Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/158/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112216919 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7112216919.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého Q. Š. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice na návrh matky Ing. Z. Š. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v S. na ul. U. č. X zastúpenej JUDr. Janou Bajužíkovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Michalovciach na ul. Štefánikovej č. 8 za účasti otca Ing. V. Š.R. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v S. na ul. S. č. XX zastúpeného JUDr. Jánom Martincom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Werferovej č. 1 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 4.3.2014 č.k. 21P 123/2012-160 takto r o z h o d o l : Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd napadnutým rozsudkom zvýšil výživné pre mal. Q. zo sumy 100 € na 400 € od 29.6.2012 do 31.10.2013 a od 1.11.2013 do 28.2.2014 na 200 € mesačne a od 1.3.2014 do budúcnosti na 400 € mesačne, ktoré zaviazal otca prispievať matke maloletého vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné za obdobie od 29.6.2012 do 28.2.2014 5.210 € povolil otcovi splácať spolu s bežným výživným v 144,72 € mesačných splátkach až do zaplatenia. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec s návrhom, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zvýši výživné na 250 € za obdobie od 29.6.2012 do 30.10.2012, na sumu 200 € za obdobie od 1.10.2012 do 30.4.2013, 150 € za obdobie od 1.4.2013 do 30.10.2013, 40 € za obdobie od 1.11.2013 do 28.2.2014 a 200 € za obdobie od 1.3.2014 do budúcna, ktoré zaviaže otca prispievať matke maloletého vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné žiadal povoliť splácať v mesačných splátkach po 50 € až do zaplatenia, alternatívne navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v čase predchádzajúcej úpravy výživného, keď bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého 100 € mesačne, bol zamestnaný s priemerným hrubým mesačným príjmom 1.600 €. Po dobu 7 mesiacov do 30.4.2012 bol nezamestnaný s príjmom 650 € a napriek tomu platil výživné v dohodnutej výške 100 €. Od 1.5.2012 do 31.10.2013 bol otec opätovne zamestnaný, avšak mal nevyhnutné výdavky na bývanie v blízkosti zamestnávateľa, kde mal prenajatý byt vzdialený 17 km za sumu 300 € mesačne. Denné cestovanie do zamestnania 34 km a dochádzanie do Košíc a späť 310 km za manželkou cez víkendy činilo v priemere 500 € mesačne. Uviedol, že na to, aby mohol byť zamestnaný u tohto zamestnávateľa a dosahovať príjem, musel bývať v J. a uhrádzať vysoké výdavky na dopravu. Špecifikoval svoj čistý mesačný príjem v mesiaci jún 2012 1.749,52 €, júl 2012 1.519 €, august 2012 2.479,72 €, september 2012 2.607,51 €, október 2012 2.686,01 €, november 2012 2.666,24 €, december 2012 2.555,57 €, február 2013 3.081,74 € a marec 2012 2.544,58 €. Od októbra 2012 bola jeho manželka práceneschopná z dôvodu rizikového tehotenstva a v dôsledku straty zamestnania sa na jeho strane zmenili pomery a od 29.3.2013 bol manželke priznaný nárok na materské 17,69755 € denne. Od X.X.XXXX sa otcovi narodili dvojičky S. a B., čím mu pribudli ďalšie dve vyživovacie povinnosti, ktorú skutočnosť je potrebné zohľadniť pri určení výšky vyživovacej povinnosti. Poukázal na svoj ďalší príjem v nasledujúcom období za mesiac apríl 2013 4.403,90 €, máj 2013 2.662,39 €, jún 2013 2.609,61 €, júl 2013 2.600 €, august 2013 2.600 €, september 2013 2.600 €, október 2013 2.600 €, pričom bola dohodnutá odmena vyplatená pri skončení pracovného pomeru 3.773,51 € v hrubom a zároveň bola otcovi preplatená nevyčerpaná časť dovolenky 600 €. Od 1.11.2013 do 1.3.2014 bol otec nezamestnaným bez nároku na dávku v nezamestnanosti a opäť sa zamestnal od 1.3.2014 s hrubým mesačným príjmom 2.700 €. Otec do zamestnania dochádza 130 km s nákladmi v priemere mesačne 300 €, pričom náklady na bývanie v Q. by prevyšovali náklady spojené s dochádzkou do zamestnania a navyše manželke je nutné pomáhať pri každodennej starostlivosti o dvojičky vo veku jedného roka. Poukázal na to, že brigádnické aktivity