Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/67/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200702 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200702.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Holubyho 12, Košice, IČO: 36 581 461, zastúpeného AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom Kmeťova 26, Košice, proti žalovanému Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 2014/31251/13965/OPČ-SSZ zo dňa 10.04.2014, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 29.05.2013 doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 20.06.2014 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 10.04.2014 č.k.: 2014/31251/13965/OPČ-SSZ, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny č. k. KEO/ZOSZ/ZAM/2013/36000/136935 zo dňa 21.02.2013 z dôvodu vznesenej námietky premlčania a vrátenia veci na ďalšie konanie. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice rozhodnutím č. KEO/ZOSZ/ZAM/2013/36000/136935 zo dňa 21.02.2013 v zmysle § 65 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2010, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti vo výške 2 790 eur, a to do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa citoval ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti a uviedol, že v dňoch 23.11.2012 a 04.12.2012 bola vykonaná kontrola zamestnávateľa MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s.r.o. (ďalej len „zamestnávateľ“), pričom predmetom kontroly bolo dodržiavanie ustanovení §§ 63 - 65 zákona o službách zamestnanosti o povinnosti zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím za kalendárny rok 2010. Konštatoval, že kontrolou bolo zistené, že zamestnávateľ zamestnával v kalendárnom roku 2010 priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách 95, z toho 85 vodičov nákladných automobilov a 10 administratívnych zamestnancov. Poukázal na to, že zamestnávateľ pri priemernom evidenčnom počte zamestnancov 95 bol povinný zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím v počte 3,2 % z celkového počtu zamestnancov, t.j. 3 občanov so zdravotným postihnutím (95 x 3,2 % = 3 zamestnancov, občanov so zdravotným postihnutím). V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa ďalej uviedol, že kontrolovaný subjekt na účely vykonania kontroly predložil všetky pracovné zmluvy zamestnancov zamestnávaných v pracovnom pomere v roku 2010, dodatky k pracovným zmluvám a mesačné výkazy poistného a príspevkov, na základe ktorých bol vypočítaný priemerný evidenčný počet zamestnancov, cestovné príkazy, evidenciu jázd na pracovných cestách vodičov nákladných automobilov - medzinárodnej kamiónovej prepravy, vyúčtovanie diét a výplatné lístky za jednotlivé mesiace v roku 2010. Uviedol, že zamestnávateľ uzatváral dodatkami k pracovným zmluvám s vodičmi nákladných automobilov - medzinárodnej kamiónovej dopravy, zmenu miesta výkonu práce z Napájadlá 5 (pôvodné sídlo spoločnosti), resp. Holubyho 12 (sídlo spoločnosti zaregistrované od 10.04.2008) na „jednotlivé európske krajiny“ a toto miesto výkonu práce dojednával do 01.05.2009 i v pracovných zmluvách s novonastupujúcimi vodičmi. V ďalšom období od takto určeného miesta výkonu práce upustil a s novými vodičmi začal dojednávať ako miesto výkonu práce MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s.r.o.. Poukázal na to, že takto široko koncipované miesto výkonu práce nie je v súlade so Zákonníkom práce a vzhľadom na špecifickosť druhu práce je ním v skutočnosti sídlo zamestnávateľa, z čoho zamestnávateľ vychádzal pri vysielaní na zahraničné pracovné cesty a vyúčtovaní pracovných ciest. Správny orgán prvého stupňa ďalej poukázal na to, že ani z jednej písomnej pracovnej zmluvy uzavretej s vodičmi, prípadne i ďalších dokladov, nevyplýva plnenie úloh zamestnávateľa v zahraničí, ktoré by na účely zákona o službách zamestnanosti zakladalo nezapočítanie vodičov do priemerného evidenčného počtu zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok 2010, ale vykonávanie