Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11CoE/179/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809205172 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809205172.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej P., s.r.o., C.: 35 807 598, V., P. XX, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Gr?sslingova 4, proti povinnej Y. G., nar. XX.X.XXXX, bytom T. B. XXX, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 324,60 € istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu 10Er 414/2900-26, EX 4604/2009 z 25.9.2013 Okresného súdu Rožňava r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Návrh oprávnenej na prerušenie konania zamieta. Oprávnená nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, Záhradnícka 60, Bratislava, trovy exekúcie vo výške 39,83 €, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súdny exekútor dňa 23.7.2009 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti F. E. a.s., V., súd vydal dňa 12.10.2009 poverenie pre vymoženie istiny 324,60 € s prísl. Súd prvého stupňa vec preskúmal podľa § 41 ods. 2, zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“), § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“), § 52 - 54 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2, § 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a po oboznámení sa s obsahom spisu a dokladov založených v spise, najmä s obsahom rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého oprávnená žiada o výkon exekúcie, a úverovej zmluvy č. 7520450 z 2.9.2008 s jej neoddeliteľnými prílohami a zistil, že zmluva je v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z. a § 52 a nasl. OZ zmluvou o spotrebiteľskom úvere, preto na právny vzťah účastníkov aplikoval ustanovenia týchto právnych predpisov. Dospel k záveru, že exekučný titul je vydaný na základe úverovej zmluvy, v ktorej je obsiahnutá dohoda účastníkov, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože nebola s povinným individuálne dohodnutá, je priamo súčasťou úverových zmluvných podmienok, ktoré povinný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Z týchto dôvodov súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 53 ods. 5 OZ a § 57 ods. 1 písm. g/ EP. Podľa § 203 ods. 1 EP uložil oprávnenej povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy exekúcie vo výške 39,83 € podľa vyhl. č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Uznesenie napadla včas podaným odvolaním oprávnená, odvolanie odôvodnila poukazom na § 205 ods. 2 písm. a), b), f), § 241 ods. 2 písm. a) O.s.p. a navrhla aby odvolací súd uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a vec predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa oprávnenej exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony k opätovnému komplexnému rozhodovaniu vo veci s tým, že výsledkom je nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie akoby bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. ZRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia tam, kde neexistujú preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Ani v prípade pasívneho správania účastníka nie je exekučný súd oprávnený naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V prípade, že by sa všeobecný súd nestotožnil s uvedenou argumentáciou, oprávnená navrhla, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podal Ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a s princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Tvrdila, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania len na základe návrhu účastníka. Oprávnená ďalej namietala, že pred exekučným súdom s ňou bolo zaobchádzané odlišne v nevýhodnom slova zmysle a že z okolností prípadu nemožno vyvodiť skutočnosti, ktoré by ospravedlnili takéto odlišné zaobchádzanie. Postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti konania, práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Oprávnená namietala, že nemala možnosť reagovať na tvrdenia a argumenty, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jej právnom postavení. Oprávnená mala za to, že exekučný súd nemal právomoc posudzovať súlad rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi a navyše podľa jej názoru je doložka v súlade so zákonom, nakoľko nenúti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté zo zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Prezentovala názor, podľa ktorého uvedenú úverovú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z., nakoľko poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonník, a navyše účastníci si v zmluve dohodli, že sa na právne vzťahy medzi nimi budú vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Na základe § 497 a nasl. ObZ nemusela byť v zmluve o úvere ako podstatná záležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. K tvrdeniu súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania oprávnená uviedla, že vzhľadom na to, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, výška 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ani so zákonom, keďže výška úrokov z omeškania je stanovená zákonom len ak nie je v zmluve dohodnutá. V tejto súvislosti citovala aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa danej problematiky, pričom podľa týchto rozhodnutí moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania keďže žalovaný mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených a či je schopný splácať svoj záväzok s vedomím prípadných následkov riadneho a včasného neplnenia si svojho záväzku. Naopak zdôraznila fakt, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Dlžník má navyše možnosť vyhnúť sa plateniu úrokov z omeškania tým, že svoj záväzok riadne a včas splní. Súd podľa jej názoru posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol pri rozhodovaní o udelení poverenia. Odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a