Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/26/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201645 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7013201645.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľky v 1. rade: T. T. T., B. XX.XX.XXXX, Š. L. G. K., Č. B., N. P., U. P., P., H. L.É. L. P. Z. P. T. R., D. J. XB, Č., G. K., toho času miesto pobytu L. O.Á. C. B. P., navrhovateľa v 2. rade: G. W. H., B. XX.XX.XXXX, Š.O. L. G. K., O. Č. L. O. C. B. P. a navrhovateľa v 3. rade: H. W. H., B. XX.XX.XXXX, Š. L. G. K., toho času miesto pobytu L. O. C. B. P., zastúpených Martinom Škamlom, advokátom, Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-404-14/PO-Ž-2013 zo dňa 25.11.2013, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 25.11.2013 ČAS: MU-404-14/PO-Ž-2013. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-404-14/PO-Ž-2013 zo dňa 25.11.2013 podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľke v 1. rade azyl a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle jej neposkytol doplnkovú ochranu. Súčasne neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu ani jej maloletým synom, navrhovateľovi v 2. rade: G. W. H. a navrhovateľovi v 3. rade: H. W. H., zastúpených advokátom Martinom Škamlom. Odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľka v 1. rade požiadala v mene svojom, aj v mene svojich maloletých synov, navrhovateľov v 2. a v 3. rade, pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o život a zdravie, pretože orgány štátnej moci sa na základe vykonštruovaných obvinení vyhrážali jej manželovi že mu ublížia, pokiaľ neprezradí, kde sa nachádza jeho brat. Za účelom zdôvodnenia podanej žiadosti bol s navrhovateľkou vykonaný vstupný pohovor, v rámci ktorého navrhovateľka uviedla, že po ukončení vysokoškolského štúdia v meste R., pracovala na vysokej škole ako asistentka do roku 2011, kedy nastúpila na materskú dovolenku. Hoci sa jej, ani maloletým synom, v krajine pôvodu nič nestalo, nikto sa im nevyhrážal a osobne nemali s nikým problémy, rozhodla sa, že Č. s deťmi a manželom, kvôli jeho problémom, opustí. O manželových problémoch veľa nevedela, pretože bola tehotná a postupne sa jej narodili dve deti. Vie iba toľko, že manžel mal problémy kvôli svojmu bratovi, ktorý bol obvinený z napomáhania pri založení zločineckej ozbrojenej skupiny. Keďže príslušníci polície nemali k dispozícii manželovho brata, zobrali na výsluch manžela. Ďalej navrhovateľka uviedla, že manžel mal aj pracovné problémy ako správca konkurznej podstaty akciovej spoločnosti N. B. R., pretože bol naňho vyvíjaný nátlak, aby sa dopustil ekonomickej trestnej činnosti, čo on odmietol. V záujme toho, aby rodina zostala spolu, sa rozhodla opustiť Č. s deťmi a manželom, a to v auguste 2013 taxíkom do Donecka, odkiaľ pokračovali vlakom a taxíkom do Užhorodu a odtiaľ taxíkom prešli cez hranice, s cieľom ísť do Bratislavy, na cestovné pasy s portugalskými schengenskými vízami, o ktorých bolo po kontrole príslušníkmi polície zistené, že sú falošné, o čom ona nevedela a všetci boli zadržaní. Odporca vo svojom rozhodnutí pri hodnotení výpovede navrhovateľky uviedol, že navrhovateľka v 1. rade nepredložila žiadne dokumenty na potvrdenie opodstatnenosti svojej žiadosti. Podľa jej vyjadrenia nebolo voči nej vedené trestné konanie, nebola väznená ani vypočúvaná, neprišla do styku s armádou, políciou, súdnictvom, ani inými štátnymi orgánmi a nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie. Uviedla tiež, že v Č. ani jej, ani maloletým synom sa nikdy nič nestalo a krajinu opustila z dôvodu nasledovania manžela. Navrhovateľka v 1. rade tiež uviedla, že v prípade návratu do Č. sa neobávala, že by sa jej alebo jej maloletým synom niečo stalo, obávala sa iba toho, že jej manžel by mohol byť po návrate uväznený a odsúdený. Odporca po vyhodnotení a posúdení všetkých, navrhovateľkou v 1. rade uvedených