Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/28/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200820 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200820.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Marianna Hrabovecká, v právnej veci navrhovateľky: Q. N. E., Q.. XX.XX.XXXX T. X., mestská časť Y., Y., štátnej príslušnosti P., P. národnosti, kmeňovej príslušnosti W., kresťanského ortodoxného vierovyznania, slobodná, bez cestovného dokladu alebo iného dokladu totožnosti, posledný trvalý pobyt v zahraničí v meste G., mestská časť J., obvod U., P., t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC Sečovce"), Slovenská republika (ďalej len „SR"), zastúpená: Mgr. Jarmila Vargová, advokátka, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia ČAS: MU-67-17/PO-Ž-2014 zo dňa 06.06.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-67-17/PO-Ž-2014 zo dňa 06.06.2014 v časti o neudelení azylu. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-67-17/PO-Ž-2014 zo dňa 06.06.2014 odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľke a súčasne podľa ustanovenia § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle jej poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Odporca v odôvodnení uviedol, že navrhovateľka po nelegálnom príchode na územie SR, požiadala dňa 11.03.2014 pred príslušníkmi ÚPZC Sečovce o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, z dôvodu obavy o svoj život. Navrhovateľka počas vstupného pohovoru uviedla, že z krajiny pôvodu vycestovala v júni 2013 spolu s mužom menom F. J. z vojenského tábora Y., kde žila a bola zamestnaná, do Y.. V Y. bola ubytovaná v dvoch utečeneckých táboroch v meste X. G. Y., kde si chcela zlegalizovať svoj pobyt. Po jej neúspechu zlegalizovať pobyt odišla do mesta O., kde žila do septembra 2013. Navrhovateľka uviedla, že o azyl požiadala z dôvodu, že chce mať pokojný život, získať legálne doklady totožnosti, nájsť si prácu a žiť v slobodnej krajine, nakoľko počas jej posledného dvanásteho roku štúdia bola umiestnená do vojenského tábora Y., kde zložila maturitné skúšky a ostala tam pracovať, aby si splnila povinnú vojenskú službu. Mala nárok na dovolenku a za prácu dostávala žold asi 140 nakfa. Za čítanie Biblie a vyznávanie svojej viery modlitbou bola potrestaná. Bola nútená variť kávu a obsluhovať starších mužov, čo bolo pre ňu veľmi potupné. Utiekla nelegálnym spôsobom, aby ochránila svoju rodinu od potrestania. V prípade návratu sa obávala väznenia, z ktorého by ju po jej nelegálnom úteku už nikdy nepustili. Odporca uviedol, že navrhovateľka okrem svojej výpovede nepredložila do konania žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jej obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej skupine. Odporca považoval za nepochybné, že na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení musí záležať predovšetkým navrhovateľke. Odporca pri hodnotení dôvodov uvedených navrhovateľkou vychádzal z vyjadrení navrhovateľky a z podkladov a materiálov, ktoré sú obsahom spisu. Vychádzajúc z výpovede navrhovateľky, odporca mal za to, že navrhovateľka nebola v krajine pôvodu zadržaná ani prenasledovaná z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemohla alebo nechcela vrátiť do krajiny pôvodu, a tiež nebola prenasledovaná za uplatňovanie politických práv a slobôd, a preto nesplnila podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľky neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a z dôvodu, že v prípade nedobrovoľného návratu navrhovateľky do krajiny pôvodu by mohla byť skutočne vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia, poskytol navrhovateľke doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odporca ďalej uviedol, že sa stotožnil so stanoviskom splnomocnenej právnej zástupkyni navrhovateľky, ktorá uviedla, že vzhľadom na výpoveď navrhovateľky by jej mala byť poskytnutá určitá forma medzinárodnej ochrany v zmysle zákona o azyle. Na záver odporca menoval informácie z odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, ktoré boli využité za účelom posúdenia žiadosti navrhovateľky. Proti tomuto rozhodnutiu do výroku o neudelení azylu podala navrhovateľka, prostredníctvom svojej splnomocnenej advokátky, včas opravný prostriedok, v ktorom žiadala rozhodnutie odporcu zrušiť v časti o neudelenie azylu a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľka svoj opravný prostriedok odôvodňovala tým, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov. Navrhovateľka vo svojom opravnom prostriedku pred tým, ako pristúpila ku konkretizácii dôvodov opravného prostriedku, uviedla svoj stručný profil. V opravnom prostriedku navrhovateľka po citovaní ustanovení zákona o azyle, Správneho poriadku a kvalifikačnej smernice uviedla, že svoju azylovú žiadosť zakladala predovšetkým na prenasledovaní z dôvodu: - dezercie z vojenského tábora Y., - osobných skúseností s ponižujúcim zaobchádzaním z titulu jej pohlavia a náboženskej príslušnosti. Podľa navrhovateľky objektívnosť obáv bola riadne preukázaná správami o krajine pôvodu, ktoré odporca založil do administratívneho spisu a informáciami uvedenými v opravnom prostriedku. Za tým účelom navrhovateľka citovala zo správ: - UN Human Rights Council, Report of the Special Rapporteur on the situation of human rights in Eritrea, 13.05.2014, A/HRC/26/45, prístupné na: http://www.refworld.org/docid/53a028174.html, str. 6, 8,10 - Svetová správa Human Rights Watch, 2014; http://www.hrw.org/world-report/2014/country-chapters/ eritrea - Ireland: Refugee Documentation Centre, The Researcher, April 2014, 1 April 2014, Volume 9 Issue 1, prístupné na: http://www.refworld.org/docid/53708fbb4.html - United Kingdom: Home Office, Operational Guidance Note: Eritrea, February 2014, v14.0, dostupné na: http://www.refworld.org/docid/53020fce4.html, str. 45 - UK Border Agency: Country Specific Asylum Policy OGNs: Operational Guidance Note Eritrea, august 2012 Považovala za nepochybné, že v krajine pôvodu sú ženy prenasledované z titulu ich pohlavia. Sú nútené do sexuálnych