Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Saz/1/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200418 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200418.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Marianna Hrabovecká, v právnej veci navrhovateľa: Q. Q., Z.. XX.XX.XXXX V. F. A., X. A., T. D. J. (Ď. E. „.), T. Š. X., D. V.- Q. V., Ž., B. L. K., T. X. X. V. I. F. A., R. Č.. X, F. Š. A., X. A., T., K. Č. F. X. V. R.. XX, B. Č.. XX, XXX XX A., Q. J. (Ď. E. „.), zastúpeného Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, č. zápisu v SAK: 5117, so sídlom Geromettova 131, 966 21 Lovča, pracovisko Brečtanová 21, 831 01 Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia ČAS: MU-436-27/PO- Ž-2013 zo dňa 17.02.2014, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e v zmysle ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. rozhodnutie odporcu zo dňa 17.02.2014 ČAS: MU-436-27/PO-Ž-2013 vo výroku o neudelení azylu a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec na ďalšie konanie. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-436-27/PO-Ž-2013 zo dňa 17.02.2014 v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a súčasne mu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Navrhovateľ bol dňa 19.08.2013 kontrolovaný spolu so svojou rodinou hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ubľa (ďalej len „OHK“) v lesnom poraste v obci A., okres Q.. Nakoľko počas kontroly nevedeli hodnoverne preukázať svoju totožnosť, boli predvedení na OHK , kde po spísaní zápisnice OHK vydalo dňa 20.08.2013 rozhodnutie o zaistení navrhovateľa s rodinou a o umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC“). Tam navrhovateľ dňa 26.09.2013 požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine. Spolu s navrhovateľom požiadala o udelenie azylu na území SR i jeho manželka- X. Q., nar. XX.XX.XXXX a ich dve maloleté deti- F. Q., nar. XX.XX.XXXX a T. Q., nar. XX.XX.XXXX. S navrhovateľom bol dňa 11.10.2013 spísaný Dotazník žiadateľa o udelenie azylu (ďalej len „Dotazník“), v ktorom navrhovateľ objasnil dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu na území SR. Uviedol, že v T. ako aktívny športovec vykonával v jednom klube bojový šport kickbox. Uviedol, že činnosť týchto klubov je v T. zakázaná, ide o nelegálne športové kluby a zápasy sa konajú len medzi členmi týchto klubov. Pred pätnástimi rokmi si nechal urobiť tetovanie na ramene a lýtku a hoci s tým 15 rokov nemal problémy, keďže na verejnosti nechodil odhalený, v klube trénoval oblečený len v trenírkach a jeho tetovanie bolo vidieť. Preto predpokladal, že susedia, s ktorými mal viaceré susedské spory (a ktorí sa to dozvedeli od svojho syna, ktorý v klube tiež trénoval), túto informáciu prezradili príslušníkom Talibanu. Tetovanie totiž islam zakazuje. Ako ďalej uviedol, začiatkom mája 2013 za ním prišli Talibanci, ponúkli mu trikrát spoluprácu, avšak on to vždy odmietol. Poslednýkrát za ním prišli tri dni pred jeho odchodom z krajiny, niekedy v júli 2013 s tým, že mu ukázali samovražednú vestu a chceli, aby ju použil pri nejakej príležitosti, na ktorú ho pošlú. Vtedy sa mu začali aj vyhrážať, že ak nepristúpi na ich podmienky, tak mu fyzicky ublížia, prípadne ho zlikvidujú. Preto sa navrhovateľ ihneď nakontaktoval na prevádzača a dohodol sa s ním na podmienkach vycestovania do Európy, konkrétne do Švédska. Okrem toto mali susedia Talibancom prezradiť aj to, že jeho manželka otehotnela ešte pred svadbou. Iné dôvody žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom neuviedol. Ako ďalej navrhovateľ uviedol, proti jeho osobe nebolo nikdy vedené žiadne trestné konanie, nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či inej organizácie. K spôsobu vycestovania z krajiny pôvodu poznamenal, že spolu s rodinou vycestoval niekedy v júli 2013 cez Uzbekistan a Tadžikistan. K svojej osobe zároveň ešte dodal, že po ukončení základnej školy začal s podnikaním. Najprv mal malý obchod, ale po siedmych rokoch si na adrese jeho trvalého pobytu otvoril veľký veľkosklad potravín. V mieste bydliska býval spolu s rodinou a svojou matkou. Tá sa po ich odchode mala odsťahovať do obce Q., kde mala bývať u štvorčlennej rodiny jeho manželky. Ako ďalej navrhovateľ uviedol, v T. vlastní rodinný dom, pozemok neďaleko A. a podiel vo veľkosklade, ktorý má momentálne jeho spoločník. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia správny orgán v prvom rade pristúpil k otázke dôveryhodnosti osoby navrhovateľa, pričom vo vzťahu k posudzovanej dôveryhodnosti uviedol, že navrhovateľ spochybnil svoju dôveryhodnosť viacerými tvrdeniami, keďže: - v Dotazníku uviedol, že v T. je kickbox zakázaný a nelegálny a zo zaobstaraných informácií o krajine pôvodu navrhovateľa správny orgán zistil opak (že kickboxové zápasy sú v T. bežné a legálne), - v Dotazníku ďalej uviedol, že po poslednej návšteve Talibancov, počas ktorej chceli aby s nimi spolupracoval formou akcie so samovražednou vestou, kontaktoval prevádzača a o tri dni vycestoval z krajiny; pričom na inom mieste v Dotazníku uviedol, že cestovný pas mu vybavil prevádzač a dostal ho tri dni pred odchodom z krajiny, - v Dotazníku uviedol, že Talibanci od neho chceli, aby s nimi spolupracoval formou akcie so samovražednou vestou, pričom do zápisnice na OHK dňa 20.08.2013 uviedol, že za ním prišli dvaja Talibanci a požadovali od neho, aby pre nich niekde zložil bombu, - do zápisnice na OHK dňa 20.08.2013 uviedol, že ak by bol vyhostený z územia SR na územie Ukrajiny, radšej uprednostní návrat do krajiny pôvodu; následne dňa 20.08.2013 vydalo OHK rozhodnutie č. PPZ- HCP-SP14-13-040/2113 o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu na tri roky; taktiež vydalo OHK rozhodnutie o jeho zaistení a umiestnení v ÚPZC. Uvedené rozpory vo výpovedi navrhovateľa nepovažoval odporca za nepatrné a nepodstatné a preto na základe týchto rozporov v tvrdeniach navrhovateľa považoval Migračný úrad osobu navrhovateľa za nedôveryhodnú. Po vyhodnotení a posúdení všetkých skutočností, ktoré navrhovateľ v priebehu konania uviedol, odporca dospel k záveru, že navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR z nasledujúcich dôvodov: - navrhovateľ ničím nepreukázal, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný, respektíve že by mal dôvodnú obavu z prenasledovania tak, ako je definovaná v zákone o azyle; okrem toho v T. nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu tam hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štátu, čo v rámci pohovoru sám potvrdil (na základe toho správny orgán prenasledovanie štátnymi orgánmi vylúčil), - navrhovateľ nebol nikdy členom žiadnej politickej strany, hnutia či organizácie a ako bolo aj z pohovoru zrejmé, nič nenasvedčovalo tomu, že by sa o politiku v T. aktívne zaujímal (preto správny orgán vylúčil i prenasledovanie politickými stranami a hnutiami), - Migračný úrad skúmal aj podmienky prenasledovania neštátnymi pôvodcami; v intenciách tohto skúmania správny orgán dospel k záveru, že navrhovateľ neštátnymi aktérmi rovnako nebol prenasledovaný; v nadväznosti na tvrdenie navrhovateľa, že ho príslušníci hnutia Taliban nútili k vykonaniu samovražedného bombového útoku, Migračný úrad dodal, že tento samotný dôvod bol vyhodnotený ako nedôveryhodný, nakoľko raz mal pre Taliban navrhovateľ uložiť výbušný systém a inokedy mal zas takýto systém použiť sám pomocou samovražednej vesty (čo správny orgán považoval za diametrálny rozdiel). V nadväznosti na vyhodnotenie hrozby, prípadne inej ujmy z dôvodu navrhovateľovho tetovania odporca uviedol, že podľa zaobstaraných informácií o krajine pôvodu navrhovateľa islamské náboženstvo síce tetovania zakazuje, avšak žiadne zmienky o tom, že