Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/33/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200848 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200848.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovu v právnej veci navrhovateľa: M. X., A.. X.X.XXXX, S. W. Y., S..Č.. Ú. F. N. F. I., X., zastúpený: JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, IČO: 42 249 163, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. : PPZ-HCP-PO9-286-013/2014 zo dňa 1.7.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-286-013/2014 zo dňa 1.7.2014. Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporcu bol zaistený navrhovateľ, ako cudzí štátny príslušník, bez zistenia jeho trvalého pobytu v Y., podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ďalej len „ZoPC“, s účinnosťou od 1.7.2014 a súčasne bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Zaistenie trvá do 1.12.2014. Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol vrátený z územia A. podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /EÚ/ č. 604/2013 Z. z. zo dňa 26.6.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Navrhovateľ prvýkrát vstúpil na územie SR cez ukrajinskú hranicu dňa X.X.XXXX neoprávnene pri obci J., kde aj bol zadržaný hliadkou OHK PZ Ubľa. Následne bolo vydané rozhodnutie o zaistení za účelom jeho administratívneho vyhostenia, zaistenie bolo ukončené dňa 2.11.2012, o azyl požiadal dňa 6.11.2012, na základe čoho bol presunutý do F. S. E. A. Q.B., odkiaľ dňa 21.12.2012 ušiel, konanie o udelenie azylu bolo zastavené. Navrhovateľ po tomto úteku sa 11 mesiacov zdržiaval v T., údajne aj tam požiadal o azyl, tam ho vraj upozornili na podanú žiadosť o azyl na území SR, teda dobrovoľne sa vrátil na Slovensko, cez A., kde bol asi 7 mesiacov, aj tam údajne žiadal o azyl. Po upozornení, že Slovenská republika je príslušná rozhodnúť o žiadosti navrhovateľa o udelení azylu, súhlasil s návratom na územie SR dňa 1.7.2014, letecky prepravený z Prahy do O.. Uviedol ďalej právnu úpravu - Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, Smernicu EP a rady 2013/33/EÚ zo dňa 26.6.2013, čl. 18 Charty základných práv EÚ, čl. 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, poukázal na rozsudok NS SR 8 Sža 52/2008 a podkladom pre vydanie rozhodnutia boli informácie o Dublinskom transfere, zápisnica o vyjadrení účastníka, výsledok z lustrácie v IS MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 9.1.2013, z ktorých vyvodil, že u navrhovateľa existuje vysoké riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky, vzhľadom aj na predchádzajúce praktické skúsenosti utečencov po požiadaní o azyl. Zaoberal sa aj s alternatívami zaistenia, pričom prihliadol na to, že navrhovateľ nemá dostatok finančných prostriedkov, ubytovanie, zamestnanie ani žiadne rodinné väzby. Zotrval na právnom závere, že v tomto prípade je vysoké riziko úteku navrhovateľa aj z jeho dočasného umiestnenia v ÚPZ pre cudzincov v Sečovciach a preto rozhodol vzhľadom na podanú žiadosť o azyl, podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC. Zaistenie trvá od 1.7.2014 do 1.12.2014, odôvodnené lehotami, ktoré sú uvedené v ust. § 20 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej v súlade s aplikačnou praxou Migračného úradu MV SR. Ďalej poukázal na ust. § 88 ods. 3, 4, § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC ako aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Navrhol rozhodnutie potvrdiť. Navrhovateľ prostredníctvom ustanovenej advokátky podal v zákonnej lehote opravný prostriedok. N á m i e t k y : 1/ nedostatočne zistený skutkový stav, vo vzťahu k čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, 2/ správny orgán nezisťoval motív úteku z pobytového tábora v roku 2012 a preto absentuje úvaha správneho orgánu, k ďalšiemu riziku úteku navrhovateľa, odvolávajúc sa na všeobecnú prax týkajúcich sa ostatných utečencov, 3/ alternatívy zaistenia skúmal iba formálnym spôsobom, ubytovanie a zamestnanie, nie je podmienkou skúmania, s poukazom aj na ust. § 89 ods. 1 ZoPC, 4/ neprimerane dlhá doba zaistenia, s poukazom na príručku UNHCR, 5/ správny orgán neskúmal zdravotný stav navrhovateľa, keď dňa 10.6.2014 utrpel nehodu a bol v A. hospitalizovaný. V závere citoval nález Ústavného súdu publikovaný pod č.s p. II ÚS 147/2013. Navrhol rozhodnutie odporcu zrušiť a bezodkladne navrhovateľa prepustiť zo zaistenia. K opravnému prostriedku sa dňa 21.7.2014 vyjadril odporca. Odvolal sa na podklady uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré odôvodňovali