Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/21/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200545 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200545.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: I. J., R.. XX.XX.XXXX, Š. N. T., N. N. C. U. K., T., toho času umiestnený v Ú. N. U. N. P., D. Č.. XX, XXX XX I., zastúpený JUDr. Radislavom Cestickým, advokátom, Advokátska kancelária Košice, ul. Štúrova č. 27, na základe poverenia od Centra právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Komlósiho 222, 076 77 Veľké Slemence, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO16-29-018/2014 zo dňa 19.04.2014 o zaistení cudzinca, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 19.04.2014 č. p. PPZ-HCP-SO16-29-018/2014. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-29-018/2014 zo dňa 19.04.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 19.04.2014 v čase o 10:05 hod. na dobu 2 mesiacov do 19.06.2014, pretože na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a je to potrebné z dôvodu ohrozovania verejného poriadku, na výkon jeho zaistenia podľa § 3 ods. 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 18.11.2013 v čase o 14:29 hod. účastník konania nedovolene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny v katastri obce W., okres K., v služobnom obvode Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru (ďalej len „OHK PZ“) Veľké Slemence, čo bolo zaznamenané aj kamerovým systémom EBAS a následne po predchádzajúcej pátracej akcii, vykonanej príslušníkmi OHK PZ Veľké Slemence, bol v čase o 14:35 hod. zadržaný a následne predvedený na OHK PZ Veľké Slemence. V súvislosti s tým odporca poukázal na článok 3 ods. 1, článok 19 ods. 1 a článok 21 ods. 1 Schengenského dohovoru a s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov stanovil, že účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a zároveň sa neoprávnene zdržiaval na území SR, čím porušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES 562/2006, čím sa dopustil priestupkov podľa § 116 ods. 1 písm. a/ a § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že účastník konania bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19.11.2013 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko jeho úteku. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal prejavenou vôľou navrhovateľa požiadať na území SR o udelenie azylu počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- SO16-127-007/2013 zo dňa 19.11.2013. V súvislosti s tým poukázal na ustanovenie § 77 ods. 4 zákona o azyle, nakoľko konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené rozhodnutím o prerušení konania o administratívnom vyhostení č. p. PPZ-HCP-SO16-127-008/2013 zo dňa 19.11.2013. Uviedol, že cudzinec prejavil vôľu požiadať o azyl až po tom, čo bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19.11.2013 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko úteku účastníka konania. Po zhodnotení dôkaznej situácie mal správny orgán za to, že účastník konania prejavil vôľu o azyl účelovo, aby tým pozdržal vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že v zápisnici o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- SO16-127-007/2013 zo dňa 19.11.2013 tento uviedol, že do domovskej krajiny sa nechce vrátiť, nakoľko mu tam hrozí trest odňatia slobody a peňažný trest pre vyhýbanie sa výkonu povinnej vojenskej služby, ktorej sa chcel vyhnúť útekom z krajiny pôvodu. Zároveň uviedol, že si je vedomý toho, že vyhýbanie sa trestu odňatia slobody nie je dôvodom na udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z toho správny orgán vyvodil záver, že prejavenie úmyslu účastníka konania požiadať o azyl je účelové a účastník konania tým sleduje oddialenie navrátenia na Ukrajinu, ktorá by ho pravdepodobne vyhostila do krajiny pôvodu. Správny orgán vo svojom rozhodnutí prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Poukázal na to, že zo záznamov hliadky OHK PZ Veľké Slemence č. p. PPZ-HCP-SO16-2-1321/2013 zo dňa 18.11.2013 vyplýva, že účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil, naopak, snažil sa ujsť, respektíve schovať pred policajnými hliadkami, ktorých označené služobné motorové vozidlo sa nachádzalo asi 50m od miesta neoprávneného prekročenia štátnej hranice. Účastník konania mohol vidieť hliadku PZ a mal možnosť sa prihlásiť, ale on sa naopak snažil ujsť. Aj zo záznamu zo systému na monitorovanie pohybu služobných motorových vozidiel AVL je zrejmé, že hliadka s vozidlom musela účastníka konania prenasledovať. Na základe zhodnotenia týchto skutočností správny orgán mal za to, že reálne riziko, že účastník konania sa bude počas konania o administratívnom vyhostení skrývať, respektíve sa bude snažiť