by islam za ne určoval tresty, správny orgán nenašiel. Tetovanie je islamom považované za hriech a tetovanej osobe hrozí „prekliatie Alahom“, ktoré však nemusí byť trvalé a stačí, ak človek pred Alahom učiní úprimné pokánie a oľutuje túto chybu. Správny orgán taktiež poukázal na možnosť chirurgického odstránenia tetovania formou laseru a záverom dodal, že nakoľko navrhovateľ nedal svoje tetovanie do žiadneho súvisu s hnutím Taliban, tak navrhovateľovi z tohto titulu v T. nič nehrozí. Nakoľko v priebehu konania nebolo ničím preukázané, že by bolo voči osobe navrhovateľa vyvíjané závažné alebo opakované konanie, spôsobujúce ohrozenie života alebo slobody alebo iné konanie, spôsobujúce psychický nátlak na jeho osobu, vykonávané, podporované alebo trpené oficiálnymi štátnymi orgánmi T., ani nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle, dospel odporca k záveru, že v prípade navrhovateľa neboli splnené zákonné podmienky podľa § 8 zákona o azyle pre udelenie azylu na území SR. Rozhodol sa opreto azyl navrhovateľovi na území SR podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle neudeliť. Správny orgán sa rovnako zaoberal i posudzovaním, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 13a a § 13b zákona o azyle. V intenciách posudzovania splnenia podmienok na poskytnutie tejto formy medzinárodnej ochrany správny orgán dospel k záveru, že navrhovateľ podmienky spĺňa a preto odporca rozhodol podľa § 13a ods. 1 zákona o azyle mu doplnkovú ochrany poskytnúť. Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 25.03.2014 sa splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa domáhala zrušenia rozhodnutia odporcu ČAS: MU-436-27/PO-Ž-2013 z 17.02.2014 v časti neudelenia azylu a vrátenia veci na ďalšie konanie. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa argumentovala, že: - rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci - zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci [splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa opakovane zdôraznila, že obavy navrhovateľa smerovali k prevádzkovaniu free fight zápasov v T., ktoré sú nelegálne s tým, že zaobstarané informácie zo strany odporcu pojednávali len o kickboxe (a teda na posúdenie obáv navrhovateľa z prenasledovania sú nerelevantné); zároveň namietala, že odporca taktiež neskúmal hrozby, ktoré navrhovateľovi hrozia z dôvodu postavenia žiadateľa ako muža v bojaschopnom veku (v tejto súvislosti poukázala na správu UNHCR, založenú na č. l. 80 v administratívnom spise odporcu), z dôvodu postavenia žiadateľa ako obchodníka a majiteľa športového klubu a z dôvodu postavenia žiadateľa ako osoby odporujúcej zásadám talibanskej interpretácie islamských princípov, noriem a hodnôt; zároveň poukázala na možnosť zváženia udelenia azylu v prípade osoby navrhovateľa z humanitných dôvodov] a - rozhodnutie je v časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov [splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu poznamenala, že odporca v rozhodnutí neuviedol, akým spôsobom sa vysporiadal dôkazmi predloženými do konania a tvrdeniami navrhovateľa; a teda ako posúdil dôkaz- správu UNHCR ohľadom hrozieb namierených voči mužom v bojaschopnom veku, ako posúdil výpoveď navrhovateľa ohľadom tehotnosti manželky pred vstupom do manželstva a či (a ako) posudzoval hrozby pre maloleté deti a prečo neumožnil navrhovateľovi odstrániť údajné rozpory]. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa považovala za nepochopiteľné, prečo odporca, keď zbadal nezrovnalosti v tvrdeniach navrhovateľa, ktoré sú nelogické a neexistuje dôvod, aby ich navrhovateľ mohol využiť vo svoj prospech ako účelové klamstvo, navrhovateľa nekonfrontoval s týmito zisteniami. S ohľadom na uvedené sa splnomocnená zástupkyňa domáhala vykonania doplňujúceho pohovoru, nakoľko skutočnosti uvedené v zápisnici a v rozhodnutí považovala za nepravdivé. Odporcovi vyčítala, že neurobil žiadne kroky smerujúce k vysvetleniu údajných rozporov, navyše keď pohovor vykonával s navrhovateľom za pomoci tlmočníka v stresovom prostredí, kde sa neraz stáva, že vyjadrenia nie sú zaznamenané dôsledne. Mala preto za to, že jeho osobu v žiadnom prípade nemožno považovať za nedôveryhodnú. Odporca vo vyjadrení zo dňa 22.04.2014, doručenom krajskému súdu dňa 30.04.2014, navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť v časti o neudelení azylu ako vecne správne. Opakovane zdôraznil, že osobu navrhovateľa vyhodnotil ako nedôveryhodnú na základe jeho rozporných a nie nepatrných tvrdení, ktoré správny orgán podrobne popísal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 3. Migračný úrad konštatoval dostatočné zistenie skutkového stavu veci a náležité vykonanie dokazovania, ktoré vyústilo v správny záver o tom, že v prípade navrhovateľa neboli splnené podmienky na udelenie azylu. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia [§ 250i ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“)]. Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba to, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Krajský súd sa pri posudzovaní rozhodnutia odporcu obmedzil len na preskúmavanie rozhodnutia odporcu vo výroku v časti o neudelení azylu, nakoľko navrhovateľ prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne rozhodnutie odporcu napadol len v danom rozsahu. Dôvody na udelenie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. Podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. V citovanom ustanovení ide o zákonné vymedzenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky) Podľa ustanovenia § 2 písm. d) zákona o azyle prenasledovaním sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v: 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. Nasledujúce ustanovenie § 10 zákona o azyle upravuje udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, čo sa však navrhovateľovho prípadu netýka. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. (§ 32 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom súdneho konania bolo preskúmavanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-436-27/PO-Ž-2013 zo dňa 17.02.2014 v časti rozhodnutia, ktorým správny orgán neudelil navrhovateľovi v zmysle dikcie ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle. Na tomto mieste je rovnako potrebné zdôrazniť, že odporca vyhodnotil dôvody žiadosti navrhovateľa o azyl ako také, ktoré nemožno subsumovať pod niektorý zo zákonom predpokladaných dôvodov pre udelenie azylu relevantných v zmysle § 8 zákona o azyle. V dôvodoch rozhodnutia sa síce správny orgán zaoberal dôveryhodnosťou osoby navrhovateľa, avšak len sekundárne, keď uviedol, že tvrdenia navrhovateľa ohľadom prenasledovania neštátnymi aktérmi- príslušníkmi Talibanu sú nedôveryhodné (a teda sporné), pretože navrhovateľ mal raz uvádzať, že bol nútený k použitiu výbušného systému a inokedy zas k použitiu výbušného systému pomocou samovražednej vesty a taktiež mal uvádzať, že kickbox je v krajine jeho pôvodu zakázaný. Odporca totiž nezamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú z niektorých dôvodov, ktoré sa v ustanovení § 12 ods. 2 písm. d) zákona o azyle implicitne s nedôveryhodnosťou osoby žiadateľa o azyl spájajú taký spôsob rozhodovania, ktorý otázku posudzovania samotných dôvodov žiadateľa v zásade nepripúšťa. V zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 písm. d) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú aj vtedy, ak žiadateľ nespĺňa podmienky podľa § 8, 10, 13a alebo § 13b a zdôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu nesúvislými, protirečivými, nepravdepodobnými alebo nedostatočnými vyhláseniami, na základe čoho nemožno jeho osobu považovať za dôveryhodnú. Krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o jej udelení je pritom zásadná. Pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí, že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa. Žiadateľ totiž nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným. Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Naopak povinnosťou správneho orgánu je, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú či spochybňujú. (viď rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR zo dňa 21.12.2005, č. j. 6 Azs/235/2004-57) Pokiaľ je možno výpovede žiadateľa o medzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Pokiaľ však správny orgán spornosť prenasledovania navrhovateľa príslušníkmi Talibanu vyvodzoval len zo skutočností, že navrhovateľ raz uviedol, že bol nútený k použitiu výbušného systému a inokedy zas k použitiu výbušného systému pomocou samovražednej vesty a taktiež že kickbox je v krajine zakázaný (pričom v opravnom prostriedku namietal, že rozprával o nelegálnych kicboxových zápasoch a nie o kickboxe ako takom), takýto záver odporcu vyhodnotil krajský súd za predčasný. Odporcovi možno vyčítať, že pri pochybnostiach, ktoré nadobudol v súvislosti s týmito tvrdeniami navrhovateľa nevykonal ďalšie dokazovanie, a teda doplňujúci pohovor zameraný na podrobné otázky, týkajúce sa popisu zistených rozporov, ktorými by bolo možné takéto pochybnosti správneho orgánu vyvrátiť, respektíve ich potvrdiť. Podľa názoru súdu v prípade, ak odporca rozpozná rozpory vo vyjadreniach žiadateľa o udelenie medzinárodnej ochrany alebo v iných častiach dôkazov je nevyhnutné, aby túto osobu konfrontoval a aby sa následne náležite zaoberal akýmkoľvek vysvetlením žiadateľa. Povinnosťou odporcu bude preto opätovne vo veci (o zrušenej časti) rozhodnúť tak, aby nové rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci v zmysle § 32 ods. 1 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a správneho právneho vyhodnotenia dôkazov na základe voľnej správnej úvahy v odôvodnení rozhodnutia v zmysle § 34 ods. 5 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Odporca bude v ďalšom konaní zároveň povinný opätovne starostlivo zvážiť a posúdiť všetky skutočnosti, ktoré tvorili základ navrhovateľových tvrdení jednak vo vzťahu k možnosti udelenia azylu v zmysle § 8 zákona o azyle, ale i vo vzťahu k možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle ustanovenia § 9 citovaného zákona. Úlohou odporcu bude tieto skutočnosti vyhodnotiť v kontexte s časovo relevantnými informáciami o bezpečnostnej situácii v krajine jeho pôvodu (relevantnými k času odchodu navrhovateľa z T.), s vyhodnotením otázky vplyvu neštátnych pôvodcov prenasledovania- hnutia Taliban, ich praxe pri ovplyvňovaní života obyvateľstva na území, v ktorom operujú, najmä vo vzťahu k takej kategórii obyvateľstva, k akej patrí navrhovateľ (muž v bojaschopnom veku), pričom v rozhodnutí uvedie z ktorých dostupných zdrojov čerpal informácie o krajine pôvodu s popisom situácie v krajine pôvodu najmä so zameraním na postavenia hnutia Taliban, postoja štátnych orgánov k stúpencom hnutia, ako aj možnosťou občanov domáhať sa efektívnej ochrany pred prípadným nelegálnymi praktikami hnutia. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Košiciach považoval vyššie zmienené námietky navrhovateľa za opodstatnené a preto vyhovel podanému odvolaniu, keď zrušil rozhodnutie odporcu vo výroku v časti o neudelení azylu podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a v zrušenej časti vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie z dôvodu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci. V zmysle § 250r O. s. p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, ale nežiadal priznanie trov konania súdom a preto mu súd tieto nepriznal. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie v zmysle ustanovenia § 250s O.s.p. nie je prípustné.