skutočností, dospel k záveru, že navrhovateľka a jej maloletí synovia nesplnili zákonom ustanovené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle a zároveň nie sú z objektívnych dôvodov splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, teda na udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny. K týmto záverom odporca dospel na základe vyhodnotenia skutočností, uvedených žiadateľkou, v zmysle článku 1A Ženevského dohovoru z roku 1951, po vyhodnotení pojmu „utečenec“ a podmienok dôvodov prenasledovania. Takýto záver odporca odôvodnil tým, že navrhovateľka, ani jej maloletí synovia, neboli vôbec prenasledovaní a nebola preukázaná ani opodstatnená obava pred prenasledovaním. Vzhľadom k tomu, že v prípade navrhovateľky a jej maloletých synov neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, odporca tiež posúdil, či navrhovateľka v 1. rade a jej maloletí synovia, navrhovatelia v 2. a v 3. rade, nespĺňajú podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany na území SR podľa § 13a zákona o azyle a posúdil existenciu vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Odporca prihliadol na výpoveď navrhovateľky, že počas svojho pobytu v krajine pôvodu nebola nikdy trestne stíhaná, nebola väznená, zatknutá alebo zadržaná a nikdy nemala žiadne problémy s oficiálnymi ruskými, respektíve Č. štátnymi orgánmi, pričom z objektívnych dôvodov takýmto problémom nečelili v krajine pôvodu ani jej maloletí synovia (s aktuálnym vekom 2,5 a 1 rok). Preto nie je dôvod predpokladať, že by po prípadnom návrate do krajiny pôvodu čelili trestu smrti alebo jeho výkonu, navyše od augusta 1996 platí v Ruskej federácii moratóriu na trest smrti. Zároveň odporca v prípade návratu navrhovateľky a jej maloletých synov do krajiny pôvodu vylúčil hrozbu vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Po zhodnotení informácií o krajine pôvodu zo zdrojov: Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR - Ruská federácia - Č.Č., analýza krajiny pôvodu z 02.07.2013, z verejne prístupného internetového portálu Zastupiteľského úradu Českej republiky v Moskve z 30.09.2013, odporca v prípade navrhovateľky a jej maloletých synov vylúčil aj reálnu hrozbu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Navyše u nich neboli splnené podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany v zmysle § 13b zákona o azyle na účel zlúčenia rodiny z objektívnych dôvodov, keďže navrhovateľka na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. Odporca nad rámec uvedených skutočností poznamenal, že záver o nesplnení podmienok podľa § 8, § 10, § 13a alebo § 13b navrhovateľkou a jej maloletými synmi nie je príkazom na ich vyhostenie, respektíve vrátenie do krajiny pôvodu a je vecou iného príslušného správneho orgánu zaoberať sa podrobne bezpečnostnými rizikami ich prípadného návratu do krajiny pôvodu. Napokon odporca dodal, že rozhodol aj vo veci žiadosti manžela navrhovateľky v 1. rade W. T. H., a to rozhodnutím ČAS: MU-405-18/PO-Ž-2013 z 25.11.2013, ktorým podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle mu neudelil azyl na území SR a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu nebola na území SR poskytnutá doplnková ochrana. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka v 1. rade, aj s navrhovateľmi v 2. a v 3. rade, dňa 23.12.2013 prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote opravný prostriedok. Navrhli zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p.. Zároveň žiadali rozhodnúť, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom náhradu trov konania k rukám ich právneho zástupcu do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Splnomocnený zástupca ohľadom neudelenia azylu navrhovateľke v 1. rade a jej maloletým synom, navrhovateľom v 2. a v 3. rade, uviedol, že táto požiadala o udelenie azylu na území SR v mene svojom a svojich maloletých synov z politických dôvodov a z obavy o svoj život a o život svojich detí. Jej obava vyplývala z toho, že jej manžela polícia opakovane vypočúvala z dôvodu údajnej protivládnej činnosti jeho brata, ako aj z dôvodu, že bol na manžela ako správcu konkurznej podstaty dôležitej spoločnosti vyvíjaný politický tlak na uskutočňovanie nezákonných rozhodnutí. Na polícii bol manžel napadnutý a potom lekársky ošetrený, o čom predložil odporcovi príslušné doklady. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca namietal záver odporcu, že navrhovatelia nemali v Č.Q. žiadne problémy, keďže navrhovateľka sa neobávala návratu do Č.. Navrhovateľka v 1. rade počas pohovoru dňa 05.09.2013 iba vyslovila názor, že by jej osobne nemalo nič hroziť, nevyjadrovala sa k svojim maloletým deťom a v ďalšej vete uviedla, že sa obáva vrátiť do krajiny pôvodu z dôvodov presne takých istých, ako uviedol jej manžel. Z vyhlásenia navrhovateľky v 1. rade zo dňa 27.08.2013 vyplýva, že orgány štátnej moci sa jej manželovi a celej ich rodine vyhrážali ublížením. Z týchto dôvodov navrhovatelia majú dôvodnú obavu z prenasledovania z politických dôvodov, preto opustili krajinu pôvodu. K neudeleniu azylu splnomocnený zástupca navrhovateľov napokon namietal, že odporca sa nijakým spôsobom nezaoberal tým, či je v N. bežné, aby vláda zasahovala do výkonu štátnej moci, ako to tvrdila navrhovateľka v 1. rade. Odporca sa nezaoberal ani tým, či je v N. bežné, aby osoby, ktoré môžu ovplyvniť dôležité štátne záujmy, boli pod tlakom prezidenta, či iných vysoko postavených osôb v krajine a či sa v N. bežne stáva, že príbuzní hľadaných osôb majú problémy so štátnymi orgánmi a s políciou. K otázke neposkytnutia doplnkovej ochrany splnomocnený zástupca navrhovateľov namietal neaktuálnosť informácií o krajine pôvodu z 02.07.2013 vzhľadom na rozhodnutie, vydané dňa 25.11.2013. Poukázal pritom na článok 4 ods. 3 Smernice Rady č. 2004/83/ES, ako aj na článok 8 ods. 2 písm. b/ Smernice Rady č. 2005/85/ES, ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí Salah Sheek a v rozsudku NA proti Spojenému kráľovstvu. Dodal, že odôvodnenie rozhodnutia o doplnkovej ochrane sa zhoduje s časťou rozhodnutia vydaného v konaní ČAS: MU-405-18/PO-Ž-2013 zo dňa 25.11.2013. Z obsahu vyjadrenia odporcu zo dňa 03.02.2014, doručeného odvolaciemu súdu dňa 10.02.2014, vyplynulo, že odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť. Správny orgán podrobne argumentoval dôvodmi žiadosti navrhovateľky v 1. rade (aj za navrhovateľov v 2. a v 3. rade), uvedenými navrhovateľkou na vstupnom pohovore s tým, že navrhovateľka počas azylového konania nepreukázala ani jeden z dôvodov opodstatnených obáv z prenasledovania, ani vystavenie vážnemu bezpráviu v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Zdôraznil, že na otázku, čoho sa obáva po návrate do Č., navrhovateľka v 1. rade uviedla, že jej osobne by nemalo nič hroziť, avšak má obavu vrátiť do krajiny pôvodu z dôvodov, ktoré uviedol jej manžel v azylovom konaní, vedenom na Migračnom úrade pod ČAS: MU-405/PO-Ž-2013. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na základe vykonaného dokazovania výsluchom zástupcu navrhovateľky, v neprítomnosti navrhovateľky a odporcu, ktorí súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti, po oboznámení sa s administratívnym spisom navrhovateľky v 1. rade a jej maloletých synov, navrhovateľov v 2. a v 3. rade, ako aj po oboznámení sa s administratívnom spisom jej manžela, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky v 1. rade a navrhovateľov v 2. a v 3. rade, zastúpených splnomocneným advokátom, nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov, uvedených v návrhu ich splnomocneného zástupcu, ktoré preskúmal krajský súd podľa dispozičnej zásady v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p.. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.). Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach dňa 05.03.2014 splnomocnený zástupca navrhovateľky k veci uviedol, že ako splnomocnený zástupca navrhovateľov v 1., v 2. a v 3. rade trvá na tom, že rozhodnutie odporcu je nezákonné a preto by malo byť zrušené. Dôvody nezákonnosti videl v nasledujúcich skutočnostiach, respektíve v nasledujúcich bodoch. Navrhovateľka v rade 1 požiadala v mene svojom a v mene svojich maloletých synov, teda navrhovateľa 2 a navrhovateľa v rade 3 o udelenie azylu z politických dôvodov, z obavy o svoj život a o život svojich detí. Napadnutým rozhodnutím odporca konštatoval, že navrhovatelia nemajú v Č. žiadne problémy, čo podľa názoru odporcu dokazuje aj skutočnosť, že navrhovateľka v 1. rade sa v prípade návratu do Č. neobáva, že by sa jej a jej maloletým synom malo stať, respektíve niečo stalo. S týmto nemožno súhlasiť. Navrhovateľka v 1. rade počas pohovoru, konaného dňa 05.09.2013 neuviedla, že sa neobáva návratu do krajiny pôvodu, ale vyslovila názor, že by jej osobne nemalo nič hroziť. V ďalšej veci navrhovateľka uviedla, že sa obáva vrátiť do krajiny pôvodu z dôvodov presne takých istých, ako uviedol jej manžel. K tejto otázke sa nijakým spôsobom nevyjadrovala k svojim deťom. Navyše, z vyhlásenia navrhovateľky v rade 1. zo dňa 27.08.2013 vyplýva, že orgány štátnej moci sa jej manželovi a celej ich rodine vyhrážali ublížením. Navrhovatelia majú teda dôvodnú obavu z prenasledovania z politických dôvodov a z toho dôvodu opustili krajinu. Odporca sa nijakým spôsobom nezaoberal tým, či je v N. bežné, aby vláda zasahovala do výkonu štátnej moci, ako tvrdila navrhovateľka v 1. rade a odporca sa taktiež nezaoberal tým, či je v N. bežné, aby osoby, ktoré mohli ovplyvniť dôležité štátne záujmy, boli pod tlakom prezidenta, prípadne iných vysoko postavených osôb v krajine tak, ako sa to stalo manželovi navrhovateľky v rade 1.. Obdobne sa nezaoberal ani tým, či sa v N. bežne stáva, že príbuzní hľadaných ľudí majú problémy so štátnymi orgánmi a s políciou. Skutočnosti, ktoré uviedol odporca v tomto rozhodnutí, ako skutočnosti, ktoré odôvodňujú, že navrhovatelia nespĺňajú podmienky na udelenie azylu, sú skutočnosti, ktoré činia toto rozhodnutie nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Súčasne toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Čo sa týka rozhodnutí o doplnkovej ochrane, odporca dospel k záveru, že v prípade návratu do krajiny pôvodu nie sú vystavení navrhovatelia reálnej hrozbe vážneho bezprávia. S týmto nemožno súhlasiť, pretože odporca nedostatočne zistil skutočný stav veci, pretože vychádzal zo správ o krajine zo dňa 02.07.2013. Takýto postup je nezákonný, a to z dôvodu, že takýto postup je v rozpore s ustanoveniami článku 4 ods. 3 Smernice Rady 2004/83/ES, následne Smernice Rady č. 2005/85/ES, kde sú presne stanovené podmienky, z akých informácií má správny orgán pri poskytovaní, respektíve rozhodovaní o poskytnutí medzinárodnej ochrany vychádzať. Z týchto Smerníc možno vyvodiť zásadné požiadavky na informácie, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, vydaného v azylovom konaní, a to, že informácie musia byť relevantné a úplné, informácie musia byť presné a aktuálne. O aktuálností tých, ktoré použil odporca, mal vážnu pochybnosť, pretože boli z júla 2013. Informácie musia pochádzať zo spoľahlivých zdrojov a mali by byť použité rôzne zdroje informácií. V tomto smere uviedol, že odporca vychádzal z interného dokumentu a z jedného dokumentu. Ďalšou podmienkou je, že zdroje informácie by mali byť dostupné všetkým stranám a mali by byť dohľadateľné, čo v tomto prípade taktiež nebolo splnené, pretože odporca vychádza z interného dokumentu, ktorý nie je dostupný všetkým stranám a nie je dohľadateľný. Taktiež informácie, na základe ktorých správny orgán vydáva rozhodnutie, musia byť využité nestranným spôsobom. V súvislosti so zistením skutočného stavu veci odkázal na rozhodnutia špecifikované v podaní o opravnom prostriedku. Taktiež