Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sp/44/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201079 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201079.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou v právnej veci navrhovateľa: H. C. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U., štátny príslušník U., bez cestovných dokladov, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Sečovce, zastúpený: JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, IČO: 42 249 163, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s.: PPZ-HCP-PO9-359-018/2014 zo dňa 20.08.2014, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-359-018/2014 zo dňa 20.08.2014 podľa ustanovenia § 250j ods.2 písm. a/ O.s.p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd n a r i a ď u j e, aby bol H. C. H. (H.), narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom U., štátny príslušník U., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, bezodkladne p r e p u s t e n ý zo zaistenia. P r i z n á v a navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 358,32 eur, ktorú je odporca povinný uhradiť do rúk splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-359-018/2014 zo dňa 20.08.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 20.08.2014 o 19:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.01.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 20.08.2014 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Švajčiarska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „nariadenie“), ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) odporca zistil, že navrhovateľ dňa 23.10.2012 nelegálne prekročil štátne hranice medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou. Dňa 23.10.2012 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR. Dňa 19.11.2012 bol navrhovateľ presunutý do Pobytového tábora v Rohovciach. Konanie o udelenie azylu vedené pod č. k. MÚ-734/PO-Ž-2012 bolo právoplatne ukončené dňa 30.01.2013 s tým, že navrhovateľovi v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) azyl udelený nebol, ale bola mu poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13a zákona o azyle od 30.01.2013 do 30.01.2014. Navrhovateľ v apríli 2013 odišiel z územia SR do zahraničia. Odporca na základe skutočnosti, že navrhovateľ svojvoľne opustil územie SR, skonštatoval porušenie povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 27b písm. g) zákona o azyle a to tým, že navrhovateľ policajnému útvaru písomne neoznámil, že sa chcel zdržiavať nepretržite viac ako 90 dní mimo územia SR. Odporca začal voči navrhovateľovi konanie o administratívnom vyhostení č.: PPZ-HCP- PO9-359-006/2014 s určením zákazu vstupu (ďalej len „konanie o administratívnom vyhostení“). Navrhovateľ počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení dňa 20.08.2014 prejavil vôľu požiadať o azyl na území SR. Odporca v zmysle § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov prerušil konanie o administratívnom vyhostení. Následne dňa 20.08.2014 odporca začal konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa odporcu skutočnosť, že navrhovateľ prejavil vôľu požiadať na území SR o azyl, nezakladá dôvod na jeho prepustenie, nakoľko konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené podľa § 77 ods. 4 potom, čo navrhovateľ prejavil svoju vôľu. Navrhovateľ odôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu obavou o svoj život, pričom iné nové skutočnosti oproti svojej prvej žiadosti o udelenie azylu neuviedol. Z toho dôvodu odporca uviedol, že žiadosť o udelenie azylu považuje za účelovú a nepodloženú žiadnymi novými skutočnosťami. Odporca pri rozhodovaní o zaistení vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.5.2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu z roku 1967, Smernice Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie), Charty základných práv Európskej únie, Všeobecnej deklarácie o ľudských právach. Ďalej sa odporca riadil aj výrokom Najvyššieho súdu SR č. 8 Sža 52/2008, že žiadosť o udelenie azylu, nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Na základe týchto skutočností odporca preskúmal okolnosti veci navrhovateľa a zistil, že sú splnené podmienky uvedené v § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie navrhovateľa. Poukázal na to, že samotným zaistením navrhovateľa mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie podľa zákona o azyle. Odporca po skúmaní skutočnosti, či trvá riziko úteku účastníka konania, dospel k záveru, že existuje reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť, keďže navrhovateľ v minulosti porušil povinnosti jemu vyplývajúce zo zákona o azyle a odišiel z územia SR do Švajčiarska. Podkladom rozhodnutia odporcu boli najmä informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP- OCP1-2014/000999-095, zápisnica o vyjadrení účastníka konania, výsledky lustrácie v informačných systémoch MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 30.01.2013. Po prehodnotení trvania účelu zaistenia, prihliadnutí na doterajšiu prax štátnych príslušníkov tretích krajín a vyjadrenia navrhovateľa, že jeho cieľovou krajinou bolo Slovensko a napriek tomu na území SR nezotrval do ukončenia konania vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu, odporca mal za to, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť. Odporca mal za to, že navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl sledoval oddialenie alebo zmarenie jeho administratívneho vyhostenia. Ďalej policajný útvar skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania. Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil vyhodnotením osoby navrhovateľa, ako aj aplikačnou praxou Migračného úradu MV SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR a poukázaním na samotné skúmanie jednotlivých dôvodov žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Odporca záverom konštatoval, že zaistenie navrhovateľa bolo v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, by bez zaistenia navrhovateľa nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, ide teda o zákonné pozbavenie slobody osoby. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenej advokátky a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť vec odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V opravnom prostriedku splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa uviedla niekoľko odvolacích dôvodov. Predovšetkým vytýkala odporcovi, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom citovala odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu v bode I. svojho návrhu. Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely článku 5 odsek 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko odporca v napadnutom rozhodnutí neuvádza účel zaistenia navrhovateľa v zmysle tohto ustanovenia, iba formálne uviedol súlad s citovaným článkom Dohovoru, bez bližšej právnej úvahy ako k takému záveru dospel a preto je rozhodnutie odporcu o zaistení nepreskúmateľné. Navrhovateľ mal za to, že nikdy neporušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl, pretože z územia SR odišiel až po udelení doplnkovej ochrany, kedy bol jeho pobyt na území SR v celom rozsahu legálny, a na základe toho, mohol na územie Švajčiarska vycestovať, aj sa tam zdržiavať. Namietal, že správny orgán nemôže automaticky bez náležitého zváženia všetkých okolností prípadu rozhodnúť. Poukázal na nesprávnu správnu úvahu odporcu, podľa ktorej navrhovateľ účelovo podal žiadosť o azyl, lebo podľa názoru navrhovateľa, požiadal o udelenie azylu už vo Švajčiarsku, avšak na základe Dublinského dohovoru je príslušná na vydanie rozhodnutia ohľadom žiadosti o udelenie azylu SR. Navrhovateľ v opravnom prostriedku poukázal aj na skutočnosť, že odporca sa ani nepokúsil zistiť, čo viedlo navrhovateľa k tomu, aby odišiel zo SR a tým navrhovateľ poukázal aj na nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu. Podľa názoru navrhovateľa, na ničím nepodloženú úvahu odporcu o tom, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a „títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt na území členských štátov nie je možné monitorovať“, nemožno prihliadať. Podľa navrhovateľa odporca sa náležite nevysporiadal ani s alternatívami zaistenia z dôvodu, že nezistil všetky okolnosti súvisiace s majetkovými pomermi navrhovateľa a nezisťoval rodinné väzby v celej EÚ. V súvislosti s dobou zaistenia navrhovateľa 5 mesiacov, vychádzajúc z príručky UNHCR k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, podľa ktorej „žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom získania základu žiadosti o azyl, pričom táto výnimka nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu“, navrhovateľ považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné, v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj medzinárodnými princípmi a normami. Odporca vo svojom rozsiahlom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 10.09.2014 sa vyjadril ku všetkým uvedeným námietkam navrhovateľa a zároveň sa vyjadril, že nesúhlasí s námietkami zástupkyne navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení zotrval na predchádzajúcich dôvodoch a skutočnostiach svojho rozhodnutia, ktoré len podrobnejšie vysvetľoval. Odporca mal za to, že bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci a že sa zodpovedne a svedomite zaoberal každou vecou, ktorú navrhovateľ predniesol a na základe toho navrhol rozhodnutie potvrdiť. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa je v podstatnej časti dôvodný, nakoľko rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O.s.p., nakoľko splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.09.2014 o 09:30 hod.. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s.: PPZ-HCP- PO9-359-018/2014 zo dňa 20.08.2014, ktorým odporca zaistil navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov dňom 20.08.2014 o 19:00 hod., na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.01.2015, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil ÚPZC Sečovce. Podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov (ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa: - absencia konkrétneho účelu zaistenia navrhovateľa, - odôvodňovanie existencie rizika úteku v napadnutom rozhodnutí nesprávnym názorom odporcu, - nevysporiadanie sa s možnosťou uplatnenia alternatív zaistenia navrhovateľa náležitým spôsobom, - neprimerane dlhá doba zaistenia. Z rozhodnutia a z administratívneho spisu odporcu vyplýva skutočnosť skúmania zásady subsidiarity, vyplývajúcej z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t.j. či nebolo možné v prípade navrhovateľa využiť iné menej závažné prostriedky. Odporca vo svojom rozhodnutí skúmal skutočnosti podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, týkajúce sa ekonomickej situácie, možnosti ubytovania a zamestnania navrhovateľa, ktoré majú podklad v administratívnom spise. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 20.08.2014 totiž vyplýva, že navrhovateľ nemá na území SR rodinu alebo blízkych príbuzných. Úradný záznam zo dňa 20.08.2014 o vykonaní prehliadky cudzinca a zápisnica o vyjadrení účastníka konania potvrdzuje záver odporcu, že navrhovateľ nemá ani dostatočné finančné prostriedky a preto mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Túto odvolaciu námietku preto považoval súd za nedôvodnú, lebo odporca sa s možnosťou využitia iných menej závažných prostriedkov v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov zaoberal v napadnutom rozhodnutí. K námietke, týkajúcej sa doby zaistenia, krajský súd uvádza, že ju považuje za nedôvodnú, pretože táto dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, v zmysle ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca uviedol, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu, kedy je táto potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR. Odporca v napadnutom rozhodnutí presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený a ktorým dňom dôjde ku skončeniu lehoty zaistenia. K opodstatneným odvolacím námietkam krajský súd uvádza nasledovné: Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Dôvodná je námietka zástupkyne navrhovateľa, že dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí nepreukazujú existenciu rizika úteku navrhovateľa. Z administratívneho spisu je zrejmé, že odporca po právnej stránke nedostatočne odôvodnil riziko úteku navrhovateľa. Podľa krajského súdu nebolo možné pre nedostatok relevantných skutočností vyvodiť záver, že u navrhovateľa existuje riziko úteku. V zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Krajský súd je toho názoru, že dôvodná obava na útek u navrhovateľa nie je daná, a to s ohľadom na to, že navrhovateľ mal udelenú doplnkovú ochranu a bol mu vydaný cudzinecký pas č. CC0351446 s platnosťou do 30.01.2014, ktorý ho oprávňoval na vycestovanie zo SR a na jeho návrat do SR. Nemení na tom nič ani skutočnosť, že navrhovateľ porušil ustanovenie § 27b písm. g) zákona o azyle, lebo takéto porušenie povinností cudzincov nie je bez iného dôvodom na zaistenie cudzinca a neodôvodňuje ani riziko úteku cudzinca. Tvrdenie