Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Sp/20/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200501 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200501.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou, v právnej veci navrhovateľa: X. U., O.. XX.XX.XXXX, Š. P. H., P. P. X. K. L. Č.. X/XX, D. T., O. D., Y.Á. D., H., Z. Č. U. P. X. Ú. P. K. P. N. X. F., zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, Nemocničná 1, 066 01 Humenné, o preskúmanie rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-PO11-ZVC-19/2014 zo dňa 05.04.2014 o zaistení cudzinca, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO11-ZVC-19/2014 zo dňa 05.04.2014. Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO11-ZVC-19/2014 zo dňa 05.04.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 05.04.2014 v čase o 12:30 hod. na dobu 5 mesiacov najviac do 05.09.2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že vykonaným preverovaním bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa 22.07.2013 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia B. podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „nariadenie“), ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Toho istého dňa bol vykonaný na oddelení hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - Letisko evidenčný úkon - prijatie vyhlásenia žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Bol mu vystavený doklad na prepravu a bol poučený o povinnosti dostaviť sa v lehote 24 hod. do záchytného tábora Migračného úradu Humenné, avšak navrhovateľ sa v uvedenej lehote nedostavil a územie Slovenskej republiky opustil. Dňa 05.08.2013 bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle zastavené. Dňa 04.04.2014 bol navrhovateľ opätovne vrátený na územie Slovenskej republiky z územia B. z rovnakých dôvodov vyplývajúcich z nariadenia. Toho istého dňa navrhovateľ opätovne požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Bol mu vystavený doklad na prepravu a bol poučený o povinnosti dostaviť sa v lehote 24 hod. do záchytného tábora Migračného úradu Humenné, kde bol odvezený v sprievode príslušníkov Policajného zboru. Na základe uvedeného odporca nadobudol podozrenie, že existuje riziko, že navrhovateľ môže opätovne svojvoľne opustiť územie Slovenskej republiky na základe čoho bol podľa § 17b ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. dňa 05.04.2014 o 08.10 hod. predvedený na Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, pričom bolo začaté voči tejto osobe konanie vo veci zaistenia účastníka podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca mal za preukázané, že existuje riziko opätovného úteku navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, pričom z vyjadrenia navrhovateľa vyplýva, že jeho cieľovou krajinou bolo B., kde podľa jeho slov dvakrát žiadal o udelenie azylu. Navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky odôvodňuje aj obavou o svoj život, tým, že na území Ukrajiny už nemá žiadnych príbuzných a chce žiť spoločne so svojimi rodičmi v B.. Odporca konštatoval, že zaistenie navrhovateľa bolo v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu by bez zaistenia navrhovateľa nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, ide teda o zákonné pozbavenie slobody osoby. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť veci odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Predovšetkým vytýkal odporcovi, že nedostatočne zistil skutkový stav a napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že rozhodnutie odporcu je arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom citoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu v bode I. svojho návrhu. Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že dôvody, pre ktoré odporca rozhodol o jeho zaistení sú zjavne nedostatočné pre účely čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), nakoľko odporca v napadnutom rozhodnutí neuvádza, konkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení navrhovateľa. Podľa jeho právneho názoru pozbavenie osobnej slobody nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie odporcu v rozpore s Dohovorom. Odporca síce v napadnutom rozhodnutí formálne konštatuje jeho súlad s citovaným článkom, avšak bez bližšej právnej úvahy, ako k takému záveru dospel. Rozhodnutie odporcu je teda nepreskúmateľné. Navrhovateľ namietal, že odporca nesprávne aplikoval, resp. nesprávne vyložil ustanovenie § 88a ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov na prejednávaný prípad. Predmetné ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie ani tzv. recepčná smernica však neopravňuje pozbavovať osobnej slobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni. Odporca však zaistil navrhovateľa na dobu až 5 mesiacov, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že tak spravil za účelom rozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti navrhovateľa o azyl. Aj toho dôvodu už odpadol účel zaistenia navrhovateľa. Poukázal tiež na príručku UNHCR k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, podľa ktorej žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl, pričom táto výnimka z všeobecného princípu nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu. Z uvedeného dôvodu považuje navrhovateľ napadnuté rozhodnutie za nezákonné a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov a citovanými medzinárodnými princípmi a normami. Navrhovateľ ďalej namietal, že odporca v napadnutom rozhodnutí nesprávne prijal záver o riziku úteku navrhovateľa, pričom tento svoj záver nedostatočne odôvodnil. Rozhodnutie odporcu je podľa navrhovateľa nepreskúmateľné, nakoľko odporca sa vôbec nezaoberal možnosťami alternatívneho pozbavenia osobnej slobody, hoc zaistenie žiadateľa o azyl by malo byť poslednou možnosťou v prípade, ak neexistujú iné vhodnejšie opatrenia. Navrhovateľ pritom v čase vydania napadnutého rozhodnutia disponoval peňažnou čiastkou vo výške 1130,- Eur. Z vyššie uvedených dôvodov považoval navrhovateľ napadnuté rozhodnutie odporcu za v rozpore s Dohovorom, v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, za nepreskúmateľné a vykazujúce viaceré prvky arbitrárnosti. Chýbajúce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je možné nahrádzať, resp. dopĺňať v priebehu konania pred súdom o podanom opravnom prostriedku, nie je pokračovaním konania o zaistení navrhovateľa. Odporca taktiež nedostatočne zistil skutkový stav vo veci. Zaistenie navrhovateľa z uvedených dôvodov nemôže spĺňať požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 30.04.2014. Uviedol, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol na územie Slovenskej republiky už dvakrát vrátený z B., existuje dôvodné podozrenie, že opätovne opustí územie Slovenskej republiky a vycestuje do B., čo uviedol aj v zápisnici o vyjadrení účastníka konania, keď ako svoju cieľovú krajinu označil B.. Uviedol, že ustanovenie § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov pojednáva o narodení štátneho príslušníka tretej osoby na území Slovenskej republiky alebo členského štátu, nie o naplnení účelu administratívneho zaistenia ako uvádza právny zástupca navrhovateľa. Správny orgán v predmetnom konaní neskúmal prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu ani vrátenia cudzinca, nakoľko navrhovateľa správny orgán nevyhostil, ale ho zaistil podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Ďalej odporca uviedol, že ustanovenie § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nestanovuje, že doba zaistenia má trvať len na dobu predbežného pohovoru za účelom zistenia základu k žiadosti o azyl, stanovuje len, že žiadateľ môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody, celkový čas však nesmie presiahnuť 6 mesiacov. Nesúhlasil s tvrdením odporcu, že zistenie dôvodov žiadosti o azyl je možné už pri podaní vyhlásenia o žiadosti o azyl. Konštatoval, že cieľom uvedených úkonov nie je vyčerpávajúce skúmanie dôvodov o udelenie azylu, nakoľko o samotnej žiadosti o udelenie azylu policajný útvar nerozhoduje. Poukázal tiež na zjavné protirečenie navrhovateľa, nakoľko tento na jednej strane žiadal o udelenie azylu, pretože sa bojí podľa jeho slov o život a zdravie, na druhej strane žiadal, aby mohol odcestovať do B. a v budúcnosti žiť so svojimi rodičmi v B., čo znamená, že navrhovateľ ani nemá záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že tvrdenie navrhovateľa, o tom, že vycestoval na územie Ukrajiny považuje za zjavne nepravdepodobné, účelové a zavádzajúce, keďže navrhovateľ by na prekročenie štátnej hranice potreboval platný doklad. Ustanovenie § 89 zákona o pobyte cudzincov vzťahujúce sa na zloženie peňažnej záruky sa vzťahuje na prípady, keď policajný útvar koná vo veci administratívneho vyhostenia, v uvedenom prípade správny orgán nezačal konanie vo veci administratívneho vyhostenia, ale správne konanie vo veci zaistenia. Odporca považoval svoj postup v predmetnom konaní o zaistení za správny a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.05.2014 o 09:15 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu v intenciách námietok navrhovateľa uvedených