zahraničných pracovných ciest v zmysle § 57 Zákonníka práce a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že vodiči zamestnávateľa počas celej pracovnej cesty od nástupu, počas výkonu práce a do jej ukončenia mali nárok, aj im boli poskytované náhrady výdavkov pri zahraničných pracovných cestách, čo úzko súvisí s ich trvalým bydliskom, dojednaným miestom výkonu práce a charakterom zamestnania. Správny orgán prvého stupňa ďalej uviedol, že dňa 13.02.2013 zamestnávateľ doručil na ÚPSVaR Košice vyjadrenie k oznámeniu o začatí správneho konania a namietal neopodstatnenosť uloženia odvodovej povinnosti z dôvodu ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti, v zmysle ktorého sa do celkového počtu zamestnancov nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Zamestnávateľ poprel vysielanie na pracovné cesty v zmysle § 57 Zákonníka práce, poukazujúc na nespĺňanie definičných znakov tohto ustanovenia pri vysielaní vodičov do zahraničia. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že napriek obsiahlym námietkam, tvrdenia zamestnávateľa neboli podložené žiadnymi listinnými dôkazmi. Tvrdenia, že vodiči vykonávajú práce výlučne v zahraničí nekorešponduje so zistenými skutočnosťami, nakoľko podľa pokynov zamestnávateľa plnili úlohy i na území Slovenskej republiky. Uviedol, že námietky zamestnávateľa nezakladajú vykonanie žiadnych zmien v Protokole o výsledku kontroly č. 174/2012 zo dňa 16.11.2012. Správny orgán prvého stupňa ďalej poukázal na zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, ktorý vymedzuje pracovnú cestu v § 2 ods. 1 ako čas od nástupu práce zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. V zmysle § 2 ods. 2 zákona o cestovných náhradách sa za zahraničnú pracovnú cestu označuje čas pracovnej cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty. Poukázal na to, že zamestnancov na zahraničných pracovných cestách v zmysle § 57 Zákonníka práce nemožno považovať za zamestnancov plniacich úlohy v zahraničí a nezapočítať ich v zmysle § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti do celkového počtu zamestnancov. V závere rozhodnutia správny orgán prvého stupňa uviedol, že keďže zamestnávateľ nepreukázal zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím, ani nepreukázal zadanie zákazky v zmysle § 64 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, vznikla mu povinnosť zaplatiť odvod podľa § 65 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti vo výške 0,9 násobku celkovej ceny práce podľa § 49 ods. 4 vypočítanej z priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za prvý až tretí štvrťrok kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, za ktorý zamestnávateľ tento odvod odvádza. V odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalobca žiadal, aby Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny zrušilo rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 21.02.2013. Odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa korešpondujú so žalobnými námietkami proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, č. k. KEO/ZOSZ/ ZAM/2013/36000/136935 zo dňa 21.02.2013 zmenilo nasledovne: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, č. k. KEO/ZOSZ/ZAM/2013/36000 /136935 zo dňa 21.02.2013, zamestnávateľovi MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s.r.o., Holubyho 12, Košice, IČO: 36 581 461 v zmysle ustanovenia § 65 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti ukladá povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2010, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti vo výške 2 631 eur, a to do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na priebeh konania pred správnym orgánom prvého stupňa, ako aj na odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Žalovaný citoval ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d/, ods. 3, § 65 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, § 57 Zákonníka práce. Poukázal na ustanovenie § 5 ods. 4 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že za vyslaného zamestnanca sa považuje zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje a zároveň kladie dôraz na skutočnosť, že na to, aby mohol byť zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu v zmysle § 57 Zákonníka práce je potrebné, aby bol vyslaný mimo obce pravidelného pracoviska, čo sa v prípade žalobcu neuskutočňuje, nakoľko zamestnanci žalobcu pravidelné pracovisko v Košiciach ani inde v SR nemajú. Žalovaný poukázal na to, že nakoľko sídlo žalobcu je ich pravidelným pracoviskom, pričom z tohto sídla odchádzajú na zahraničné služobné cesty a aj sa riadia pokynmi jeho zamestnanca, ak tomu tak nie je, tak potom odchádzajú z miesta bydliska, čo tak isto vyplýva z ustanovenia § 57 Zákonníka práce. Žalovaný ďalej uviedol, že ak sa podľa žalobcu na týchto zamestnancov nevzťahuje ustanovenie § 57 Zákonníka práce, ako uvádza nie len v tomto, ale aj v predchádzajúcich konaniach, tak nie je dôvod, resp. nezakladá opodstatnenosť jej bod 9 str. 3, resp. bod 8 str. 1 uvedený v pracovnej zmluve, ktorý sa týka cca 89 zamestnancov - vodičov nákladnej dopravy cit.: „Zamestnávateľ si vyhradzuje právo vyslať zamestnanca v prípade potreby na pracovnú cestu, a to aj mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo obce bydliska zamestnanca, a to na nevyhnutné potrebné obdobie“. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v pracovných zmluvách predložených prvostupňovým správnym orgánom majú zamestnanci uvedené miesto výkonu práce MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s.r.o. alebo miesto výkonu práce v pracovných zmluvách bolo zo strany zamestnávateľa niektorým zamestnancom zmenené Dodatkom č. 1, a to miesto výkonu práce: jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa. Žalovaný konštatoval, že takto uvedené miesto výkonu práce je v rozpore so Zákonníkom práce, t.j. za jeho obchádzanie. Poukázal na to, že ak je miesto výkonu práce neidentické, t.j. zamestnanci vykonávajú činnosť v rôznych európskych štátoch (krajinách), je potrebné za miesto výkonu práce považovať sídlo zamestnávateľa, odkiaľ sa doprava, resp. činnosť zamestnancov operatívne riadi tak, ako to vyplýva aj z dodatkov k jednotlivým pracovným zmluvám čl. 4 bod 4. Ďalej uviedol, že v prípade zamestnávateľa ide o jednoznačné prípady, keď sú jeho zamestnanci vysielaní na pracovné cesty aj do zahraničia za účelom, medzinárodnej prepravy tovaru prostredníctvom jeho zamestnancov, a teda ako takí, sa do celkového stavu zamestnancov zamestnávateľa započítavajú. Žalovaný ďalej poukázal na to, že prvostupňový správny orgán v danej veci oslovil aj kontrolný orgán tunajšieho úradu o vykonanie kontroly dodržiavania povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z ustanovení §§ 63 až 65 zákona o službách zamestnanosti pri plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010. Z vykonanej kontroly bol vyhotovený „Protokol o výsledku kontroly“ č. 174/2012 zo dňa 20.09.2012, z ktorého okrem iného vyplýva, že rozdielne miesto výkonu práce súvisí s dátumom uzatvorenia písomnej pracovnej zmluvy, pretože zamestnávateľ v období od 02.01.2009 do 01.05.2009 dojednával so zamestnancami formou dodatkov k písomným pracovným zmluvám alebo v nových písomných pracovných zmluvách ako miesto výkonu práce jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa, od čoho po 01.05.2009 upustil. Uviedol, že dojednávanie miesta výkonu práce - jednotlivé európske krajiny, podľa pokynov zamestnávateľa nemá oporu v Zákonníku práce. Konštatoval, že žalobca preto neprekročil rámec vymedzený zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách a všetky práce vykonávané v zahraničí, ale aj samotné vycestovanie pojal ako pracovné cesty, resp. zahraničné pracovné cesty a podmienky pracovných ciest upravil v bode 7 pracovnej zmluvy, pričom ako východiskový bod pracovnej cesty - miesto nástupu na pracovnú cestu na účely cestovných náhrad vykazoval sídlo zamestnávateľa Holubyho 12, Košice. Žalovaný ďalej