zaistiť navrhovateľa podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC s odkazom na právnu argumentáciu v rozhodnutí uvedenom. Neprítomnosť navrhovateľa v azylovom konaní na území SR preukazuje, že navrhovateľ nemal v úmysle ostať na území SR, ale svojvoľne migroval medzi štátmi EÚ, až kým nebol zadržaný v A. a prijatý na územie SR. Skutočnosti zisťované k alternatívam zaistenia potvrdili, že navrhovateľ nie je finančne zabezpečený, pričom citoval vyhl. č. 499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných pre pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR. Jeho väzby na rodinných príslušníkov v rámci EÚ sú nepreskúmateľné a neoveriteľné aj z hľadiska časových dôvodov, čo potvrdzujú v tomto konkrétnom prípade aj rozporuplné vyjadrenia navrhovateľa v zápisniciach o vyjadrení účastníka konania. K námietke o zdravotných problémoch navrhovateľa uviedol, že tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde. V informácii o dublinskom transfere z A. do SR zo dňa 26.6.2014 z PPZ ÚHCP Bratislava č. PPZ- HCP-OCP1-2014/000999-080 na základe podkladu MÚ MV SR č.p. MÚ-660/DS-DŹ-2012 sa taktiež nenachádza žiadna informácia o zlom zdravotnom stave navrhovateľa., v opačnom prípade sa transfer uskutočňuje za doprovodu lekára s eskortou, prípadne sa určí postup podľa ust. § 95 ods. 2 ZoPC. Zdravotný stav navrhovateľa nebol prekážkou zaistenia. Uviedol tiež, že navrhovateľ za obdobie od 21.12.2012 do 1.7.2014 nezaujímal o stave azylového konania na území SR. Navrhol rozhodnutie potvrdiť. Súd preskúmal námietky navrhovateľa podané právnou zástupkyňou proti rozhodnutiu odporcu č. PPZ_HCP-PO9-286-013/2014 zo dňa 1.7.2014 v intenciách ust. § 250l a nasl. a dospel k záveru, že tieto neopodstatňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto súd rozhodnutie potvrdil, s poukazom na ust. § 250q ods. 2 prvá veta O.s.p.. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ vo svojich podaniach o vysvetlení úteku z domovskej krajiny - Y. rozdielne uvádza, že na území SR ani v krajinách EÚ nemá nikoho/ zápisnica č. PPZ-HCP-PO11-AK-337-00/2012 zo dňa 6.11.2012, pričom pri úkonoch ÚHCP zo dňa 10.9.2012 je uvedené, že navrhovateľ z Y. vycestoval pred mesiacom s bratom, jeho manželkou a tromi deťmi. Za cestu zaplatil jeho brat prevádzačovi 12.000 USD, jeho cieľovou krajinou bolo A., kde žije jeho sestra. Po vydaní rozhodnutia o zaistení zo dňa 10.9.2012 navrhovateľ požiadal o azyl, bol zo zaistenia preložený do F. S. E. A. Q., odkiaľ dňa 21.12.2012 utiekol a zdržiaval sa v T. a A.. Z A. bol vrátený na územie SR na základe informácie o dublinskom transfere z A. do SR, MÚ MV SR č.p. MÚ-660/ DS-DŽ-2012. Je pozitívne lustrovaný v IS INTERPOL, IS MIGRA. O výsledky azylového konania sa nezaujímal. Navrhovateľ dňa 1.7.2014 podal konajúcemu policajnému orgánu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že má len 150,58 EUR, neuviedol, prečo odišiel z F.M. S. Q. E. A. Q., iba to, že odišiel do T.. V A. údajne žiadal o azyl. Na územie SR bol vrátený A. dňa 1.7.2014. Pôvodne chcel zostať v T. alebo A., avšak bol upozornený, že príslušnou krajinou na prejednanie žiadosti o udelenie azylu je Slovenská republika, preto súhlasil s návratom do SR. Podľa ust. § 3 ods. 1 Správneho poriadku /zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov o správnom konaní, ďalej len „SP“/, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa § 34 ods. 1 SP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu / § 34 ods. 4 SP/. Podľa ust. § 47 ods. 3 SP v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca, ktorý v podstate k svojmu odchodu z domovskej krajiny neuviedol nič nové, oproti prvému zaisteniu v roku 2012. Jeho trasa úteku po T., H., A. preukazuje, že nemal v úmysle ostať na území Slovenskej republiky, aj keď požiadal o azyl. Azylové konanie na území SR bolo zastavené, pretože z F.M. S. Q. E. A. Q. utiekol dňa 21.12.2012 a od tohto času sa ani nezaujímal o výsledok azylového konania. Z vyššie uvedených dôvodov, nie je možné považovať námietku navrhovateľa pod č. 1/ a 2/ za opodstatnenú. K námietke 3/ súd uvádza, že navrhovateľ nie t.