Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/3/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200217 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200217.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: F. Z., Q.. XX.XX.XXXX T. J. T. W., W. Š. R., X. Q., T. J.- Y., Ž., U. D. W., R. W. R. T. X. R. T. J. J., W., toho času Ú. R. M. R. O. Y. (Ď. S. „. Y.), zastúpeného Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-535-25/PO-Ž-2013 zo dňa 21.01.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 21.01.2014 ČAS: MU-535-25/PO-Ž-2013. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-535-25/PO-Ž-2013 zo dňa 21.01.2014 zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) ako zjavne neopodstatnenú. Navrhovateľ počas doby zaistenia v ÚPZC Sečovce dňa 28.11.2013 pred pracovníkmi požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z obavy o svoj život. V ÚPZC Sečovce bol zaistený na základe rozhodnutia o zaistení, vydaného Oddelením hraničnej kontroly PZ Veľké Slemence pod číslom PPZ-HCP-SO16-126-009/2013 zo dňa 19.11.2013 na základe toho, že navrhovateľ dňa 18.11.2013 o 14:29 hod. neoprávnene a bez dokladov totožnosti prekročil štátnu hranicu z Ukrajiny na územie SR. Za účelom zdôvodnenia podanej žiadosti bol s navrhovateľom dňa 19.12.2013 vykonaný vstupný pohovor, v rámci ktorého navrhovateľ úvodom uviedol, že: - v krajine pôvodu ukončil len 5 rokov základnej školy, - v rokoch 1989 až 1991 pracoval v Z., kde v tej dobe býval u rodičov, od roku 1991 do roku 1994 pracoval v továrni na výrobu kožených búnd a od roku 1994 nemal trvalé zamestnanie a živil sa len príležitostnými prácami a brigádami, - ako 20 ročný odišiel do N. A., kde 8 rokov legálne žil; oženil sa s N. štátnou občiankou, ale od roku 2007 s ňou nie je v kontakte, - v rokoch 2006 až 2008 sa vrátil do W. a býval u rodičov, - v roku 2009 sa vrátil do N.I. A. a žil na Y. v meste X., ale v októbri 2011 bol N. políciou deportovaný do W., kde po deportácii žil na rôznych miestach asi 8 mesiacov a potom cez Y. v septembri 2012 odišiel na I., - počas pobytu na I. sa cez internet zoznámil s jednou I., s ktorou žil asi 11 mesiacov a ktorá naňho po istom čase zavolala miestnu políciu, ktorá vydala rozhodnutie o vyhostení (na základe ktorého mal do jedného mesiaca opustiť I.); následne si navrhovateľ zabezpečil vycestovanie na územie SR. Ako ďalej navrhovateľ poznamenal, v W. bolo voči nemu v minulosti vedené trestné stíhanie (v súvislosti s bitkou, pri ktorej v roku 2009 po sebe on a muž menom G. X. z etnika M. G. navzájom strieľali), ktoré bolo ukončené uložením pokuty, ktorú navrhovateľ zaplatil. V krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany, ani sa politicky neangažoval. Označil sa za X.I., ktorý však X. jazyk neovláda, nakoľko jeho rodina sa z X. prostredia presťahovala ešte v čase, keď bol malým chlapcom. O udelenie azylu požiadal z dôvodu obavy o svoj život z dôvodu pomsty a etnickej neznášanlivosti (sám sa označil za príslušníka etnika Y., ktoré je v nepriateľstve s ďalšími etnikami M. G. a X. G.), nakoľko medzi etnikami panuje už desiatky rokov neznášanlivosť a medzi sebou sa zabíjajú. Navrhovateľ na podporu svojej žiadosti nepredložil žiadne dôkazy, ani žiadne doklady o svojej totožnosti. Ako ďalej dodal, z krajiny pôvodu vycestoval na svoj pas, ktorý mal platný do roku 2014 (s jeho vybavením nemal žiadne problémy) a ktorý odovzdal prevádzačovi na I., keď prechádzal na Slovensko. Iné dôvody žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom neuviedol. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval preskúmanie a posúdenie všetkých navrhovateľom tvrdených skutočností zo strany správneho orgánu s tým, že odporca si pre tieto účely zabezpečil aj informácie dňa 17.01.2014 z Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu č. p.: MU-ODZS-2014. S ohľadom na zaobstarané informácie o krajine pôvodu navrhovateľa odporca poznamenal, že sa mu nepodarilo zistiť informácie o etnikách Y., M. G., X. G., ani o konfliktoch v mieste bydliska navrhovateľa. Zároveň pre spresnenie dodal, že slovo „. v W. znamená klan, rod a slovo „. znamená kmeňovú kriminálnu organizáciu, pričom boli zo strany správneho orgánu zistené informácie o tom, že v novembri 2013 boli v W. zatknutí členovia tejto organizácie. Hoci odporca uviedol, že prípady krvnej pomsty alebo vraždy zo cti sa síce v W. vyskytujú, zároveň dodal, že štát a miestne orgány tvrdo pracujú na ich ukončení. V tejto súvislosti zároveň poukázal aj na možnosť vnútorného presídlenia sa do inej časti W., keďže v W. je sloboda pohybu, možnosť slobodne vycestovať, možnosť emigrácie a repatriácie, dôkazom čoho je aj skutočnosť, že navrhovateľ mal svoj vlastný pas, na ktorý legálne vycestoval, dlhodobo sa legálne zdržiaval v N. A. a potom aj na I.. Správny orgán taktiež poukázal i na zákonné podmienky rozhodnutia podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle s argumentáciou, že navrhovateľ tak pri podaní vyhlásenia, ktorým požiadal o azyl, ako aj následne počas vykonaného pohovoru, prezentoval iné dôvody ako tie, ktoré sú vymedzené v citovaných ustanoveniach § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Záverom napadnutého rozhodnutia sa odporca venoval i posúdeniu existencie vážneho bezprávia v zmysle dikcie ustanovenia § 2 písm. f) zákona o azyle. V tejto súvislosti odporca poukázal na informácie z ÚPZC Sečovce, v zmysle ktorých je navrhovateľ hľadaný W. štátnymi orgánmi na miestnej úrovni za trestný čin falšovania. Zároveň správny orgán uviedol, že zvrchovanému štátu, akým je W., nemožno uprieť právo na trestnú zodpovednosť a potrestanie svojich štátnych príslušníkov za konanie, ktoré klasifikuje za trestný čin. Z tohto dôvodu prípadné potrestanie zo strany štátu odporca nepovažoval za prenasledovanie, ale za uplatňovanie platnej jurisdikcie zvrchovaného štátu. Okrem toho v krajine pôvodu navrhovateľa sa od roku 1984 nevykonal trest smrti a dňa 09.01.2004 W. podpísalo Dodatkový protokol č. 13, ktorým sa zakazuje trest smrti v každej situácii, teda aj za činy spáchané v dobe vojny. Pokiaľ ide o vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby navrhovateľa z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu, tak v W. neprebieha žiaden konflikt, takže vážneho bezprávia sa navrhovateľ podľa názoru správneho orgánu obávať nemusí. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodňoval inými skutočnosťami a dôvodmi ako tými, ktoré sú uvedené v ustanoveniach § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle, prvostupňový správny orgán zamietol žiadosť navrhovateľa v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle ako zjavne neopodstatnenú. Proti tomuto rozhodnutiu podal splnomocnený zástupca navrhovateľa v zákonnej 20-dňovej lehote opravný prostriedok a žiadal rozhodnutie odporcu ČAS: MU-535-25/PO-Ž-2013 zo dňa 21.01.2014 zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia. Splnomocnený zástupca navrhovateľa s rozhodnutím odporcu v plnom rozsahu nesúhlasil a domnieval sa, že odporca v konaní na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Rozhodnutie odporcu považoval preto za zmätočné a v rozpore so zákonom o azyle. Splnomocnený zástupca navrhovateľa zároveň opakovane poukázal na navrhovateľove dôvody žiadosti o udelenie azylu s tým, že navrhovateľ spĺňa podmienky pre udelenie azylu z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine (rodinnému klanu), pre ktorú bol obeťou prenasledovania v podobe fyzického násilia zo strany znepriatelených klanov, pričom štát mu nie je schopný poskytnúť potrebnú a účinnú ochranu. Z obsahu vyjadrenia odporcu zo dňa 07.03.2014, doručeného odvolaciemu súdu dňa 12.03.2014, vyplynulo, že odporca navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Správny orgán postupne argumentoval všetkými dôvodmi žiadosti navrhovateľa s podrobným poukazom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia s tým, že navrhovateľ nesplnil primárny predpoklad na udelenie azylu a svoju žiadosť zakladal na irelevantných dôvodoch. Po opätovnom preskúmaní správny orgán dospel k záveru, že navrhovateľove dôvody nemožno subsumovať medzi dôvody hodné udelenia azylu, uvedené tak v Ženevskom dohovore, ako i v zákone o azyle. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.03.2014 o 09:55 hod.. Z administratívneho spisu bolo súdu zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine jeho pôvodu, z ktorých vyhodnotil a stručne popísal situáciu v krajine so zameraním na vyhodnotenie dôvodov, pre ktoré navrhovateľ žiadal o poskytnutie medzinárodnej ochrany. V zmysle dikcie ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b. Ministerstvo rozhodne podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená, okrem rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c). (§ 12 ods. 3 zákona o azyle) Z ustanovenia § 20 ods. 5 zákona o azyle vyplýva, že do lehoty na vydanie rozhodnutia podľa tohto zákona sa čas potrebný na doručenie rozhodnutia nezapočítava. V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 9 citovaného zákona ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. V zmysle § 10 ods. 1, 2 a 3 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí. Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky a nesmú mať na území Slovenskej republiky udelený trvalý pobyt podľa osobitného zákona. Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým cudzinec, ktorému sa poskytla doplnková ochrana, vopred písomne súhlasí. Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky a nesmú mať na území Slovenskej republiky udelený trvalý pobyt podľa osobitného zákona. (§ 13b ods. 1 a 2 zákona o azyle) Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f) citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov, pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. V ustanovení § 12 zákona o azyle sú vymedzené zákonné podmienky, za splnenia ktorých môže byť žiadosť žiadateľa o azyl zamietnutá ako zjavne neopodstatnená v prípade, ak žiadateľ svoju žiadosť zakladá na iných dôvodoch alebo skutočnostiach ako sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b citovaného zákona, pričom také rozhodnutie musí byť vydané do 60 dní od začatia konania. Vyplývajúc z administratívneho spisu odporcu odvolací súd považoval za preukázané, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa v súlade s ustanovením § 12 ods. 3 zákona o azyle v lehote 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, ktoré sa začalo dňa 28.11.2013, kedy navrhovateľ vyhlásil, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a preto v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným dôvodom žiadosti o udelenie azylu (že navrhovateľ spĺňa podmienky pre udelenie azylu pre možné prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine- rodinnému klanu) odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že v prípade navrhovateľa neboli preukázané charakteristiky v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžo KS 60/06 zo dňa 27.02.2007. Rovnako neboli preukázané charakteristiky ani podľa dikcie ustanovenia § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle, v zmysle ktorého skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. S poukazom aj na závery odporcu, v zmysle ktorých sa v mieste bydliska navrhovateľa žiadne informácie o prípadných konfliktoch etník Y., či X. G. nenašli (rovnako ako sa odporcovi nepodarilo nájsť žiadne informácie ohľadom navrhovateľom tvrdených etník), krajský súd v nadväznosti na navrhovateľom predostretý odvolací dôvod konštatuje, že navrhovateľ nespĺňa žiaden znak charakteristiky sociálnej skupiny, ktorý by bolo možné považovať za jednu z právne relevantných príčin odôvodneného strachu z prenasledovania podľa § 8 zákona o azyle a preto sa súd stotožnil so skutkovými, ako aj právnymi závermi správneho orgánu. Krajský súd zároveň dodáva, že navrhovateľom tvrdené prípadné problémy so súkromnými osobami (t. j. jeho obavy z fyzických útokov zo strany znepriatelených skupín/ klanov), rovnako nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa účinnej ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Táto skutočnosť nebola v konaní vyvrátená, preto aj za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o údajných konfliktoch s príslušníkmi znepriatelených skupín/ klanov by boli pravdivé, neboli by odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi členov uvedenej skupiny. K ďalšej odvolacej námietke navrhovateľa, že spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby vážneho bezprávia odvolací súd uvádza, že správny orgán v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyhodnotil i riziko vážneho bezprávia u navrhovateľa v intenciách ustanovenia § 2 písm. f) zákona o azyle tak, ako to definuje platná a účinná právna úprava. Odporca nepochybil, ak s ohľadom na zaobstarané informácie o krajine pôvodu navrhovateľa a samotné výpovede navrhovateľa v konaní vyhodnotil, že navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí žiadne vážne bezprávie tak, ako to definuje ustanovenie § 2 písm. f) zákona o azyle, nakoľko mu nehrozí trest smrti ani jeho výkon, ani mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Taktiež mu nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V dostupných zdrojoch totiž i podľa názoru odvolacieho súdu neexistujú žiadne informácie, že by na území W. prebiehal medzinárodný alebo vnútroštátny konflikt, pri ktorom by mohlo dôjsť k ohrozeniu života samotného navrhovateľa. S ohľadom na vyššie zmienené skutočnosti, i krajskému súdu v zhode so závermi odporcu, vyplynulo, že u navrhovateľa neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to definuje zákon o azyle. Krajský súd sa v plnej miere stotožnil i so závermi odporcu ohľadom prípadného trestného stíhania navrhovateľa v krajine pôvodu pre trestný čin falšovania, ktoré rovnako nereprezentuje žiadnu z foriem vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. V prejednávanej veci odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, keďže navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR odôvodnil existenciou dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, t. j. za dôvody uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Krajský súd považuje za potrebné záverom poznamenať, že navrhovateľ na územie SR vstúpil z územia I. nelegálne a o udelenie azylu požiadal až po tom, ako bol na základe rozhodnutia OHK PZ Veľké Slemence č.: PPZ-HCP-SO16-126-006/2013 zo dňa 19.11.2013 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pretože existovalo riziko jeho úteku. Navyše ako navrhovateľ sám svojou výpoveďou potvrdil, pred nelegálnym vstupom na územie SR žil rovnako nelegálne 11 mesiacov so svojou priateľkou na I., pričom počas celej tejto doby nepodnikol žiadne kroky k tomu, aby o medzinárodnú ochranu požiadal tam, čo podľa názoru súdu navodzuje pochybnosti o prípadnom charaktere podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR zo strany navrhovateľa (teda o jej účelovosti / neúčelovosti). Krajskému súdu bolo teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí odporca vychádzal, že celé konanie riadne vyhodnotil a že toto vyhodnotenie následne vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či v prípade navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu, respektíve dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle alebo nie. Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle ako vecne správne potvrdené. Podľa názoru krajského súdu, v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci a navrhovateľom uvedené skutočnosti boli odporcom správne a logicky vyhodnotené. Dôvody uvedené navrhovateľom v opravnom prostriedku neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko ani v jednom prípade nezakladali relevantný dôvod pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Navrhovateľ nepredložil v konaní pred odporcom a ani v rámci odvolacieho konania žiaden relevantný dôkaz o tom, že by mu v krajine pôvodu hrozilo vážne bezprávie tak, ako to udával. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemal preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.