Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8Co/127/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212227791 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7212227791.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa I. S. nar. XX.X.A. bývajúceho v Y.V. T. G. O.. Č.. XX zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej ul. č. 20 proti odporcovi V.. S. S. nar. XX.X.A. bývajúceho v Y. T. Y. O.. Č.. XX zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Fuchsom so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej č. 20 v konaní o určenie výživného o odvolaní účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 16. septembra 2013 č.k. 43P 233/2012-93 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom zo 16. septembra 2013 č.k. 43P 233/2012-93 zaviazal odporcu prispievať na výživu navrhovateľa 450 € od 28.9.2012 do budúcna vždy do 15-teho dňa v mesiaci. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Dlžné výživné 4.365 € za obdobie od 28.9.2012 do 30.9.2013 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý, podal včas odvolanie odporca s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že konanie vedené okresným súdom má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p.). Poukázal na to, že hoci vo veci podal vyjadrenie 19.10.2012 (doručené súdu osobne do podateľne 22.10.2012), súd niektoré podstatné časti tohto vyjadrenie nevzal do úvahy, nijako sa nimi nezaoberal a ani sa nevysporiadal. Zašiel dokonca tak ďaleko, že obsah jeho vyjadrenia nie je v rozsudku ani len uvedený, pretože sa v ňom iba konštatuje, že v písomnom vyjadrení žiadal návrh zamietnuť, pritom v písomnom vyjadrení namietal, že navrhovateľ nemá morálne právo čokoľvek od neho žiadať, keďže neprejavuje oňho opravdivý záujem, ktorý by ako syn - potomok mal otcovi prejavovať a takýto stav trvá od marca 2012. Skutkovým pozadím tohto jeho stanoviska bolo, že navrhovateľ podpísal čestné prehlásenie o tom, že nikdy nebol svedkom hrubého, či násilného správania z jeho strany voči jeho matke (vtedajšej manželke) a toto prehlásenie predložil ako listinný dôkaz v súdnom konaní o úpravu práv k maloletým sestrám navrhovateľa, teda jeho maloletým dcéram. Krátko potom podpísal navrhovateľ ďalšie prehlásenie, podľa ktorého dané prehlásenie bolo urobené pod nátlakom a zároveň došlo k tomu, že prestal s nim komunikovať a komunikáciu s ním nevedel zaistiť ani v rámci vlastných možností zatelefonovať mu, pretože jeho telefonáty ignoroval, resp. si zmenil telefónne číslo a na jeho emaily nereagoval. Dospel preto k záveru, že takéto správanie navrhovateľa nie je v súlade s dobrými mravmi. O vzťahu navrhovateľa k nemu svedčí aj skutočnosť, že nepravdivo tvrdí, že mu spolu s bývalou manželkou darovali osobné motorové vozidlo Škoda Octavia, pretože o prepise tohto vozidla na navrhovateľa nič nevedel. Celá vec je predmetom súdneho konania vedeného proti navrhovateľovi na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 19C 70/2013. Tvrdenie navrhovateľa je aj vnútorne nekonzistentné, keď na jednej strane uvádza, že vozidlo dostal darom a na druhej strane tvrdí, že mu zaň zaplatil čiastku okolo 2.000 €, ktorú vraj zarobil za dva mesiace v rámci brigád. Žiadne z týchto jeho tvrdení nemá oporu v dôkazoch. Popri námietke rozporu s dobrými mravmi v podanom vyjadrení z 19.10.212 namietal aj to, že navrhovateľovi viackrát hovoril, aby študoval na Slovensku, nakoľko náklady na bývanie a stravovanie v C. sú vysoké, čo by mohlo rodinu výrazne finančne zasiahnuť. Navrhovateľ na to reagoval tak, že pôjde študovať do C. a že tam bude brigádovať, aby utiahol štúdium a všetky náklady s tým súvisiace. Z toho vyvodil ako zrejmé, že navrhovateľ v C. pracuje a zabezpečuje si sám finančné prostriedky na pobyt v C.. Okresný súd sa ani touto zásadnou námietkou nijako nezaoberal, pričom nevzal do úvahy ani to, že navrhovateľ existenciu dohody o tom, ako bude financovaný jeho pobyt v Prahe, v konaní nepoprel. Uvedené ignorovanie jeho obrany vyplývajúcej z písomného vyjadrenia považuje za inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Priamym dôsledkom tohto pochybenia je potom aj záver, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal tiež na skutočnosť, že v čase vyhlásenia rozsudku nebolo jednoznačné a jasné, či navrhovateľ naozaj pokračuje v štúdiu na vysokej škole v C., pretože v tom čase to iba tvrdil a žiaden doklad o tom súdu nepredložil. Vzhľadom na tieto argumenty