v opravnom prostriedku zo dňa 22.04.2014, ktorými boli : 1. nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre zjavnú nedostatočnosť dôvodov zaistenia pre účely čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru 2. nesprávna aplikácia, resp. nesprávne vyloženie ustanovenia § 88a ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov na prejednávaný prípad 3. nedostatočné odôvodnenie záveru o riziku úteku navrhovateľa 4. nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu v súvislosti s nezaoberaním sa možnosťami alternatívneho pozbavenia osobnej slobody Krajský súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku prihliadol na nasledujúce relevantné ustanovenia zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa ust. § 3 ods. 1 Správneho poriadku /ďalej len „SP“/, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa ust. § 3 ods. 4 prvá veta SP, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Podľa ust. § 34 ods. 1 SP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu /§ 34 ods. 4 SP/. Podľa ust. § 47 ods. 3 SP v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Vo vzťahu k námietkam uvedeným v opravnom prostriedku navrhovateľa pod bodom 1. a 2., súd konštatuje, že správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol o zaistení cudzinca - navrhovateľa. Konanie o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je v súlade s praxou ESĽP ako aj vnútroštátnou úpravou (§ 88 ods. 1 písm. d/, § 88a ods. 1 písm. b/,c/ zákona o pobyte cudzincov). V tomto smere aj ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha konanie o vyhostení. Súd uvádza, že odporca v napadnutom rozhodnutí nepostupoval v rozpore s ust. § 88 ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov, vzhľadom na to, že doba zaistenia bola odporcom stanovená po dôkladnom vyhodnotení osoby navrhovateľa a vyplýva aj z aplikačnej praxe Migračného úradu MV SR. V tomto konkrétnom prípade navrhovateľ už dňa 22.07.2013 raz svojvoľne opustil územie Slovenskej republiky, pričom už dvakrát bol vrátený na územie Slovenskej republiky z B. podľa Nariadenia. Práve z týchto dôvodov mal súd za preukázané, že existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ opätovne po požiadaní o udelenie azylu, územie Slovenskej republiky opätovne svojvoľne opustí. Súd sa nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že odporca nedostatočne odôvodnil záver o riziku úteku navrhovateľa. V napadnutom rozhodnutí správny orgán dostatočne a zrozumiteľne poukázal na vyjadrenie navrhovateľa uvedené v zápisnici zo dňa 05.04.2014 č.p.: PPZ-HCP-PO11- ZVC-19-005/2014, kde navrhovateľ okrem iného uviedol, že žiada slovenské orgány, aby mu pomohli, aby nebol vrátený na územie Ukrajiny a aby mohol vycestovať do B., kde má svojich rodičov, pričom na Ukrajine už nemá žiadnych príbuzných. Súd mal zároveň aj z uvedených tvrdení navrhovateľa za preukázané, že jeho úmyslom nie je zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, kde požiadal o udelenie azylu, a preto súd považoval jeho žiadosť o azyl za účelovú, s cieľom zmariť administratívne vyhostenie navrhovateľa. Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a vo svetle tejto skutočnosti posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa, pre ktoré požiadal o udelenie azylu. V tejto súvislosti zároveň treba uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že odporca neskúmal možnosti alternatívneho pozbavenia osobnej slobody, súd konštatuje, že ustanovenie § 89 zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje na konanie o administratívnom vyhostení, nie na konanie o zaistení, námietku navrhovateľa teda súd vyhodnotil ako právne irelevantnú. Navyše ide o fakultatívnu možnosť uloženia takéhoto opatrenia, ktorej nedostatok by nemal za následok vecnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu. Podľa platnej právnej úpravy ZoPC účinnej ku dňu zaistenia - 05.04.2014, pre účely inštitútu zaistenia platia ust. § 88 a § 88a citovaného zákona o pobyte cudzincov. Podľa ust. § 88a ods. 1 ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). Podľa ust. § 88 ods. 3 ZoPC podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia, účelnosťou a efektívnosťou zaistenia. Podľa ust. § 250q ods. 2 prvá veta O.s.p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšia konanie. Na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia, súd rozhodnutia odporcu potvrdil. Účastníkom nevznikli trovy konania, preto im súd ich náhradu nepriznal, s poukazom na ust. § 250l ods. 2, 246c ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.