Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/45/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201110 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201110.1 Rozhodnutie Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: C. U., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom J., T., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú. H. W. H. B., T. XX, XXX XX J., zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Zboj, 067 68 Zboj, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO18-ZAV-8-008/2014 zo dňa 25.08.2014 o zaistení cudzinca, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-SO18-ZAV-8-008/2014 zo dňa 25.08.2014. Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO18-ZAV-8-008/2014 zo dňa 25.08.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 25.08.2014 v čase od 10:25 hod., pretože existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov J. (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 03.01.2015. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 17.07.2014 v čase o 15:05 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OHK PZ Zboj v súčinnosti s hliadkou OHK PZ Topoľa pri pomníku pod Ruským sedlom, v katastri obce J., služobný obvod OHK PZ Topoľa, kedy pri kontrole nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a zjavne sa jednalo o cudzieho štátneho príslušníka, preto bol predvedený podľa ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore na príslušný útvar za účelom zistenia jeho totožnosti. Navrhovateľ teda neoprávnene prekročil vonkajšie hranice SR bez cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území SR bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt alebo dočasného povolenia k pobytu, vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Týmto svojím konaním navrhovateľ porušil ustanovenie čl. 4 ods. 1 Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Voči navrhovateľovi bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov. Po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO18-84-007/2014 bol navrhovateľ zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o svoj život po premiestnení do UPZC J. dňa 06.08.2014. V súvislosti s tým odporca poukázal na znenie ustanovenia § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Ďalej odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania. Odporca uviedol, že nedisponoval inou zákonnou možnosťou, ako umiestniť navrhovateľa v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Vychádzal pritom z doterajšej praxe, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt na území členských štátov nie je možné monitorovať. Vo svojom rozhodnutí odporca dospel k záveru, že zaistenie navrhovateľa je nevyhnutné, nakoľko jeho totožnosť je nejasná a nemožno ju náležite overiť z dôvodu absencie cestovných dokladov. Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že vrátením navrhovateľa na územie T. mu nehrozí mučenie, kruté neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Odporca svoje závery vyvodil zo zápisnice. Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení, bola navrhovateľovi daná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobu jeho zaistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Navrhovateľ uviedol, že svoju krajinu opustil asi pred štyrmi mesiacmi, keď vycestoval do O.. Po viacerých dňoch cesty autom, aj pešo, sa dostavil do H.. Po mesiaci prišli do izby v panelákovom dome, kde bývali piati, dve neznáme osoby z T. a pokračovali v ceste ďalej na osobnom aute zelenej farby, ktorého vodiča nepoznal. Dňa 12.07.2014 ich vodič, ktorý s nimi vôbec nekomunikoval, vyložil na im neznámom mieste pred veľkými horami, pri rieke, kde ich odovzdal dvom prevádzačom s kuklami na hlavách, v maskáčových nohaviciach a čiernych bundách. Navrhovateľ uviedol, že jeden bol ozbrojený pištoľou. V priebehu piatich dní sa stravovali tým, čo im dali prevádzači. Dňa 16.07.2014 na večer im prevádzač ukázal smer na SR, kde ich mala čakať ďalšia osoba s autom, ktorá ich odvezie do S.. Potom, čo sa nestretli so žiadnou osobou s autom, pokračovali peši po území SR, až kým boli zadržaní hliadkou polície. Navrhovateľ uviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo S., kde sa chcel zamestnať. Odporca mal za to, že zaistenie navrhovateľa bolo účelné, efektívne a odôvodnené, nakoľko existuje riziko jeho úteku, nakoľko navrhovateľ nemal záujem po vstupe na územie SR bez meškania prihlásiť sa na úradoch, ale chcel pokračovať bez kontroly do S., kde išiel za prácou. Až po márnom čakaní na túto osobu a fyzickom vyčerpaní, ostali na mieste, kde boli kontrolovaní hliadkou polície. Odporca uviedol, že sa pri rozhodovaní riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa ustanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Citoval aj Chartu základných