Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/83/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200757 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200757.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej a JUDr. Evy Baranovej v právnej veci žalobcu: C. T. S., L.. XX.XX.XXXX, posledné miesto pobytu Ú. G.Y. X. G. Q., J. XX, D., Š. G. S., právne zastúpený: Mgr. Jaroslav Martiňuk, advokát, Braniskova 7 Košice, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, ul. Štefánikova 10, Sobrance v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 30.04.2014, č. PPZ-HCP- SO3-121-017/2014, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ubľa, zo dňa 04.03.2014 č. PPZ-HCP-SO14-13-008/2014 podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“), ktorým podľa ust. § 77 ods. 1 a podľa § 82 ods. 1 písm.a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm.b) zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na obdobie troch rokov. V dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca ako účastník konania bol dňa 03.03.2014 v čase o 14:30 hod. kontrolovaný hliadkou MZJ PZ RHCP Sobrance v služobnom obvode OHK PZ Ubľa v lesnom poraste v katastri obce Strihovec, okr. Snina. Súradnice zadržania GPS-N 48o53.758´, E 022o17.857´. Počas kontroly menovaný nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, preto bol predvedený v zmysle § 18 ods. 3,4 zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore na OHK Ubľa za účelom zistenia totožnosti. Vykonaným šetrením bolo zistené, že sa jedná o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý vstúpil z Ukrajiny na územie SR neoprávnene, pretože s poukázaním na § 2 ods. 1 písm.g) zákona o pobyte cudzincov, neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničný priechod. Týmto svojim konaním porušil ustanovenie čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice. Podľa uvedeného ustanovenia „Vonkajšie hranice sa môžu prekračovať len na hraničných priechodoch a počas stanovených otváracích hodín.“ Z uvedeného vyplýva, že účastník konania sa dopustil priestupku na úseku neoprávneného prekročenia štátnej hranice podľa § 116 ods. 1 písm.a) zákona o pobyte cudzincov a to tým, že neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, čím podľa § 82 ods. 1 písm.a) zákona o pobyte cudzincov naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie a podľa § 82 ods. 3 písm.b) zákona o pobyte cudzincov naplnil zákonný dôvod na uloženie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky. S účastníkom konania bola v uvedenej veci dňa 04.03.2014 na Oddelení hraničnej kontroly Policajného zboru v Ubli spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle § 22 ods. 21 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní č. PPZ-HCP-SO14-P-003/2014, kde účastník konania uviedol: Z domu odišiel pred dvoma týždňami z Kábulu do Dubaja letecky a z Dubaja do Moskvy. Na letisku ho čakal prevádzač, ktorý mu zobral cestovný doklad a potom ho zobral taxíkom do mesta a ubytoval ho v hoteli. Zdržal sa tam jednu noc a druhý deň znova cestovali v dodávke smerom na Ukrajinu až ich doviezli niekde k lesu bolo ich niekoľko migrantov, kde ich počas cesty rozdelili. Ďalej pokračovali lesom, kde ich sprevádzali dvaja prevádzači. Po prekročení hranice nás prevádzal len jeden prevádzač. Asi 8 hodín sme išli lesom od hranice a potom nás zadržala polícia. Podľa ust. § 82 ods. 1 písm.a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny ak neoprávnene prekročí vonkajšiu hranicu a podľa § 82 ods. 3 písm.b) zákona o pobyte cudzincov, uložiť zákaz vstupu na jeden rok až päť rokov. Správny orgán skúmal skutočnosti, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru, že nemá žiadne finančné prostriedky. Správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1,2 zákona o pobyte cudzincov, a to podľa každého odseku zvlášť, vo vzájomnej nadväznosti, ako aj okolnosti vedúce k administratívnemu vyhosteniu účastníka konania v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej Dohovor) podľa čl. 3 a 8 a konštatuje, že nezistil žiadne prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania. Správny orgán vychádzal aj z vyjadrenia účastníka konania uvedených v zápisnici