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. V zmysle ustanovenia § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Nasledujúce ustanovenie § 13b upravuje poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, čo sa však netýka navrhovateľovho prípadu. Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. (ustanovenie § 13c ods. 1 zákona o azyle) Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to k doplnkovej ochrane, treba uviesť, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u ktorých by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, a z ktorých je potrebné vychádzať. V predmetnej veci odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a a 13b zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. V napadnutom rozhodnutí sa odporca zaoberal žiadosťou navrhovateľa o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR individuálne, a to s prihliadnutím na bezpečnostnú situáciu konkrétne v oblasti, z ktorej navrhovateľ pochádza a v ktorej žil pred opustením krajiny pôvodu, a to konkrétne na mesto O.. Vychádzajúc z uvedeného bol v prejednávanej veci v správnom konaní skutkový stav veci odporcom dostatočne zistený. Správny orgán sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania a následne z nich vyvodil správne právne závery. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa, uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, keďže odporca v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi neudelil azyl a podľa ustanovenia § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 citovaného zákona neposkytol doplnkovú ochranu. S odkazom na zistený skutkový stav sa teda krajský súd stotožňuje s názorom odporcu ohľadom neudelenia azylu, rovnako ako i neposkytnutia doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a v podrobnostiach na odôvodnenie odporcu v plnej miere odkazuje. Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle ako vecne správne potvrdené. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V zmysle § 148 ods. 1 O. s. p. štátu nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podľa § 141 ods. 2 O. s. p. trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie (§ 18), platí štát. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.