vec posúdil podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávnenej z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Oprávnená v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia a správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 01150/09 z 19.5.2009, predovšetkým z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné viesť exekúciu. Uvedený nedostatok rozhodcovského rozsudku a jeho nesúlad so zákonom predstavuje prekážku postupu exekučného konania a vykonania exekúcie pre chýbajúci hmotnoprávny (materiálny) predpoklad prípustnosti exekúcie, preto už len z tohto dôvodu bola exekúcia správne vyhlásená za neprípustnú a zastavená v súlade s § 57 ods. 2 EP. Námietku oprávnenej, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval § 57 ods. 2 EP a § 45 ods.1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, lebo (podľa jej názoru) po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie už nebol oprávnený posudzovať materiálnu stránku rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, nemožno akceptovať. Súd prvého stupňa v danej exekučnej veci správne posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ods. 1 ZRK a takým postupom nekonal nad rozsah oprávnení udelených mu zákonom. Podľa § 57 ods. 2 EP exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Podľa § 45 ods. 1 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, a/ z dôvodov uvedených v osobitnom zákone, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní správne vychádzal z ust. § 45 ZRK, ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, zahŕňa v sebe prieskumný inštitút, a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ods. 1 ZRK. V zmysle tohto zák. ustanovenia exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, teda je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Z ust. § 57 ods. 2 EP vyplýva, že exekučný súd môže exekúciu zastaviť, a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska toho, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie v rozpore s dobrými mravmi, pričom môže tak urobiť na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu. Tomuto postupu nebráni ani skutočnosť, že zastaveniu exekúcie predchádzalo udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (k uvedenému pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2001 z 24.2.2011). Aj podľa predpisov Európskej únie (čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS) a judikatúry Súdneho dvora EÚ - v súlade s požiadavkou, aby vnútroštátne právne predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie a aby v prípade, ak sa určitá zmluvná podmienka nachádzajúca sa v zmluve uzavretej so spotrebiteľom ukáže byť nekalou, spotrebiteľa nezaväzovala - je vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinný aj bez návrhu posúdiť v rámci exekučného konania nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, a je tento súd povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či vymáhané plnenie je v rozpore s právom Európskej únie (k uvedenému pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 P., s.r.o./ Korčovská). So zreteľom na uvedené nemožno považovať za dôvodnú ani námietku oprávnenej, podľa ktorej ak rozhodcovsky rozsudok bol predmetom preskúmania pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi v zmysle § 44 ods. 2 EP, tak v štádiu po udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, už neprichádza do úvahy posúdenie (ne)súladu spotrebiteľskej zmluvy so zákonnou úpravou, exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z hľadiska § 45 ods. 1, 2 ZRK a možnosť zastavenia exekúcie z dôvodov vád exekučného titulu uvedených v § 45 ods. 1 ZRK. Súd prvého stupňa preto správne - po zistení, že exekúcia v danej veci je vedená na základe nespôsobilého exekučného titulu, v súlade s § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 2 ZRK exekúciu zastavil, a z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, ako aj v súvisiacom výroku o trovách exekúcie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne. Oprávnená po podaní odvolania navrhla prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. za účelom podania návrhu Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbežných otázkach a podania návrhu Ústavnému súdu SR na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 36 ods. 5 EP ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku len vtedy, ak EP neustanovuje inak. EP v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. na exekučné konanie zásadne nemožno aplikovať, a preto prerušenie exekučného konania v danom prípade nie je prípustné. Okrem toho, podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci ani nevznikla potreba predložiť prejudiciálne otázky (formulované v odvolaní oprávnenej) týkajúce sa výkladu úniového práva Súdnemu dvoru EÚ, keďže Súdny dvor EÚ k uvedeným otázkam vyjadril svoj názor už vo viacerých rozhodnutiach, keď napr. v rozhodnutiach Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C- 168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C- 240/98 až C- 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a prispieva k splneniu cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. V rozhodnutí C 76/10 Pohotovosť, s.r.o./Korčovská Súdny dvor EÚ uviedol, že vnútroštátny súd aj vo fáze výkonu rozhodnutia má povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný. Odvolací súd v posudzovanej veci nedospel ani k záveru o rozpore ust. § 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, preto z uvedených dôvodov návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. ako neopodstatnený zamietol. Oprávnená nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 2224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.) a povinný nežiadal o nich rozhodnúť, preto o trovách povinného nebolo rozhodnuté (§ 224 ods.1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.