Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/56/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201372 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201372.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňa JUDr. Eva Styková v právnej veci navrhovateľa: F. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. D. J. (ďalej len „X."), štátny príslušník X., bez cestovných dokladov, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova14, 078 01 Sečovce, zastúpený: Advokátska kancelária Jaroslav Martiňuk, s.r.o., Branisková 7, 040 01 Košice -Staré Mesto, proti odporcovi: Oddelenie azylu Policajného zboru, Nemocničná 1, 066 01 Humenné, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s.: PPZ-HCP-PO11-ZVC-21-010/2014 zo dňa 23.10.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 23.10.2014 č. PPZ-HCP-PO11-ZVC-21-010/2014. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO11-ZVC-21-010/2014 zo dňa 23.10.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 23.10.2014 o 15:50 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 23.03.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 22.10.2014 predvedený policajtmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru v Nitre z UVV a UVTOS Leopoldov na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Nitre, kde pri zápisničnom vypočutí prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR. Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) odporca zistil, že navrhovateľ po prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území SR dňa 14.04.2004. Dňa 09.07.2007 bolo vydané rozhodnutie o neudelení azylu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.06.2007. Druhýkrát navrhovateľ požiadal o azyl dňa 13.08.2007. Rozhodnutím Migračného úradu MV SR, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.07.2010, navrhovateľovi azyl udelený nebol a nebola poskytnutá doplnková ochrana. Dňa 21.10.2010, kedy navrhovateľ požiadal tretíkrát o azyl, bol vrátený z územia Rakúskej republiky podľa Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02.2003, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Navrhovateľovi bol vydaný doklad na prepravu žiadateľa a bol poučený, že sa má dostaviť do 24 hodín do Záchytného tábora v Humennom, kam sa však nedostavil a konanie o udelenie azylu na území SR bolo dňa 19.11.2010 podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) právoplatne zastavené. Dňa 22.09.2011, kedy navrhovateľ požiadal štvrtýkrát o azyl, bol vrátený z územia Rakúskej republiky podľa Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02.2003, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Navrhovateľovi bol vydaný doklad na prepravu žiadateľa a bol poučený, že sa má dostaviť do 24 hodín do Záchytného tábora v Humennom. Konanie o udelenie azylu na území SR bolo dňa 05.12.2011 podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ dňa 24.10.2011 svojvoľne opustil Pobytový tábor v Rohovciach. Dňa 05.04.2012 bol navrhovateľ opäť vrátený z územia Belgického kráľovstva podľa Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02.2003, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Toho istého dňa navrhovateľ požiadal o udelenie azylu a bol mu vydaný doklad na prepravu žiadateľa a bol poučený, že sa má dostaviť do 24 hodín do Záchytného tábora v Humennom. Dňa 18.10.2011 rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi azyl udelený nebol a v zmysle ustanovenia § 13c ods. 1 zákona o azyle doplnková ochrana poskytnutá nebola. Dňa 24.04.2013 navrhovateľ opätovne požiadal o udelenie azylu na území SR. Dňa 15.05.2013 bolo konanie v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle zastavené. Odporca na základe skutočnosti, že navrhovateľ svojvoľne opustil územie SR, skonštatoval porušenie povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle a to tým, že ako žiadateľ o azyl bol navrhovateľ povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, kde ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky. Dňa 23.10.2014 odporca začal konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Odporca citoval zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 23.10.2013 pod číslom Č. p.: PPZ-HCP-PO11-ZVC-21-009/2014. Odporca pri rozhodovaní o zaistení vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 8 Sža 52/2008, že žiadosť o udelenie azylu, nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Na základe týchto skutočností odporca preskúmal okolnosti veci navrhovateľa a zistil, že sú splnené podmienky uvedené v § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie navrhovateľa. Poukázal na to, že samotným zaistením navrhovateľa mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie podľa zákona o azyle. Odporca po skúmaní skutočnosti, či trvá riziko úteku účastníka konania, dospel k záveru, že existuje reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť, keďže navrhovateľ v minulosti porušil povinnosti jemu vyplývajúce zo zákona o azyle a odišiel z územia SR. Podkladom rozhodnutia odporcu boli najmä informácie zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. s.: PPZ-HCP-PO11-ZVC-21-009-2014 a výsledky lustrácie v informačných systémoch MV SR. Po prehodnotení trvania účelu zaistenia, prihliadnutí na doterajšiu prax štátnych príslušníkov tretích krajín a z konania navrhovateľa, keď utiekol do Rakúskej republiky a Belgického kráľovstva, odporca mal za to, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť. Ďalej policajný útvar skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania. Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil vyhodnotením osoby navrhovateľa, ako aj aplikačnou praxou Migračného úradu MV SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR a poukázaním na stanovisko ÚPZC Sečovce. Odporca záverom konštatoval, že zaistenie navrhovateľa bolo v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, by bez zaistenia navrhovateľa nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, ide teda o zákonné pozbavenie slobody osoby. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného advokáta a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť vec odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Predovšetkým vytýkal odporcovi, že navrhovateľ bol vo vyšetrovacej väzbe od 23.06.2013 do 22.10.2014, teda 486 dní. Od 23.10.2014 bol navrhovateľ zaistený na dobu ďalších piatich mesiacov a jeden deň, spolu teda 152 dní. K nepretržitému obmedzeniu práv osoby dochádza u navrhovateľa spolu 638 dní. Ďalej namietal, že štát už šesťkrát vykonal preverovanie navrhovateľa a jediné čo je potrebné aktualizovať je to, či nie je od roku 2013 trestne stíhaný na území iného členského štátu. Posledné konanie vo veci udelenia azylu bolo právoplatne skončené iba pred rokom - 23.09.2013. Splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ žiadal vždy oba o azyl, a že nezneužíva azylové konanie. Žiadal, aby navrhovateľ bol posudzovaný ako zraniteľná osoba, pretože v zime dovŕši vek 64 rokov. Podľa splnomocneného zástupcu navrhovateľa, navrhovateľovi nebolo pretlmočené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nitra č. PPZ-HCP-BA11-18-005/204-AV zo dňa 22.10.2014. Namietal, že nie je jasné kto je fyzická osoba, ktorá pretlmočila č.l. 3-5 zápisnice o podaní vysvetlenia, jeho oprávnenie zúčastniť sa správneho konania, prečo raz prekladala iná tlmočníčka a zároveň neznámy tlmočník a absenciu poučenia tlmočníka a jeho sľub. Na záver namietal nerealizovateľnosť a neúčelnosť zaistenia. Za tým účelom uviedol aj správy o krajine pôvodu navrhovateľa. Odporca vo svojom rozsiahlom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 13.11.2014 sa vyjadril ku všetkým uvedeným námietkam navrhovateľa a zároveň sa vyjadril, že nesúhlasí s námietkami zástupcu navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení zotrval na predchádzajúcich dôvodoch a skutočnostiach svojho rozhodnutia, ktoré len podrobnejšie vysvetľoval. Odporca mal za to, že bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci a že sa zodpovedne a svedomite zaoberal každou vecou, ktorú navrhovateľ predniesol a na základe toho navrhol rozhodnutie potvrdiť. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 25.11.2014, sa zúčastnil zástupca navrhovateľa a poverený zástupca odporcu. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom zástupcov navrhovateľa a odporcu, oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa nie je dôvodný. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. Zástupca navrhovateľa uviedol, že žiada súd, aby prihliadol na dôvody uvedené v opravnom prostriedku a zhodnotil tento prípad podľa vlastného uváženia a rozhodol podľa petitu nakoľko jeho klient je už starý. Navrhovateľ chodil po rôznych zariadeniach a bolo by na čase mu poskytnúť azyl. Poverený zástupca odporcu dodal, že navrhovateľ počas azylových konaní dvakrát svojvoľne odišiel a raz sa nedostavil na azylové konanie. Rozhodol o zaistení z dôvodu, aby migračný úrad mal priestor náležite zistiť dôvody udelenia alebo neudelenia azylu za prítomnosti navrhovateľa. Navrhol rozhodnutie potvrdiť. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.). Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 23.10.2014, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 23.10.2014 o 15:50 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 23.03.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil ÚPZC Sečovce. Podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov (ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa: 1/ dĺžka nepretržitého obmedzenia práv navrhovateľa, 2/ neposudzovanie navrhovateľa ako zraniteľnej osoby, 3/ nepreukázanie rizika úteku, 4/ iná vada konania - osoba tlmočníka, 5/ účelnosť. K námietke, týkajúcej sa doby zaistenia súd uvádza, že predmetom súdneho prieskumu nie je doba väzby v rámci trestného konania a nie je možné spájať inštitút väzby s inštitútom zaistenia cudzinca. Posudzovanie otázky, čo má za „potrebu aktualizovať“ štát v rámci azylového konania rovnako nepatrí do právomoci súdu. Podľa názoru krajského súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia na 5 mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012). Stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru krajského súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Uvedené teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom prípade bolo nevyhnutné nie len pre zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl, ale aj z dôvodu, že riziko jeho úteku vzhľadom na predchádzajúce správania sa navrhovateľa pretrváva. Podľa ustanovenia § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Z administratívneho spisu odporcu ani z opravného prostriedku nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali posúdenie navrhovateľa ako zraniteľnej osoby. Odporca nepochybil ak nepovažoval navrhovateľa za zraniteľnú osobu. Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca. Jeho trasa úteku po Rakúsku a Belgicku preukazuje, že nemal v úmysle ostať na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol celkovo trikrát vrátený na územie SR (21.10.2010 a 22.09.2011z Rakúska, 05.04.2012 z Belgicka). Zákonná dikcia ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov upravuje oprávnenosť na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu v prípade, ak je potrebné zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku. Riziko úteku upravuje ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa rizikom úteku rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Krajský súd je toho názoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané, aj bez ohľadu na to, že navrhovateľ túto nechce spájať s predchádzajúcimi útekmi. Predpokladom na túto obavu je celkové správanie sa navrhovateľa, ktorý síce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale sám ušiel z príslušných zariadení na území SR a bol vrátený z území štátov Európskej únie späť. Neobstojí ani námietka, že navrhovateľ odišiel vždy potom, čo bol inde v azylovom konaní neúspešný. Z rozhodnutia a z administratívneho spisu odporcu vyplýva skutočnosť skúmania zásady subsidiarity, vyplývajúcej z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t.j. či nebolo možné v prípade navrhovateľa využiť iné menej závažné prostriedky. Odporca vo svojom rozhodnutí skúmal skutočnosti podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, týkajúce sa ekonomickej situácie, možnosti ubytovania a zamestnania navrhovateľa, ktoré majú podklad v administratívnom spise. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 23.10.2014 totiž vyplýva, že navrhovateľ nemá na území SR rodinu alebo blízkych príbuzných. Úradný záznam zo dňa 23.10.2014 o vykonaní prehliadky cudzinca a zápisnica o vyjadrení účastníka konania potvrdzuje záver odporcu, že navrhovateľ nemá ani dostatočné finančné prostriedky a preto mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Odporca sa s možnosťou využitia iných menej závažných prostriedkov v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov zaoberal v napadnutom rozhodnutí. Rovnako za nedôvodnú považoval krajský súd námietku splnomocneného advokáta navrhovateľa ohľadom nepretlmočenia rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Nitra zo dňa 22.10.2014 č. PPZ-HCP-BA11-18-005/2014-AV, ktoré bolo odporcovi doručené dňa 23.10.2014 z dôvodu, že táto skutočnosť je irelevantná pre toto konanie. Citovaným rozhodnutím bolo prerušené konanie o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu na území SR. Z uvedeného vyplýva, že toto rozhodnutie je procesným rozhodnutím konania o administratívnom vyhostení, ktoré nie je predmetom prieskumu tohto súdneho konania. Súd v posudzovanej veci preskúmava napadnuté rozhodnutie o zaistení v zmysle zásad správneho konania. V tomto konaní sa nezaoberal namietaným postupom policajných orgánov v konaní o administratívnom vyhostení, tobôž aby vykonával dokazovanie v tomto smere. Vo vzťahu k druhej námietke, preukazujúcej vadu konania, krajský súd dodáva, že v administratívnom spise odporcu sa nachádza Zápisnica o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 zákona č. 171/1993 o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (č. l. 26-28/3-5 administratívneho spisu odporcu), ktorá bola spísaná s navrhovateľom dňa 23.10.2014 v čase od 08:40 do 09:20 hod., a ktorá bola pretlmočená namietanou osobou D.. V. U.. Z administratívneho spisu odporcu však vyplýva, že zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku č. p.: PPZ-HCP-PO11-ZVC-21-009/2014 zo dňa 23.10.2014, ktorá bola spísaná v čase od 14:30 do 15:50 hod. a samotné preskúmavané rozhodnutie o zaistení bolo riadne pretlmočené navrhovateľovi tlmočníčkou X.. I. A., zapísanou v zozname znalcov a tlmočníkov, ktorá bola riadne pribratá do konania rozhodnutím zo dňa 23.10.2014 (č. l. 2 administratívneho spisu odporcu). Krajský súd preto túto odvolaciu námietku nepovažoval za opodstatnenú. K námietke neúčelnosti a nerealizovateľnosti zaistenia krajský súd uvádza, že vzhľadom na dva predchádzajúce rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 07.11.2007 a 18.10.2011, ktorým navrhovateľovi nebol udelený azyl a nebola poskytnutá doplnková ochrana, je možné legitímne očakávať, že mu azyl udelený nebude a sa mu neposkytne ani doplnková ochrana. Navyše skutková podstata ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nezakotvuje pre správny orgán povinnosť skúmania možného výkonu administratívneho vyhostenia. Krajský súd v tomto smere ďalej poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, ktorý v bode 7.2 uviedol, že „zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, pretože počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustne sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad by robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustným.“ Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa za opodstatnené, pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného advokáta za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO11-ZVC-21-010/2014 zo dňa 23.10.2014 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.