ujsť, naďalej trvá. Tento záver potvrdzuje aj výpoveď účastníka konania v zápisnici o vyjadrení č. p. PPZ-HCP-SO16-127-005/2013 zo dňa 19.11.2013, v ktorej sa vyjadril, že ak by sa na prístupovej ceste nenachádzala hliadka PZ, bol by pokračoval smerom do Poľskej republiky. Odporca ďalej uviedol, že tento záver umocňuje aj výpoveď účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 zo dňa 19.11.2013, v ktorej účastník konania jednoznačne deklaroval svoj úmysel vyhnúť sa právoplatne uloženému trestu odňatia slobody a zaplateniu peňažného trestu v domovskej krajine pre vyhýbanie sa výkonu povinnej vojenskej služby. Správny orgán mal za to, že ak účastník konania nadobudne dojem, že žiadosť o azyl mu bude zamietnutá, ujde, respektíve sa bude vyhýbať výkonu vyhostenia. Tento záver odporcu vychádzal z doterajšieho konania účastníka konania, najmä zo skutočnosti, že po vyhostení z R. do T. opakovane ušiel a pokúsil sa o nelegálny vstup na územie SR. Všetky doterajšie konania účastníka nasvedčujú tomu, že sa pokúsi vyhnúť vyhosteniu za každú cenu. Odporca vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že účastník konania podal opravný prostriedok, o tomto rozhodoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom zo dňa 10.01.2014 sp. zn. 10Sža/2/2014 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Sp/58/2013 zo dňa 18.12.2013, ktorým krajský súd rozhodnutie OHK PZ Veľké Slemence o zaistení účastníka konania potvrdil. Ďalej sa odporca vo svojom rozhodnutí zaoberal skutočnosťou, že účastník konania podal dňa 28.11.2013 v ÚPZC Sečovce ako orgánu oprávnenému prijať vyhlásenie o žiadosti o azyl, vyhlásenie o tom, že žiada o azyl a touto skutočnosťou sa odporca podrobnejšie zaoberal aj z hľadiska dĺžky konania. Uviedol, že dňa 07.04.2014 ÚPZC Sečovce požiadalo Migračný úrad o zaslanie informácie a tento v odpovedi z 08.04.2014 č. MÚ-534/PO-Ž-2013 uviedol, že predpoklad vydania rozhodnutia v prípade žiadosti účastníka konania o azyl je 15.04.2014, pričom touto otázkou sa odporca zaoberal ako predbežnou otázkou. Vzhľadom k tomu, že účastníkovi konania dňa 19.04.2014 končilo zaistenie, o ktorom rozhodlo OHK PZ Veľké Slemence rozhodnutím PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19.11.2013, odporca prehodnotil, či trvajú dôvody zaistenia, t. j. či naďalej pretrváva riziko úteku účastníka konania. Vychádzal pritom aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11. Prihliadol na to, že navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl až po tom, čo bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19.11.2013 zaistený na dobu 48 hodín z dôvodu existencie rizika jeho úteku. Túto skutočnosť dokladoval aj listom Národnej ústredne Interpol pre ÚPZC Sečovce č. p. N.-K.-R.-XXXX/XXXX-C. zo dňa 09.12.2013, ktorým je preukázané, že účastník konania opakovane porušoval cudzinecký režim, t. j. podmienky vstupu a pobytu cudzincov na území jednotlivých členských štátov, taktiež z Nariadenia cudzineckého úradu mesta I., zaslaného prostredníctvom Národnej ústredne SIRENE pod č. p. N.-H.-I.-XX-XXX/XXXX vyplýva, že napriek tomu, že bol účastník konania právoplatne vyhostený z územia R., opakovane sa tam vrátil a teda opakovane porušil právne predpisy upravujúce vstup a pobyt cudzincov. Dňa 18.11.2013 vstúpil na územie Slovenskej republiky v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi vstup a pobyt na území Slovenskej republiky. Hoci si bol správny orgán vedomý, že protiprávne konanie spáchané v minulosti nemôže byť jediným a dostatočným dôvodom na vyvodenie záveru ohrozenia verejného poriadku, vychádzal z toho, že chovanie účastníka konania spočívajúce v neoprávnenom vstupe a pobyte, jeho pokus vyhnúť sa hliadke polície bezprostredne po neoprávnenom prekročení štátnej hranice spolu so záverom, že svoju žiadosť o azyl podal len účelovo, aby sa vyhol vyhosteniu, v spojení s jeho predošlým opakovaným neoprávneným vstupom a pobytom v inom členskom štáte zakladá dostatočný dôvod na vyvodenie záveru, že účastník konania predstavuje bezprostrednú a dostatočne vážnu hrozbu ohrozenia verejného poriadku v zmysle § 2 ods. 1 písm. j/ zákona o pobyte cudzincov. Prepustením účastníka konania zo zaistenia by došlo k ohrozeniu verejného poriadku tým, že by sa účastník pokúsil ujsť a mohol by neoprávnene vstúpiť na územie členských štátov, čím by opakovane porušil právne predpisy upravujúce vstup a pobyt, teda riadny výkon verejnej správy. Vo svojom rozhodnutí odporca poukázal na ustanovenie § 88a ods. 1 písm. d/ a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Pri dĺžke zaistenia účastníka konania policajný útvar vychádzal zo skutočnosti, že konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené a že v ňom nemôže pokračovať až do vydania rozhodnutia vo