aktivít. Podľa jej názoru odporca opomenul skúmanie žien v rámci P. ako osobitnej sociálnej skupiny. Navrhovateľka sa nechce a nemôže vrátiť do krajiny pôvodu, pretože je považovaná za dezertéra a osobu, vyhýbajúcu sa vojenskej službe. Ďalej uviedla, že v krajine pôvodu je povinná vojenská služba, ktorá trvá zvyčajne 10 rokov a viac. Poukázala tiež na kruté podmienky vo vojenskej službe, a že bezpečnostné sily majú oprávnenie vykonať popravu na mieste, ak niekto odporuje rutinným odvodom, tresty sú neprimerané, prísne a rovnajú sa prenasledovaniu vykonávanému štátnymi orgánmi. Požiadanie o azyl je považované za vlastizradu. Za prejav politickej opozície voči vláde sú považované osoby, ktoré nelegálne prekročili eritrejské hranice. Navrhovateľka poukázala na správne zistenie odporcu, že navrhovateľke ako neúspešnému žiadateľovi o azyl, v prípade návratu do krajiny pôvodu, by hrozilo uväznenie a teda aj mučenie, ktoré je pravidlom v eritrejských väzniciach. Navrhovateľka mala za to, že odporca zle situáciu vyhodnotil a zle právne posúdil, keď obavy navrhovateľky subsumoval iba pod dôvody napĺňajúce hrozby vážneho bezprávia a rovnako zle mal posúdiť správu č. p. MU-ODZS-2014/000286-004, a preto je rozhodnutie postihnuté vadou rozporu s obsahom spisov. Odporca svojim podaním zo dňa 15.08.2014 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľky. Vo svojom vyjadrení odporca po stručnom opísaní skutkového stavu dospel k názoru, že navrhovateľke sa nepodarilo opodstatniť svoje obavy z perzekúcie v prípade jej návratu do P.. Odporca navrhol rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Krajský súd v Košiciach rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania podľa ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len O.s.p.) ako vecne a miestne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v platnom znení) a za použitia ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľke bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľka žiadosť o udelenie azylu zdôvodnila v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 18.03.2014 skutočnosťou „že chce mať pokojný život“, medzi ktoré patrí získať slobodu, prácu a legálne doklady, ktorým odporca venoval náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľky aj obsahom správ o krajine pôvodu (č. l. 54-72 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľky vo všetkých dôvodoch jej odchodu z krajiny pôvodu. K výroku o neudelení azylu navrhovateľke krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe - navrhovateľke. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľky o udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľke v zmysle zákona o azyle. Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľka nesplnila podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa zjavne jedná o žiadateľku o azyl, ktorá objektívne nečelila žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov. Obdobne navrhovateľka nečelila ani takému konaniu zo strany neštátnych pôvodcov. Navrhovateľka nebola nikdy vo väzení, nemala problémy s políciou, príp. inými štátnymi orgánmi. Navrhovateľka síce v opravnom prostriedku poukázala na povinnú vojenskú službu v krajine pôvodu a stým súvisiacu problematiku dezertérov, ale tak, ako to vyplýva aj z Príručky UNHCR z roku 1992 - Kritériá a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov (bod 167 a nasl.), za utečencov nemožno považovať osoby, ak jediným motívom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe bola nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Na druhej strane UNHCR uznáva, že pokiaľ by si výkon vojenskej služby vyžiadal účasť vo vojenských operáciách, ktoré sú v rozpore s jeho vnútorným politickým, náboženským alebo morálnym presvedčením alebo svedomím, je možné trest alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe považovať za prenasledovanie. Výnimočnými situáciami pritom musia byť vojenské operácie (činy) podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle, ktoré sú zavrhnutiahodné z pohľadu medzinárodného spoločenstva pre ich rozpor s morálkou. Trest hroziaci žiadateľke o azyl za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe je možné považovať za prenasledovanie, až po splnení týchto ostatných predpokladov definície. Skutočnosti uvádzané navrhovateľkou v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľky v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľky než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľky nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Sama navrhovateľka uviedla, že nebola nikdy prenasledovaná. Z Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 18.03.2014 vyplýva aj skutočnosť, že navrhovateľka nepožiadala o udelenie azylu z obavy o svoj život, tak ako to uviedla vo Vyhlásení cudzinca č. PPZ-HCP-SE1-13/2014 zo dňa 11.03.2014 pred pracovníkmi ÚPZC Sečovce, pretože podľa jej výpovede pri pohovore sa obávala, že po vrátení do krajiny pôvodu by bola uväznená a nikdy by ju neprepustili. V prípade navrhovateľky nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľky uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keď v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľke azyl neudelil. Krajský súd preto nepovažoval námietky opravného prostriedku navrhovateľky ohľadne nedostatočného zistenia skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a rozporu zisteného skutkového stavu s obsahom spisov, za dôvodné. Námietky navrhovateľky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Krajský súd považuje za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom došiel k záveru, že ten rozsiahle dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle. Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady, a preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p.. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s .p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s .p.. Navrhovateľka a jej splnomocnená zástupkyňa boli v konaní neúspešné a nemali preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.