o podaní vysvetlenia, kde neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný a rodinný život a neuviedol, že by mu na Ukrajine hrozilo mučenie, bol by podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. Ďalej správny orgán vychádzal aj z toho, že Ukrajina ratifikovaním Dohovoru sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd, pričom zdôrazňujúce, že touto dohodou nie sú dotknuté práva a povinnosti Spoločenstva, členských štátov Európskej únie a Ukrajiny vyplývajúce zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv z 10. decembra 1948 a z medzinárodných právnych predpisov, najmä u Európskeho dohovoru zo 04. novembra 1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z Dohovoru o postavení utečencov z 28. júla 1951, z protokolu o postavení utečencov z 32. januára 1967, Medzinárodného dohovoru Organizácie Spojených národov o občianskych a politických právach z 19. decembra 1966 a z medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb. Na základe uvedených skutočností správny orgán nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia účastníka konania na Ukrajinu. Z predloženého priestupkového spisu ďalej vyplýva, že prvostupňový správny orgán vydal účastníkovi konania dňa 20.03.2014 podľa § 84 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov potvrdenie o odložení výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO14-P-003/2014 z dôvodu, že účastník konania požiadal o udelenie azylu na území SR. Výkon rozhodnutia bol odložený na dobu nevyhnutnú, až do rozhodnutia Migračného úradu o udelení azylu na území SR. Účastník konania podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky č. PPZ-HCP-SO14-13-005/2014 o odvolanie na prvostupňový správny orgán. Odvolanie bolo podané v stanovenej lehote. V odvolaní účastník konania uvádza nasledovné. 1. Na tretej strane napadnutého rozhodnutia, v treťom odseku prvostupňový správny orgán uvádza, že preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1,2 zákona o pobyte cudzincov a nezistil prekážky administratívneho vyhostenia. Vychádzal aj z vyjadrenia účastníka konania uvedeného v zápisnici o podaní vysvetlenia, kde účastník neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný a rodinný život a neuviedol, žeby mu na Ukrajine hrozilo mučenie, bol by podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. Účastník konania namieta toto tvrdenie prvostupňového správneho orgánu, pretože pri preštudovaní predmetnej zápisnice zistíme, že správny orgán sa touto otázkou vyhostenia na Ukrajinu nezaoberal. V tomto smere dokazovanie nevykonal. Na tretej strane zápisnice v bode 21. je otázka zameraná na krajinu pôvodu, z ktorej osoba pochádza. Účastník konania to takto aj pochopil O Ukrajine a vyhostení na Ukrajinu nie je ani zmienka. 2. Podľa § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov cit.: „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.“ Podľa účastníka konania prvostupňový správny orgán nevykonal dokazovanie v tomto smere vzhľadom na vyjadrenie účastníka konania, uvedené na tretej stane zápisnice o vyjadrení účastníka konania v bode 10. a zároveň v bode 14. Účastník konania na Ukrajine o azyl nepožiadal. Účastník konania má dôvodnú obavu , že po vyhostení na Ukrajinu bude postupne vrátený späť do Afganistanu, kde mu za spoluprácu s nepriateľom hrozí smrť. V zmysle readmisnej dohody by Ukrajina a členské štáty Európskej únie mali vyvinúť maximálne úsilie, aby účastníka konania vzhľadom na okolnosti prípadu poslali do svojho štátu pôvodu - čo v tomto prípade predstavuje ohrozenie účastníka konania. V závere odvolania účastník konania uvádza, že podľa jeho názoru rozhodnutie o administratívnom vyhostení nemá úplnú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú tu prekážky administratívneho vyhostenia. Z uvedených dôvodov žiada, aby napadnuté rozhodnutie bolo zrušené. K odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že k bodu 1. odvolania uvádza, že účastník konania bol pred spísaním zápisnice o jeho vyjadrení, okrem iného, poučený o skutočnosti, že prvostupňový správny orgán začína správne konanie o jeho vyhostení na územie Ukrajiny. Uvedené poučenie sa nachádza na prvej strane predmetnej zápisnice, pričom účastník konania skutočnosť, že bol poučený potvrdil svojím podpisom. Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s námietkou účastníka konania, že v uvedenej zápisnici o vyjadrení účastníka konania nie je o vyhostení na Ukrajinu ani zmienka. Účastník konania mal možnosť v spomínanej zápisnici uviesť, že mu na Ukrajine hrozí nebezpečenstvo, konkrétne v bode 20. bola účastníkovi konania položená otázka cit.: „Chcete v konaní uviesť nejaké dôkazy? (o prenasledovaní a pod.)“. Odvolací orgán poukazuje na skutočnosť, že každé rozhodnutie vydané štátnym orgánom v správnom konaní je individuálnym právnym aktom. Podkladom na jeho vydanie, teda na rozhodnutie vo veci samej, je individuálne posúdenie skutkového stavu veci na základe konkrétnych dôkazov, resp. zistení získaných počas konania. Správny orgán prvého stupňa sa s existenciou prekážok administratívneho vyhostenia vysporiadal na tretej a štvrtej strane napadnutého rozhodnutia. Skutočnosť, že Ukrajina je signatárom Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôb ako aj ostatných medzinárodných zmlúv chrániacich základné ľudské práva je v prípade odvolacieho orgánu dostačujúca na vyvodenie záveru, že účastníkovi konania v prípade jeho navrátenia na územie Ukrajiny nehrozí nebezpečenstvo uvedené v čl. 3. citovaného Dohovoru. Vzhľadom na uvedené nie je možné súhlasiť s námietkou účastníka konania, prvostupňový správny orgán sa otázkou vyhostenia na Ukrajinu nezaoberal a v tomto prípade nevykonal dokazovanie. K námietke účastníka konania uvedenej v bode 2. odvolací orgán uvádza, aj keď je v readmisnej dohode uvedené cit.: „v prípadoch, keď je potrebné, by Ukrajina a členské štáty Európskej únie mali vyvinúť maximálne úsilie, aby štátnych príslušníkov tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré nelegálne vstúpili na ich územie, poslali do svojho štátu pôvodu alebo štátu trvalého pobytu“. Táto skutočnosť však neznamená, že Ukrajina je povinná takto postupovať, ide iba o možnosť v prípade, ak je to potrebné. Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd, pričom sa zdôrazňuje, že touto Dohodou nie sú dotknuté práva a povinnosti Spoločenstva členských štátov Európskej únie a Ukrajiny vyplývajúce zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv z 10. decembra 1948 a z medzinárodných právnych predpisov, najmä Európskeho dohovoru zo 04. decembra 1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z Dohovoru o postavení utečencov z 28. júla 1951, z Protokolu o postavení utečencov z 31. januára 1967, z Medzinárodného dohovoru Organizácie Spojených národov o občianskych a politických právach z 19. decembra 1966 a z medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb. Z vyššie uvedeného dôvodu je obava účastníka konania, o tom, že po jeho vrátení na Ukrajinu bude postupne vrátený späť do Afganistanu neopodstatnená. Na základe vyššie uvedeného nie je možné súhlasiť s námietkou účastníka konania, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení nemá úplnú oporu vo vykonanom dokazovaní a že v danom prípade existujú prekážky administratívneho vyhostenia. Z vyššie uvedených dôvodov bolo rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ubľa, ktorým bol účastník konania v zmysle § 82 ods. 1 písm.a) a ods. 3 písm.b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený na územie Ukrajiny a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, vydané oprávnene. Odvolací orgán konštatuje, že urobil všetko potrebné, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci a nie je potrebné zaobstarať a vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by zakladali nutnosť doplnenia konania. Odvolací orgán posúdil odvolanie a spisový materiál k predmetnému rozhodnutiu a konštatuje, že nie sú známe skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozhodnutia, a preto podľa nášho stanoviska rozhodnutie odôvodnené vychádza zo spoľahlivého zistenia veci a je vydané v súlade so zákonom. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý žalobcu zastupoval v správnom konaní dňa 07.05.2014. Včas podanou žalobou zo dňa 30. júna 2014 doručenou tunajšiemu súdu dňa 02.07.02014 a podanou na poštovú prepravu dňa 30.06.2014 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Náhradu trov konania si neuplatnil. V žalobe tvrdil, že žalobca bol ukrátený na svojich právach, a preto žiada, aby súd preskúmal zákonnosť žalovaného rozhodnutia i postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Tvrdil len citujúc ust. § 46, ust. § 3 ods. 1, § 3 ods. 2 Správneho poriadku a citujúc to, čo bolo uvedené v jeho opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, a čo uviedol žalovaný v žalovanom rozhodnutí, že tieto fakty nie sú vyhodnotené správne, pretože tvrdenie, že žalobcovi na území Ukrajiny nehrozí žiadne nebezpečenstvo je zjavne nepravdivé, pretože: „ Podľa správ zverejnených na stránke MZVaEZ SR: - Slovenská republika je pripravená i naďalej v súčinnosti s ďalšími krajinami OBSE pokračovať v realizácii aktivít medzinárodného spoločenstva zameraných na uspokojenie situácie na Ukrajine, - Slovensko poskytlo Ukrajine ďalšiu humanitárnu pomoc (04. júna 2014) - občan SR bol zadržiavaný a prepustený na slobodu 28. mája 2014, - 06.05.2014 | Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky vzhľadom na pretrvávajúcu napätú bezpečnostnú situáciu na Ukrajine odporúča až do odvolania zrušiť alebo odložiť cestu... - 28.03.2014 | Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky informuje slovenských občanov, že SR, rovnako ako všetky krajiny EÚ, neuznáva výsledky referenda na Kryme, ktoré sa konalo 16.03.2014, ani jeho pripojenie k Ruskej federácii a naďalej považuje polostrov Krym za časť územia Ukrajiny v jej medzinárodne uznaných hraniciach, - 01.03.2014 | Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky vzhľadom na súčasnú vnútropolitickú situáciu na Ukrajine, nielen v hlavnom meste Kyjev, ale najmä v regiónoch Ukrajiny odporúča slovenským občanom nachádzajúcim sa v krajine, prípadne už cestujúcim, aby sa nezapájali do manifestačných alebo protestných akcií a ani sa nezdržiavali na miestach zhromažďovania sa veľkého počtu ľudí. Riziko pre účastníka konania je aktuálne. To, že sa Ukrajina zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd neznamená, že ich bude skutočne dodržiavať. Ukrajina kvôli svojej súčasnej vnútroštátnej situácii nie je schopná dodržiavať a chrániť základné práva a slobody pres svojich občanov, nie ešte pre utečencov. Správne orgány na prvom a druhom stupni majú o tom dostatok bezpečnostných a spravodajských informácií, čo zvýrazňuje ich zámer konať zámerne v neprospech žalobcu“. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 06.08.2014 doručenom tunajšiemu súdu dňa 11.08.2014 k žalobným námietkam žalobcu uviedol, že: “Správny orgán nemôže a nesmie navádzať počas podávania vyjadrenia účastníka konania na to, ako má a čo má vypovedať. Zo Správneho poriadku nevyplýva jeho povinnosť poučovať účastníka konania spôsobom, ktorý by mal charakter právneho poradenstva, tiež aké dôvody a aké skutočnosti má uvádzať, aby sa v správnom konaní jeho žiadosti vyhovelo. Žalobca bol pred spísaním zápisnice o vyjadrení účastníka konania, o jeho vyhostení na územie Ukrajiny. Žalobca mal možnosť v spomínanej zápisnici uviesť, že mu na Ukrajine hrozí nebezpečenstvo, konkrétne v bode 20 bola žalobcovi položená otázka: „Chcete v konaní uviesť nejaké dôkazy (o prenasledovaní a pod.?“ Aj keď bolo žalobcovi v zápisnici o vyjadrení účastníka položené široké spektrum otázok, ako to on uvádza v žalobe, a že nemohol vedieť, že sa má v otázke č. 20 vyjadrovať práve k Ukrajine a mal byť o tom poučený správnym orgánom uvádzame, že žalobca mal počas celého konania k dispozícii tlmočníka a svoje obavy z vyhostenia na Ukrajinu mohol kedykoľvek prostredníctvom neho vyjadriť do zápisnice. Z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s vyjadrením žalobcu, že žalovaný konal v rozpore so Správnym poriadkom a jeho vyjadrenie o námietke je zámerne prekrútené.“ K námietke žalobcu týkajúcej sa stránke MZVaEZ žalovaný uviedol, že žalobca neodcitoval celú správu oficiálnu správu zverejnenú na stránke MZVaEZ, ale zámerne vybral iba tú časť správy, ktorá je v jeho prospech, teda táto správa je potom zavádzajúca. Dodal, že napr. správa zo 06.05.2014, na ktorú žalobca poukazuje v žalobe tak, že: „Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky vzhľadom na pretrvávajúcu napätú bezpečnostnú situáciu na Ukrajine odporúča až do odvolania zrušiť alebo odložiť cestu...