Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/10/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200225 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200225.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: E. X., E.. XX.XX.XXXX K. M., Š. Z. D. X., E. I. K. Y. Z. B., G.: E.:X, O., D. X., J. Č. Q. K. Ú. Z. Y. Z. T. S., zastúpeného Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru, Hviezdoslavova 35, 979 01 Rimavská Sobota, o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB6-2-028/2014-AV zo dňa 20.01.2014 o zaistení, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 20.01.2014 č. PPZ-HCP-BB6-2-028/2014-AV. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB6-2-028/2014-AV zo dňa 20.01.2014 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 20.01.2014 v čase o 22:30 hod. na dobu 60 dní, t.j. do 20.03.2014 na účel výkonu administratívneho vyhostenia č. PPZ-HCP-BB6-2-024/2014-AV, vydaného dňa 20.01.2014 Oddelením cudzineckej polície PZ Rimavská Sobota a na výkon jeho zaistenia ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC“). V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 18.01.2014 v čase o 10:00 hod. v I. bol účastník konania kontrolovaný a bolo zistené, že je držiteľom cestovného dokladu D. republiky č. D platného do 16.12.2019 a dokladu žiadateľa o azyl, vydaného v Nemecku č. O platného do 31.10.2013. V cestovnom doklade nemal udelené platné vízum, ktoré by ho oprávňovalo na vstup a pobyt na území Slovenskej republiky, ktorému podliehajú štátni príslušníci D. republiky a nie je držiteľom platného povolenia na pobyt, na ktoré sa vzťahuje zákon o pobyte cudzincov a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 05.03.2006, a to § 1 ods. 1 písm. c/ a d/ zákona o pobyte cudzincov a článok 5 ods. 1 písm. a/, b/ tohto Kódexu schengenských hraníc. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že toho istého dňa správny orgán OCP PZ Rimavská Sobota začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu účastníka konania podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, a to predvedením cudzinca podľa § 79 zákona o pobyte cudzincov. Do zápisnice č. PPZ-HCP-BB6-2-006/2014-AV sa účastník konania vyjadril, že dňa 19.06.2013 pricestoval do Nemecka nelegálnou trasou D., S., A., X., E., kde požiadal dňa 26.06.2013 o udelenie azylu z ekonomických dôvodov. Napriek tomu, že ešte nemal udelený azyl v Nemecku, pricestoval dňa 01.09.2013 autobusom na územie SR do I. za svojou priateľkou W. M., ktorá je v 4. mesiaci tehotenstva a ktorú spoznal v auguste 2013 a hodlá si ju vziať za manželku. Účastník konania v zápisnici tiež uviedol, že asi pred 10 dňami sa dozvedel, že mu azyl v Nemecku udelený nebol. Na území SR žiadal o azyl z ekonomických dôvodov s tým, že v domovskej krajine, ani v Nemecku, mu nehrozí prenasledovanie z rasových, národnostných, ani náboženských dôvodov, ani mučenie, neľudské, alebo ponižujúce zaobchádzanie, ani žiadny trest. Účastníkovi konania dňa 25.12.2013 bolo OCP PZ Rimavská Sobota vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení bez zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BB6-11-006/2013-AV. Keďže dňa 18.01.2014 požiadal o azyl na Oddelení azylu PZ v Humennom z dôvodu, že na území SR sa nachádza priateľka, s ktorou sa chce zosobášiť, správny orgán prerušil podľa § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov konanie vo veci administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu účastníka konania až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu. Dňa 20.01.2014 počas vstupného pohovoru za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti o azyl, účastník konania vzal svoju žiadosť späť. Migračný úrad rozhodnutím č. ČAS:MU-11-9-PO-Ž-2014 zo dňa 20.01.2014 v súlade s § 19 ods. 1 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle zastavil konanie o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Z toho dôvodu správny orgán OCP PZ Rimavská Sobota podľa § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov pokračoval v konaní o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu, ktoré bolo prerušené, a to výsluchom účastníka konania do zápisnice č. PPZ-HCP-BB6-2-022/2014-AV, v ktorej uviedol rovnaké skutočnosti ako v zápisnici zo dňa 18.01.2014. Bolo