veci žiadosti o azyl a pri dĺžke zaistenia vychádzal aj z § 20 zákona o azyle. Pri skúmaní reálnej možnosti výkonu vyhostenia účastníka konania, t. j. účelnosti zaistenia, mal správny orgán za to, že v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení bude možné v ňom pokračovať a účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle Dohody o readmisii osôb, uverejnenej v Úradnom vestníku L 332, 18.12.2007. Včas podaným opravným prostriedkom, podaným na poštovú prepravu dňa 05.05.2014, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia s tým, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi na účet právneho zástupcu trovy konania do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Vytýkal odporcovi, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože napadnutým rozhodnutím došlo k nesúladu a porušeniu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. d/ a ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, s citáciou týchto ustanovení a tiež s poukazom na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a citáciou rozhodnutí Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory z 29.01.2008 č. 13229/03 a s poukazom na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013-50, v zmysle ktorého považoval rozhodnutie odporcu za arbitrárne a preto nepreskúmateľné. Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že odporca nedostatočne odôvodnil, či v prejednávanom prípade nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, respektíve či nie je možné namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku a len abstraktným spôsobom určil, že hrozí riziko úteku a že navrhovateľ ohrozuje verejný poriadok, odvolávajúc sa na predchádzajúce protiprávne konanie navrhovateľa. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 12.05.2014. Uviedol, že v prípade odvolacej námietky ohľadom nesprávneho skutkového zistenia v opravnom prostriedku tieto nie sú konkretizované v bode I. a preto nepovažoval za potrebné sa k tomu vyjadriť. Odporca považoval svoj postup v predmetnom konaní o zaistení za správny a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. K odvolaciemu dôvodu, týkajúceho sa § 88a zákona o pobyte cudzincov, odcitoval odporca zo svojho rozhodnutia na strane 5 a na strane 7 prehodnotenie rizika úteku aj vo vzťahu k možnostiam nahradenia zaistenia z dôvodov uvedených v § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Riziko úteku neodôvodnil len chovaním navrhovateľa v iných členských štátoch, ale aj jeho chovaním po neoprávnenom vstupe na územie Slovenskej republiky aj v súvislosti s jeho výpoveďou pred odporcom. Z rozhodnutia je zrejmý aj kauzálny vzťah medzi prepustením cudzinca, rizikom úteku a ohrozovaním verejného poriadku, teda že v prípade prepustenia účastník ujde mimo Slovenskú republiky a dôjde k ohrozeniu verejného poriadku v prípade uprednostnenia menej závažných prostriedkov uvedených v zákone o pobyte cudzincov. Proti navrhovateľovi je síce odporcom vedené konanie o administratívnom vyhostení, avšak dôvodom zaistenia nie je len snaha mať ho k dispozícii pre toto konanie, ale skutočnosť, že navrhovateľ ohrozuje verejný poriadok. Dôvodom začatia konania bola síce skutočnosť, že navrhovateľ neoprávnene prekročil štátnu hranicu a neoprávnene sa zdržuje na území Slovenskej republiky, to však nevylučuje záver, že v prípade navrhovateľa je na administratívne vyhostenie viacero dôvodov, konkrétne ohrozovanie verejného poriadku a teda že navrhovateľ bude vyhostený podľa § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Konanie o administratívnom vyhostení je však v súčasnej dobe prerušené a preto vysporiadanie sa s týmito skutočnosťami bude predmetom dokazovaní po ukončení prerušenia konania o administratívnom vyhostení. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.05.2014 o 09:10 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 19.04.2014, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 19.04.2014 v čase o 10:05 hod. na dobu dvoch mesiacov do 19.06.2014, pretože na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a je to potrebné z dôvodu ohrozovania verejného poriadku a na výkon zaistenia určil ÚPZC v Sečovciach podľa § 3 ods. 