Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/43/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201128 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201128.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: Y. K., narodený XX.XX.XXXX v obci U., okres G., provincia K. L., Pakistan, pakistanskej štátnej príslušnosti, kašmírskej národnosti, moslimského vierovyznania, slobodný, bez dokladov totožnosti, posledný pobyt v krajine pôvodu v meste U., (bez bližšieho označenia ulice a čísla domu), okres G., provincia K. L., Pakistan, t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-156-22/ PO-Ž-2014 zo dňa 08.08.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 08.08.2014 ČAS: MU-156-22/PO-Ž-2014. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-156-22/PO-Ž-2014 zo dňa 08.08.2014 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi neudelil azyl a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) mu neposkytol doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“). V napadnutom rozhodnutí odporca uviedol, že za účelom zdôvodnenia žiadosti bol dňa 29.05.2014 s navrhovateľom vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol priebeh svojej cesty až po príchod na Slovensko. Navrhovateľ uviedol, že v Paríži sa spoznal so svojou súčasnou manželkou N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.. Navrhovateľ nebol členom žiadnej politickej strany ani zoskupenia. Ďalej uviedol, že v Pakistane mala jeho rodina susedské a pozemkové spory so susedmi. Rodičia navrhovateľa nesúhlasili s tým, aby susedia chodili cez ich pozemok na svoj. V marci roku 2007 susedia A. K., K. K., A. R., E. K. K. J. R. napadli na ulici matku navrhovateľa a zhodili ju na zem. Ešte v ten istý deň v poobedňajších hodinách navrhovateľ a jeho dvaja bratia zbili palicami uvedených útočníkov, pričom B. K. A. rozbili hlavy. O dva dni ich súd odsúdil na 6 mesiacov odňatia slobody nepodmienečne. Na slobodu boli prepustení asi 10.12.09.2007. Asi o mesiac neskôr susedia A. K. K. B. K. zrazili osobným motorovým vozidlom navrhovateľa, pričom tento utrpel zlomeninu nohy a ruky, za čo ich súd odsúdil na 5 mesiacov odňatia slobody nepodmienečne. Susedia podozrievali zo zabitia otca ich rodiny, ktorý zomrel na strelné poranenia počas vlámania, navrhovateľa s jeho bratmi. Navrhovateľ však v čase lúpeže viezol svojho známeho do nemocnice, u ktorého aj prenocoval. Polícia následne zadržala jeho bratov, ktorí sú ešte stále vo väzbe ako obvinení z lúpeže a vraždy. Jemu oznámili, aby sa domov nevracal. Odporca v rozhodnutí uviedol, že všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom boli v priebehu správneho konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Zároveň neboli preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, ktoré vyplývajú zo zákona o azyle a z Ústavy SR. Odporca dodal, že navrhovateľ nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu v súčasnosti hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štátu, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. Odporca mal za to, že navrhovateľ mohol oznámiť polícii, že v čase lúpeže sa u susedov nenachádzal. Túto skutočnosť by mu dosvedčil aj kamarát. Nemal bez akéhokoľvek vysvetlenia ujsť do zahraničia. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že polícia je vo všeobecnosti v Pakistane skorumpovaná a jeho susedia sú bohatí, a preto políciu podplatili. Z výpovede navrhovateľa odporca vyvodil, že pakistanská polícia postupovala v predchádzajúcich prípadoch štandardne v súlade s pakistanskými zákonmi. Pozemkový spor ani podozrenie zo spáchania trestných činov, nie sú dôvodom na udelenie azylu. Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Z výpovede navrhovateľa vyvodil, že navrhovateľ nepreukázal dôveryhodným spôsobom, že by bolo voči nemu vedené trestné konanie pre trestný čin lúpeže a vraždy, že by bol odsúdený a jednak preto, že v Pakistane stále platí trest smrti, avšak pakistanská vláda od roku 2009 dodržiava neformálne moratórium na trest smrti. Okrem toho uviedol, že Ústava Pakistanu zakazuje akúkoľvek formu mučenia či neľudského zaobchádzania alebo trestania. Vylúčil hrozbu vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu. Odporca sa rovnako venoval aj skutočnosti, či by v prípade návratu navrhovateľa mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného, alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a dospel k záveru, že je možné vylúčiť v prípade navrhovateľa takéto skutočnosti. Zaoberal sa pritom priamo mierou rizika v G. U., okres G., K. L.. Preto navrhovateľovi doplnkovú ochranu neposkytol. Odporca sa zaoberal aj skutočnosťou, že navrhovateľ sa mal oženiť na území SR s N. R., U.. XX.XX.XXXX, bytom F., slovenskou štátnou občiankou, avšak vzhľadom na skutočnosti, že do konania nepredložil sobášny list, ho považoval za slobodného. Mestský úrad Trebišov nemá vedomosť o tom, že by bol sobáš uvedených osôb na ich matričnom úrade alebo pred orgánom cirkvi uskutočnený. Aj v prípade predloženia sobášneho listu mal odporca za to, že by navrhovateľ nesplnil dôvod pre udelenie azylu v zmysle § 10 zákona o azyle. Dodal, že v prípade, ak by chcel navrhovateľ zotrvať na území Slovensku, musí si pobyt riešiť prostredníctvom zákona o pobyte. Za tým účelom si zaobstaral aktuálne informácie Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MV SR MÚ o situácii v Pakistane pod číslom MU-ODZS-2014/000068-017 z 17.07.2014 a MU- ODZS-2014/000068-019 z 24.07.2014. Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 23.08.2014 sa navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu a vrátenia veci na ďalšie konanie. Po citovaní príslušného ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) uviedol, že o medzinárodnú ochranu na území SR žiadal z dôvodu, že v krajine pôvodu mu hrozí prenasledovanie zo strany neštátnych pôvodcov, t. j. susedov, ktorý ho obvinili zo spáchania trestného činu lúpeže a vraždy. Z dôvodu veľkého vplyvu tejto rodiny sa v prípade návratu obáva nespravodlivého trestného stíhania. Na základe týchto skutočností mal za to, že odporca dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Navrhovateľ nesúhlasil so záverom odporcu, že v jeho prípade neboli splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Mal za to, že v prípade jeho návratu bude vystavený vážnemu bezpráviu v dôsledku svojvoľného násilia v dôsledku ozbrojeného konfliktu v Pakistane ako aj teroristických útokov na celom území Pakistanu. Navrhol rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca svojim podaním zo dňa 13.10.2014 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení odporca po stručnom opísaní skutkového stavu uviedol, že po podaní opravného prostriedku opätovne preskúmal navrhovateľovu žiadosť o udelenie azylu a dospel k názoru, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali na poskytnutie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Odporca navrhol rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Krajský súd v Košiciach rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania podľa ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len O.s.p.) ako vecne a miestne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v platnom znení) a za použitia ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f) citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov, pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku. K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe - navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Žiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného, či iného postihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda k opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 29.05.2014 uviedol, že o azyl žiadal z dôvodu obavy o svoj život pred jeho susedmi v dôsledku pozemkových sporov a z obavy pred nespravodlivým odsúdením pre lúpež a vraždu svojho suseda. Žiadne iné problémy v krajine pôvodu nemal. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu, respektíve doplnkovej ochrany. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu. Krajský súd zdôrazňuje, že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža 21/2010). Správny orgán následne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil i riziko vážneho bezprávia u navrhovateľa v intenciách ustanovenia § 2 písm. f) zákona o azyle tak, ako to definuje platná a účinná právna úprava. S ohľadom na zaobstarané informácie o krajine pôvodu navrhovateľa a samotné výpovede navrhovateľa v konaní, tieto vyhodnotil tak, že navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí žiadne vážne bezprávie tak, ako to definuje ustanovenie § 2 písm. f) zákona o azyle. Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/36/2008 zo dňa 10.02.2009). Navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz o skutočnostiach, ktoré by mu bránili v návrate do krajiny pôvodu. Navrhovateľ v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 29.05.2014 uviedol, že polícia je skorumpovaná, čomu nenasvedčujú ďalšie skutočnosti uvedené navrhovateľom v rámci správneho konania. Týmto skutočnostiam odporca venoval dostatočnú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č.l. 65-87 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná. Nemožno vytknúť odporcovi, že považoval niektoré tvrdenia navrhovateľa pre ich rozpornosť za nedôveryhodné. V prejednávanej veci odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil, keďže navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR odôvodnil existenciou dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, t. j. za dôvody uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Krajskému súdu je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí odporca vychádzal, že celé konanie riadne vyhodnotil a že toto vyhodnotenie následne vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či v prípade navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu, respektíve dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle alebo nie. Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle ako vecne správne potvrdené. Podľa názoru krajského súdu, v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci a navrhovateľom uvedené skutočnosti boli odporcom správne a logicky vyhodnotené a následne správne právne posúdené. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca neboli v konaní úspešní, preto nemajú právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.