zistené, že účastník konania nemá pri sebe žiadne finančné prostriedky a neprejavil záujem o dobrovoľný asistovaný návrat prostredníctvom IOM. Na základe uvedených skutočností správny orgán dospel k záveru, že účastník konania má neoprávnený pobyt na území SR a súčasne sa neoprávnene zdržiava v schengenskom priestore v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, čo viedlo k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu na územie SR dňa 20.01.2014 pod č. PPZ-HCP-BB6-2-024/2014-AV Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Rimavská Sobota podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a v nadväznosti na to správny orgán postupoval podľa § 84 ods. 1 písm. a/ tohto zákona. Správny orgán sa zaoberal aj otázkou nevyhnutnosti zaistenia, teda zvažoval možnosť uplatnenia iného menej prísneho donucovacieho opatrenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a/ alebo b/ zákona o pobyte cudzincov. Upustil od aplikácie tohto ustanovenia, nakoľko účastník konania nemá prostriedky na vycestovanie resp. pokrytie nákladov súvisiacich s povinnosťou podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov. Napokon sa správny orgán zaoberal aj otázkou účelnosti a efektívnosti zaistenia, s poukazom aj na článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vychádzal pritom z registratúrneho záznamu zo dňa 20.01.2014 od ÚPZC Sečovce, v zmysle ktorého výkon administratívneho vyhostenia je možné zabezpečiť, po predchádzajúcich skúsenostiach, v lehote do 8 týždňov. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Zároveň žiadal nariadiť, aby bol navrhovateľ bezodkladne prepustený zo zaistenia. Navrhol tiež rozhodnúť, že účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. S poukazom na ustanovenie § 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3 Správneho poriadku a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/264/09 zo dňa 19.10.2010 namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a následne jeho nesprávne právne posúdenie. Po skutkovej stránke splnomocnený zástupca navrhovateľa zdôraznil, že navrhovateľ pricestoval dňa 01.09.2013 na územie SR za svojou partnerkou W. M., slovenskou štátnou občiankou, ktorú spoznal v auguste 2013 v Nemecku, táto partnerka je v 4. mesiaci tehotenstva a preto si ju chce vziať za manželku. Zabezpečenie potrebných dokladov, s platnosťou do marca 2014, bolo zložité a tieto nesmú byť pre účely uzatvorenia manželstva na území SR staršie ako 6 mesiacov. Partnerka navrhovateľa vzhľadom na pokročilé štádium tehotenstva nie je schopná vycestovať do D.. Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nezaoberal článkom 8 Dohovoru, hoci napadnuté rozhodnutie odporcu zasahuje do práva navrhovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zaručeného článkom 8 ods. 1 Dohovoru a nerešpektuje zásah do primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do tohto jeho práva. Navrhovateľ nespáchal žiaden trestný čin a neprestavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, pričom vyhostenie osoby z krajiny, v ktorej žijú blízki členovia rodiny, môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanie rodinného života v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru (napríklad Mourstaquim vs. Belgicko, rozsudok ESĽP z 18.02.1991, Boultif vs. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 02.08.2001). Za určitých okolností je možné za rodinný život tiež považovať vzťah snúbencov, či „druha“ a „družky“ alebo partnerov, ktorí spolu nežijú v manželstve (rozhodnutie ESĽP vo veci Abdulazis, Cabales a Balkandali vs. Veľká Británia z 28.05.1985). Ako dôkaz predložil kópie rodného listu navrhovateľa, doklad o štátnom občianstve, osobnom stave a pobyte navrhovateľa. Podľa názoru zástupcu navrhovateľa bolo povinnosťou správneho orgánu na preskúmanie osobných aj rodinných pomerov vypočuť jeho partnerku, prípadne ďalších členov domácnosti, na tvrdenia navrhovateľa o stálom charaktere ich vzťahu, plánovanej svadbe a bližšieho objasnenia jeho situácie. Napokon odporca v návrhu vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci vo vzťahu k § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ pred odporcom uviedol, že síce pri sebe peňažné prostriedky nemá, avšak v prípade potreby mu ich môže poslať rodina, pričom zákon navyše umožňuje zloženie peňažnej záruky aj blízkou osobou cudzinca. Bolo v jeho možnostiach zabezpečiť si na Slovensku ubytovanie a pravidelne sa hlásiť na príslušnom oddelení cudzineckej polície, nakoľko sa zdržiava u svojej partnerky a plánujú svadbu. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 09.02.2014. Uviedol v ňom stručný chronologický prehľad úkonov a v súvislosti s rozhodnutím o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu uviedol tiež poklady, na základe ktorých tak bolo rozhodnuté. Namietal, že sa zaoberal ustanovením § 89 zákona o pobyte cudzincov a v priebehu konania bolo zistené a účastníkom konania potvrdené, že nemá prostriedky na vycestovanie, respektíve pokrytie nákladov súvisiacich s povinnosťou, uvedenou v tomto ustanovení zákona. K odvolacej námietke, že správny orgán v konaní zasahuje do práva navrhovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru, odporca uviedol, že vychádzal zo zápisníc o podaní vysvetlenia. Navrhovateľ uvádzal, že prišiel na územie SR nelegálne dňa 01.09.2013 za svojou priateľkou W. M., bytom I., ktorú spoznal v auguste 2013 a ktorú si chce vziať za manželku. Navrhovateľ je slobodný, na území SR nemá blízkych členov rodiny a žiadne rodinné väzby, podľa opakovaných vyjadrení má tu „priateľku“. V zápisniciach z 18.01.2014 a 20.01.2014 navrhovateľ uvádzal, že jeho priateľka je vo 4. mesiaci tehotenstva, čo v predchádzajúcej zápisnici zo dňa 25.12.2013 neuvádzal. Svoje tvrdenia nijako nepodložil, napríklad správou o tehotenstve priateľky alebo potvrdením z matričného úradu o podaní žiadosti o uzavretie manželstva. Aj v prípade predloženia takýchto podkladov by to nič nemenilo na skutočnosti, že navrhovateľ je na území SR neoprávnene, a to opakovane. Podľa názoru správneho orgánu navrhovateľ sa chce na území SR zdržiavať účelovo, nakoľko dňa 25.12.2013 mu bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení pre neoprávnený pobyt bez zákazu vstupu na územie SR, s určením lehoty na vycestovanie 7 dní od vykonateľnosti rozhodnutia do Nemeckej republiky, kde podľa jeho tvrdení bol v azylovej procedúre. Na základe tejto povinnosti mal možnosť vybaviť si potrebné doklady k sobášu so svojou priateľkou, prípadne uzavrieť manželstvo a následne si zlegalizovať pobyt na území SR. Odporca považoval za účelovú tiež žiadosť účastníka konania o udelenie azylu na území SR z ekonomických dôvodov a dôvodu sobášu, ktorú dňa 20.01.2014 vzal späť a opätovne podal dňa 23.01.2014 z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine a pre zlý zdravotný stav (v rozpore s predchádzajúcimi výpoveďami). Odporca napokon uviedol, že navrhovateľ bol zaistený na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu č. PPZ-HCP-BB6-2-024/2014-AV zo dňa 20.01.2014. Správny orgán dospel k záveru, že navrhovateľ nerešpektoval rozhodnutia správneho orgánu, nemá prostriedky na vycestovanie a má snahu zotrvať na území SR a preto má správny orgán za to, že by sa mohol vyhýbať alebo brániť procesu výkonu administratívneho vyhostenia. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.02.2014 o 11:15 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 20.01.2014, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 20.01.2014 v čase o 22:30 hod. na dobu 60 dní, t. j. do 20.03.2014 na účel výkonu administratívneho vyhostenia č. PPZ-HCP-BB6-2-028/2014, vydaného dňa 20.01.2014 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Rimavská Sobota. Krajský súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku prihliadol na nasledujúce relevantné ustanovenia zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. (2) Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. (3) Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu 3) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. (4) Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. (5) Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (6) Zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní na územie susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy, môže byť odchylne od odseku 5 dočasne umiestnený na policajnom útvare. Z celkovej lehoty zaistenia, ktorú policajný útvar určí v rozhodnutí o zaistení podľa odseku 4, môže byť štátny príslušník tretej krajiny dočasne umiestnený na policajnom útvare najviac na sedem dní od zaistenia. Ak nedôjde k odovzdaniu štátneho príslušníka tretej krajiny do siedmich dní od zaistenia, musí byť ďalej umiestnený v zariadení. (7) Zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, a to orgánu, ktorý ho vydal. Orgán, ktorý rozhodnutie vydal, predloží opravný prostriedok do piatich pracovných dní príslušnému krajskému súdu spolu so spisovým materiálom, ktorý sa na vec vzťahuje, a s písomným vyjadrením k opravnému prostriedku. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok. (8) O opravnom prostriedku rozhodne súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. 85a) (9) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. (10) Rozhodnutie o zaistení stráca platnosť zaradením osoby do programu ministerstva vnútra na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi. (11) Ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písm. a) a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 4 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7. Podľa ustanovenia § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, s názvom zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). (2) Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. Krajský súd tiež posudzoval vec v zmysle niektorých ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). V zmysle článku 5 odsek 1 písm. f/ Dohovoru nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanovneým zákonom, a to v prípade zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo v prípade osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo o vydanie. V zmysle článku 5 odsek 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Napokon v zmysle článku 8 Dohovoru, bod 1, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. V bode 2 článku 8 Dohovoru je uvedené, že štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, ked je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný. Z opravného prostriedku splnomocneného zástupcu navrhovateľa, podaného proti rozhodnutiu odporcu č. p. PPZ-HCP-BB6-2-028/2014 zo dňa 20.01.2014, vyplynulo niekoľko odvolacích dôvodov. Podstatným odvolacím dôvodom bola skutočnosť, že navrhovateľ v auguste 2013 v Nemecku spoznal svoju partnerku W. M., slovenskú štátnu občianku, ktorá je v 4. mesiaci tehotenstva a chce si ju vziať za manželku, no zložito zabezpečené doklady, potrebné na uzavretie manželstva, sú s platnosťou do marca 2014. Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že odporca sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal článkom 8 ods. 1 Dohovoru napriek tomu, že toto rozhodnutie zasahuje do práva navrhovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života, nespáchal žiaden trestný čin a nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Podľa jeho názoru bolo povinnosťou správneho orgánu na preskúmanie jeho osobných a rodinných pomerov vypočuť jeho partnerku, prípadne ďalších členov domácnosti, na tvrdenie navrhovateľa o stálom charaktere ich vzťahu, plánovanej svadbe a bližšieho objasnenia jeho situácie. Poukázal na viaceré rozhodnutia ESĽP, ako Moustaquim vs. Belgicko z 18.02.1991, Boultif vs. Švajčiarsko z 02.08.2001 a Abdulaziz, Cabales a Balkandali vs. Veľká Británia z 28.05.1985 k pojmom „druh a družka“. K tomu krajský súd uvádza, že predmetnými skutočnosťami sa odporca zaoberal vo svojom rozhodnutí, no tieto výslovne nehodnotil z pohľadu článku 8 ods. 1 Dohovoru, pretože tieto skutočnosti zrejme nepovažoval za závažné z pohľadu článku 8 Dohovoru, keď hodnotil predmetné zaistenie s prihliadnutím na článok 5 Dohovoru. Navyše o predmetnom zaistení bolo rozhodnuté za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení na územie S. republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov č. PPZ-HCP-BB6-2-024/2014-AV, vydaného dňa 20.01.2014 Oddelením cudzineckej polície PZ Rimavská Sobota. V tomto rozhodnutí správny orgán konštatoval, že preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia aj v zmysle článku 8 Dohovoru a dospel k záveru, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rešpektovať súkromný a rodinný život, nakoľko účastník konania je slobodný a má tu len priateľku. Po skutkovej stránke odporca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že