Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Sp/19/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200464 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200464.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa: A. O. H., R.. XX.XX.XXXX, T. D. I., Š. N. I., T. Č. B. C. Ú. N. U. N. P. C. I., D.Ú. XX, XXX XX I., zastúpený advokátom: Mgr. Jaroslav Martiňuk, Braniskova 7, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Podhoroď, 072 64 Podhoroď, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-SO10-93-004/2014 zo dňa 21.3.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO10-93-004/2014 zo dňa 21.03.2014. Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO10-93-004/2014 zo dňa 21.03.2014 odporca, ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 125 ods. 1, 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) zaistil navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ bod 2 cit. ZoPC v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie na Ukrajinu, nakoľko neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu medzi Ukrajinou a SR. Súčasne bol navrhovateľ umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach dňom 21.03.2014 najviac do 22.08.2014, bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení, vedené pod sp. zn.: PPZ-HCP-SO10-101/2014. Dôvodom zaistenia navrhovateľa bola skutočnosť, že účastník konania sa zdržiaval na území SR bez cestovného dokladu, ako vízový cudzinec nemal platné víza, ani povolenie na pobyt, ani dočasné povolenie k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1,2 Schengenského dohovoru, neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu (§ 2 ods. 1 písm. g/ ZoPC, čím porušil ust. č.l. 4 ods. 1, čl. 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES č. 562/2006, čl. 3 ods. 1 Schengenského dohovoru, Dohovor o postavení utečencov z 28.07.1951 a iné dohovory, § 3 ods. 2, 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, § 88 ods. 11 ZoPC, § 77 ods. 4 ZoPC, Charta základných ľudských práv EÚ. Účastník konania v priebehu administratívneho vyhostenia požiadal o azyl, preto toto konanie bolo prerušené. Správny orgán skúmal iné možnosti, v súvislosti s ust. § 89 ZoPC, zistil, že účastník konania nemal na území SR žiadne rodinné väzby, nemal dostatok finančných prostriedkov, bol bez ubytovania a nemal zabezpečené zamestnanie. Uviedol tiež, že niektorí cudzinci svojvoľne opúšťajú pobytový tábor, následkom čoho aj azylové konanie je zastavené. Nevyhnutnosť zaistenia skúmal z pohľadu dĺžky readmisného konania, záverov Výkonného výboru UNHCR /ExCom/ totožnosť účastníka konania bola nejasná a nedala sa overiť z dôvodu absencie cestovných dokladov. Účastník konania neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré by nemohol byť vrátený na územie Ukrajiny. Opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu č. p. PPZ-HCP-SO10-93-008/2014 zo dňa 31.03.2014 nebol podaný. Proti vyššie citovanému rozhodnutiu odporcu prostredníctvom právneho zástupcu bol podaný opravný prostriedok v zákonnej lehote. Medzi námietky patrili: 1/ nie je zrejmé, akým spôsobom sa navrhovateľ dostal na územie Ukrajiny, 2/ rozhodnutie je odôvodňované skutočnosťami, ktoré sa v spise nenachádzajú (týka sa zápisnice zo stretnutia, t. j. že v prípade vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu tento nebude z územia Ukrajiny vyhostený do iných krajín), 3/ vyhostenie nie je realizovateľné, účastník konania o azyl na Ukrajine nepožiadal, 4/ v prípade realizácie readmisnej dohody a vyhostenia s následným vrátením navrhovateľa do krajiny pôvodu, bude navrhovateľ ohrozený. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v intenciách ust. § 250l a nasl. O. s. p. a zistil, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Správneho poriadku (ďalej len „SP“ zák č. 71/1967 Zb. v znení nesk. predpisov), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 SP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (§ 34 ods. 4 SP). Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 SP v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V danom prípade podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia bola zápisnica o vyjadrení účastníka zo dňa 21.03.2014 č. PPZ-HCP-SO10-102-009/2014, z obsahu ktorej vyplýva, že zo I. vycestoval do J. (február 2012), odtiaľ cestoval s ďalšími utečencami do neznámej krajiny na falošné doklady, malo sa jednať o Ukrajinu. Prevádzači na Ukrajine mu ukázali ďalšiu cestu, smerom na Slovensko. Neskôr prehlásil, že cieľovou krajinou malo byť Nemecko, požiadal v priebehu zaistenia o azyl. Absencia dôkazov podľa bodov 1), 2) opravného prostriedku nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia vzhľadom na to, že v prípade právoplatného rozhodnutia súdu o zaistení navrhovateľ bude vrátený na územie Ukrajiny v zmysle právnej úpravy vedenej v Ú.v. EÚ L 129 zo dňa 17.05.2007, rozhodnutia Rady 2007/839/ES zo dňa 29.11.2007 o uzavretí dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb /Ú. v. EÚ L 332 zo dňa 18.12.2007. Táto povinnosť vyplýva pre Ukrajinu z citovaného právneho predpisu. Podľa ustanovenia § 250i ods. 3 O. s. p. pri preskúmaní zákonnosti a postupu správneho orgánu prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa platnej právnej úpravy ZoPC ust. § 88 ods. 1 ZoPC policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia c/ na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d/ na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Navrhovateľ bol v tomto prípade zaistený podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a/ ZoPC bod 2, podľa ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, (adm. vyhostenie, pozn. súdu), ak štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Administratívne vyhostenie sa viedlo pod sp. zn. PPZ-HCP-SO10-101-002/2014, v tomto konaní navrhovateľ požiadal o udelenie azylu, preto konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené. Súd považoval za nevyhnutné doplniť správnu úvahu odporcu v tom smere, že ak navrhovateľ v priebehu konania o administratívnom vyhostení požiadal o azyl, konal účelovo, s cieľom oddialiť jeho vyhostenie, čím je naplnená skutková podstata ust. § 88 ods. 1 písm. a/ bod 2 cit. ZoPC. Navrhovateľ bol zaistený dňom 21.03.2014, najviac do 22.08.2014, dĺžku zaistenia právny zástupca navrhovateľa nenapadol. Namietal však, že znenie zápisnice zo dňa 21.03.2014, /ako sa dostal navrhovateľ na územie Ukrajiny, ďalej že navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by ho neumožňovali vrátiť na územie Ukrajiny, ako aj skutočnosť, že nie je deklarované v zápisnici zo stretnutia pomocníka hraničného splnomocnenca SR a Ukrajiny zo dňa 21.03.2014, že z Ukrajiny navrhovateľ nebude vyhostený do krajiny pôvodu. K uvedeným námietkam pod bodmi 1/ a 2/ súd zaujal stanovisko, že na Ukrajine navrhovateľovi nehrozí žiadne nebezpečenstvo, pričom nie je ničím podložené, že by Ukrajina mala tohto utečenca vrátiť do krajiny pôvodu pre neexistenciu readmisnej dohody so I.. Námietka týkajúca sa nezrozumiteľnosti zápisnice zo dňa 21.03.2014, ako sa dostal navrhovateľ z W. na Ukrajinu nemá vplyv na nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. Z rozhodnutia vyplýva iba skutočnosť, že Ukrajina prijme navrhovateľa na svoje územie v zmysle readmisnej dohody za podmienok dodržania všetkých ľudských práv. Či bude alebo nebude navrhovateľ vyhostený do krajiny pôvodu z územia Ukrajiny nie je predmetom tohto konania a je potrebné súhlasiť v tejto časti námietky, že takéto prehlásenie nebolo zmluvnými stranami učinené, avšak uvedený nedostatok neovplyvňuje nezákonnosť rozhodnutia. Súd však v tejto súvislosti vytýka správnemu orgánu to, že pri vyhodnotení svojho rozhodnutia v podstatnej časti sa odvolával na nadnárodné akty (napr. Dohovor o právnom postavení utečencov, Charta základných práv Európskej únie na azyl a i.), avšak mohol rozšíriť právnu úpravu vnútroštátneho práva podľa ust. § 88 ods. 1 písm. d/ ZoPC, s odkazom na rozhodnutie Rady 2007/839/ES zo dňa 29.11.2007 o uzavretí Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii (Ú. v. EÚ L 332 zo dňa 18.12.2007), keďže navrhovateľ podľa tejto dohody mal byť vrátený na územie Ukrajiny. Odporca ďalej vydal ďalšie rozhodnutie o zaistení č. p.: PPZ-HCP-SO10-93-006/2014 zo dňa 31.03.2014, ktoré však nebolo napadnuté opravným prostriedkom, preto sa súd s jeho preskúmaním nezaoberal. Konanie o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je v súlade s praxou ESĽP, ako aj s vnútroštátnou úpravou (§ 88 ods. 1 písm. d/, § 88a ods. 1 písm. b/, c/ ZoPC). V tomto smere aj ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha konanie o vyhostení. Súd je toho názoru, že aj keď konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené, neobstojí námietka navrhovateľa, že rozhodnutie o zaistení je nevykonateľné, pretože existuje tu ďalší dôvod zaistenia v konaní podľa zákona č.480/2002 Z. z. o azyle, v ktorom sa preukáže, či dôvodnosť žiadosti o udelenie azylu bola opodstatnená alebo nie a či v skutočnosti bude takéto konanie aj právoplatne ukončené. Nakoniec aj v tomto konaní bude zodpovedaná otázka, či v krajine pôvodu hrozí navrhovateľovi mučenie, či neľudské zaobchádzanie, v dôsledku čoho podľa platných medzinárodných zmlúv by do tejto krajiny podľa výsledkov konania o udelenie azylu mal byť vrátený alebo nie. Námietky navrhovateľa z vyššie uvedených dôvodov súd vyhodnotil ako právne irelevantné. Z ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ ZoPC totiž vyplýva právny záver, že policajným orgánom je umožnené obmedziť osobnú slobodu štátneho príslušníka tretej krajiny, ak reálne prichádza do úvahy jeho vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy a zároveň musí byť splnená podmienka, že taký štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Z vyjadrenia utečenca, zaisteného policajným orgánom vyplýva skutočnosť, že sa nechce zdržiavať na území Slovenskej republiky, ale jeho cieľovou krajinou bol štát Nemecko. Vzhľadom na nedôvodné námietky uvedené v opravnom prostriedku súd rozhodnutie odporcu potvrdil, s poukazom na ustanovenie § 250q ods. 2 prvá veta O. s. p.. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, vzhľadom na neúspešnosť navrhovateľa v konaní a odporcovi žiadne trovy konania nevznikli, s poukazom na ustanovenie § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 O. s. p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.