uviedol, že vzhľadom na povahu práce vodičov žalobca s nimi nedohodol písomne žiadne pravidelné pracovisko a v roku 2010 zostal naďalej v platnosti Pracovný poriadok zo dňa 14.05.2007. Žalovaný ďalej konštatoval, že kontrolou dodržiavania povinnosti zamestnávateľa podľa ustanovenia § 63 až § 65 zákona o službách zamestnanosti bolo zistené, že žalobca zamestnával v roku 2010 v pracovnom pomere celkom 148 zamestnancov, z toho 136 vodičov nákladných automobilov - medzinárodnej kamiónovej doprave a 12 ostatných zamestnancov, v prepočte na ročný priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách 95, z toho 85 vodičov nákladných automobilov a 10 administratívnych zamestnancov. Konštatoval, že uvedený počet zamestnancov zakladal povinnosť zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím v počte 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov, t.j. 3 občanov so zdravotným postihnutím. Uviedol, že žalobca si mal možnosť uvedenú povinnosť splniť aj tzv. náhradným plnením v zmysle ustanovenia § 64, čo však nevyužil, preto bol povinný v zmysle ustanovenia § 65 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti do 31. marca 2011 odviesť na účet úradu odvod za každého občana, ktorý mu chýbal do splnenia povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím, a to vo výške 2 631 eur, pričom táto suma zo strany žalobcu uhradená nebola. Žalovaný ďalej poukázal aj na skutočnosť, že v obdobnej veci sa vyjadril aj Inšpektorát práce Košice, ktorý vykonal kontrolu zameranú na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, ktorý poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ v mesiacoch január a február 2009 dodatkami k pracovným zmluvám upravil miesto výkonu práce na „jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa“, pričom takáto špecifikácia neurčuje obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto. Zákonník práce bližšie nešpecifikuje s akou presnosťou sa má dohodnúť miesto, na ktorom sa budú práce vykonávať, ale malo by byť dohodnuté tak, aby nevznikali pochybnosti o určitosti tejto náležitosti pracovnej zmluvy, nakoľko určenie miesta výkonu práce je dôležité z hľadiska inštitútu pracovných ciest. Žalobcovi bolo nariadené zistený nedostatok odstrániť. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zn. 7Sžo/25/2010 zo dňa 28.04.2011, ktorý v odôvodnení vyslovil názor: „Žiadny slovenský právny predpis alebo pre Slovenskú republiku záväzná medzinárodná zmluva, nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je upravené právne postavenie iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce“. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že bol povinný v zmysle vysloveného názoru Krajského súdu v Košiciach v rozsudku sp. zn. 6S/205/2013-6 zo dňa 13.02.2014 vykonať zmenu výroku rozhodnutia ním vydaného rozhodnutia č. 2013/35613/12241/OPČ-SSZ zo dňa 31.05.2013, pričom odôvodnenie rozhodnutia ponecháva v pôvodnom znení. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny č. k. KEO/ZOSZ/ZAM/2013/36000/136935 zo dňa 21.02.2013 z dôvodu vznesenej námietky premlčania. V podanej žalobe žalobca uviedol, že predmetné rozhodnutie napadá v plnom rozsahu, a to z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ O.s.p.. Poukázal na to, že v predmetnej veci je podstatný právny stav platný a účinný v roku 2010 ako relevantný pre aplikáciu na skutočný stav veci a samotné posúdenie skutočného stavu veci. Žalobca citoval ustanovenie § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. d/, ods. 3 zákona o službách zamestnanosti a uviedol, že pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo potrebné riešiť otázku, koho možno považovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom použití ustanovení Zákonníka práce alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Konštatoval, že z uvedených právnych noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí, sú fyzické osoby, zamestnané na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú osobu. Žalobca citoval čl. 1 a čl. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, zo dňa 16. decembra 1996 a uviedol, že predmetná smernica, resp. definícia vyslaného zamestnanca bola doslovne prebratá do slovenského právneho poriadku, konkrétne do ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce. Poukázal na to, že v zmysle predmetnej smernice ja priamo určené, ktorý pracovník sa považuje za vysielaného pracovníka, a podľa práva ktorého štátu sa pracovník posudzuje. Považoval za nepopierateľné, že žalobca ako podnik zriadený v členskom štáte poskytuje nadnárodné služby dopravy a pre ich výkon vysiela pracovníkov do iného členského štátu na základe zmluvy so záujemcom z iného členského štátu. Počas celej doby vyslania pracovníka do iného členského štátu, je medzi pracovníkom, teda zamestnancom žalobcu a samotným žalobcom, pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy. Žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že vykonáva svoju činnosť výhradne voči zahraničiu, a to na základe objednávok a z nich vznikajúcich zmluvných vzťahov so zahraničím, nie je možné v pracovnej zmluve uviesť presné miesto výkonu práce, kde budú jednotliví zamestnanci vykonávať pracovnú činnosť. Napriek tomu zo zákona číslo 311/2001 Z. z. Zákonníka práce vyplývajú podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, kde je potrebné uviesť miesto výkonu práce. Jedine z tohto dôvodu je na niektorých pracovných zmluvách uvedené MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s.r.o. Košice ako miesto výkonu práce. Poukázal na to, že nie je možné predpokladať do budúcna, kde budú vodiči nákladnej kamiónovej dopravy vyslaní, keďže toto sa deje na základe jednotlivých objednávok z iných členských štátov. Odvolávanie sa úradu na spôsob vyúčtovania cestovných náhrad v zmysle slovenského právneho poriadku považoval za irelevantné, keďže ako uviedol v jeho podaniach spôsob odmeny a úhrady nákladov zamestnancov sú realizované na základe dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/25/2010, ktorý predložil ako žalovaný, tak aj úrad, z ktorého vyplýva, že zamestnancom vykonávajúcim úlohy zamestnávateľa v zahraničí je vyslaný zamestnanec. Uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení predmetnej smernice je jednoznačné, kto je vyslaným pracovníkom, resp. zamestnancom a taktiež je nepopierateľné, že všetci zamestnanci pracujúci pre žalobcu, spĺňajú s ohľadom na predmetnú smernicu definíciu vyslaného zamestnanca, ktorá bola aj doslovne prebratá do Zákonníka práce. Žalobca považoval za zrejmé, že nejde o pracovné cesty zamestnancov do zahraničia, keďže na území Slovenskej republiky nevykonávajú akúkoľvek inú pracovnú činnosť pre žalobcu ako to vyplýva zo systému trás jednotlivých vodičov a z evidencie jázd, resp. z nákladných CMR listov, ktoré žalobca úradu poskytol, a na ktoré sa odvolal už v odvolaní proti rozhodnutiu úradu zo dňa 16.05.2013 na strane 3, 4 odsek. V podanej žalobe žalobca ďalej uviedol, že správny orgán má v prvom rade náležite zistiť a posúdiť skutočný stav veci, čo sa v predmetnej veci evidentne nestalo a má na základe zistených skutočností vyvodiť dôsledky. Uviedol, že úradu sprístupnil systém, ktorý zaznamenáva trasy jednotlivých vodičov nákladných motorových vozidiel, z ktorých jednoznačne vyplýva, že všetci vodiči vykonávajú prácu výhradne mimo územia Slovenskej republiky. Tvrdenia úradu, že zamestnanci sú vysielaní na pracovné cesty a z tohto titulu sa počítajú do celkového počtu zamestnancov, nie sú ničím podložené a nemajú oporu v zákone. Žalobca konštatoval, že v zmysle vyššie uvedeného preukázal, že zamestnanci nevykonávajú na území SR žiadne pracovné činnosti, resp. na území SR nemajú pracovisko, naopak úrad, ani žalovaný, predmetnú skutočnosť nevyvrátili a ani o tom nepredložili žiadne dôkazy. Predmetné tvrdenia a záver úradu, že ide iba o pracovné cesty, je preto nepreskúmateľný a ničím nepodložený. Z uvedeného dôvodu považoval argumentáciu ústredia za účelovú a bezpredmetnú, keďže samotný úrad, resp. žalovaný, nezistili dostatočne skutočný stav, resp. ho zle posúdili. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Stp/1/2010 zo dňa 01.07.2010, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. Mal za to, že je potrebné vychádzať a zohľadniť reálne, kde zamestnanci plnia úlohy zamestnávateľa, teda skutočný stav veci. Navyše z predložených pracovných zmlúv jednoznačne vyplýva aj skutočnosť, že sa jednalo o vodičov medzinárodnej kamiónovej dopravy a je predsa nemysliteľné, aby vodiči medzinárodnej kamiónovej dopravy vykonávali svoju prácu v administratívnom sídle spoločnosti na Holubyho 12 v Košiciach. Konštatoval, že zo všetkých okolností prípadu je zrejmé, že prevažná väčšina zamestnancov spoločnosti vykonáva medzinárodnú kamiónovú dopravu v zahraničí a v zmysle § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti sa do celkového počtu zamestnancov nezapočítajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/39/2010 a uviedol, že žalovaný nijako nezistil skutočný charakter činnosti zamestnancov, nevysporiadal sa s predloženými dôkazmi, a to nákladným CMR listami, trasami vodičov medzinárodnej kamiónovej dopravy a vychádzal výlučne z ich pracovných zmlúv, čo žalovaný považoval za dostačujúce. V závere podanej žaloby žalobca citoval ustanovenie § 63 ods. 5, § 65 zákona o službách zamestnanosti a uviedol, že zamestnávateľ, ktorý nezamestnáva určený povinný podiel počtu občanov so zdravotným postihnutím na celkovom počte svojich zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d/ je povinný najneskôr do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka odviesť na účet úradu za každého občana, ktorý mu chýba, do splnenia povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím, odvod vo výške 0,9 násobku celkovej ceny práce podľa § 49 ods. 4 vypočítanej z priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za prvý až tretí štvrťrok kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, za ktorý zamestnávateľ tento odvod odvádza. Výsledná suma vypočítaná podľa predchádzajúcej vety sa zaokrúhľuje na euro nadol. Žalobca ďalej citoval ustanovenie § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a uviedol, že v zmysle vyššie uvedeného právneho stavu je zrejmé, že právo na zaplatenie odvodu za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010 sa mohlo vykonať po prvý raz k 01.04.2011. Rozhodnutie ústredia, resp. žalovaného, ktorým sa určuje žalobcovi povinnosť zaplatiť odvod vo výške 2 631 eur, bolo vydané až dňa 10.04.2014. Z uvedeného dôvodu žalobca týmto vzniesol námietku premlčania a navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného zrušil v celom rozsahu. V podanej žalobe žalobca zároveň žiadal o odklad vykonateľnosti napádaného rozhodnutia. Uviedol, že z predmetnej veci vyplýva pre žalobcu stav právnej neistoty, nakoľko sa jedná o podstatnú právnu otázku, ktorá má vplyv hlavne s ohľadom na budúcnosť. Uvedené je podstatné najmä z toho dôvodu, že žalovaný už v minulosti použil svoje rozhodnutie ako exekučný titul pre výkon exekúcie ešte predtým, než súd rozhodol o zákonnosti takéhoto rozhodnutia, pričom výkonom exekúcie, resp. obyčajným zablokovaním hnuteľných vecí, resp. iného majetku, či už na bankových účtoch žalobcu a pod., vznikne žalobcovi škoda, najmä s ohľadom na samotný výkon podnikateľskej činnosti, ohrozí sa výplata miezd zamestnancom a z dôvodu zablokovania hnuteľných vecí nebude môcť žalobca vykonávať špedičnú činnosť, čím mu vzniknú desaťtisícové škody nie len pre samotného žalobcu, ale aj dodávateľov a odberateľov. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 25.08.2014 poukázal na dôvody, ktoré korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Žalobca doručil tunajšiemu súdu dňa 07.11.2014 písomné zhrnutie právneho a skutkového stavu veci, pričom uvedené zhrnutie korešponduje so žalobnými námietkami uvedenými v podanej žalobe. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Na pojednávaní súdu dňa 12.11.2014 zástupca žalovaného nebol prítomný, pričom bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný. Žalovaný písomným podaním zo dňa 06.11.2014 doručeným tunajšiemu súdu dňa 11.11.2014 oznámil súdu jeho neúčasť na pojednávaní z dôvodu, že v obdobnej veci so žalobcom na príslušnom krajskom súde prebehlo už niekoľko pojednávaní s ich účasťou. Súd preto podľa § 250g ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti zástupcu žalovaného. Na pojednávaní súdu právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na žalobe tak, ako ju odôvodnili a vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Košiciach, ktorými nebolo vyhovené v obdobných veciach ich žalobám, poukázal na to, že ide o odlišnú situáciu, pokiaľ ide o skutkový stav, keďže v priebehu administratívneho konania bolo v preskúmavanej právnej veci dostatočne preukázané, že zamestnanci žalobcu reálne vykonávajú prácu výlučne v zahraničí. Právny zástupca žalobcu ďalej poukázal na to, že v konaniach, kde nebolo ich žalobám vyhovené, išlo iba o písomné doklady, t.j. zmluvy a ďalšie doklady, ktoré boli dokladmi o mieste výkonu práce zamestnancov žalobcu. V týchto veciach teda išlo iba o tvrdenia vo všeobecnosti, ktoré neboli reálne preukazované ďalším dokazovaním. Uviedol, že ide o dôkazy, ktoré boli v administratívnom konaní vykonané vo vzťahu k pohybu vozidiel, doklady CMR, výpisy z GPS a podobne. Z uvedených dôvodov preto navrhol, aby súd vyhovel žalobe v celom rozsahu. Na pojednávaní súdu predseda senátu oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti preskúmavaného rozhodnutia. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 249 ods. 2). Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, veta prvá O.s.p.). Žalobca v podanej žalobe uviedol, že zamestnanci žalobcu sú v prevažnej miere vodiči zameraní na poskytovanie prepravy tovaru do zahraničia, na základe potencionálnych objednávateľov a považujú sa za vyslaných pracovníkov do zahraničia v zmysle ust. § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Vodičov kamiónovej prepravy žalobca totiž považoval za vyslaných zamestnancov, v zmysle Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 16.12.1996, ktorej článok 1, 2 bol implementovaný do ustanovenia § 5 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ na účely tohto zákona je právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, a ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere5) alebo v obdobnom pracovnom vzťahu6). Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ je povinný a) zabezpečovať pre občanov so zdravotným postihnutím, ktorých zamestnáva, vhodné podmienky na výkon práce, b) vykonávať zaškoľovanie a prípravu na prácu občanov so zdravotným postihnutím a venovať osobitnú starostlivosť zvyšovaniu kvalifikácie počas ich zamestnávania, c) viesť evidenciu občanov so zdravotným postihnutím, d) zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím, v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu. Podľa § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, celkový počet zamestnancov na účely odseku 1 písm. d/ je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú príslušníci Policajného zboru, príslušníci Slovenskej informačnej služby, príslušníci Národného bezpečnostného úradu, príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, príslušníci Hasičského a záchranného zboru, príslušníci Horskej záchrannej služby, colníci a profesionálni vojaci, ktorí vykonávajú štátnu službu podľa osobitných predpisov60b), a zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí.61) Podľa ustanovenia § 5 ods. 4 Zákonníka práce, vyslaným zamestnancom je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Žalobca v súvislosti s formulovanou definíciou vyslaného pracovníka vytýkal správnemu orgánu, že neoprávnene uložil ako zamestnávateľovi povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2010, ktorý mu chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti vo výške 2 631 eur. Vzhľadom na podané žalobné námietky