odporcu uvedené v jeho rozhodnutí, že: „účastník konania sa vyjadril, že jeho cieľovou krajinou bolo Slovensko a napriek tomu na území SR nezotrval do ukončenia konania vo veci jeho žiadosti o udelenie o azylu a odišiel z územia Slovenskej republiky do Švajčiarska,“ nemá oporu v administratívnom spise odporcu, pretože navrhovateľ v predchádzajúcom konaní o žiadosti o udelenie azylu, vedeného Migračným úradom pod č. k.: MÚ-734/PO-Ž-2012, zotrval na území SR až do jeho právoplatného skončenia dňa 30.01.2013, kedy mu bola udelená doplnková ochrana na obdobie 1 roka v zmysle ustanovení § 13a zákona o azyle. Odporca sám v rozpore s týmto záverom uviedol, že navrhovateľ po poskytnutí doplnkovej ochrany odišiel do zahraničia z územia SR až v apríli 2014. Je dôvodná odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal dôvodmi odchodu a pobytom navrhovateľa vo viacerých krajinách, nielen vo Švajčiarsku, o čom svedčí jeho výpoveď v administratívnom spise odporcu. Krajský súd k tomu ešte dodáva, že navrhovateľ, ako to vyplýva z jeho citovanej výpovede v odôvodnení rozhodnutia odporcom, odôvodnil svoju opätovnú žiadosť o udelenie azylu na území SR (po vrátení v rámci Dublinského konania zo Švajčiarska) „obavou o svoj život, pričom iné nové skutočnosti oproti svojej prvej žiadosti o udelenie azylu neuviedol.“ Z toho dôvodu odporca uviedol, že žiadosť o udelenie azylu považuje za účelovú a nepodloženú žiadnymi novými skutočnosťami. Navrhovateľovi však bola dňom 30.01.2013 poskytnutá doplnková ochrana na 1 rok na území SR. Z uvedeného možno vyvodiť len to, že navrhovateľ odôvodnil svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu rovnakými skutočnosťami, na základe ktorých mu bola poskytnutá doplnková ochrana na území SR. Takúto žiadosť, vo vzťahu k štátnemu občanovi U., nebolo možné označiť za účelovú. Pokiaľ navrhovateľ zotrval na dôvodoch predchádzajúcej žiadosti o azyl, nie je po právnej stránke dôvodný ani účel zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a to zaistenie na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu, keďže nové skutočnosti navrhovateľ pred odporcom neuviedol. V spise odporcu sa nenachádza rozhodnutie Migračného úradu o poskytnutí doplnkovej ochrany a odporca k dôvodom jej poskytnutia nevypočul ani navrhovateľa. Nemohol tak predbežne posúdiť ani reálnosť vyhostenia navrhovateľa na Ukrajinu či do U., vzhľadom na bezpečnostnú situáciu najmä v krajine pôvodu, ktorá zrejme viedla k predchádzajúcemu poskytnutiu doplnkovej ochrany navrhovateľovi na území SR. Odporca svoje rozhodnutie nevyhodnotil po právnej stránke v súlade so zákonnými kritériami ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ako to požaduje citované ustanovenie zákona. Odôvodňuje to uznanie odvolacej námietky, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí nevenoval svedomito a zodpovedne veci navrhovateľa. Podanie žiadosti o udelenie azylu nebráni zaisteniu cudzinca (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50). Veľká pravdepodobnosť udelenia azylu resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca. Z uvedených hľadísk sa odporca vo svojom rozhodnutí po právnej stránke nezaoberal odôvodnením účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa, ani rizikom úteku. Ním uvádzané dôvody sú nedostatočné, v dôsledku ktorého odporca nemohol vec správne právne posúdiť. V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie okrem iného tiež to, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 20.08.2014 č. p.: PPZ-HCP- PO9-ZVC-359-018/2014 zrušil, z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a súčasne nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia v zmysle ustanovenia § 250sa ods. 7 O.s.p.. V prípade aplikácie ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. logicky neprichádza do úvahy použitie ustanovení § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p., ako to bolo navrhnuté v opravnom prostriedku. Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2, § 151 ods. 1, 3, § 149 ods. 1, 3 O.s.p.. tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 358,32 eur za 2 úkony právnej služby 2 x 134,00 eur, a to - za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia vrátane 1. porady, - za cestovné náklady z Košíc do Sečoviec a späť, - náhrady za stratu času, t.j. 4x 13,40 eur, - za podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.