navrhovateľ v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 25.12.2013 neuvádzal tehotenstvo svojej „partnerky“. Uviedol len, že už 01.09.2013 za ňou prišiel kvôli tomu, aby sa s ňou oženil, čo sa nestalo do 25.12.2013. V zmysle tejto zápisnice navrhovateľ tiež uviedol, že matka jeho priateľky na neho zavolala policajtov z B., čo podľa názoru krajského súdu nie je nepodstatnou skutočnosťou. Bolo tiež zistené, že sa navrhovateľ na území SR zdržiava neoprávnene, o azyl v tom čase nežiadal. Krajský súd tiež vychádzal pri svojom rozhodovaní z údajov uvedených v napadnutom rozhodnutí odporcu, že navrhovateľ až v zápisniciach zo dňa 18.01.2014 a 21.01.2014 uvádzal, že partnerka je v 4. mesiaci tehotenstva. Navrhovateľovi bolo umožnené podať žiadosť o azyl, no túto žiadosť zo dňa 18.01.2014 vzal späť dňa 20.01.2014 a opätovne podal žiadosť o azyl dňa 23.01.2014. V Nemecku bola jeho žiadosť o udelenie azylu zamietnutá, o čom mal vedomosť aj sám navrhovateľ. Odporca žiadosti navrhovateľa o azyl vyhodnotil z hľadiska skúmania podmienok zaistenia ako účelové. Zo správy od spoločného kontaktného pracoviska Jarovce - Kittsee zo dňa 20.01.2014 vyplýva, že na navrhovateľa, tiež s menom A., bol dňa 22.09.2013 vydaný zatykač kvôli krádeži a bolo vyhlásené národné pátranie. Podľa názoru krajského súdu krátkosť pobytu navrhovateľa, jednoznačne nelegálneho, na území SR od septembra 2013 do 20.01.2014, kedy sa zdržiaval u svojej priateľky, ktorá má byť v 4. mesiaci tehotenstva, čo ešte pri svojom vypočutí dňa 25.12.2013 neudával, evidentne nespĺňa kritérium „rodinného života“ v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru. V návrhu citované rozhodnutia ESĽP sa týkajú prípadov, v ktorých navrhovatelia sa dlhé roky zdržiavali na území rozhodujúceho štátu. Vzhľadom na charakter rozhodnutia o prvom zaistení navrhovateľa, pri existencii vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa na územie S. republiky s uložením zákazu vstupu na územie SR na dobu 5 rokov, krajský súd nepovažuje za možné zo strany odporcu a ani za potrebné vypočuť partnerku navrhovateľa, prípadne ďalších členov domácnosti, v záujme preverenia navrhovateľových tvrdení o stálom charaktere vzťahu s priateľkou, ktorý bol takto charakterizovaný iba v opravnom prostriedku a plánovanej svadbe, o to viac, že práve matka priateľky navrhovateľa kvôli nemu volala políciu. Zo skutočností, uvádzaných samotným navrhovateľom, je podľa názoru krajského súdu nepochybne a jednoznačne zrejmé, že jeho prípad nespadá pod článok 8 ods. 1 Dohovoru. Bolo by zmarením účelu zaistenia, ak by mal krajský súd zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu len z dôvodu preverenia tvrdení navrhovateľa, respektíve z dôvodu povinnosti odporcu podrobnejšie sa zaoberať podmienkami článku 8 ods. 1 Dohovoru v rozhodnutí, keď navrhovateľom uvádzané skutočnosti sú irelevantné z pohľadu článku 8 ods. 1 Dohovoru. Na zrušenie rozhodnutia a vrátenie rozhodnutia o zaistení na ďalšie konanie, je v zmysle § 250sa ods. 7 O. s. p. viazaná zákonná podmienka, že súd v takomto rozhodnutí zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby zo zaistenia. V zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru je nariadenie prepustenia viazané na podmienku, „ak je pozbavenie slobody nezákonné“. Tým by došlo jednoznačne k zmareniu účelu zaistenia, ktorým rovnako ako otázkou nevyhnutnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia a reálnosti výkonu administratívneho vyhostenia v podstatne kratšej dobe dvoch mesiacov, než ako to umožňuje zákon, sa odporca zaoberal, rovnako aj posúdením azylového konania, čo nebolo namietané ani v opravnom prostriedku. Za správny považuje krajský súd záver odporcu, že navrhovateľ sa na území SR zdržiaval nelegálne a nerešpektoval rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Odporca skúmal napriek existencii vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení tiež možnosti vyhostiteľnosti navrhovateľa na územie S. republiky (nakoľko Slovenská republika D. republiku ako štát neuznáva), nielen z hľadiska časového, ale aj z hľadiska reálnosti jeho vyhostenia pri neexistencii prekážok takéhoto postupu. Odporca postupoval aj v zmysle namietaného rozhodnutia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Na