považuje odvolanie za dôvodné. Proti výroku rozsudku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodu uvedeného v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a zaviazal odporcu prispievať na jeho výživu 750 € mesačne od 28.9.2012 do budúcna vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca a priznal mu náhradu trov celého konania. S poukazom na ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine konštatoval, že prvostupňovým súdom bolo zistené, že priemerný čistý mesačný príjem odporcu je 3.683 € a každý jeden výdavok uplatnený odporcom je nadštandardným výdavkom, ktoré vzájomne vyjadrujú jeho vysokú životnú úroveň a on, ako plnoletý syn, má právo sa podieľať na tejto životnej úrovni svojho otca (odporcu). Poukázal na svoje najnevyhnutnejšie výdavky ako študenta 3. ročníka T.Á. fakulty Vysokej školy J. v C., medzi ktoré patrí výdavok za ubytovanie 250 €, za pohonné hmoty 200 €, keďže raz až dvakrát do mesiaca cestuje z C. do Y. a späť, z čoho je zrejmé, že prvostupňovým súdom určené výživné 450 € mesačne nepostačuje na úhradu jeho ďalších nevyhnutných výdavkov na stravovanie, ošatenie a lieky, nehovoriac o výdavkoch súvisiacich so štúdiom. Konštatoval, že príjem odporcu je v porovnaní s príjmom jeho matky niekoľkonásobne vyšší a opätovne dal do pozornosti súdu, že výdavok odporcu 450 € mesačne, ktorý vynakladá len na stravovanie a ktorý zodpovedá výživnému určenému prvostupňovým súdom, svedčí o neprimerane nízkej výške výživného. Vytkol konajúcemu súdu nesprávne právne posúdenie, keď pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a nie § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa vzťahuje na posudzovanú vec, pretože rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. S poukazom na ust. § 73 ods. 1 Zákona o rodine konštatoval, že pri určovaní výšky výživného neexistuje exaktná hranica, na základe ktorej by ten, kto žiada určitú výšku výživného mohol dopredu stanoviť podľa nejakého výpočtu, či vzorca, presnú výšku výživného. Navyše, takéto stanovenie výšky výživného závisí od možností, schopností a majetkových pomerov povinného, pričom posúdenie týchto možností, schopností a majetkových pomerov vo vzťahu k výživnému je zákonnou úlohou, právom a povinnosťou súdu. Keďže neexistuje exaktne stanovená výška výživného, ktorú by mal platiť povinný, oprávnený môže navrhnúť výživné vo výške, o ktorej sa domnieva, že povinný má ho povinnosť platiť. Je preto zrejmé, že určenie výšky výživného (plnenia) závisí len od úvahy súdu, pričom táto úvaha má základ v hmotnom práve (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), ktoré upravuje výšku určitých nárokov len vymedzením právne relevantných kritérií a túto výšku ponecháva na rozhodnutie konkrétnym okolnostiam prípadu. Zdôraznil, že v čase vyhlásenia rozsudku ešte neprebehol zápis do 3. ročníka T. fakulty Vysokej školy J. v C., preto v prílohe predložil potvrdenie zo 7.10.2013, z ktorého vyplýva, že je zapísaný ako študent 3. ročníka denného štúdia tejto fakulty v akademickom roku 2013/2014. K odvolaniu odporcu konštatoval, že z obsahu jeho vyjadrenia z 19.10.2012 je nepochybné, že v ňom odporca nenamietal to, že priznanie výživného pre navrhovateľa by bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, ani na toto ustanovenie nepoukazoval, ale iba vyslovil svoj subjektívny názor, že existuje dôvod vydedenia navrhovateľa, ktorý je upravený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Vzhľadom na to nemôže obstáť odvolacia námietka odporcu, že prvostupňový súd neprihliadol na túto jeho námietku uplatnenú v konaní pred prvostupňovým súdom, pretože takáto námietka ním nikdy uplatnená nebola pred prvostupňovým súdom. Uplatnenie tejto námietky v odvolacom konaní, ako námietky uplatnenej už v konaní pred prvostupňovým súdom, je zjavne absurdným výkladom obsahu vyjadrenia odporcu z 19.10.2012, potom čo odporca zmenil svoje právne zastúpenie. Keďže táto námietka bola prvýkrát uplatnená až v odvolacom konaní, pričom je zrejmé, že ide o sporové konanie, odvolací súd by podľa § 205a ods. 1 O.s.p. na túto námietku nemal prihliadať, pretože ide o novú skutočnosť. Navyše odporca do vyhlásenia uznesenia, ktorým prvostupňový súd skončil dokazovanie a dokonca ani po podaní odvolania, nenavrhol ani jeden dôkaz, ktorý by mal preukazovať jeho tvrdenie, že neprejavuje o neho skutočný záujem. Odvolaciu námietku odporcu vo vzťahu k dohode, podľa ktorej popri štúdiu mal brigádovať tak, aby si zarobil na výdavky spojené so štúdiom v C., považuje za rovnako nedôvodnú, pretože vo svojej účastníckej výpovedi na pojednávaní 29.4.2013 sa vyjadril k obsahu dohody tak, že po prvom roku si sadli ako rodina a dohodli sa, že pôjde bývať na byt a že sa zmení jeho prístup k škole, t.j. je zrejmé, že súčasťou dohody o bývaní v C. na byte nebola podmienka brigádnickej práce. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa trval na tom, aby bol prvostupňový rozsudok zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie s poukazom na dôvody uvedené vo svojom odvolaní. Vyjadril názor, že nie je presvedčený o tom, že by sa mal podieľať napríklad na výdavkoch navrhovateľa spojených s tým, že podľa vlastného tvrdenia dvakrát v mesiaci chodí do Košíc, lebo mu to za danej situácie pripadá prehnané a za podstatné tiež považuje, že navrhovateľ opakoval 1. ročník štúdia. Rovnako nie je bez významu ani skutočnosť, že stratil internátne ubytovanie, z ktorého bol vylúčený pre nevhodné správanie a to hneď v priebehu prvého semestra štúdia. Táto skutočnosť súvisí s tým, že navrhovateľ teraz býva v byte spolu so svojou priateľkou a pravdepodobne aj s ďalšími osobami, takže podľa jeho presvedčenia sumy hradené za bývanie, ktoré vyplývajú z predložených dokladov, predstavujú výdavok za bývanie nielen za osobu navrhovateľa. Okrem toho je presvedčený, že tieto sumy platí v skutočnosti jeho priateľka, ktorej meno z predložených dokladov vysvitá. Napokon je presvedčený aj o tom, že internátne ubytovanie, o ktoré sa navrhovateľ vlastnou vinou pripravil, by bolo lacnejšie. Napokon zdôraznil, že navrhovateľ v podanom odvolaní neberie vôbec na zreteľ, že má vyživovaciu povinnosť nielen voči nemu, ale aj voči jeho dvom sestrám - jeho dcéram a to v mesačnej výške 280 € a 220 €. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 cit. zák. ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadal na to, či vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, použil správnu právnu normu, ktorú správne aplikoval na zistený skutkový stav a odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré samo osebe právoplatnosť nenadobúda, ale je významné z hľadiska presvedčivosti a logickej konzistentnosti rozhodnutia, poskytuje spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), pretože spĺňa zákonné podmienky odôvodnenia rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p., je presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkové okolnosti dôležité pre posúdenie pomerov účastníkov konania, ktoré hodnotil vlastnou úvahou (neznamená ľubovôľu) najmä z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti. S výsledkami hodnotenia dôkazov, ktoré sú súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového stavu veci, zodpovedajú zásadám logiky a nie sú v rozpore so zákonom. Odvolací súd dôsledne posúdil pomery účastníkov a dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že výživné 450 € mesačne pre navrhovateľa je, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v napadnutom rozsudku a z nich vyplývajúcich zásad, primerané zárobkovým schopnostiam a možnostiam odporcu, zohľadňuje odôvodnené potreby navrhovateľa a vyživovaciu povinnosť odporcu voči maloletej G. a maloletej Z.. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odporcu odvolací súd poznamenáva, že argumentácia rozsahom jeho nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie odporcovi bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb navrhovateľa preukázaných v priebehu konania na súde prvého stupňa. Odvolací súd je toho presvedčenia, že odporca mal rozhodnom období dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu vyššieho životného štandardu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby tento štandard poskytol navrhovateľovi formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Vo vzťahu k odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd poznamenáva, že výživné 450 € mesačne zodpovedá rozsahu odôvodnených potrieb navrhovateľa pripravujúceho sa na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole, ktoré nevybočujú z rámca potrieb iných študentov, ktoré možno považovať za všeobecne známu skutočnosť, preto nie je potrebné ani ich osobitne dokazovať a tiež so zreteľom na to, že voči navrhovateľovi má vyživovaciu povinnosť aj jeho matka, ktorá je zamestnaná. V preskúmavanom prípade odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by dovoľovali záver, že navrhovateľ zneužíva inštitút výživného, pretože pokračuje v príprave na budúce povolanie a rozširuje si svoje vzdelanie v súlade s jeho ústavným právom zaručujúcim článok 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb.), podľa ktorého nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie a článok 42 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravy naň. Ak sa navrhovateľ vo vlastnom záujme rozhodol pre ďalšie pokračovanie v štúdiu na vysokej škole, ktoré je v súčasnej dobe takmer nevyhnutné so zreteľom na nedostatok vhodných pracovných príležitostí pre nekvalifikovaných absolventov stredných škôl, nemožno ho sankcionovať len preto, že odporca nesúhlasí s vybranou školou a štúdium v C. považuje za nadštandard, pretože vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá zásadne po celú dobu jeho prípravy na budúce povolanie, ak je táto doba spoločensky odôvodnená. Odvolací súd poznamenáva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá až do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, jej trvanie preto povinný rodič nemôže podmieňovať určitým správaním, resp. smerovaním dieťaťa v zhode s jeho predstavami. Skutočnosť, že navrhovateľ príležitostne brigáduje, neovplyvňuje rozsah vyživovacej povinnosti odporcu, pretože príjem, ktorý by z brigády eventuálne dosahoval, nie je pravidelným a dostatočným zdrojom výživy a predstavuje len právne bezvýznamné prilepšenie. Odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa formálne a obsahové náležitosti, je zrozumiteľné, určité a jasné a jeho skutkové a právne dôvody sú v súlade s výrokom rozhodnutia. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa náležitosti rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozsudok nepreskúmateľným, resp. nezákonným. V tomto prípade súd prvého stupňa poskytol účastníkom konania reálnu a dostatočnú možnosť na uplatnenie ich procesných práv v občianskom súdnom konaní vrátane práva na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii odporcu odvolací súd zdôrazňuje, že konanie o určenie výživného pre plnoletého je konaním sporovým, ktoré sa musí spravovať predovšetkým prejednacou zásadou, to znamená, že dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno budú mať, resp. budú znášať účastníci konania. Súd bude vychádzať predovšetkým z výsledkov dokazovania navrhnutého účastníkmi, a ak bude mať za to, že je potrebné na zistenie skutkového stavu, či pre právne posúdenie veci, bude môcť vykonať aj iné, účastníkmi nenavrhnuté dôkazy, ale zásadne nebude mať povinnosť po nich pátrať. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy súd vykoná a preukážu sa tým skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, možno skonštatovať, že účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, čo má za následok jeho úspech v konaní. Prejednacia zásada teda predstavuje istý stimul pre účastníkov konania, pretože v prípade, ak zostanú pasívni a nepreukážu svoje tvrdenia, môže im to priniesť negatívne dôsledky v konaní, napr. prehru v spore. Ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. zaviedol prvky oslabujúce zodpovednosť súdu za zistenie materiálnej pravdy, t.j. v sporovom konaní súd má povinnosť vykonať iba navrhované dôkazy. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich pravdivosť skutkových tvrdení. Splnenie tejto povinnosti nie je možné od účastníkov konania vynucovať, dokonca ani neoznačenie dôkazov v návrhu na začatie konania nie je takým nedostatkom, ktorý by bránil súdu pokračovať v konaní. Hoci nesplnenie tejto povinnosti nie je možné vynucovať, jej nesplnenie bude mať spravidla významné (a zásadné) dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neoznačenie dôkazov môže dokonca znamenať, že súd nevykonal vo veci žiadne dokazovanie a rozhodol iba na základe toho, že účastník konania, ktorý sa domáhal práva alebo sa bránil splneniu povinnosti, neuniesol dôkazné bremeno. Neunesie dôkazného bremena je dôsledkom procesnej zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť vo veci samej rozhodnuté v jeho neprospech (33Odo 1732/2006). Následky spojené s neunesením bremena tvrdenia a dôkazného bremena po riadnom poučení súdom nesie účastník konania. Dôvodnosť postupu podľa § 120 ods. 3 O.s.p. (a teda aj základné vybočenie z prejednacej zásady) v sporovom konaní nemožno odvíjať iba zo skutočností, že sa odvolací súd domnieva, že skutkový stav nie je zistený dostatočne, keďže snáď môžu existovať aj iné dôkazy objasňujúce