nevykonáva a je potrebné pri určení výšky výživného zohľadniť jeho rozdielny príjem u nového zamestnávateľa od 1.3.2014. Postup súdu prvého stupňa pri zvyšovaní výživného považuje za nesprávny, pretože nie je možné zistiť z neho, ako dospel k záveru, že ním určené sumy výživného možno považovať za také, ktoré zodpovedajú jeho schopnostiam. Uviedol, že býva v prenajatom byte s manželkou a dvomi deťmi, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť a matka býva v byte v osobnom vlastníctve s mal. Q. a pravdepodobne aj priateľom. Uviedol, že síce je spoluvlastník rozostavaného domu v obci X., avšak v súčasnosti je neobývateľný, nakoľko nemá peniaze na jeho dokončenie a má problémy s ďalším splácaním hypotéky, ktorá na dome viazne. Uviedol, že od roku 2004 nebol na rozdiel od matky na dovolenke a ponechaním výživného 400 € mesačne by sa z finančnej stránky jeho životná úroveň dostala pod životnú úroveň dieťaťa. Matka vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok. Poukázala na to, že argumentáciu otca v odvolaní považuje za účelovú, pretože otec pri uzatváraní dohody o mediácii zatajil svoj skutočný príjem, z ktorého sa vychádzalo pri určení výživného, čím ukrátil svojho syna na výživnom, ako aj na podiele jeho nadštandardnej životnej úrovne, pretože v čase, keď bol otec nezamestnaný, poberal 60 % svojho príjmu, z ktorého uhrádzané výživné je čiastočne primerané. Poukázala na to, že otec pri svojom nadštandardnom príjme si musel vytvoriť finančné rezervy do budúcnosti napriek tomu, že ich popiera. Otec pri uvádzaní svojich nákladov na pohonné hmoty a opotrebovanie motorového vozidla uvádzal náklady 900 €, pričom na syna pri tomto príjme hradil len 100 € a žiadal zohľadňovať náklady na svoje v tom čase ešte nenarodené deti, ktorým pripravoval bývanie v rodinnom dome s vlastnými izbami napriek tomu, že maloletý sa tiesnil s matkou v 1-izbovom byte, kde nemal ani vlastný priestor ani vybavenie na prípravu do školy. Poukázala na to, že ak otec žiadal zohľadňovať svoje výdavky v súvislosti s prenajatým bytom v J. za 300 € a cestovné náklady za víkendy, kedy cestoval za rodinou 500 €, je toho názoru, že otec si mohol prenajať aj lacnejšie ubytovanie, resp. ubytovňu a cestovanie mohol obmedziť na dlhšie intervaly, prípadne cestovať verejnou dopravou alebo využiť kombinovaný spôsob dopravy. Výšku jeho nákladov v pomere k jeho príjmu považuje za nereálne vo vzťahu k zodpovednosti za rovnakú životnú úroveň všetkých jeho detí za nezodpovedné až ľahkovážne. Vo vzťahu k neakceptovaniu práceneschopnosti matky z dôvodu rizikového tehotenstva vo vzťahu k výške určenia výživného vzhľadom na zákonné ustanovenie, že výživné má prednosť pred ostatnými platbami vyslovila názor, že určené výživné vo vzťahu k výške príjmu otca postačuje v plnej miere na základné životné potreby nielen otca, matky, ale aj jeho ďalších detí, ktoré má s manželkou a citovala § 74 ods. 1 Zákona o rodine. Poukázala na to, že pokiaľ otcovi pribudla vyživovacia povinnosť k ďalším dvom deťom, ich odôvodnené potreby sú nižšie ako mal. Q., ktorý nastúpil do základnej školy, nemal ani vlastnú izbu, písací stôl na učenie, preto vo vzťahu k celkovému príjmu otca a jeho životnej úrovne v porovnaní s finančnými a majetkovými pomermi matky, ktorej príjem je niekoľkonásobne nižší ako príjem otca, považuje za dôvodný a primeraný, pretože ona napriek svojmu nízkemu príjmu a nepriaznivej finančnej a rodinnej situácii sa snaží zabezpečiť maloletému základné potreby, ktoré riešila formou hypotekárneho úveru a spláca svojpomocne, ako aj za pomoci svojej rodiny. Pokiaľ otec spochybňoval určenie výživného 200 € za obdobie, keď nepracoval, tak poukázala na to, že otec pri svojom dosahovanom príjme si značne zveľadil majetok, kúpil auto, postavil rodinný dom, cestoval, preto s ohľadom na jeho životnú úroveň v porovnaní so životnou úrovňou matky a ich spoločného dieťaťa je určené výživné reálne, nakoľko jeho majetková situácia je niekoľkonásobne vyššia ako majetková situácia matky dieťaťa. Uviedla, že síce je vlastníčkou nehnuteľnosti, avšak na nej viazne vecné bremeno záložného práva v prospech hypotekárneho úveru, ktorý bude niekoľko rokov splácať, pričom