záver k tejto odvolacej námietke krajský súd ešte dodáva, že v zmysle judikatúry ESĽP v Štrasburgu i rozhodnutí Komisie, napríklad vo veci Houssin Bouhali vs. Veľká Británia (žiadosť č. 35688/97), Komisia odmietla sťažnosť podľa článku 87 Dohovoru, „ak sa žiadateľ oženil, keď s ním už začal proces vo veci prisťahovania, musel si byť vedomý toho, že spôsob, akým sa prisťahoval, je neistý a musel si uvedomovať riziko, ktorému vyvstali vzťahy, do ktorých vstúpil pred prípadnou deportáciou. Článok 12 Dohovoru neukladá zmluvným štátom všeobecnú povinnosť, aby rešpektovali rozhodnutie manželského páru, kde si chcú založiť rodinu, ani aby umožnili právo pobytu tomu z manželov, ktorý nie je občanom príslušného štátu, a tým páru uľahčili ich rozhodnutie“. Zo strany správneho orgánu teda nedošlo k zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, pretože vzťah navrhovateľa k jeho „partnerke“ vzhľadom na krátku dobu jeho zdržiavania sa v mieste jej bydliska, i napriek jej tehotenstvu, nie je možné považovať za rodinný život v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru a preto je potom bezpredmetné jeho skúmanie z pohľadu článku 8 ods. 2 Dohovoru. V prípade navrhovateľa sa jedná o vstup na územie SR na účel výkonu práva na rodinný život, ktorý v čase jeho vstupu na územie SR sa zakladal na ani nie mesačnej známosti navrhovateľa s priateľkou na území Nemecka. Štát má právo kontroly vstupu, pobytu a vycestovania cudzinca na svojom území a článok 8 Dohovoru nezaručuje cudzincom právo výberu miesta pobytu za účelom realizácie práva rodinného života, ako to vyplýva z judikatúry ESĽP. V návrhu uvádzanom prípade Abdulaziz, Cabales a Balkandali proti Veľkej Británii z 28.05.1985 bol vzťah žiadateľov a ich rodinných príslušníkov vzťahom rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru. Sťažnosti boli odmietnuté z dôvodu, že sťažovateľky neboli schopné dostatočne preukázať existenciu prekážok pre výkon práva na rodinný život v krajinách svojich manželov a dokázať tak, že by boli dané zvláštne dôvody, pre ktoré by nebolo možné toto od nich očakávať. Súd tiež poukázal na fakt, že sťažovateľky vedeli v dobe uzatvorenia manželstva, že ich manželom bol povolený len krátkodobý pobyt vo Veľkej Británii a pánovi Cabalesovi nebolo právo vstupu povolené vôbec. V prípade sťažovateliek išlo o založenie rodinného života skôr, než o prípady pokračujúceho výkonu ich existujúceho rodinného života. Krajský súd poukazuje na to, že administratívne vyhostenie navrhovateľa v podstate nasledovalo krátko po jeho príchode na územie SR a týmto rozhodnutím bol navrhovateľ administratívne vyhostený na územie európskej krajiny. V opravnom prostriedku uvedené tvrdenie, že partnerka navrhovateľa v 4. mesiaci nie je schopná vycestovať do S., nie je ničím podložené, rovnako ako tvrdenie o jej tehotenstve s navrhovateľom, toto tvrdenie je irelevantné, keď naproti tomu sám navrhovateľ neuvádzal žiadne prekážky jeho návratu do krajiny pôvodu. Navrhovateľ na základe zisteného skutkového stavu nemá žiadne rodinné väzby k hostiteľskej krajine, teda k Slovenskej republike. V prípade rozhodnutia ESĽP vo veci Moustaquin vs. Belgicko (1991) sťažovateľ žil ako občan Maroka v Belgicku už ako malé dieťa a aj jeho manželstvo trvalo niekoľko rokov, vec bola posudzovaná z hľadiska trestnej činnosti a výkonu trestu, čo je v danom prípade bezpredmetné. Vo veci Boultif vs. Švajčiarsko (2001) sťažovateľ po rýchlom sobáši so švajčiarskou štátnou príslušníčkou v roku 1992 spáchal lúpež v roku 1994, ale k jeho vycestovaniu malo dôjsť až v roku 2001. Vo veci bola podstatnou skutočnosť, že nebolo možné očakávať od jeho manželky, aby nasledovala manžela do Alžírska. V tomto rozhodnutí však súd sformuloval súhrn okolností, významných pre posúdenie nevyhnutnosti vyhostenia cudzinca, ktorý sa dopustil trestnej činnosti, ale má rodinné alebo súkromné väzby v hostiteľskej zemi. V rozhodnutí o vyhostení cudzinca by sa preto malo prihliadať, okrem iného, pri hodnotení rodinných, či súkromných väzieb v hostiteľskej zemi - k dĺžke pobytu navrhovateľa v hostiteľskej zemi - k národnostiam rôznych osôb, ktorých by sa vyhostenie sťažovateľa dotklo - k okolnostiam rodinnej situácie sťažovateľa, ako je napríklad dĺžka manželstva a ďalšie faktory, ktoré vypovedajú o skutočnom rodinnom živote páru - k tomu, či sa z manželstva (vzťahu) narodili deti, ak áno, aký je ich vek - k vážnosti problémov, ktorým by boli manžel alebo manželka (rodinní príslušníci) sťažovateľa vystavení v prípade realizácie rodinného a súkromného života v krajine pôvodu. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý nevyžaduje, aby bolo zaistenie osoby, proti ktorej prebieha konanie o jej vyhostenie, nevyhnutné (necessary), ako je to v prípade väzby podľa článku 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru, ale postačuje, že ho príslušný orgán považuje za vhodné (appropriate). Zaistenie však nemôže byť svojvoľné, ale jeho limitom je naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia, ktorou sa odporca vo svojom rozhodnutí zaoberal. V takej situácii je v zmysle § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (Najvyšší správny súd ČR č. k. 7As 79/2010-150 z 23.11.2011). Dohovor v článku 5 ods.1 písm. f/ predpokladá, že možnosť zaistiť osobu, proti ktorej „prebieha konanie o vyhostenie“, teda že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. V posudzovanom prípade správny orgán zaistil navrhovateľa na účel výkonu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 20.01.2014. Zaistený cudzinec teda nemusí byť z pohľadu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude alebo nie. Je totiž zrejmé, že počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ktoré však v čase vyhostenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustne sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad, teda že zaistenie je prípustné len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť, by vlastne robil zaistenie, na účely konania o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustný, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Krajský súd teda nepovažuje v danom prípade pozbavenie navrhovateľa slobody za nezákonné len z dôvodu neodôvodnenia zistených skutočností o jeho osobnom a rodinnom živote v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru, keď v prípade navrhovateľa sa evidentne a preukázateľne nejedná o „rodinný život“, potrebný posudzovať v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru. K odvolacej námietke, že odporca neskúmal možnosť uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu vo forme hlásenia pobytu, keďže navrhovateľ sa zdržiaval u svojej partnerky, s ktorou plánujú svadbu, čo po skončení platnosti dokladov navrhovateľa nebude možné, krajský súd uvádza nasledovné: Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťou uloženia opatrenia podľa § 89 ods. 1 písm. a/ alebo b/ zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že správny orgán od uloženia tejto povinnosti upustil, nakoľko účastník konania nemá prostriedky na vycestovanie, respektíve pokrytie nákladov, súvisiacich s povinnosťou podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov. Neobstojí odvolacia námietka, že hoci navrhovateľ pri sebe peňažné prostriedky nemá, nebolo vylúčené, že by peňažnú záruku nebola schopná zložiť navrhovateľova partnerka, čo bolo možné ozrejmiť podrobným výsluchom navrhovateľa. Nič nebránilo navrhovateľovi, aby sám ozrejmil tieto skutočnosti. Nemožno očakávať od správneho orgánu, aby okrem vypočutia navrhovateľa sám z vlastnej iniciatívy skúmal možnosti zaplatenia peňažnej záruky jeho priateľkou, ktorej matka zavolala políciu kvôli navrhovateľovi a po jeho predvedení na oddelenie bolo následne rozhodnuté o jeho administratívnom vyhostení a zaistení. Tvrdenie navrhovateľa, že v prípade potreby mu peňažné prostriedky môže poslať rodina, je iba iluzórne, môže však k tomu dôjsť v ďalšom priebehu zaistenia. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia, účelnosťou a efektívnosťou zaistenia. Bude však potrebné, aby pri ďalšom skúmaní účelu zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov sa zaoberal aj jeho osobnými, či rodinnými pomermi, ak by vyšli najavo nové, podstatné skutočnosti v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru. Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí, námietkam splnomocneného zástupcu navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BB6-2-028/2014 zo dňa 20.01.2014 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.