skutkový stav, relevantné v prejednávanej veci. Pokiaľ odporca namieta, že súd sa nevysporiadal tou časťou jeho vyjadrenia z 19.10.2012 v ktorej namieta, že navrhovateľ nemá morálne právo čokoľvek od neho žiadať, keďže neprejavuje o neho opravdivý záujem od marca 2012, odvolací súd konštatuje, že takto formulované vyjadrenie odporcu svojím obsahom nemožno posudzovať ako námietku, že priznanie výživného pre navrhovateľa by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ako sa to snaží účelovo vysvetliť odporca vo svojom odvolaní, nota bene takáto námietka nebola uplatnená odporcom v konaní pred prvostupňovým súdom napriek tomu, že účastníci konania boli riadne poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Keďže túto námietku uplatnil odporca až v odvolacom konaní, preto odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedenej úvahy na túto námietku v odvolacom konaní nemohol prihliadnuť. Z uvedených dôvodov je preto odvolacia argumentácia odporcu irelevantná. Námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa mu mal priznať náhradu trov konania podľa § 142 ods. 32 O.s.p. z dôvodu, že výška nároku (rozsah vyživovacej povinnosti) závisela od úvahy súdu, nebolo možné vyhovieť. Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. je možné aplikovať len, ak rozhodnutie súdu o výške nároku vychádza z úvahy podľa § 136 O.s.p. Určenie výšky nároku úvahou súdu podľa § 136 O.s.p. je možné, ak je základ nároku preukázaný a skutkové okolnosti na určenie výšky nároku nie je možné zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami. V tom prípade môže súd určiť výšku nároku úvahou, avšak táto úvaha musí mať podklad v zistení skutočností, ktoré umožnia kvantitatívne posúdenie základných súvislostí. Musí ísť o skutkové zistenia v porovnateľných prípadoch, alebo ak to nie je možné, o zistenia o iných než o porovnateľných prípadoch, ktoré je potrebné ďalej posúdiť vzhľadom k nároku, ktorého výška sa určuje (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 298/2006). Z uvedeného je zrejmé, že určenie rozsahu vyživovacej povinnosti odporcu pre navrhovateľa nebolo závislé od úvahy súdu. Pre vyživovaciu povinnosť všeobecne platí, že jej rozsah sa v zásade určuje podľa odôvodnených potrieb oprávneného a schopností, možností a majetkových pomerov povinného (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). Rozhodnutie súdu, ktorým sa určuje rozsah vyživovacej povinnosti vychádza z takých skutkových zistení, ktoré preukazujú potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Tieto skutkové zistenia je možné zistiť pomerne jednoducho a prakticky je nemožné si predstaviť situáciu, kedy by ich nebolo možné zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami. Odôvodnené potreby oprávneného pozostávajú spravidla z potreby uhradiť náklady na bývanie, výživu v užšom slova zmysle, ošatenie, vzdelanie, z nákladov súvisiacich s nepriaznivým zdravotným stavom a pod. Schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného sa odvíjajú od výšky jeho príjmu, od druhu a rozsahu jeho majetku, jeho odôvodnených nákladov a potrieb. Všetky tieto skutkové okolnosti je možno zistiť a preukázať listinnými dôkazmi o výške nájomného, mzdovými listami, daňovými priznaniami, výpismi z účtu, listami vlastníctva, výpismi z evidencií, rozhodnutiami súdov a iných štátnych orgánov a podobne. Na základe týchto relatívne jednoducho a jednoznačne zistiteľných skutkových okolností určí súd rozsah vyživovacej povinnosti v konkrétnom prípade, preto určenie jej rozsahu nebude spravidla nikdy závislé od úvahy súdu podľa § 136 O.s.p. V predmetnej veci súd prvého stupňa vychádzal pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľovi z preukázaných skutkových zistení a také relevantné skutkové okolnosti, ktoré nebolo možné zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami, neboli, preto určenie rozsahu vyživovacej povinnosti nebolo závislé od úvahy súdu. Z toho je zrejmé, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a neaplikoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Pretože súd prvého stupňa zákonne rozhodol aj o trovách účastníkov konania, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., pretože bol v odvolacom konaní neúspešný. O trovách odvolacieho konania odporcu odvolací súd nerozhodoval, pretože si odporca neuplatnil právo na ich náhradu (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomu rozsudku odvolanie nie je prípustné.