považoval za dôležité poukázať na skutočnosť, že v samotnej časti rozhodnutia, venujúcej sa doplnkovej ochrane, sa text zdôvodnenia absolútne zhoduje s časťou rozhodnutia vydaného v konaní ČAS:MU-405-18/PO- Ž-2013 zo dňa 25.11.2013. Odporca teda nedostatočne zistil skutočný stav veci a svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Vzhľadom na to, že rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, navrhol, aby krajský súd vyhovel návrhu v plnom rozsahu a priznal navrhovateľom náhradu trov konania, ktorých výška bude vyčíslená v zákonom stanovenej lehote. V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. V zmysle ustanovenia § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí. Podľa § 10 ods. 3 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým cudzinec, ktorému sa poskytla doplnková ochrana, vopred písomne súhlasí. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľky v 1. rade, ako aj navrhovateľov v 2. a v 3. rade, uplatnenými prostredníctvom splnomocneného zástupcu v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle a Ženevským dohovorom z roku 1951, keďže navrhovateľka v 1. rade, ani maloletí navrhovatelia v 2. a v 3. rade, nesplnili podmienky ustanovené v § 8 alebo 10 zákona o azyle a preto im nebol udelený azyl na území SR a súčasne pri nesplnení podmienok, uvedených v § 13c ods. 1 zákona o azyle im nebola poskytnutá doplnková ochrana na území SR. Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f) citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov, pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. Odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľky v 1. rade, podanej aj v mene maloletých synov, navrhovateľov v 2. a v 3. rade, na základe náležite zisteného skutkového stavu veci a vec správne právne posúdil podľa ustanovení § 8, § 10 a v súvislosti s tým podľa § 2 písm. d/ , ako aj § 13a alebo § 13b a v súvislosti s tým aj podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, keďže navrhovateľka v 1. rade svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodnila existenciou takých dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Navrhovateľka skutočnosť, že bola v krajine pôvodu prenasledovaná z dôvodov relevantných podľa zákona o azyle a Ženevského dohovoru z roku 1951 v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala. Navrhovateľka v priebehu azylového konania neuviedla žiadne podstatné skutočnosti a nepredložila žiadne hodnoverné dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jej žiadosti. Z obsahu administratívneho spisu odporcu (z Dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 05.09.2013) vyplynulo, že navrhovateľka požiadala o medzinárodnú ochranu na území SR pre seba a svojich dvoch maloletých synov z dôvodov problémov jej manžela. V bode 39 tohto Dotazníka (č.l. 51 administratívneho spisu odporcu) na otázku, aby uviedla všetky dôvody, pre ktoré sa rozhodla požiadať o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR uviedla: „O udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany žiadam z dôvodu toho, že nasledujem môjho manžela, ktorý mal v krajine pôvodu problémy, ktoré uviedol vo svojej výpovedi dňa 04.03.2013. Ja osobne som nemala nijaký problém, ale keďže ľúbim svojho manžela, sme rodina, bolo pre mňa samozrejmosťou opustiť krajinu spolu s ním. Tiež jeho problémy som s ním prežívala, verila som mu, preto som teda krajinu s ním a s našimi deťmi opustila.“ Na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do Č., navrhovateľka odpovedala: „Mne osobne by v krajine pôvodu nemalo nič hroziť. Ja sa obávam vrátiť do krajiny pôvodu z dôvodov presne takých istých, ako uviedol môj manžel. Manžela by mohli po návrate do Č. uväzniť, obviniť a odsúdiť z dôvodov, ktoré uvádzal vo svojej výpovedi“. Navrhovateľka teda v tejto svojej výpovedi neuviedla, ako vo vyhlásení cudzinca zo dňa 27.08.2013, že o udelenie azylu na území SR žiada pre seba a svojich dvoch synov z politických dôvodov a z obavy o svoj život a zdravie. Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, respektíve má dôvodnú obavu, že by k takémuto prenasledovaniu mohlo dôjsť. Pri zisťovaní skutkového stavu je pritom treba vychádzať z toho, či žiadateľ o azyl v konaní uniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/24/2013 zo dňa 10.12.2013). Krajský súd v danom prípade po preskúmaní administratívneho spisu dospel k rovnakému záveru, ako správny orgán, že v prípade navrhovateľky nemožno hovoriť ani o jednom z dôvodov udelenia azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Dôvody ňou uvádzané sa týkajú manžela a ako sama navrhovateľka uviedla, nebola v krajine pôvodu nikdy trestne stíhaná, nemala problémy s políciou, nie je členom žiadnej politickej strany, ani hnutia. Navrhovateľka ničím nepreukázala dôvodnú obavu z prenasledovania z politických dôvodov a preto krajský súd túto odvolaciu námietku považuje za nedôvodnú. Za nedôvodnú považuje krajský súd odvolaciu námietku, týkajúcu sa skutočnosti, že sa odporca v rozhodnutí nezaoberal zasahovaním vlády do výkonu štátnej moci, prípadne tým, či je v N. bežné, aby osoby ovplyvňujúce dôležité štátne záujmy boli pod tlakom prezidenta, či iných vysoko postavených osôb v krajine a či sa v N. bežne stáva, že príbuzní hľadaných osôb majú problémy so štátnymi orgánmi a s políciou. Tieto problémy sa však týkajú len jej manžela. Navrhovateľka prehlásila, že osobne nemala nijaký problém v krajine pôvodu. Odporca navrhovateľkine dôvody odchodu z krajiny pôvodu náležite vyhodnotil po stránke skutkovej (objektívne aj jej maloletých synov) a z tohto hodnotenia vyvodil aj správny právny záver, že navrhovateľkou v 1. rade uvádzané skutočnosti nespĺňajú podmienky prenasledovania v zmysle zákona o azyle, ani Ženevského dohovoru z roku 1951. Navrhovateľka pri objasňovaní skutkového stavu teda neuniesla bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu. Povinnosť správneho orgánu rozhodnúť o tom, či sa žiadateľovi o azyl poskytne doplnková ochrana, je explicitne vyjadrená ustanovením § 20 ods. 4 zákona o azyle, v zmysle ktorého, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/36/2008 zo dňa 10.02.2009). Navrhovateľka nepredložila žiaden dôkaz o skutočnostiach, ktoré by jej bránili v návrate do krajiny pôvodu. Uvádzala len všeobecné obavy z možného uväznenia manžela, čo ale samo o sebe nie je dôvod na to, aby odporca rozhodol inak, ako rozhodol. Navrhovateľka v Dotazníku žiadateľa o azyl zo dňa 05.09.2013 uviedla, že jej osobne by v prípade návratu do krajiny pôvodu nemalo nič hroziť. Krajský súd preto považuje za nedôvodnú odvolaciu námietku, týkajúcu sa neaktuálnosti použitých informácií o krajine pôvodu a odporcom zhodnotené informácie o krajine pôvodu považuje krajský súd vzhľadom na výpoveď navrhovateľky za dostatočné. Z administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že rozhodnutím odporcu ČAS :MU-405-18/PO-Ž-2013 zo dňa 25.11.2013 jej manželovi, W. T. H., nebol udelený azyl a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana, no proti tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok. Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca vychádzal, pričom krajský súd dospel k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver o tom, že navrhovateľka a jej dvaja maloletí synovia nesplnili podmienky, ustanovené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyle a súčasne ani podmienky uvedené v § 13a a § 13b na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle ako vecne správne potvrdené. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovatelia v 1., 2. a v 3. rade a ich splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemali preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Proti zrušujúcemu výroku tohto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.).