práv Európskej únie. Po posúdení všetkých zhromaždených dôkazov odporca konštatoval, že navrhovateľ po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia K. do SR, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že na území T. bol jeho život alebo sloboda ohrozené a taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup. Vôľu požiadať o azyl na území SR, navrhovateľ prejavil až potom, keď bol zaistený a umiestnený v UPZC J., pričom takúto možnosť mal už pri spisovaní zápisnice o vyjadrení účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ uviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo S.. Na základe toho odporca mal za to, že žiadosťou o azyl navrhovateľ sleduje jednak oddialenie svojho vydania do T. a jednak snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu a tento voľný režim by v zapätí využil na útek v snahe dostať sa do S.. Odporca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/52/2008 a tiež na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/02, IV. ÚS 171/03, I. ÚS 79/93, II. ÚS 264/09-81, II. ÚS 147/2013-50, z ktorých aj citoval. Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil citovaním ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a vychádzal tiež zo skutočnosti, že výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení bol odložený, a že sa v ňom nemôže pokračovať až do vydania rozhodnutia vo veci žiadosti o azyl. Riadil sa aj informáciami poskytnutými Migračným úradom. Poukázal tiež na ustanovenie § 20 zákona o azyle. Mal za to, že určil primeranú lehotu na zaistenie, v priebehu ktorej Migračný úrad rozhodne o udelení azylu na území SR. Uviedol, že si bol vedomý skutočnosti, že je povinný skúmať po celý čas zaistenia, či trvá účel zaistenia. Na záver odporca dodal, že skúmal reálnu možnosť výkonu vyhostenia navrhovateľa, t.j. účelnosť zaistenia. Mal za to, že v prípade odpadnutia dôvodov odloženia výkonu administratívneho vyhostenia bude možné v konaní o administratívnom vyhostení pokračovať. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne Centra právnej pomoci (ďalej len „splnomocnená zástupkyňa“) domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie z dôvodov, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. Zároveň navrhol nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC J.. V opravnom prostriedku splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že zaistenie navrhovateľa je neúčelné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktorého výkon bol v zmysle potvrdenia odporcu zo dňa 25.08.2014, adresovaného navrhovateľovi, odložený až do právoplatného rozhodnutia Migračného úradu MV SR o jeho žiadosti o udelenie azylu. Ďalej vytýkala odporcovi, že sa nezaoberal reálnou vyhostiteľnosťou navrhovateľa na územie T.. Poukázala na právny názor Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudku sp. zn. 9Sža/23/2010. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/36/2014-17 zo dňa 19.08.2014 došlo k zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov zo dňa 18.07.2014 č. PPZ- HCP-SO18-86-004/2014 a súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. Podľa jej názoru žiadateľ o azyl v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov môže byť zaistený iba za predpokladu, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/, čo v prípade navrhovateľa nebolo splnené. Ďalej poukázala na právny názor Súdneho dvora EÚ v rozhodnutí zo dňa 30.05.2013 vo veci E. I. proti Polícia ČR C-534/11. Podľa splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa odporca vec nesprávne právne posúdil aj pri aplikovaní Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Navrhovateľ bol po prekročení štátnej hranice SR spolu s ďalšími cudzincami natoľko vyčerpaný, že požiadal turistov, ktorých stretli v tejto oblasti, aby privolali políciu a zároveň službu rýchlej zdravotnej pomoci. Z toho dôvodu mala za to, že v prípade navrhovateľa nehrozí riziko jeho úteku. Fyzické vyčerpanie znížilo podľa navrhovateľa jeho schopnosť vypovedať v konaní pred odporcom. Navrhovateľ sa rozhodol na území SR požiadať o azyl z politických dôvodov, nakoľko bol v krajine pôvodu prenasledovaný z dôvodu jeho členstva v opozičnej politickej strane T. F. H. a nepravdivých obvinení jeho osoby. Namietala, že by navrhovateľ prekročil štátnu hranicu z územia K.. Pred prekročením štátnej hranice sa navrhovateľ zdržiaval v H., odkiaľ prekročil štátnu hranicu, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že odporca nezačal konanie o jeho readmisii na základe medzinárodnej zmluvy na územie K., ale začal konanie o jeho administratívnom vyhostení priamo do krajiny pôvodu. V opravnom prostriedku splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že odporca vyvodil nesprávny záver o riziku úteku navrhovateľa, resp. vyhýbaniu sa prípravy administratívneho vyhostenia, pričom viac menej poukázal na zovšeobecnené predošlé správanie sa iných cudzích štátnych príslušníkov a vec nesprávne právne posúdil. Rovnako mala za to, že odporca na vec nesprávne aplikoval aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013, ktoré aj citovala. Odporca v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa zo dňa 16.09.2014 zotrval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia a navrhol rozhodnutie odporcu zo dňa 25.08.2014 č. PPZ-HCP- SO18-ZAV-8-008/2014 potvrdiť. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O.s.p., nakoľko splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.09.2014 o 10:15 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 25.08.2014, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 25.08.2014 o 10:25 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 03.01.2014, pretože existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne, nie je dôvodný. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/, a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca. Podstatná pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, že boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c/ v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ bol ako štátny príslušník tretej krajiny rozhodnutím č. p.: PPZ- HCP-SO18-86-004/2014, dňa 18.07.2014, zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ a podal žiadosť o udelenie azylu dňa 06.08.2014 s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Vzhľadom na predchádzajúce konanie navrhovateľa, a to požiadanie o udelenie azylu len dňa 06.08.2014, t.j. po uplynutí 20 dní od jeho nelegálneho vstupu na územie SR (17.07.2014), je odôvodnený záver odporcu v napadnutom rozhodnutí, že úmyslom navrhovateľa nie je zdržiavať sa na území SR, kde požiadal o azyl, a preto odporca dôvodne dospel k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že navrhovateľ počas svojho výsluchu dňa 18.07.2014 uviedol, že mu nehrozí v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej prichádza, prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a že mu nebol uložený a ani mu nehrozí uloženie trestu smrti (str. 3 Zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-SO18-P-4/2014 zo dňa 18.07.2014). Rovnako uviedol, že na území SR nežiadal o azyl, a že nevyvíjal v domovskej krajine nijakú politickú činnosť, či aktivitu. V Zápisnici o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-SO18-ZAV-8-006/2014 zo dňa 25.08.2014 však navrhovateľ zmenil svoju výpoveď v rozsahu, že chce zostať na Slovensku, nakoľko v T., kvôli členstvu v opozičnej strane T., sa mu vyhrážali smrťou alebo ublížením na zdraví a mal spory so susedom ohľadom pozemku. Odporca oprávnene vyhodnotil túto zmenu výpovede ako účelovú. Námietka splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, že fyzické vyčerpanie znížilo schopnosť navrhovateľa vypovedať v konaní pred odporcom, nemá žiadnu oporu v administratívnom spise odporcu. Navrhovateľ totiž ani pri svojej prvej výpovedi dňa 18.07.2014 a ani dňa 25.08.214 neuviedol žiadne skutočnosti, potvrdzujúce toto tvrdenie. Nie je zanedbateľná ani skutočnosť, že pôvodným cieľom navrhovateľa bolo S., a že na území SR nechcel dňa 18.07.2014 žiadať o udelenie azylu. Z rozhodnutia a z administratívneho spisu odporcu vyplýva skutočnosť skúmania zásady subsidiarity, vyplývajúcej z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, t.j., či nebolo možné v prípade navrhovateľa využiť iné menej závažné prostriedky. Odporca vo svojom rozhodnutí skúmal skutočnosti podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, týkajúce sa ekonomickej situácie, možnosti ubytovania a zamestnania navrhovateľa, ktoré majú podklad v administratívnom spise. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka, že sa odporca mal vysporiadať so skutočnosťou, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/36/2014-17 zo dňa 19.08.2014 došlo k zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov č. PPZ-HCP-SO18-86-004/2014 zo dňa 18.07.2014, pretože tento rozsudok v čase napadnutého rozhodnutia o zaistení ešte nenadobudol právoplatnosť. Odporca preto postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 88a ods. 1 písm. c/. Citované ustanovenie totiž predpokladá práve zmenu dôvodu zaistenia, ku ktorej môže dôjsť v priebehu už existujúceho zaistenia žiadateľa o azyl. Dĺžka doby zaistenia bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané navrhovateľom v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Odporca skúmal aj skutočnosti možnosti vrátenia navrhovateľa na územie T.. Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocnenej zástupkyne za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-SO18-ZAV-8-008/2014 zo dňa 25.08.2014 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.