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný. Z opravného prostriedku splnomocneného zástupcu navrhovateľa vyplynul odvolací dôvod, a to nesúlad a porušenie ustanovenia § 88a ods. 1 písm. d/ a ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa sa odporca uvedenými ustanoveniami náležite nevysporiadal a nedostatočne odôvodnil, či v prejednávanom prípade nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, respektíve či nie je možné namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku a len abstraktným spôsobom určil, že hrozí riziko úteku a navrhovateľ ohrozuje verejný poriadok, odvolávajúc sa na predchádzajúce protiprávne konanie navrhovateľa. Odporca vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 12.05.2014 k tomu namietal, že týmito skutočnosťami v zmysle § 88a a § 89 ods. 1, ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal na strane 5 a strane 7 napadnutého rozhodnutia, ako to už bolo odcitované v tomto rozhodnutí. V zmysle § 88a ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. V zmysle ods. 2 tohto ustanovenia celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 1 písm. j/ na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením verejného poriadku porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom, týkajúceho sa základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých iných zraniteľných osôb alebo opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom, týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku alebo občianskeho spolunažívania. Odporca, ako to už bolo odcitované v tomto rozhodnutí, sa zaoberal týmito skutočnosťami, pričom krajský súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ vo veci C-534/11, ktorý v bode 60 rozsudku v spojitosti s bodom 57, poukázal na to, že „keď bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený na základe článku 15 Smernice 2008/115 z dôvodu, že jeho správanie vyvolávalo obavu, že pri absencii takého zaistenia by utiekol a maril by svoje vyhostenie a keď bola žiadosť o azyl zrejme podaná iba s cieľom oddialiť, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o návrate, ktoré bolo voči nemu vydané, treba konštatovať, že také okolnosti skutočne môžu odôvodniť ponechanie uvedeného štátneho príslušníka v zaistení aj po podaní žiadosti o azyl. Keby členské štáty nemohli za takých podmienok zabrániť tomu, aby dotknutá osoba podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahla prepustenie, bol by tým narušený cieľ tejto smernice, ktorým je účinný návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín“. Na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ poukázal vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý zdôraznil, že „ak policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzinca, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol aké konkrétne skutočnosti odôvodňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu a o trvaní dôvodov zaistenia rozhodol bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podal žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany vzhľadom na dĺžku zaistenia, stanovenú v predchádzajúcom rozhodnutí odporcu. Krajský súd k odvolacím dôvodom splnomocneného zástupcu navrhovateľa uvádza, že nie je dôvodná námietka, že odporca sa náležite nevysporiadal a nedostatočne odôvodnil možnosť využitia iných, menej závažných prostriedkov. Odporca poukázal v súvislosti s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na pretrvávajúce riziko úteku, keďže predmetné rozhodnutie nadväzuje na predchádzajúce rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19.11.2013, v ktorom uviedol, že navrhovateľovi neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že navrhovateľ nemal dostatočné finančné prostriedky, nemal rezervované ubytovanie, nemal žiadne väzby, nielen rodinné a neovláda slovenský jazyk. Uvedené rozhodnutie odporcu bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35 zo dňa 18. decembra 2013 a následne rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/2/2014 zo dňa 10. januára 2014. Odvtedy je navrhovateľ zaistený, takže iba zmena v osobných pomeroch, nedeklarovaná navrhovateľom v zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 19.04.2014, by mohla byť dôvodom na prehodnotenie podmienok ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. V § 89 ods. 3 je stanovené, že policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tento odvolací dôvod nepovažoval krajský súd za odôvodňujúci zrušenie napadnutého rozhodnutia odporcu so zákonným následkom - prepustením navrhovateľa zo zaistenia. Samotné riziko úteku, ktoré odporca posudzoval z hľadiska účelu zaistenia, nie je podmienkou zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Zákonný znak „ohrozenia verejného poriadku“ vyvodil odporca z jeho definície v § 2 ods. 1 písm. j/ zákona o pobyte cudzincov, že v prípade navrhovateľa sa jedná o opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom, týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, čo odporca vo svojom rozhodnutí podložil skutkovými okolnosťami. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia, účelnosťou a efektívnosťou zaistenia. Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP- SO16-29-018/2014 zo dňa 19.04.2014 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.