“, ale text kompletnej správy na stránke MZVaSR znie: “Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky vzhľadom na pretrvávajúcu napätú bezpečnostnú situáciu na Ukrajine odporúča až do odvolania zrušiť alebo odložiť cestu do regiónov na východe a juhu Ukrajiny a na územie Autonómnej republiky Krym.“ Aj z uvedeného príkladu je zrejmé, že žalobca - aj keď sa odvoláva na oficiálne správy - tie zámerne prezentuje neúplné a skreslené. Ukrajina je parlamentnou demokraciou, a tak ako Slovenská republika aj Ukrajina ratifikovala celý rad medzinárodných dohôd a dohovorov, a je povinná dodržiavať ich ustanovenia. Medzi takéto dohody patrí napr. aj Asociačná dohoda medzi Ukrajinou a Európskou úniou, ktorej politická časť bola podpísaná 31.03.2014, a ktorú ratifikovalo všetkých 28 štátov EÚ, vrátane Slovenskej republiky. Medzi kľúčové patrí časť dohody, kde sa hovorí o rešpekte ľudských práv, demokracii a spoločnom boji proti terorizmu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Ukrajina sa aj podpisom tejto dohody opätovne zaviazla dodržiavať ľudské práva. Teda tvrdenia žalobcu, že Ukrajina nebude dodržiavať ľudské práva sú zavádzajúce a nepravdivé.“ Preto navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Súd na základe ust. § 244 a nasl. O.s.p. podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ako aj postup žalovaného, konajúc postupom podľa § 250f O.s.p., za súhlasu účastníkov konania, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že žalobe žalobcu z dôvodov uvedených v žalobe nemožno priznať úspech, preto dňa 25. septembra 2014 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol z ďalej uvedených dôvodov. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. V zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Podľa § 244 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ods. 1). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Administratívne vyhostenie je upravené v štvrtej časti prvej hlavy zákona. Podľa ust. 77 ods. 1 zákona administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak a) neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice, b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky ( § 82 ods. 1 zákona). Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený ( § 81 ods. 1 zákona). Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku ( § 81 ods. 2 zákona). Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2 ( § 81 ods. 4 zákona). Policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 okrem iného na jeden rok až päť rokov ( § 82 ods. 3 písm.b) zákona). Lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vycestovania v rámci asistovaného dobrovoľného návratu ( §82 ods. 10 písm.b) zákona). Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení v ust. § 81 zákona vymedzuje prípady, kedy príslušný policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. Jedným z týchto dôvodov je aj skutočnosť, že cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie SR alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území SR. V prípade žalobcu bolo bez všetkých pochybností náležite preukázané, že na území SR sa zdržiaval bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým spôsobom nespochybňoval ani sám žalobca. Namietané rozhodnutie a postup žalovaného preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené v ust. § 81 ods. 1,2 a 4 zákona. K námietke žalobcu, ktorú žalobca uviedol aj vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu a týkajúce sa ust. § 81 ods. 4 zákona súd uvádza, že žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí na túto námietku žalobcu výslovne reagoval keď uviedol, že aj keď je v readmisnej dohode uvedené, cit.: „V prípadoch, keď je to potrebné, by Ukrajina, by Ukrajina a členské štáty Európskej únie mali vyvinúť maximálne úsilie, aby štátnych príslušníkov tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré nelegálne vstúpili na ich územie, poslali do svojho štátu pôvodu alebo štátu trvalého pobytu“. Táto skutočnosť však neznamená, že Ukrajina je povinná takto postupovať, ide iba o možnosť v prípade, ak je to potrebné. Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd, pričom sa zdôrazňuje, že touto Dohodou nie sú dotknuté práva a povinnosti Spoločenstva členských štátov Európskej únie a Ukrajiny vyplývajúce zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv z 10. decembra 1948 a z medzinárodných právnych predpisov, najmä Európskeho dohovoru zo 04. decembra 1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z Dohovoru o postavení utečencov z 28. júla 1951, z Protokolu o postavení utečencov z 31. januára 1967, z Medzinárodného dohovoru Organizácie Spojených národov o občianskych a politických právach z 19. decembra 1966 a z medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb. Z vyššie uvedeného dôvodu je obava účastníka konania, o tom, že po jeho vrátení na Ukrajinu bude postupne vrátený späť do Afganistanu neopodstatnená. K žalobným námietkam žalobcu, že správny orgán v otázkach č. 1 až 23 sa ho na Ukrajinu nepýtal, aj keď bol poučený o tom, že správny orgán začína konanie o jeho vyhostení na Ukrajinu, súd uvádza, že ak správny orgán začínal konanie o vyhostení na Ukrajinu žalobcu, potom bola žalobcovi daná príležitosť v zápisnici uviesť, že na Ukrajine mu hrozí nejaké konkrétne nebezpečenstvo, pretože aj v otázke č. 20 bola žalobcovi položená otázka či chce v konaní uviesť nejaké dôkazy o prenasledovaní a pod. Vychádzajúc z množstva otázok, ktoré boli žalobcovi dané za prítomnosti jeho tlmočníka, súd má za to, že žalobca v priebehu celého správneho konania a najmä pri svojom výsluchu mal príležitosť vyjadrovať sa k vyhosteniu spôsobom aký on uzná za vhodný a nebolo v právomoci žalovaného, ktorým treba rozumieť ako prvostupňový tak aj druhostupňový správny orgán navádzať žalobcu na to, ako má vypovedať. Súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že zo správneho poriadku nevyplýva jeho povinnosť poučovať žalobcu spôsobom, ktorý by mal charakter právneho poradenstva, ani povinnosť navádzať žalobcu na odpovede na otázky kladené správnym orgánom v tom smere, aby sa jeho žiadosti vyhovelo. Žalobnej námietke žalobcu, ktorý vedome neodcitoval celú oficiálnu správu zverejnenú na stránke Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky zo dňa 06.05.2014, ktorá bola notoricky známa a bola zverejnená v masovokomunikačných prostriedkoch je zjavné, že žalobca ako to uvádza aj žalovaný zavádzal, ak túto správu neodcitoval úplne ale len čiastočne v znení, ktoré by malo viesť v prospech žalobcu. V predmetnom preskúmavanom prípade žalobcu bolo nesporné, že žalobca je občanom štátu, ktorý nie je súčasťou Schengenského priestoru, a ktorý sa zdržiaval na území SR bez oprávnenia. Taktiež je nesporné, že Ukrajina ako štát je parlamentnou demokraciou, a keďže ratifikovala aj asociačnú dohodu medzi Ukrajinou a Európskou úniou, ktorej politická časť bola podpísaná dňa 31.03.2014, a ktorú ratifikovalo všetkých 28 štátov Európskej únie vrátane Slovenskej republiky, kde kľúčovú časť dohody tvorí rešpekt k ľudským právam k demokracii a spoločnom boji proti terorizmu, tak nie je možné uznať námietku žalobcu spočívajúcu v jeho tvrdení, žeby na území Ukrajiny, ktoré je rozlohou značne väčšie ako Slovenská republika by malo hroziť nebezpečenstvo v každej časti Ukrajiny. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že správne orgány nepochybili, ak na základe zistených a v ich rozhodnutiach uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR na územie Ukrajiny a určili zákaz vstupu žalobcovi v trvaní troch rokov, a súčasne mal za to, že žalovaný ako druhostupňový správny orgán sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli uvedené v jeho odvolaní, a ktoré boli viac menej totožné s žalobnými námietkami uvedenými v žalobe, preto súd v podrobnostiach odkazuje na precízne odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré považuje za súladné so zákonom. Preto súd žalobu žalobcu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (v medziach žaloby) podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, ktorý si právo na náhradu trov konania neuplatnil, táto podľa výsledku konania s poukazom na ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p. nepatrí, a žalovanému právo na náhradu trov konania neprináleží. Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.