bolo úlohou súdu zaoberať sa výkladom ustanovenia § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom sa nestotožnil s výkladom, ktorý žalobca prezentuje v podanej žalobe vo vzťahu k ustanoveniu § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z.. Podľa názoru súdu zamestnanci žalobcu, vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy, sa nepovažujú za vyslaných zamestnancov žalobcu, a to vzhľadom na odkaz k tomuto ustanoveniu, podľa zákona č. 151/2000 Z. z. o zahraničnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože iba tí zamestnanci sa nezapočítavajú do priemerného evidenčného počtu zamestnancov, ktoré taxatívne vymenováva zákon o službách zamestnanosti (§ 63 ods. 3). Zamestnanci žalobcu - vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy plnia úlohy v zahraničí, ale vyplývajúce z bežnej podnikateľskej činnosti žalobcu, podľa predmetu činnosti žalobcu zapísaného v obchodnom registri a nie podľa zákona č. 151/2010 Z. z., ktorý sa vzťahuje na štátnozamestnanecké a pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s vykonávaním zahraničnej služby, napr. diplomatická misia, konzulárna činnosť, pričom pracovníci žalobcu neplnia úlohy zamestnávateľa v zahraničnej službe. Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti vyplýva, že práca šoféra medzinárodnej cestnej prepravy patrí medzi také činnosti, ktoré sú vykonávané aj v pracovnom pomere, pričom zamestnanci žalobcu mali v pracovných zmluvách dohodnuté miesto výkonu práce v sídle žalobcu na území Slovenskej republiky, čo žalobca v podanej žalobe zdôvodnil tým, že nie je možné v pracovnej zmluve uviesť presné miesto výkonu práce, kde budú jednotliví zamestnanci vykonávať pracovnú činnosť, a preto jedine z tohto dôvodu je na niektorých pracovných zmluvách uvedené MEGA TRUCKING SLOVAKIA, s.r.o. Košice ako miesto výkonu práce. Teda aj z tohto dôvodu nemohli byť zamestnanci žalobcu vyslaný na územie iného členského štátu na dobu určitú, ako to upravuje ustanovenie § 5 ods. 4 Zákonníka práce. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukázal na rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/45/2011, 6S/4/2010, k tomu súd uvádza, že uvedenými rozsudkami boli zrušené rozhodnutia správneho orgánu iba z tých dôvodov, že boli súdu predložené neúplné spisy, bez pracovných zmlúv a pod.. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/25/2010, na ktorý taktiež poukázal žalobca, vyplýva, že sa vzťahoval na agentúru dočasného zamestnávania, pričom v konaní žalobca nepreukázal, že vo vzťahu k svojim zamestnancom pôsobí ako takáto agentúra, a že mal v zahraničí pracovisko, ktoré by bolo trvalým miestom výkonu práce jeho zamestnancov (vodičov). K žalobcom vznesenej námietke premlčania v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že právo na zaplatenie odvodu za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2010, sa mohlo vykonať po prvý raz k 01.04.2011, pričom rozhodnutie žalovaného, ktorým sa určuje žalobcovi zaplatiť odvod vo výške 2 631 eur, bolo vydané až dňa 10.04.2014, súd uvádza, že ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce plynutie premlčacích lehôt sa na daný prípad nevzťahujú, nakoľko Občiansky zákonník je súkromnoprávnym predpisom, pritom právne predpisy, ktoré boli podkladom na vydanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného, sú predpismi verejného práva. Zároveň je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak by sa ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce plynutie premlčiacich lehôt vzťahovali na daný prípad, z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazuje žalobca, vyplýva, že premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Z obsahu spisu vyplýva, že prvé rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo vydané dňa 21.02.2013, teda v trojročnej premlčacej lehote, takže aj z tohto dôvodu by bola vznesená námietka premlčania irelevantná. Pretože rozhodnutia žalovaného správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.