č. v konaní o administratívnom vyhostení, ale je v konaní o udelenie azylu na území SR, preto v tomto prípade nie je aplikovateľná právna úprava podľa ust. § 89 ods. 1 ZoPC. K námietke 4/ týkajúcej sa doby zaistenia, táto dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC. Účel zaistenia je čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané navrhovateľovom v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle. Pri negatívnom rozhodnutí MV SR, plynú ďalšie lehoty na podanie opravného prostriedku, týmito úkonmi samotného azylanta sa predlžuje aj doba zaistenia, ktorá je v tomto prípade zákonná, v súlade s ust. § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC. Zákonná dikcia vyššie uvedeného ustanovenia totiž upravuje oprávnenosť na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu v prípade, ak je potrebné zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku. Riziko úteku upravuje ust. § 88 ods. 2 ZoPC, podľa ktorého sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Súd je toho názoru, že dôvodná obava na útek u navrhovateľa je tu daná, aj bez ohľadu na to, že navrhovateľ túto nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkové správanie sa navrhovateľa, ktorý síce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, keďže už takto bol upovedomený na území A., ale sám z vlastnej iniciatívy túto skutočnosť nepotvrdil, t.j. bol len daný transfer na uskutočnenie tohto úkonu. Dôvody na alternatívne riešenie umiestnenia navrhovateľa neboli splnené. Podľa ust. § 88 ods. 3 ZoPC, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho konania, ktoré smeruje k prieskumu konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené / § 250i ods. 1 O.s.p./, pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Po zhodnotení dôkaznej situácie navrhovateľa, keď navrhovateľ sa k svojmu zaisteniu ani nevyjadril a ani neuviedol aké príčiny ho viedli k podaniu žiadosti o udelenie azylu, nie je možné dospieť k záveru, že odporca pri zaistení navrhovateľa konal v rozpore s ust. § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC. Z vyššie uvedených dôvodov, nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod bodmi 3/ a 4/ za opodstatnené, pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu boli v súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí. K námietke pod bodom 5/ súd uvádza, že pri zaistení navrhovateľa, tento sa nesťažoval na svoj zlý zdravotný stav, pričom ZoPC v ust. § 95 ods. 1 ukladá povinnosť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podrobiť sa lekárskej prehliadke v rozsahu určenom lekárom, vrátane potrebného diagnostického a laboratórneho vyšetrenia, očkovaniu a preventívnym opatreniam určeným orgánom na ochranu zdravia; osobitná starostlivosť sa venuje zraniteľným osobám. Sledovanie zdravotného stavu navrhovateľa je zabezpečené aj zákonnou úpravou uvádzanou v ust. § 95 ods. 2 ZoPC, teda táto námietka nie je opodstatnená, pretože jej nutnosť navrhovateľ v konaní ani nepreukázal. Súd ďalej zistil, že navrhovateľ nie je žiadateľom o medzinárodnú ochranu, pretože takúto žiadosť si nepodal v žiadnom štáte EÚ podľa čl. 2 písm. h/ Smernice 2011/95/EÚ zo dňa 13.12.2011. V zmysle citovanej smernice, „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ znamená požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobu bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne. K tomu je ešte potrebné uviesť, že T. v zmysle Nariadenia EP a Rady /EÚ/ č. 604/2013, bod 42, v súlade s čl. 1 a 2 Protokolu o postavení T., ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ /Zmluva o fungovaní Európskej únie/ sa nezúčastňuje na prijímaní tohto nariadenia, nie je ním viazané, ani nepodlieha jeho uplatňovaniu. Na záver k spomínanému Ústavnému nálezu č. II. ÚS 147/2013 zo dňa 9.10.2013 súd iba poznamenáva, že tento nález skôr obhajuje iba prieťahy v súdnom konaní, týkajúce sa pozbavenia osobnej slobody, pričom nie je zrejmé, v čom vidí navrhovateľ súvislosť v tomto konaní s týmto nálezom Ústavného súdu SR. Práve naopak, zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní sú práve podávané opravné prostriedky tam, kde sa konanie môže oveľa rýchlejšie skončiť až priamou apeláciou pri preukázanom nezákonnom konaní správneho orgánu, /najmä v azylovom konaní, kde sa preukazuje skutočná podstata úteku z domovskej krajiny a okolnosti, ktoré k takému úteku vedú/, prípadne jeho neoprávnenou nečinnosťou, k čomu slúžia priame zákonom stanovené opravné prostriedky. Až tieto opravné prostriedky slúžia na ochranu ľudských práv v zmysle navrhovateľom citovaných nadnárodných aktov, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Vzhľadom na vyššie uvedený skutkový a právny stav súd rozhodnutie odporcu potvrdil s poukazom na ust. § 250q ods. 2 prvá veta O.s.p. Účastníkom trovy konania neboli priznané, pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli / § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 O.s.p./. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.