otec vlastní rodinný dom a nezakladá sa na pravde, že je neobývateľný, čo preukazujú fotografie z internetu, kde otec prezentoval svoj dom a snažil sa ho predať bezprostredne po podaní návrhu na určenie výživného. Za klamlivú a účelovú považuje námietku, že býva v byte v osobnom vlastníctve s maloletým a pravdepodobne aj priateľom a teda by mala deliť náklady medzi seba a priateľa, avšak otec žiaden dôkaz v konaní nepreukázal. Poukázala na to, že pre ňu je cestovať do práce autom nevyhnutnosťou, nakoľko je samoživiteľkou rodiny a sama sa stará o maloleté dieťa, ktorému musí podriadiť svoj čas, pracovné aktivity a o túto povinnosť sa nemá s kým podeliť, nakoľko otec o maloletého nejaví vôbec záujem. Citovala § 62 ods. 2 Zákona o rodine a navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadril. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zmenu, preto ho podľa ust. § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa § 221 ods. 2 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí. Podľa § 120 ods. 2 O.s.p. vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie otcovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e) súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli. Z citovaného ust. § 120 ods. 2 O.s.p. nepochybne vyplýva, že v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, je súd povinný dbať na to, aby skutkový stav zistil čo najúplnejšie. Rozhoduje, ktoré z navrhovaných dôkazov treba vykonať a vykoná aj iné dôkazy, než sú navrhované. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa neriadil dôsledne ust. § 120 ods. 2 O.s.p., ktoré platí pre konania, ktoré môže súd začať aj bez návrhu, kedy súd má povinnosť zisťovať skutkový stav veci aj bez návrhu účastníkov konania a napriek tomu konajúci súd vykonaným dokazovaním dôsledne nezistil všetky okolnosti významné pre rozhodnutie a neskúmal účelovosť takto podaného návrhu, ktorým sa matka domáhala zvýšenia výživného pre mal. Q., avšak z obsahu spisu je preukázané, že rodičia maloletého spolu nežijú, doposiaľ rodičovské práva a povinnosti v zmysle § 36 Zákona o rodine k mal. Q. Š.Á. nar. XX.X.XXXX upravené neboli. Zápisnicou o riešení sporu mediáciou zo dňa 12.3.2009 dohodou sa otec zaviazal prispievať na výživu maloletého 100 € mesačne. V zmysle tejto dohody otec si dobrovoľne plnil svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému, táto dohoda však súdom schválená nebola, nie je exekučným titulom, z tohto dôvodu neboli zákonné podmienky na zvýšenie výživného a bolo povinnosťou súdu prvého stupňa upraviť výkon rodičovských práv a povinností k maloletému, nakoľko v zmysle ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine je možná zmena rozsudku alebo dohody schválenej súdom novým rozsudkom len na základe zmeny pomerov. Pretože súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie zamerané na zistenie podstatných skutočností potrebných pre rozhodnutie o návrhu matky napriek tomu, že v zmysle ust. § 153 ods. 2 O.s.p. v konaniach starostlivosti o maloletých súd môže prekročiť návrhy účastníkov a vec nesprávne právne posúdil, keďže si neobjasnil predmet konania, musel odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia vec vrátiť na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie v naznačenom smere, teda náležite zistiť skutkový stav, začať konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k mal. Q. nar. XX.X.XXXX a náležite zistiť skutkový stav nielen vo vzťahu k pomerom maloletého dieťaťa, ale aj dôsledne zistiť pomery oboch rodičov, vykonať všetky relevantné dôkazy na objasnenie skutočností nevyhnutných pre rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému, prípadne vykonať dokazovanie aj v širšom rozsahu, ak sa ukáže byť potrebným pre zákonné rozhodnutie, dôsledne sa vysporiadať so všetkými odvolacími námietkami rodičov a všetky vykonané dôkazy vyhodnotiť podľa § 132 O.s.p., takto zistený skutkový stav posúdiť podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine a rozhodnutie odôvodniť vo všetkých jeho výrokoch podľa § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby bolo spätne preskúmateľné. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.